Ropa je čoraz drahšia, ale nič si z toho nerobím, a z času načas jednoducho sadnem do auta a vyrážam bez nejakého konkrétneho cieľa. Začalo sa leto a každé cestovanie pripomína prázdninovú jazdu. Tobôž keď vyrážate ráno a vraciate sa napoludnie. Otvoreným oknom prúdi horúci vzduch. Zeleň stratila jarnú sviežosť. Je tmavá a vrhá hlboký tieň. Na pravé poludnie sa oplatí pobudnúť v sčerenej tráve a počúvať, ako v nehybnom vzduchu ohlušujúco bzučia ovady. Presne tak to vyzeralo na juhovýchodnom Slovensku, na mieste, kde sa stretajú hranice Maďarska a Ukrajiny. Krajina je nížinná a bahenná, pretože okrem hraníc sa tu […]

Nie je to žiadny škandál, že Stalin sa môže stať hlavnou postavou našich národných dejín. Nikdy neurážajte človeka, čo miluje Stalina. Nekričte naňho, nedupte, nežiadajte od neho nemožné. Je to ťažko chorý človek s neľudskou chorobou: vykĺbením ducha. Netreba mu prejavovať súcit – súcit ho rozzúri. Nepresviedčajte ho – nikto ho nikdy nepresvedčí. Môžete len vypnúť všetky emócie, zhasnúť oči, pozerať sa naňho chladným ľahostajným pohľadom – jeho choroba je živená vašimi emóciami, jeho duša žízni po vašom hneve. Stalina mu s láskou pribite kladivkom na stenu. Pre víťazstvo Ako dobre, že polovica krajiny miluje Stalina! O čo by to […]

Za Vladimira Putina sa súkromný život premenil na štátny obrazec mlčania Čo dobrého urobil Vladimir Putin za osem rokov svojho vládnutia? Odpovedal by som bez rozmýšľania: zaňho dostalo Rusko jedinečnú možnosť žiť slobodným súkromným životom. Nemyslím tým, že by si Vladimir Putin vytýčil rozvoj súkromného života vedome za cieľ. Skôr je to tak, že súkromný život je ako sliepka, za ktorou uteká gazda s nožom v ruke, a ona sa mu z pichľavých palčiakov vytrhne a s vydeseným kotkodákaním schová kdesi v kroví. Aj keď povedať, že moc mávla nad súkromným životom rukou a len povedala, “žite si, ako chcete, […]

Fidel Castro, karibský condottiere, čaká, ako ho budú súdiť dejiny. Dvadsiateho ôsmeho júla 1992 dostal Fidel Castro v Láncare, malom mestečku v španielskej Galícii, otázku, ako ho raz bude súdiť história. Fidel Castro sa ponáhľal na návštevu rodného domu otca, dona Angela Maríu Castra Argiza a slávnostne vyobliekaní obyvatelia čakali, že sa zúčastní púte vidieckym krajom. Zdalo sa, že návšteva v krajine predkov je predurčená na historické otázky, ale medzinárodná situácia im práve nepriala. Sovietsky zväz sa rozpadol a mocní tohto sveta chceli – a chceli to aj médiá – aby Fidel Castro odstúpil. V tých dňoch – ako sa […]

Máme sklon predstavovať si samovražedných atentátnikov ako krvilačných a bezcitných zabijakov. Pritom väčšina týchto ľudí vôbec nemá také násilnícke sklony, ako si myslíme. V skutočnosti sú najlepšími ľudskými bombami tichí, krotkí príslušníci strednej triedy. A preto sa tento zvláštny druh zbrane hromadného ničenia dá tak ťažko zastaviť. Existuje jednoduchý dôvod, prečo svet od osemdesiatych rokoch už videl toľko samovražedných atentátov: je to najúčinnejšia forma násilia zblízka. Rozšírením tejto zdanlivo perfektnej techniky sa politické násilie stalo omnoho potentnejším – verbovaním strednej triedy, netradičného kádrového zdroja páchateľov. Skutočnosť, že väčšina samovražedných atentátnikov sú usporiadaní občania, vyzerá na prvý pohľad ako rozpor. Stredná […]

Akoby nás, zdanlivo paradoxne, rozdelila až sloboda, demokracia a “láska” k národu Keď sa politici pletú do dejepisu, zvyčajne je zle – nielen s dejinami. Pravdaže, aj opak nie je ideálny – takzvaná vláda historikov v Maďarsku po roku 1990 je toho svedectvom, nielen preto, že jej vtedajší minister obrany dnes obdivuje Maďarskú gardu. My sme si po roku 1989 tiež odskúšali politické historizovanie, ale nepoučili sme sa z toho, tak ako sme sa nepoučili z deformovania histórie pred tým rokom zmeny. Nie je to totiž, žiaľ, nikdy posledný raz, keď politici načierajú do dejinných útrob, aby nám nahovorili, koho […]

Autom z Poľska cez Slovensko do Budapešti a späť. Vyrazili sme o šiestej ráno. Mrzlo a hviezdy ešte svietili. Cez pustú a osirelú hranicu prefukovalo, ale hneď po jej prekročení z druhej strany kopcov sa počasie zmenilo. Na Slovensko zaľahla ľadová hmla. Cestovali sme v podmračenom šere. Minuli žlto vysvietené vysoké okná kostola. Sviatočne vysvietený prízračný parník a vôkol ani živej duše. Možno farár trpel nespavosťou. Krajina bola úplne pustá. Nečinná a zhasnutá. Obrysy, siluety, prízraky aj tiene. Rozvidnievalo sa a pustota bola čoraz naliehavejšia. Aj cez dediny sme prechádzali osemdesiatkou – deväťdesiatkou, nikde ani nohy, nebolo ani psov a […]

Predstavte si, že po voľbách v nejakej európskej krajine sa zíde nový parlament. Ďalej si predstavte, že jeden z poslancov stojí pred súdom – obžalovaný z vojnových zločinov na civilnom obyvateľstve. Nie je to možno taká významná postava ako Goebbels či Adolf Eichmann, nie je to ani len Oddilo Globočnik. Ale vychádzajme prinajmenšom z toho, že bol za vojny jedným z “ochotných pomáhačov”, jedným z tých, čo snáď až priúslužne “plnili rozkazy”. Vyfarbujme si tú scénu ďalej: hlasovanie v sneme vymôže, že čerstvo zvoleného poslanca uprostred súdneho pokračovania prepustia z väzby. Môže sa teraz obhajovať na slobode, pokiaľ je tu […]

Keď Hannah Arendt hovorila o banálnosti zla, mala pravdu. Ale platí to aj dnes? V jednej zo svojich prvých esejí po vojne, roku 1945, Hannah Arendt napísala: “Problém zla bude v Európe po vojne fundamentálnou otázkou duchovného života –  tak ako ňou po Prvej svetovej vojne bola smrť.” V istom zmysle mala pravdu. Po prvej svetovej vojne boli Európania traumatizovaní spomienkami na smrť. Poézia, literatúra a film v medzivojnovej Európe krúžili okolo obrazov násilia a vojny ako posadnuté – väčšinou v kritickom tenore, ale niekedy aj s nostalgiou, napríklad v textoch Ernsta Jüngera či Pierra Drieua la Rochelle.
Po Druhej svetovej vojne […]

Rozhodol sa ruský prezident pre Dimitrija Medvedeva vediac, že slušný človek ho nikdy nepredá? Hoci Vladimir Putin vôbec nevyzerá ako Dedo Mráz, nadelil Rusku nečakaný novoročný darček. Namiesto jastraba, ktorý by mu poľahky mohol vyletieť zo sviatočného vreca v podobe následníka v marcových prezidentských voľbách – jastraba, ktorého už viacerí tipovali, alebo dokonca namiesto seba samého, čo by bolo síce neústavné, ale predsa len o poznanie lepšie, stabilnejšie než ten zúrivý vták, navrhol náš Dedo Mráz obyvateľstvu síce nie bielu holubicu, ale aspoň celkom stráviteľného vtáka. Elita našej krajiny dala hlavy dokopy a zareagovala hlasným (do istej miery pokryteckým) potleskom. […]