Foto: Reuters
Máme sklon predstavovať si samovražedných atentátnikov ako krvilačných a bezcitných zabijakov. Pritom väčšina týchto ľudí vôbec nemá také násilnícke sklony, ako si myslíme. V skutočnosti sú najlepšími ľudskými bombami tichí, krotkí príslušníci strednej triedy.
A preto sa tento zvláštny druh zbrane hromadného ničenia dá tak ťažko zastaviť. Existuje jednoduchý dôvod, prečo svet od osemdesiatych rokoch už videl toľko samovražedných atentátov: je to najúčinnejšia forma násilia zblízka. Rozšírením tejto zdanlivo perfektnej techniky sa politické násilie stalo omnoho potentnejším – verbovaním strednej triedy, netradičného kádrového zdroja páchateľov.
Skutočnosť, že väčšina samovražedných atentátnikov sú usporiadaní občania, vyzerá na prvý pohľad ako rozpor. Stredná trieda sa napokon z veľkej väčšiny skladá zo vzdelaných, slušných, rodinne založených ľudí, nie z hrdlorezov a zločincov, ako si predstavujeme teroristov.
Takmer vôbec sa neponášajú na divokých anglických futbalových fanúšikov či iných výtržníkov. V žiadnej inej forme násilia nie je medzi vykonávateľmi zastúpených toľko žien, napriek tomu, že ženy za normálnych okolností javia väčší sklon ku konformnému správaniu.
Prečo je to tak? Tvrdím: pretože samovražedný atentát je pre konvenčného občana najľahšie uskutočniteľnou formou násilia, pokiaľ sa raz na násilie odhodlá.
Aby sme to naozaj pochopili, musíme sa najskôr vzdať mýtu, že páchať násilie je pre človeka ľahké: že stačí len dostatočne sa rozčúliť, a rozum sa vypne, človek už potrebuje iba zbraň, a začne zabíjať. Nič by nemohlo byť vzdialenejšie skutočnosti.
Sociológovia zistili, že v druhej svetovej vojne v skutočnosti zo svojich zbraní strieľalo len 15 až 25 percent frontových vojakov. Neskoršie výcvikové metódy tie percentuálne podiely o niečo zvýšili, ale presnosť streľby je takmer vždy veľmi zlá. Odistiť zbraň je jedna vec – vystreliť na človeka druhá. Moje vlastné výskumy týkajúce sa miernejších foriem násilia päsťami, nohami a obuškami, prišli k záveru, že väčšina konfrontácií sa končí patom, pri ktorom si účastníci hľadajú zámienku na ústup.
Ďalší mýtus tvrdí, že ľudia so sklonom k násiliu majú tento sklon preto, že vyrastali v prostredí, v ktorom chýba spoločenská kontrola rodiny a školy, a že sa pohybujú v skupinách požadujúcich kódex násilia, či už na kriminálne ciele, alebo pre sebaúctu. A aj táto téza vychádza z toho, že vo vypätej situácii je násilie samozrejmosťou.
Presné výskumy konfrontácií medzi gangmi či pri lúpežných prepadoch však ukázali, že zločincom násilné kroky nepadnú o nič ľahšie ako policajtom či vojakom; v skutočnosti sú pre nich ešte ťažšie. Zo štatistického hľadiska je priemerný gangster málokedy násilník. Gangsteri sa zväčša trénujú vo verbálnom zastrašovaní. Keď už raz stlačia spúšť, robia to väčšinou nekontrolovane, a ak niekoho trafia, často to býva niekto nezúčastnený a nie vlastná obeť ich agresie.
Dôkazový vzorec je jasný: ľudia v priamej násilnej situácii nie sú dobrí. Sme dobrí vo vyjadrovaní pocitov a môžeme zostaviť celý zoznam našich sklamaní, ale z toho nevyplýva, že posledný krok k násiliu je pre nás ľahký. Obraz človeka, čo ide už-už vybuchnúť a len čaká na zámienku, aby sa mohol dopustiť násilia, je v rozpore s tým, čo vieme o mikrosociológii priamej ľudskej interakcie.
Jednotlivci sa nastavia na dominantnú náladu či rytmus; a či sa im to páči, alebo nie, majú sklon postupovať v súlade s konvenciami diktovanými danou situáciou. Je ťažšie nesúhlasiť ako súhlasiť. Nadšenie davu vydrží dlhšie ako protesty. Túto tendenciu máme pravdepodobne naprogramovanú v nervovej sústave a je pevnou súčasťou našej emocionálnej inteligencie. Preto je také ťažké v situácii násilného konfliktu konať, keď máte inú osobu priamo proti sebe.
Na to, aby mohlo dôjsť k násiliu, musia byť tieto bariéry prekonané. Sú na to v podstate tri metódy. Prvá a najjednoduchšia je v uskutočňovať násilie z diaľky, napríklad zhadzovať z lietadiel bomby alebo odpaľovať k obzoru strely z diel. Takto sa priamej konfrontácii s nepriateľom úplne vyhneme.
Ak sa už nepriateľovi priamo postaviť musíme, uplatňujú sa ďalšie dve metódy. Druhá spočíva v tom, že sa v skupine vrhneme na jedinú a v podstate na nebrániacu sa obeť. Pri masových výtržnostiach dochádza k väčšine zranení tak, že skupina (či už výtržníci, alebo policajti) štyroch a viacerých ľudí zbije jediného, ktorý leží na zemi. Aj gangy a zabijaci násilie s úspechom využívajú len vtedy, keď nastane takáto nerovnováha síl. Pravdepodobnosť, že policajti sa vrhnú na násilníkov, je najvyššia vtedy, keď je ich oproti podozrivým omnoho viac. Vo vojne dochádza k masakrom väčšinou vtedy, keď je nepriateľ odrazu pasívny, napríklad v šoku a neschopný sebaobrany. V tejto forme násilia je psychologická dominancia omnoho dôležitejšia ako fyzická. Táto druhá metóda je mimoriadne odpudzujúca, ale je to pravdepodobne najrozšírenejšia forma násilia. V zmenšenej mierke sa tento princíp uplatňuje vo väčšine prípadov domáceho násilia.
Treťou metódou je naproti tomu idealizovaná, čestná forma násilia: férový, inscenovaný zápas. V ňom proti sebe stoja rovnocenní protivníci, bojujú podľa určitých pravidiel v rámci skupiny, ktorá má rovnaký kódex cti: či už je to novodobá forma súboja, bitka na školskom dvore, bojový šport. Takéto zápasy sa vždy odohrávajú pred obecenstvom, ktoré dbá o dodržiavanie (čo ako brutálnych) pravidiel. Dav bude bojovníkov na čas boja povzbudzovať. To zápasiacemu pomôže prekonať kŕč z konfrontácie, pretože odvádza jeho pozornosť od súperovho nepriateľstva.
Samovražední atentátnici sú však v celkom inej situácii. Stoja proti svojim obetiam zväčša sami. Nevyhrážajú sa im, ani sa nesnažia zlomiť ich psychologicky. Ich taktika spočíva v tom, že sa žiadneho násilia nedopúšťajú až do posledného okamihu, keď zapália rozbušku.
Samovražedný atentátnik má taktickú výhodu, pretože sa k obeti blíži, akoby sa nedialo nič neobvyklé. Vypätie, ktoré inak pri konfrontácii nastáva, odpadá, pretože páchateľ sa tvári, akoby žiadna konfrontácia neexistovala. Utajené násilie, obchádzajúce priamu konfrontáciu v podobe samovražedného atentátu, je štvrtou metódou na prekonanie násiliu zamedzujúcich bariér.
Účinkuje len preto, lebo útočník má schopnosť predstierať, že z neho nevychádza nijaká hrozba. Ľuďom, čo bežne využívajú typické mačistické formy násilia, to dobre nejde; gangstri by boli veľmi zlí atentátnici. Zato krotkí ľudia zo stredných vrstiev sa na to vynikajúco hodia. Tým, že nevyhľadávajú konfrontáciu, nemusia kašírovať chvastavé či hrozivé správanie, ktoré by pre obete mohlo byť varovným signálom. Introvertný, samostatný človek nepotrebuje pri prenasledovaní obete nadšené publikum.
V kultúre strednej triedy je bežné robiť navonok nenápadný dojem. Nech sa vnútorne cítime akokoľvek, na verejnosti – napríklad na pracovisku či v iných spoločenských kontextoch – to neukazujeme. To je ten najlepší výcvik na situáciu, v ktorej musíme pod bundou schovávať bombu, až kým nenastane vhodná konštelácia, v ktorej zaručene spôsobíme obrovské škody.
V samovražednom atentáte nejde teda len o správne presvedčenie, ale predovšetkým o techniku. Násilné politické hnutia si môžu samovražedné atentáty ceniť ideologicky, ale používajú ich hlavne z jedného jednoduchého dôvodov: pretože fungujú.