Nepoznám v strednej Európe veľa intelektuálov, ktorí vo verejnom priestore za posledné polstoročie zanechali takú výraznú stopu ako Petr Pithart. Ale ešte menej poznám v ňom také osobnosti, ktoré by sa  v politike, teda jednej časti toho verejného priestoru, presadili s názormi par excellence intelektuálnymi, teda menšinovými, vlastne protiväčšinovými. Keď som si  – aj na základe kníh a verejne prezentovaných postojov Petra Pitharta – rekonštruoval  jeho myšlienkový vývoj  za  takmer  polstoročie, ukázalo sa,  že skoro  vždy bol v menšine. Ale  veľmi aktívnej a angažovanej. Tej, ktorá sa nebála  so svojimi názormi ísť do toho verejného priestoru  i  vtedy, keď to bolo nielen nepopulárne, ale neraz aj nebezpečné. […]

Narodili ste sa v Plzni, v rokoch 1990 -— 1992 ste pôsobili ako veľvyslanec Československa v Maďarsku, žijete v Bratislave, avšak už niekoľko rokov chodievate pracovne do Prahy. Vo svojej vedeckej činnosti sa popri inom venujete aj slovensko-maďarským literárnym vzťahom, slovenskej literatúre a strednej Európe. Ľahostajné Vám nie je ani susedské Poľsko. Cítite sa teda ako Stredoeurópan? Čo pre Váš, osobne, znamená stredoeurópska identita? To je otázka na monografiu alebo aj autobiografiu. Slovenský prozaik Pavel Vilikovský má v knižke Krutý strojvodca jedinečnú poviedku s názvom Všetko, čo viem o stredoeurópanstve. Začína sa vetou, ktorú svojim rodákom často citujem: Človek môže […]

„Slovensko leží dostatočne hlboko v civilizačnom priestore západného kresťanstva. Tým je strategicky, geopoliticky a historicky zaručená naša príslušnosť k medzinárodnej civilizácii v rámci tohto priestoru… Slovensko svojou slovanskou príslušnosťou má v sebe zabudovaný východný vektor historickej orientácie, svojou západnou náboženskou príslušnosťou západný vektor”.  (Ján Čarnogurský, 1995) „…nie sme len schopní, ale jediní, ktorí môžu spájať Východ so Západom práve skrz svoju geopolitickú rozpoltenosť… Naša krajina je široko-ďaleko jediná, ktorá je schopná a dejinami, kultúrou, vzdelaním pripravená na historickú úlohu byť územím celoeurópskeho porozumenia”. (Vladimír Mináč, 1995) Citované slová kresťansko-demokratického disidenta a politika a ľavicového intelektuála, spisovateľa aj politika dokumentujú, že […]

Pokúšam sa odosobniť, hoci to celkom nejde, aby som neupadol do jednostranného subjektivizmu pri posudzovaní toho, ako ľavicová vláda naložila s ľudskými právami. Presnejšie – ako sklamala v agende, v ktorej by sa od nej očakávalo práve posilnenie, a nie výrazné oslabenie či zúženie tejto štruktúrovanej témy. Žiaľ, vláda svoj program nepostavila na dôraze na princípy ľudských práv, hoci neskromne hovoriac, by možno stačilo, keby pokračovala  v niektorých už naštartovaných inštitucionálnych zmenách a politikách. Dokonca by mohla, napríklad v oblasti sexuálnych menšín presadiť také politiky, ktoré sa ani mne v bývalej konzervatívno-liberálnej koalícii nepodarilo (je to totiž ľavicová téma par […]

“Dnes bol, konečne, historický deň – inštalovala sa visegrádska trojka,” zapísal som si 15. februára 1991 do veľvyslaneckého denníka tieto trochu patetické slová. Neskrývali však radosť, že sa podpisom československého a poľského prezidenta a maďarského premiéra v ruinách Visegrádskeho hradu nad Dunajom nebodaj priamo inštitucionalizuje aj čosi z mojich stredoeurópskych snov či vízií. Prinajmenšom sa tu formalizovala istá záruka, že po rýchlom rozpade či samorozpade východného bloku v stredoeurópskom priestore nenastane geopolitické vákuum, že tri relatívne kompatibilné štáty budú mať akúsi doložku najvyšších výhod pri integrovaní sa do európskych a severoatlantických ekonomických a bezpečnostných zoskupení. To v čase, keď sa na neďalekom […]

Všetci sme tu, v strednej Európe zvlášť, určení herderovsko – humboldtovskou výnimočnou dôležitosťou jazyka, ktorá je od romantizmu priamo posvätná. Od tých čias je jazyk, aj ten privátny a intímny, často najmä politikum, ktoré by niektorí radi podriadili najvyššiemu, pokiaľ možno štátnemu stupňu normatívnej regulácie. Je nástrojom politického zápasu vo verejnej aréne. Dokonca aj na začiatku tretieho tisícročia! Ak skrátim núkajúci sa historický exkurz, tak aspoň na ilustráciu si predsa len pripomeňme, že pred dvesto rokmi bolo v Európe, ako pripomína český historik Miroslav Hroch, len sedem štátnych národov, ktoré mali svoju štátnu identitu. Tridsať etnických skupín žilo na území multietnických impérií. Nemohli […]

Rudolf Chmel prosí, aby sa nijaké slovenské rozhodnutia k návrhu zákona o dvojakom občianstve nerobili pred slovenskými voľbami. Problematický návrh zákona o dvojakom občianstve, o ktorom bude rokovať maďarský parlament, Maďarom v susedných štátoch komplikuje ich spolužitie s Nemaďarmi. Reakcia slovenských vládnych kruhov naň je však neprimeraná, miestami hysterická, miestami zakomplexovaná, a bezpochyby účelová. Jej zjavným cieľom je prekryť všetky ostatné témy a prebiť ich maďarskou kartou. Pod falošnými tónmi ochrany slovenských národných záujmov sa skrýva úsilie pokračovať v súčasnom systéme vládnutia a ťažiť z privilegovaného postavenia v mocenskom systéme štátu. Silený radikalizmus môže byť v konečnom dôsledku škodlivý pre všetkých: pre záujmy Slovenskej republiky a jej občanov, pre maďarských spoluobčanov, […]

„Za národa spravodlivú vec, z komunistu vlastenec a národovec. Taký je náš pôvod.“ (Roman Holec, 2009) Čo predstavuje pre Slováka Slovensko? Krajinu, zem, vlasť, národ, spoločnosť, s ktorou sa identifikuje – slabšie, intenzívnejšie – na základe väzieb, predovšetkým tých nových, vytvorených k obdobiu, ktoré ho bezprostredne formovalo, resp. predchádzalo jeho narodeniu a je tak  časťou sveta, ktorý môže vnímať ako svoje aktuálne vedomie, v ktorom sa ešte môže orientovať. To je maximálne tak trištvrtestoročie-storočie, historický oblúk, ktorý môže vtlačiť  do svojej identity, zjednodušene povedané formovanej ešte pamäťou starých rodičov. Aj tento pomerne krátky časový historický oblúk je však poznačený ruptúrami, […]

Proti osočeniam pronárodných Slovákov sa nedá brániť, s tým už môžete len dožiť, teda užívať si. Dlhšie vravím, píšem, že ma to už nebaví. Že ma už nebaví ustavične sa vyslovovať k slovensko-maďarským vzťahom, k tej nešťastnej tzv. maďarskej či vlastne antimaďarskej karte,  k strachu z autonómie, z Orbána, z karpatského parlamentu, z Maďarskej gardy a iných iredentistov, z odtrhnutia Maďarov, k fóbiám a traumám z revízie Trianonu či zo zrušenia Benešových dekrétov, k strachu z minulosti, ku ktorej sa každý hlupák či hlupaňa vyjadrujú s bohorovnosťou, ktorá je možná len v našich krčmách, keďže v kaviarňach a salónoch sme sa my, pohrobkovia Jánošíka, nikdy necítili dobre. Tie sme zrejme prenechali Maďarom, aj keď sám Ľudovít sa […]

Posledné desaťročia minulého storočia priniesli – nielen do Európy – civilizačnú zmenu, nie natoľko revolučnú ako transformačnú, no isto zásadnú. Veľa dovtedy totalitných krajín sa pokúsilo nastoliť demokratické pomery. Zabudlo sa pritom, že tá zmena má obrovské mentálne, morálne dôsledky, že vyrovnať sa s minulosťou, ale aj s každým jedným životom v novom, pre mnohých zväčša dovtedy nepoznanom svete, znamená neobyčajný zásah do vedomia jednotlivca i spoločnosti. Často spoločnosti, ktorá vlastne zdanlivo žije spokojne, ako keby minulosť nebola, akoby nemala ani na čo zabudnúť. A tak ten problém mentálny, najmä však mravný, je v lepšom prípade iba intelektuálny, v politike […]