Za Vladimira Putina sa súkromný život premenil na štátny obrazec mlčania
Čo dobrého urobil Vladimir Putin za osem rokov svojho vládnutia? Odpovedal by som bez rozmýšľania: zaňho dostalo Rusko jedinečnú možnosť žiť slobodným súkromným životom.
Foto: Reuters
Nemyslím tým, že by si Vladimir Putin vytýčil rozvoj súkromného života vedome za cieľ. Skôr je to tak, že súkromný život je ako sliepka, za ktorou uteká gazda s nožom v ruke, a ona sa mu z pichľavých palčiakov vytrhne a s vydeseným kotkodákaním schová kdesi v kroví.
Aj keď povedať, že moc mávla nad súkromným životom rukou a len povedala, “žite si, ako chcete, len mi neprekážajte”, by nebolo celkom presné. Moc sa pousilovala využiť radosti súkromného života, ktoré sa pred ruským človekom otvorili, nielen na to, aby odviedla jeho pozornosť od politiky, ale aj ako stimul štátneho rozvoja. Zbavená jasných ideologických smerníc, ktoré svojho času patrili ku komunistickému svetonázoru, mnohomiliónová armáda Putinových úradníkov po celý čas pracovala pre štát, a na osobnom fronte (vo svojom dome a na svojej dači) pritom rozvíjala myšlienky hedonizmu a pôžitkárstva.
Súkromný život sa stal ich hlavným “bonusom”. To by sa nestalo, keby samotnú moc, a predovšetkým samotného prezidenta nepriťahovala táto, aj keď nie úplne uvedomovaná filozofia rozkoše z luxusu. Tak sa stalo, že obyvateľstvo, úradníci a samotná mocenská špička sú previazané spoločným cieľom súkromného rozkvetu.
Iste, hovoriť o reálnom rozkvete na pozadí skromného hmotného dostatku väčšiny ruského obyvateľstva by bolo minimálne nepodložené, no luxusný život ekonomickej a politickej elity, rôznych “celebrít” zo sféry šoubiznisu sa stal ak aj nie celospoločenským snom, tak v každom prípade aspoň predmetom búrlivých debát, preklínania a napodobňovania. Obyvateľstvo boháčov nenávidelo a nenávidí, ale keď sa dnes dcéra chudáka vydá za milionára, jej príbuzenstvo radšej zabudne na nenávisť k bohatým. Takýmto spôsobom sa za Putina spoločenský vektor, kompas života postupne presunul od postoja celonárodnej hrdosti na chudobu k postoju “aj ja chcem žiť lepšie”.
Súkromný život sa nikdy nestal otvorenou témou Putinovho režimu.
Všeobecné slová o rozkvete krajiny bývali charakteristické aj pre komunistov – v tomto zmysle sa nič nezmenilo. No za komunistov to bola prázdna rétorika. Za Putina sa súkromný život premenil na štátny obrazec mlčania. Súkromný život ako sociálna realita akoby neexistoval, radšej o ňom ani nehovorme, nedotýkajme sa ho, keďže do veľkej miery stojí na pochybne zarobených peniazoch, a pritom je všadeprítomný.
Súkromný život – to sú preplnené reštaurácie po celej krajine, to sú zápchy vo veľkých mestách, to je neuveriteľné množstvo predmestských domov, akým môže závidieť Bavorsko a Kalifornia, to sú nočné kluby a diskotéky, na ktorých sa mladí ľudia zabávajú tak, že nočný život v Amsterdame je proti tomu sporiadaný. Toto všetko sú však len vonkajšie príznaky.
Pokiaľ ide o filozofiu, filozofia súkromného života udiera do očí z hocktorého reklamného bilbordu a transparentu, ktorých sú ruské mestá plné. Filozofia súkromného života – to je bezhlavá posadnutosť internetom ako prostriedkom osobnostnej komunikácie. No čo je najzaujímavejšie: filozofiou súkromného života je presiaknutá celá ruská televízia. Spravodajské a politické programy sú určené na predaj Kremľu, a existujú aj ďalšie propagandistické relácie, ale všetko ostatné v televízii ospevuje pôvaby súkromného života – v pesničkách, seriáloch, humoristických a ostatných zábavných šou. To isté platí aj pre tlač. Základný korpus novín sa venuje životnému štýlu – čo je pre ruského človeka stále ešte nový jav, pretože pred dvadsiatimi rokmi ani nepoznal to slovné spojenie. Obrovské množstvo materiálov sa venuje móde, autám, jedlu, veľkosvetskému životu – od luxusných kriedových časopisov, čo vychádzajú v najväčších mestách a sú určené elite, až po provinčné plátky.
Noviny nezaostávajú za časopismi. Ich zamilovanou témou je voľný čas: voľný čas v rodine, voľný čas na cestovanie, na erotiku, na čokoľvek. Printová produkcia, ako aj televízia sú v zásade voči Kremľu lojálne, ale tam, kde ide o spoločenský život súvisiaci s osobnými záujmami ľudí – tam sa noviny a časopisy snažia ulahodiť skôr čitateľovi než Kremľu.
Áno, toto všetko odvádza pozornosť ľudí od politiky a toto rozptyľovanie, zvlášť v televízii, sa robí vedome, plánovane, ale zároveň práve tu dochádza k onej spoločenskej zmluve, ktorá sa stáva neviditeľným jadrom štátneho systému: ja vám dám slobodu súkromného života, vraví štát, a vy mi za to zaplatíte lojalitou, ešte lepšie bezpodmienečnou podporou. A naozaj: dostali sme tajnú slobodu podzemného súkromného života. Môžeme učiť svoje deti prakticky čomukoľvek, pripravovať ich na kresťanstvo či na budhizmus, zatiaľ je to na nás. Nakoniec, pokiaľ na to máme peniaze, môžeme sa vybrať do Talianska alebo na Veľkonočné ostrovy, kto kam chce. Také čosi by mohlo mať meno autoritarizmus s ľudskou tvárou.
Do akej miery je ale tvár toho autoritarizmu ľudská? Ak by sme to hodnotili podľa známeho procesu s Michailom Chodorkovským, ktorý sa uskutočnil podľa najlepšieho vzoru Stalinových monsterprocesov (pravda, bez pokánia obžalovaného), či podľa hrozivých vrážd novinárov, podľa otravy bývalého agenta štátnej bezpečnosti, ku ktorej došlo doslova pred očami celého sveta, tak potom taká charakteristika nedáva zmysel.
No ak si vezmeme za základ obludnú politickú konštantu ruských dejín, tak sa dá pochopiť, prečo má obyvateľstvo k Putinovmu vládnutiu v zásade kladný vzťah.
V ruskej histórii prakticky nikdy neexistoval priestor na slobodný súkromný život. Už v písomnostiach z desiateho storočia v Kyjevskej Rusi nachádzame príkazy obmedzujúce súkromie. Zakazovalo sa holiť brady, ženám strihať vlasy. Nebolo dovolené stýkať sa s inovercami, nesmelo sa s nimi ani spoločne obedovať. Náboženské a politické zákazy sa časom vliali do slávnej knihy, zákonníka súkromného života stredovekého Ruska – volala sa Domostroj, tam je zreglementované všetko do najmenšej podrobnosti. Nakoniec, Peter I., veľký reformátor a západník začiatku 18. storočia, zaviedol tie najprísnejšie zákazy akýchkoľvek foriem osobnej slobody, vytvoril fiškálno-policajný štát. V polovici toho istého storočia sa všetko začalo meniť, no len pre tie najvyššie vrstvy. Osemnásteho februára 1762 pomerne bezvýznamný cár Peter III. vydal dekrét o slobode šľachtického stavu. Od toho dňa mali šľachtici práva neslúžiť štátu, žiť na svojich veľkostatkoch a bez prekážok cestovať do zahraničia. Bol to najšťastnejší deň v dejinách ruskej šľachty.
Je možné, že práve tento dátum môžeme považovať za začiatok súkromného života v Rusku. Ale aj po tejto reforme, ktorá zároveň upevnila nevoľníctvo miliónov ruských roľníkov – otrokov až do začiatku 20. storočia, bol súkromný život pod tvrdou kontrolou cárskej moci. Stačí vedieť, že úradník sa nemohol oženiť bez povolenia nadriadeného. Po revolúcii roku 1905 začal byť súkromný život v Rusku naozaj slobodný a táto sloboda trvala dvanásť rokov. Z celej histórie len dvanásť slobodných rokov (mimochodom, vrátane prvej svetovej vojny)!
Potom prišli komunisti, ktorí súkromný život prakticky postavili mimo zákona a ľudia sa stali úplnými otrokmi štátu. V našom vchode napríklad podnes funguje pozostatok komunizmu – dva spoločné, čiže komunálne byty, v ktorých spolu žije niekoľko navzájom sa nenávidiacich rodín. Pokračujúce peklo.
Prvé známky súkromného života sa v Sovietskom zväze objavili po Stalinovej smrti. To boli slávni stiľagi – mladí ľudia, ktorí sa chceli moderne, štýlovo obliekať. Štát s nimi bojoval, sovietska literatúra nimi bola pobúrená. No masová výstavba takzvaných “jednotlivých” bytov v úbohých päťposchodových činžiakoch za Chruščova, rozšírenie drobných záhradiek, za Brežneva postavenie automobilky s talianskou licenciou – boli to tie preslávené Lady, ktoré sa po ruských cestách preháňajú dodnes – to všetko by sme mohli nazvať neplánovaným vpádom súkromia do života sovietskych ľudí.
Až za perestrojky došlo k reálnemu historickému obratu: kolektívne “my” (ako cieľ dejín) postupne nahradilo individuálne “ja”, a mnohí bývalí sovietski ľudia doslova stratili zmysel života, lebo tú zmenu nepochopili. V deväťdesiatych rokoch za Jeľcina došlo k radikálnym ekonomickým reformám, ale spoločenský chaos, ktoré tie reformy zákonite spustili, vlny štrajkov, výpadky vo vyplácaní miezd a prepad meny roku 1998 nemohli prospieť rozvoju súkromného života, vzniku strednej triedy.
Keď sa Vladimir Putin, povolaný Jeľcinom, dostal k moci, podarilo sa mu stabilizovať ekonomiku a – na úkor mnohých demokratických slobôd západného typu – upevniť štát (pričom však otázku strategického vývoja krajiny ponechal otvorenú). A vtedy po druhýkrát v dejinách Ruska vznikli predpoklady súkromného života. No v posledných dvoch-troch rokoch Putinovho vládnutia sa štát opäť pustil do hľadania ideológiu, ktorý by mohla Rusko previazať jednotným duchovným cieľom. Tak by sa zo slobody súkromného života stalo čosi ako výdych, čosi, čo sme ostatne už mohli pozorovať v dvadsiatych rokoch za NEP-u, keď sa niektoré prvky kapitalizmu na chvíľku vrátili.
Terajší štát znovu začal vychovávať mládež, znovu v duchu vlastenectva, začal zakladať prokremeľské mládežnícke hnutia nacionalistického typu. Okrem toho sa zblížil s pravoslávnou cirkvou a už premýšľa, či nezačne s vyučovaním pravoslávnej kultúry od prvej triedy základnej školy. Nad krajinou zavisol prízrak pravoslávnej civilizácie. Je jasné, že toto už nie je sloboda súkromného života, to je už iný príbeh.
Povedať, či sa podobný útok na slobody súkromného života rozbehne za prezidenta Dmitrija Medvedeva, je ešte priskoro. Jasné je len to, že obyvateľstvo, ktoré už v rôznej miere ochutnalo majetnícke pôvaby života, sa len bolestne bude lúčiť so svojou súkromnou slobodou, ktorú si ostatne ešte ani celkom neuvedomuje. Vlastenectvo a pravoslávie sotva môžu stačiť na úlohu vytvoriť štátnu ideológiu: ich kúzlo nebude platiť na celé Rusko.
Ak bude pokračovať ideologické vákuum, súkromný život v Rusku sa v najbližších rokoch upevní (ak nerátame krízové varianty vývoja) do takej miery, že nijakými propagandistickými bombami ho nebude jednoduché rozbombardovať. Súkromný život Ruska je našou záchranou. Cezeň, cez postupné rozvíjanie rodinných hodnôt môže Rusko postupne prejsť k osvete a modernizácii a ocitnúť sa v spoločenstve demokratických krajín.