Autom z Poľska cez Slovensko do Budapešti a späť.
Foto: Reuters
Vyrazili sme o šiestej ráno. Mrzlo a hviezdy ešte svietili. Cez pustú a osirelú hranicu prefukovalo, ale hneď po jej prekročení z druhej strany kopcov sa počasie zmenilo. Na Slovensko zaľahla ľadová hmla.
Cestovali sme v podmračenom šere. Minuli žlto vysvietené vysoké okná kostola. Sviatočne vysvietený prízračný parník a vôkol ani živej duše. Možno farár trpel nespavosťou. Krajina bola úplne pustá. Nečinná a zhasnutá. Obrysy, siluety, prízraky aj tiene. Rozvidnievalo sa a pustota bola čoraz naliehavejšia. Aj cez dediny sme prechádzali osemdesiatkou – deväťdesiatkou, nikde ani nohy, nebolo ani psov a vrán. Až kdesi uprostred krajiny, na polceste medzi našou a maďarskou hranicou, sa na ceste začalo čosi diať, zopár svetiel prebliklo v spätnom zrkadle. Pred Košicami sa ukázali prví ľudia. Boli starí, kráčali popri ceste na rannú omšu. Ženy v sukniach po kolená nadýchane vrstvených na bohato skladaných spodniciach. Každá jedna v šatke a s hrubou modlitebnou knižkou v ruke. Podľa toho sa na Slovensku dá zistiť, že je nedeľa, podľa týchto spodničiek a spevníkov tučných ako vreckové biblie. Ale teraz bolo ledva sedem.
Počúvali sme Woodyho Guthrieho, do Budapešti sme chceli doraziť za štyri hodiny. S W. sme mali akurát po päťdesiat, a odkedy sa pamätám, chceli sme počúvať Guthrieho a len sa viezť, a najlepšie po diaľnici.
Túžby sú v poriadku. Čím neskôr sa splnia, tým lepšie. Diaľnica začínala až pri Miškolci, ale od hranice v Tornyosnémeti sa dalo ísť vyše stovkou, pretože Maďari takisto ešte spali a cesta bola čerstvo opravená. Žiadne pechorenie sa, cez mierne vŕšky sme sa prehupli poľahučky.
Zastavili sme sa iba v Encs, aby sme si na vyľudnenej pumpe kúpili diaľničnú nálepku, pofidérne chlebíčky a kartón redbulov. V úplnom tichu, vo svetle odrazenom z vínnych fliaš, silikónových olejov, pornografie a cestovných máp, znela maďarčina pekne a znepokojujúco. Ako najstarší a najvzdialenejší zo všetkých jazykov.
Ale späť na diaľnicu. Stoštyridsať, stopäťdesiat, ako nejaká naháňačka zobúdzajúceho sa dňa, ako by ho bolo treba predstihnúť, surovo obehnúť. Asi takto, pretože ťažko sa opisuje rýchla jazda šerou pustou, okolitá krajina sa nedá zreteľne postrehnúť. Akési verejné smetisko a kŕdle vrán. Uzúfané, rozvláčené hospodárstvo s blatistým výbehom natesno nalepeným na štvorprúdovku. Úvahy smutné ako siluety dravcov na stĺpikoch oplotenia popri autostráde. Čakali, kým niečo zmárnime, nejakého menšieho vtáka alebo aspoň hlodavca, aby sa mohli bez námahy priživiť. Sporadicky sa začali objavovať autá.
Za jasného počasia vidno z kopcov nad Gödöllő budínske vŕšky. Dunaj a veľkomesto ležia neviditeľné kdesi hlboko a nad nimi sa týčia oblé zelené chrbáty. Niekedy som mával nutkavý pocit, že sa na druhej strane dunajského praúdolia začína iný kontinent, a samo praúdolie i rozochvené povetrie, ktoré ho vypĺňa, akýmsi neopísateľným spôsobom pripomínajú more. Lenže teraz bolo vidieť akurát tak trt makový. Rovnako sme sa mohli blížiť do mestečka Warka, aby sme prešli cez riečku Pilica. Len cesta tu bola širšia a vzápätí sa vynorili výjazdy na Hungaroring, Vác a Ujpest. Medzičas sme mali slušný, štyri hodiny a desať minút.
A zase pusto. Šli sme po Andrássyho ulici, zívala prázdnotou ako autostráda. Chýbali iba vtáci striehnuci na obživu. Oplatilo sa vstať o pol šiestej. Budapešť bola nahá. Olúpaná z človečenstva. Trocha snehu, trocha vlhkej hmly, architektúra a dosť. Stočili sme to na Bajzovu ulicu, lebo ma to ťahalo na Keleti. Pretože, koniec-koncov, aké miesto na svete v deň Božieho narodenia viac pripomína betlehemskú maštaľ než staničná hala? A vzali sme to naprieč štvrťou Erszebetváros, s jej balkónmi ako z tragédie, hrdzou zdobených mreží, pochmúrnymi štukovanými omietkami, s jej narkotizujúcou melanchóliou a vôbec tým všetkým, čo vyráža dych fanúšikom a ctiteľom dekadencie.
Pešť bola olúpaná z človečenstva aj omietok. Kam oko dovidelo, netrčal žiadny vežiak. Mesto šlo pokojne na porážku. Kládlo svoju smutnú a peknú hlavu pod ostrie času. Ako som predpokladal, staničná hala bola ako ľadovňa. Kúpili sme si kebab.
Ubiedená žena s deckom v náručí kupovala pivo a zelené plechovky strkala do vreciek plášťa zo šuštiakoviny. Veľký počerný chlap trkotal s dievčaťom od kebabov. Rozdávali sme milodary. Každú chvíľu ktosi prišiel. Po stovke, po päťdesiat forintov. Nikde žiadny cestujúci, iba utrápení staniční obyvatelia a staré holuby. Nuž teda káva, kebab a almužna, až nás vyhnal ľadový prievan vanúci popri koľajach prichádzajúcich z východu. “Bol si tu už niekedy?” opýtal som sa W.
“Dávno, už si to vôbec nepamätám,” odvetil.
A vykročili sme rezko tam, kde je srdce metropoly povinné tĺcť. Neďaleko námestia Blaha Lujza stál zhluk ľudí. V tom ľudoprázdne, v tom sviatočnom prázdne to vyzeralo na happening, na nejaké umelecké vystúpenie. Ale boli to bezdomovci a úbožiaci v núdzi. Dvesto, tristo zakuklených, dogabaných postáv, zoradených v poslušnom rade pred poľnou kuchyňou pod holým nebom. To krišnovci sýtili hladujúcich. Jedni rozdávali jedlo, iní podupkávali, udierali do bubienkov a vyspevovali nesmrteľnú mantru: Hare Rama, Hare Krišna, Hare, Hare… a tak ďalej. A za tým, pozdĺž Rákocziho ulice, sa znova rozprestieral nerušený pokoj. Na Károlyho okruhu vyskočil z brány mladý muž v ufúľanej bunde a poprosil o devätnásť forintov. Povedal presne devätnásť: nineteen forints, please. Dali sme mu dvesto, veď devätnásť forintov je celkom nič. Žeby vedel po anglicky iba jedinú číslovku?
No a potom, bližšie k Dunaju, sa začali objavovať turisti. Všetci s aparátmi a batohmi, v športovej obuvi. Hovorili rôznymi jazykmi, pristavovali sa a cvakali hmlisté zábery. Náprotivný breh temer nebolo vidno. Nemali sme ani plecniaky, ani aparáty a úprimne povedané, vyzerali sme skôr ako bezdomovci než ako návštevníci. Natŕčal som uši a obzeral som sa po domácich Maďaroch, ale na Reťazovom moste bolo viac Japoncov a Kórejčaniek než Budapešťanov.
Mesto pripomínalo dekorácie, gigantickú scénu pre filmovú superprodukciu a všetci tí Európania, Američania a Ázijci sa pofľakovali po akomsi premoknutom Hollywoode. Prešli sme na druhú stranu. To nebola Budapešť. Bol to skôr Petrohrad s riekou farby ufúľanej plachty. Obišli sme okolo Námestia Adama Clarka. V tuneli pod Hradným vrchom matne svietili koncové svetlá. Pobrali sme sa späť. Po chodníkoch sme nachodili hádam aj desať kilometrov a boleli nás nohy. Vo Városligete sa na zamrznutom jazere kĺzalo zopár korčuliarov a hrala hudba. Títo boli hádam miestni, ak len nie Japonci.
Vyrazili sme na súmraku. Šikmé strechy predmestí poprášené snehom mi pripomenuli detstvo. Stiahol som okienko a vdychoval som vzduch. Chcel som zacítiť zápach dymu z uhlia. Opäť sme sa rútili sto štyridsiatkou a počúvali staré platne. Zastavili sme až v Encse na tej istej pumpe. W. si chcel kúpiť maďarskú vodku. Hodnú chvíľu ho nebolo. Vrátil sa a hovorí: “Zabudol som si okuliare a neviem rozoznať fľašu vína od pepsi.”
Dal som mu svoje, ale nesadli mu. Šiel som s ním a hovorím: “Kérek kettő körtepálinka.”
Zopakoval som to trikrát a chlapík mi nakoniec podal dve fľaše. W. sadol za volant. Jedno je čítať etikety, a druhé je šoférovať. Hľadel do tmy a obiehal všetkých tých sviatočných šoférov. Pred hranicou sme zapli rádio a zachytili sme omšu po maďarsky, no vzápätí sa stratila. Doma sme boli o deviatej.
Amen.
Koniec.