Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Ropa je čoraz drahšia, ale nič si z toho nerobím, a z času načas jednoducho sadnem do auta a vyrážam bez nejakého konkrétneho cieľa. Začalo sa leto a každé cestovanie pripomína prázdninovú jazdu. Tobôž keď vyrážate ráno a vraciate sa napoludnie. Otvoreným oknom prúdi horúci vzduch. Zeleň stratila jarnú sviežosť. Je tmavá a vrhá hlboký tieň. Na pravé poludnie sa oplatí pobudnúť v sčerenej tráve a počúvať, ako v nehybnom vzduchu ohlušujúco bzučia ovady.
Presne tak to vyzeralo na juhovýchodnom Slovensku, na mieste, kde sa stretajú hranice Maďarska a Ukrajiny. Krajina je nížinná a bahenná, pretože okrem hraníc sa tu stretajú aj rieky Uh, Laborec a Latorica, spájajú svoje vody, aby sa z nich stala rieka Bodrog. Z podmočenej nížiny popretínanej priekopami, porastenej zhlukmi topoľov sa otvára výhľad na neďaleké kopce Zemplína.
Zelené vulkanické homole majú dokonale geometrické tvary. Zahaľuje ich opar z poludňajšej páľavy. Po úbočiach sa hadí vinič tokajských odrôd. Rovnako na slovenskej i maďarskej strane hranice. Na ukrajinskej podistým tiež, lenže Ukrajina je ohradená novou železnou oponou, obkľúčená múrom vysokej politiky a zamknutá na štyri západy európskeho strachu.
Pred rokom som strávil čakaním v rade na slovensko-ukrajinskej hranici desať hodín. Takže to, ako chutí ukrajinské víno z viníc Zakarpatie, si môžem iba domýšľať. Zo Slovenska do Maďarska teraz môžete prechádzať, kde sa vám zachce, po poľných cestách, chodníkoch a iba tabule s názvami dedín pri ceste vám pomáhajú zistiť, že ste už v inej krajine. Takéto potulovanie sa pohraničím má v sebe čosi zo sna, čosi z vidiny. Prekračujeme hranice a zisťujeme, že sa nič nemení, a predsa sa mení všetko. Odkedy štát prestal hranicu strážiť, stala sa istým spôsobom súkromným vlastníctvom putujúceho, zvláštnym svedkom pocestného. Ja osobne mám hranice veľmi rád – osobitne tie nestrážené.
V zásade si neviem predstaviť, že by som vedel žiť a bývať niekde inde ako blízko hraníc, ktoré môžem kedykoľvek prekročiť. Sadnem do auta a o chvíľu som už niekde inde. Dokonca supermarkety Tesco či Hypernova – takéto nadnárodné a globalizované opachy – sa diktátu hraníc podvoľujú. Stačí vojsť do oddelenia vín, stačí sa poobzerať medzi údeninami.
Tá inakosť a rozmanitosť scenérií, chutí, jazykov je bohatstvom toho kúska nášho kontinentu. V dedinách vedľa seba stoja kostoly troch vierovyznaní. Katolíci, protestanti aj kresťania východného obradu nažívajú spolu po susedsky. Slovenčina plynule prechádza do maďarčiny a rusínčiny.
Etnické, jazykové a náboženské hranice sa neprekrývajú s hranicami štátov a krajina je vďaka tomu bohatšia, neokázalo dojímavá. Ak sme dosť pozorní, po dedinách za múrmi zbadáme židovské cintoríny. A ak budeme mať šťastie, natrafíme na cigánskych nomádov v rozpadajúcich sa autiakoch, putujú kdesi ponad čas, ponad európsku civilizáciu, putujú vo vlastnom, pre nás nedostupnom svete.
To tu sa začína Veľká podunajská nížina so svojou melanchóliou, stádami veľkorohého statku, so vzduchom rozochveným páľavou, s fatamorgánami zrkadliacimi nejestvujúce mestá. Práve tu, na jednom z návrší nad Bodrogom by mal byť pochovaný Álmos, otec Arpáda, zakladateľ maďarskej vlasti. Je to iba legenda, ale tá legenda spôsobila, že jazdci maďarských kmeňov vysadli na kone a vyzbrojení lukmi a kruhovými štítmi vyrazili do končín, ktoré odvtedy obývame spoločne. Je ľahké predstaviť si vpád stepných kočovníkov, ktorí si predsavzali stať sa Európanmi bez ohľadu na osihotenosť uprostred iných európskych plemien spriaznených slovanskou či germánskou pokrvnosťou.