Keď Hannah Arendt hovorila o banálnosti zla, mala pravdu. Ale platí to aj dnes?
Foto: Patrick Zachmann
V jednej zo svojich prvých esejí po vojne, roku 1945, Hannah Arendt napísala: “Problém zla bude v Európe po vojne fundamentálnou otázkou duchovného života – tak ako ňou po Prvej svetovej vojne bola smrť.” V istom zmysle mala pravdu. Po prvej svetovej vojne boli Európania traumatizovaní spomienkami na smrť. Poézia, literatúra a film v medzivojnovej Európe krúžili okolo obrazov násilia a vojny ako posadnuté – väčšinou v kritickom tenore, ale niekedy aj s nostalgiou, napríklad v textoch Ernsta Jüngera či Pierra Drieua la Rochelle. Po Druhej svetovej vojne vzývanie násilia takmer úplne vymizlo z európskeho života. Ilúzia o sláve boja bola vzhľadom na veľkú vyčerpanosť všetkých európskych národov, víťazov aj porazených, neudržateľná. Zostala otázka, ako si ľudia navzájom mohli spôsobovať také hrôzy, a najmä, ako sa jeden európsky národ (Nemci) mohol pustiť do vyhladzovania iného národa (Židov). Podľa takej jasnozrivej pozorovateľky, akou bola Hannah Arendt, to bola otázka, s ktorou bude tento kontinent konfrontovaný znovu a znovu. To je to, čo mala na mysli pod “problémom zla”.
Ostatným – a tak to v jej prípade bolo dosť často – dosť dlho trvalo, než jej tézu pochopili. Po porážke Hitlera a Norimberských procesoch síce množstvo právnikov a zákonodarcov intenzívne riešilo problémy ako “zločiny proti ľudskosti” a definovanie nového zločinu – “genocídy” – ktorý dovtedy nemal ani označenie, no v čase, keď sa súdy zaoberali monštruóznymi, len nedávno v Európe páchanými, zločinmi, sa väčšina Európanov snažila na tie zločiny zabudnúť. Minimálne v tom sa Hannah Arendt mýlila, aj keď len na čas.
Pretože so šesťdesiatymi rokmi prišla éra, v ktorej sa začalo meniť mnoho vecí. Malo to rôzne dôvody: jednak, časový odstup, hlad novej generácie po informáciách a tiež uvoľnenie medzinárodných vzťahov. V osemdesiatych rokoch bolo vyvražďovanie európskych Židov dominantnou témou kníh, filmových a televíznych produkcií. Od deväťdesiatych rokov sa oficiálne ospravedlnenia, národné pamätné miesta, pomníky a múzeá stali samozrejmosťou. A aj v postkomunistickej východnej Európe si utrpenie Židov postupne získavalo miesto vo verejnej pamäti.
Dnes je šoa všeobecne platným referenčným bodom. Kurzy z dejín konečného riešenia a Druhej svetovej vojny sú na stredných školách často jedinou povinnou látkou v rámci dejepisu. Existujú tisícky výpovedí, monografií, memoárov, románov a filmov o zabíjaní Židov vo vojnovej Európe. Proroctvo Hannah Arendtovej sa podľa všetkého naplnilo: problém zla a jeho história sa stali fundamentálnou témou intelektuálneho života v Európe. Je teda všetko v najlepšom poriadku? Teraz, keď sa sme už teraz s našou najtemnejšou minulosťou konfrontovali a prisahali si: nikdy viac? Nie som si tým úplne istý. Dovoľte mi načrtnúť päť problémov, ktoré sa odvíjajú od nášho dnešného spracovania šoa.
Prvá ťažkosť súvisí s dilemou nekompatibilného spomínania. Východné národy, ktoré od roku 1989 patria do Európy, majú ešte na Druhú svetovú vojnu aj celkom iné spomienky ako Západná Európa. Keď zmizol Sovietsky zväz a nastala sloboda, vznikla možnosť podrobnejšie skúmať zločiny a prechmaty komunizmu a diskutovať o ňom, a začala sa venovať väčšia pozornosť aj bolestným skúsenostiam východoeurópskych krajín – ich utrpeniu spôsobenému tak Nemcami, ako Sovietmi. A v tejto súvislosti ten akcent, ktorý západná Európa a Amerika kladú na Osvienčim, miestami vzbudzuje aj podráždenie. V niektorých častiach východnej Európy mi aj vzdelaní a kozmpolitní poslucháči často kládli otázku, prečo západní intelektuáli ako ja tak citlivo reagujú na masové vyvražďovanie Židov. Čo tie státisíce, ba milióny nežidovských obetí nacizmu a stalinizmu? Čím je šoa také iné? Na túto otázku jestvuje odpoveď, no každému za hranicou na Odre a Nise nemusí byť zrejmá sama od seba. V Európe a Spojených štátoch sa nám to nemusí páčiť, ale mali by sme mať na pamäti: v týchto veciach má Európa k zjednoteniu ešte ďaleko.
V tom druhom probléme ide o historickú presnosť a riziká hyperkompenzovania. Mnoho Západoeurópanov roky o utrpení Židov za vojny radšej nepremýšľalo. Teraz ich nabádame k tomu, aby sa s ním zaoberali permanentne. V prvých desaťročiach po roku 1945 boli plynové komory na okraji nášho chápania Hitlerovej vojny. Dnes sú jeho ústredným prvkom. V mravnom zmysle je takýto postoj plne legitímny. Osvienčim je jednoducho z mravného hľadiska stredom, okolo ktorého sa krúti Druhá svetová vojna. Lenže pre historikov je tento obrat trocha mätúci. Je smutnou pravdou, že počas samotnej vojny o osude Židov plno ľudí nevedelo, a ak o tom aj vedeli, veľmi sa oň nestarali. Boli len dve skupiny, ktorým sa Druhá svetová vojna spojila predovšetkým s plánovaním vyhladenia Židov – nacisti a samotní Židia. Pre všetkých ostatných mala vojna úplne iný význam. Zaoberali sa svojimi vlastnými problémami.
Ťažko sa nám prijíma, že holokaust zaujíma v našom živote významnejšie miesto než zaujímal v prežívaní mnohých ľudí v okupovaných krajinách. Ale ak chceme postihnúť význam zla – ako chcela Hannah Arendt, keď hovorila o „banálnosti zla“ – musíme si uvedomiť, čo bolo na vyvražďovaní Židov také obludné: nie to, že by ich vtedy považoval svet za takých dôležitých, ale to, že si ich tak málo všímal.
Môj tretí problém sa netýka ani tak samotnej predstavy, ktorú si o “zle” tvoríme. V moderných sekulárnych spoločnostiach sme mali dlho problém s pojmom “zlo”. Dávame prednosť racionálnejším či právnickejším defináciám správnosti a nesprávnosti. Pred niekoľkými rokmi to slovo znovu prekĺzlo do diskusií o politike a morálke. Genocída Židov sa na jednej strane prezentuje ako jedinečný zločin, a na druhej strane sa odvolávame na to isté jednoznačné zlo, keď chceme označiť rôzne situácie. Politici, historici a novinári používajú pojem “zla”, keď chcú charakterizovať masové vraždenie kdekoľvek na svete: od Kambodže po Rwandu, od Bosny a Čečenska po Kongo a Sudán. A všade môžu mať svojho Hitlera, v Severnej Kórei rovnako ako v Iraku, v Sýrii či Iráne.
Ak sú však Hitler, Osvienčim a genocída Židov stelesnením jedinečného zla, prečo sa potom ustavične pripomína, že to isté by sa mohlo stať znovu alebo sa už aj takmer deje?
Pri každej antisemitskej čmáranici na francúzskej synagóge sa predsa hovorí, že “jedinečné zlo” je tu zas, na dvere klope tridsiaty ôsmy rok. Postupne strácame schopnosť rozlišovať medzi obyčajnými hriechmi a úplne normálnym šialenstvom ľudstva vo forme hlúposti, predsudkov, demagógie a fanatizmu na jednej strane, a skutočným zlom na druhej. Už nedokážeme identifikovať, čo bolo na politických náboženstvách extrémnej ľavice a extrémnej pravice dvadsiateho storočia také zvodné, prečo vedeli pôsobiť tak moderne, tak ústretovo voči zdravému rozumu. Pred šesťdesiatimi rokmi sa Hannah Arendt obávala, že nedokážeme nájsť slová, ktorými by sme mohli hovoriť o zle, a tak sa nám nikdy nepodarí postihnúť jeho pravý význam. Dnes hovoríme o zle stále, ale výsledok je ten istý: jeho pravý význam sme rozriedili.
Môj štvrtý problém sa týka rizika, ktoré podstupujeme tým, že sa s celou svojou emocionálnou a morálnou energiou vrháme na jediný problém. Na našej intenzívnej konfrontácii s holokaustom je nebezpečné to, že naša spomienka na jednu veľkú konkrétnu zlú vec funguje na úkor viacerých menších, ktoré tým pádom zanedbávame. Cenu za takýto pohľad do tunela môžeme odčítať z Washingtonom vedenej “globálnej vojny s terorom”. Otázka totiž neznie, či existuje terorizmus. Samozrejme, že existuje. Otázka neznie ani tak, či musíme terorizmus a teroristov potierať – určite musíme. Oveľa viac by sme si mali klásť otázku, ktoré iné zlo zanedbávame tým, že sa sústreďujeme výlučne na jediného nepriateľa.
Hannah Arendt zaujíma stanovisko aj k tomuto problému. Ako autorka najvplyvnejšej knihy všetkých čias o totalitarizme si bola presne vedomá toho, čo ohrozuje otvorené spoločnosti. V ére Studenej vojny hrozilo, že totalitarizmus – presne ako dnes terorizmus či antisemitizmus – sa pre západných mysliteľov a politikov stane obsesiou. Hannah Arendt pred tým varovala slovami, ktoré platia aj dnes: “Najväčší problém v uznaní totalitatarizmu ako prekliatia tohto storočia spočíva v nutkavom zaoberaní sa ním, ktoré môže zájsť až tak ďaleko, že budeme slepí k mnohým malým a menším zlám, akými je vydláždená cesta do pekiel.”
Posledný problém, ktorý by som chcel uviesť, sa týka vzťahu medzi pripomínaním európskeho holokaustu a dnešným štátom Izrael. Od jeho zrodu roku 1948 bol vzťah tohto štátu k šoa komplexnej povahy. Na jednej strane dohnalo takmer vyhubenie európskych Židov sionistov k presvedčeniu, že v nežidovských krajinách nemôžu Židia ani len prežiť, že ich integrácia a asimilácia bola tragickým sebaklamom; preto nevyhnutne potrebujú vlastný štát. Na druhej strane, veľmi rozšírený izraelský názor, že európski Židia napomohli vlastnému zániku, tým, že sa nechali „priviesť ako ovce na porážku“, znamenal, že Izrael si svoju pôvodnú identitu staval na popretí židovskej minulosti a katastrofu Židov vykladal ako znak ich slabosti. Považovalo sa za určenie Izraela, že prekoná túto slabinu a prinesie nový typ Židov.
Vzťah Izraela k holokaustu však pred niekoľkými rokmi nabral nový smer. Keď je dnes Izrael terčom kritiky, že zle zaobchádza s Palestínčanmi alebo že sa odmieta zrieknuť území, ktoré obsadil roku 1967, jeho obhajcovia najradšej začnú pripomínať holokaust. Ak kritizujete Izrael pritvrdo, okamžite príde varovanie pred antisemitizmom.
Pravdaže chápem emócie, ktoré za takýmito tvrdeniami cítim, ale považujem ich za krajne nebezpečné. Keď mi niekto radí kritizovať Izrael tichšie, aby som nezobudil démonov antisemitizmu, odpovedám na to, že nemôže chcieť dávať koňovi uzdu na chvost. Už mnoho rokov chodím po vyšších školách v Amerike a inde. Prednášam tam o dejinách povojnovej Európy a pamäti šoa. Vyučujem také veci aj na svojej univerzite. V dnešných študentoch už nemusíte prebúdzať vedomie problému zla, historických dôsledkov antisemitizmu a genocídy Židov. No čo ma v posledných rokoch ohúrilo, sú časté otázky typu: “Prečo sme sa dozvedeli iba niečo o holokauste?” alebo “Čo je na tomto prípade také zvláštne?” alebo “Nepreháňa sa to s hrozbou antisemitizmu?” alebo – a túto otázku dostávam najčastejšie: “Neslúži holokaust len na ospravedlňovanie Izraela?” V osemdesiatych rokoch som takúto otázku nepočul a v deväťdesiatych rokoch iba v niektorých častiach východnej Európy. Dnes ju počúvam čoraz viac, všade.
Stali sa dve veci. Po prvé, zmiatli sme mladých ľudí tým, že sme im na jednej strane ustavične zdôrazňovali historickú jedinečnosť holokaustu, a na druhej strane sme ho používali v súvislosti s aktuálnym dianím ako porovnávací model. Existencia Izraela nie je dnes skutočne v nebezpečenstve, a Židia žijúci na Západe sa nepotýkajú s vyhrážkami a predsudkami, ktoré by boli čo len veľmi vzdialene porovnateľné s vyhrážkami a predsudkami v minulosti – alebo s inými menšinami. Položte si jednoducho otázku, či by ste sa ako moslim alebo ilegálny prisťahovalec v Spojených štátoch dnes cítili vítanejší, akceptovanejší a väčšmi v bezpečí? Ako Pakistančan v Anglicku? Maročan v Holandsku? Turek v Nemecku? Cigán hocikde v Európe? Alebo by ste sa na týchto miestach cítili bezpečnejšie, integrovanejšie a akceptovanejšie ako Žid? Odpoveď je ľahká.
Ak skutočne existuje nebezpečenstvo, ktorého by sa Židia – a všetci ostatní – mali obávať, potom prichádza z iného kúta. Spomienku na holokaust sme tak pevne spojili s obhajobou Izraela, že nám hrozí, že tú spomienku zužujeme. Chcel by som sa ešte raz vrátiť k Hannah Arendtovej: problém zla v minulom storočí možno stelesňoval pokus Nemcov vyhladiť Židov. Ale tento problém sa netýka iba Nemcov a Židov. Áno, dokonca sa netýka ani iba Európy, aj keď k holokaustu došlo tu. Problém zla – totalitného zla, či genocidálneho zla – je univerzálny. Tým, ako ten pojem ustavične zneužívame na vlastné či miestno-politické účely – či už na obranu Izraela, alebo keď chceme karhať antisemitizmus, alebo umlčať kritikov americkej zahraničnej politiky – stratí spomienka na zlo čoskoro svoju univerzálnu relevantnosť.
A keď sa to stane, a ono sa to do veľkej miery už deje, tak tí, čo najmenej vedia, ako s tou spomienkou na európsky zločin naložiť – či už preto, že nie sú Európania, alebo sú jednoducho primladí na to, aby si to pamätali, či rozumeli významu tej spomienky – neprídu na to, čo má táto pamäť spoločné s nimi. Už nás nebudú počúvať, keď im budeme vysvetľovať, čo to všetko znamená. Ak mi neveríte, opýtajte sa dnešných európskych stredoškolákov. Alebo sa vyberte do Ázie alebo Afriky a pýtajte sa, ako sa tam ľudia poučili z holokaustu. Myslím, že odpovede vás dosť zneistia.
Na tento problém neexistuje jednoduchá odpoveď, rovnako ako neexistuje jednoduchá odpoveď na ostatné paradoxné otázky, o ktorých som hovoril. To, čo nám Západoeurópanom pripadá dnes také očividné, je pre mnohých Východoeurópanov skryté, presne tak, ako to bolo pred štyridsiatimi rokmi skryté pre (mnohých) Západoeurópanov. Poučenie, ktoré by sme si mali vziať z Osvienčimu a zapísať veľkými písmenami na morálnu tabuľu Európy, je pre mnoho Ázijčanov a Afričanov nepreniknuteľné. A čo je možno ešte dôležitejšie: to, čo je pre ľudí z mojej generácie často samozrejmosť, nebude mať pre naše deti a vnúčatá zmysel.
Otázka znie: ako napriek tomu môžeme uchovať spomienku na európsku minulosť, ktorá čoraz viac bledne a pomaly odchádza do dejín?
Možnože sú všetky naše múzeá a pamätníky a obligátne školské výlety skôr znakom toho, že sme pripravení spomínať, než nášho presvedčenia, že sme si splnili povinnosť a záväzok, a konečne sa ich začíname zbavovať a zabúdať. Nech za nás spomínajú kamene. Ak si má história splniť svoju úlohu natrvalo zachovať svedectvá minulých zločinov a všetkého ostatného, môže sa jej to podariť iba, ak ju necháme na pokoji. Ale ak si minulosť vypitveme na dnešné účely – tým, že si z nej vystrihneme, čo nám práve pripadá užitočné, alebo si históriu napneme tak, aby sme z nej mohli udeľovať mravné a politické ponaučenia, budeme nakoniec mať len zlú morálku a skrz naskrz zlý dejepis.
Nateraz by sme všetci mali byť trocha opatrnejší, keď hovoríme o probléme zla. Existuje totiž viac než len jeden druh banálnosti. Je tu slávna banálnosť, o ktorej hovorila Hannah Arendt – dennodenné zlo v nás ľuďoch, napríklad znepokojujúca, obyčajná zlomyseľnosť našich susedov, ale popritom je tu ešte iná banálnosť: banálnosť preexponovania – splošťujúci, desenzibilizujúci účinok, ktorý nastáva, keď vidíme stále len to isté, keď stále to isté hovoríme, či si myslíme, až kým naši uspatí poslucháči nebudú imúnni voči čomukoľvek, čo im chceme povedať o zle. Presne v tom spočíva banálnosť – či banalizácia – ktorá nás dnes postihla.
Po štyridsiatom piatom generácia našich rodičov odsunula problém zla nabok, pretože bol pre nich nabitý príliš veľkým významom. Nasledujúcej generácii hrozí, že ten problém takisto odsunie, ale preto, že bude pre ňu znamenať primálo. Ako tomu zabrániť? Alebo, inými slovami, ako dosiahnuť, aby problém zla zostal fundamentálnou otázkou duchovného života v Európe? Nepoznám odpoveď, ale som si istý, že je to tá správna otázka. Je to tá otázka, ktorú si Hannah Arendt položila pred šesťdesiatimi rokmi a ktorú by si položila aj dnes.
Prejav pri príležitosti odovzdávania Ceny Hannah Arendtovej za politické myslenie v decembri 2007.