Foto: Reuters
Predstavte si, že po voľbách v nejakej európskej krajine sa zíde nový parlament. Ďalej si predstavte, že jeden z poslancov stojí pred súdom – obžalovaný z vojnových zločinov na civilnom obyvateľstve.
Nie je to možno taká významná postava ako Goebbels či Adolf Eichmann, nie je to ani len Oddilo Globočnik. Ale vychádzajme prinajmenšom z toho, že bol za vojny jedným z “ochotných pomáhačov”, jedným z tých, čo snáď až priúslužne “plnili rozkazy”.
Vyfarbujme si tú scénu ďalej: hlasovanie v sneme vymôže, že čerstvo zvoleného poslanca uprostred súdneho pokračovania prepustia z väzby. Môže sa teraz obhajovať na slobode, pokiaľ je tu vôbec nejaká obhajoba potrebná – vzhľadom na imunitu, ktorú mu dáva status člena parlamentu.
Potiaľ fantázia. Teraz príde rozhodujúca otázka: mohol by človek, podozrievaný súdom z vojnových zločinov, naozaj sedieť v parlamente demokratickej európskej krajiny? Áno, pretože je to legálne zvolený zástupca, také niečo sa môže stať. Ale môžeme sa s touto odpoveďou uspokojiť? Nemali by sme k nej pridať ešte ďalšie, ak nie právnické, tak morálne otázky? Napríklad či by iní poslanci mohli medzi sebou strpieť takúto osobu. Je vôbec mysliteľné, že považujú vojnového zločinca za druh, hodný ich ochrany?
To, čo sa v mnohých európskych krajinách javí ako nepredstaviteľné, je v Chorvátsku skutočnosť. Meno tohto muža vám, pokiaľ nie ste práve expert na Balkán, veľa nepovie.
Nie je síce taký povestný ako Ratko Mladič, Radovan Karadžič či dokonca Ante Gotovina, ale povesť má zlú dosť. Pretože počas vojnových rokov 1991 a 1992 bolo meno Branimir Glavaš – lebo o toto meno ide – osobitne v Osijeku synonymom hrôzy a zdesenia.
Tak ako jeho mnohí iní duchovní príbuzní, na scéne sa objavil roku 1990. Bol spoluzakladateľom strany Fraňa Tudžmana Chorvátske demokratické spoločenstvo (HZD) v Slavónsku, na východe Chorvátska. Na začiatku vojny bol poverený obranou svojho rodného mesta Osijek.
Onedlho z neho bol vojenský boss slavónskeho regiónu, pán nad životom a smrťou. Za jeho “panovania” po začiatku vojny roku 1991 mnoho civilných občanov srbského pôvodu z noci na ráno zmizlo z domu – dodnes sa nevie presný počet. Ich zmrzačené telá zhltla neďaleká rieka Dráva.
Lenže vojnové zločiny páchané v mene boja za chorvátsku nezávislosť sa vtedy vôbec nevnímali ako zločiny. Až po vojne sa z Branimira Glavaša stal problém – čosi ako nepríjemné dedičné bremeno. Nepríjemné, pretože chcel ťažiť aj z nového poriadku. Pritom zostával podozrivý vojnový zločinec Branimir Glavaš hrdinom. Fraňo Tudžman a vtedajší premiér Ivo Sanader však chápali, že Branimir Glavaš nerobí dobre imidžu ich strany, HZD. Aby mohli priviesť krajinu do Európskej únie, museli sa dištancovať od neho a jeho extrémne nacionalistickej politiky. Odvtedy ho teda používali na vnútorné stranícke bitky, ostatne, ďalej ho nechali vládnuť na východe, v Slavónsku a v Osijeku. Okrem toho bol členom každého chorvátskeho parlamentu, ktorý bol od vyhlásenia nezávislosti zvolený. Zdalo sa, že je nedotknuteľný.
Trvalo niekoľko rokov, než sa v jeho prípade začalo vyšetrovanie a zahájilo trestné stíhanie – skôr z obavy, ako sa na to asi díva zahraničie, než s cieľom dozvedieť sa pravdu. Pred niekoľkými rokmi sa však objavil priamy svedok. Po dvoch rokoch vyšetrovania, roku 2007, Branimira Glavaša obžalovali v dvoch prípadoch s perspektívou dvadsaťročného trestu, pokiaľ by súd skonštatoval, že je vinný.
O prvom pojednávaní sa v chorvátskych médiách hovorilo ako o “garážovom prípade”. Branimir Glavaš bol obvinený z toho, že dal príkaz mučiť (mučenie sa údajne konalo v blízkej garáži) a zavraždiť vyše desať srbských civilných obyvateľov Osijeku. Jedna z dvoch obetí zomrela po tom, čo ju prinútili vypiť kyselinu z autobatérie. V druhom prípade je obvinený zo zodpovednosti za mučenie a zavraždenie viac ako desiatich srbských civilov. Zločin je známy ako “prípad s lepiacou páskou”, lebo obetiam páskou zalepili ústa a tak ich popravili na brehu rieky. Telá pohádzali do vody. Jedna obeť prežila. Teraz je svedkom obžaloby.
Branimir Glavaš, či vo väzbe, alebo na slobode, všetky obvinenia poprel. Ohrozoval svedkov a zahájil hladovku, aby vyvinul tlak na súd. V posledných parlamentných voľbách kandidoval za stranu, ktorú sám založil, Chorvátske demokratické zhromaždenie Slavónska a Baranje (HDSSR), a do parlamentu ho zvolili po šiestykrát. A Branimir Glavaš mohol počítať s podporou: už niekoľko dní pred začiatkom prvej parlamentnej schôdze vyhlásil Ivo Sanader, staronový premiér Chorvátska, že Branimir Glavaš bude prepustený z väzenia a že sa bude zúčastňovať na práci parlamentu.
Oficiálne vysvetlenie predvídavého premiéra znelo, že chorvátska ústava v niektorých prípadoch umožňuje parlamentu zasahovať do rozhodovania súdu. Napokon, v rozvinutých krajinách je to vraj bežné. Zabudol spomenúť, že rozvinuté krajiny – aspoň v Európe – nemajú v parlamentoch poslancov podozrivých z vojnových zločinov. Parlament naplnil Sanaderove slová a obžalovaného Glavaša síce nezbavil viny, ale rozhodol, že ho treba prepustiť z väzby. Najvyšší súd Chorvátska jeho rozhodnutie potvrdil.
Viac než kedykoľvek predtým je zjavné, že Branimir Glavaš je mužom, ktorý priveľa vie. On to tiež dobre vie a môže si byť istý, že to vedia vládnuci politici. Tým, že ho chránia, chránia premiér a poslanci sami seba. Keby proces pokračoval, mohli by vyjsť najavo nepríjemné pravdy.
Štátne zastupiteľstvo síce nástojilo na tom, že ho nechá vo väzbe – z obavy, že bude môcť ovplyvňovať svedkov. Márne – takže na to bude teraz mať príležitostí dosť a dosť.
Dostanú teda svedkovia obžaloby “politické odkazy” a zmenia výpovede? “Zabudnú” z ničoho nič všetko, čo už nadiktovali do protokolu? Nie je to, nakoniec, nič jednoduché a možno ani veľmi rozumné, vypovedať proti očividne chránenému druhu politickej triedy Chorvátska. Zostáva teraz vyčkať, či rozhodnutie Sanaderovej vlády prejde aj napriek tomu, že opozícia je proti. A čo povie Európska únia na takúto krajinu, ktorá sa navyše má onedlho stať jej členom? A trápi to Iva Sanadera vôbec, keď teraz môže vládnuť ďalšie štyri roky?
Dodatok: práve sa zistilo, že ten dom v Osijeku, v ktorom mučili a zabíjali Srbov, čiže samotné miesto činu, zbúrali, zrovnali so zemou. Dom bol pod policajnou ochranou a nevie sa, kto ho dal zničiť. Majitelia hovoria, že sú prekvapení, lebo veď dom ešte nepredali, podpísali len predbežnú zmluvu. Nový majiteľ je mimo dosahu. Súd síce nariadil, aby sa ďalej nebúralo, ale bolo už neskoro. Keď takýto dôležitý dôkazový materiál zmizne, nemali by sme sa čudovať, keď sa o Glavašovi najbližšie dopočujeme, že proces bol zrušený. Alebo že bola práve zrušená demokracia a súdna moc v Chorvátsku, keď sme už pri tom.