Andrzej Stasiuk

Andrzej Stasiuk (1960) je poľský prozaik, básnik a publicista. Od roku 1987 žije v Nízkych Beskydách na poľsko-slovenských hraniciach, kde založil nakladateľstvo Czarne, ktoré sa zameriava na publikovanie talentovaných literátov zo strednej Európy. V českom a v slovenskom preklade vyšli Haličské poviedky, Jak jsem se stal spisovatelem, Dukla, Moje Evropa (spolu s Jurijom Andruchovyčom), Cestou do Babadagu, zbierka príbehov Taksim a román Bílá vrána.

Čím viac sa bojíme, tým väčších zbabelcov volíme / Prejav

Pred mnohými, mnohými rokmi som po prvý raz pricestoval do Rakúska. Samozrejme do Viedne. Žijem na juhu Poľska, v bývalej Haliči a tak som sa pokúšal v bývalom hlavnom meste c.k. monarchie cítiť tak, akoby to bolo moje hlavné mesto. Liečil som si tým mindrák vidiečana. Nevedel som sa však zbaviť pocitu, že značnú časť celej tejto nádhery postavili a zariadili za peniaze haličských sedliakov, čo v tých časoch treli príslovečnú chudobu. Nadšene som krúžil medzi Heldenplatzom a Stephansplatzom a nadchýnal som sa. Imperiálna veľkoleposť sa miešala s domáckosťou, pretože okrem nemčiny som okolo seba počul všetky slovanské jazyky a navyše, samozrejme, […]

Európa umiera na strach o svoj blahobyt / Esej

Žiadna mapa nedokáže odmerať osamelosť, v ktorej sa nachádza Ukrajina. V Poľsku farba oranžovej revolúcie bledne. Stratili sme vieru v zmysel vzájomnej pomoci? Obraz z posledných dní: Revolucionári z Majdanu v Kyjeve si zostrojili drevený katapult. Chcú ním bombardovať milíciu. Keď v Poľsku povieme Ukrajinci, myslíme kozáci. Potom sa nám pred očami objaví šialene odvážna kavaléria. Ale kozáci posledných dní väčšinou bojovali ako infantéria. Boli majstrami v umení obsadzovania. Stavali si obsadzovacie stroje, ktoré sa volajú hulajgorody a slúžia na prelamovanie stien a brán. Teraz si teda robia katapulty. Celý tento Majdan, celá táto ukrajinská revolúcia, aj fotografie a scény […]

Všetko po 9,99 / Stĺpček

Hrdinovia Sienkiewiczových Križiakov hovorili po goralsky.… Spisovateľ zjavne zdieľal názor svojich súčasníkov, že Gorali sú tí etnicky najrýdzejší Poliaci. Ich dialekt a kultúra si zachovali akúsi nedotknutú prapoľskosť. To, že sú aspoň čiastočne potomkami potulných pastierov z Balkánu, z rumunských Karpát, nikomu nevadilo. Nie je vylúčené, že v tom čase táto skutočnosť nebola všeobecne známa. O samotných Goraloch ani nehovoriac. Všetci tí ich bačovia, bryndze, žinčice a valasi pochádzali skôr z rumunčiny alebo dokonca aj z taliančiny, no to už nikto nahlas nespomínal. Len skúste povedať Goralovi, že je Rumun.… Samotní Gorali – mimoriadne podnikavé a zďaleka nie na hlavu […]

Sen o Pobede / Stĺpček

Neúprosní nepriatelia. Foto: Petar Kujundzic / Reuters Nedávno som mal sen. Snívalo sa mi o Továrni Osobných Automobilov, v ktorej vyše štyridsať rokov pracoval môj otec. Bola to po druhej svetovej vojne prvá a v Poľsku dlho aj jediná fabrika na výrobu osobných áut. Postavili ju roku 1951. Prvé auto, ktoré sa tam vyrábalo, bola poľská verzia ruského GAZu M20, zvaného Pobeda, čiže Víťazstvo. Fabrika zaberala celú štvrť na periférii Varšavy a bola snáď najväčším zamestnávateľom v meste a jedným z najväčších v celej krajine. Zo zapadnutých dedín sem prúdili synovia a vnuci sedliakov zmeniť sa na robotníkov. Z dedinčanov […]

Desať dní / Esej

Môj priateľ, ukrajinský spisovateľ Taras Prochasko, v poslednej knihe sformuloval dosť riskantnú tézu. Napísal, že keby Nemecko vyhralo poslednú vojnu, Ukrajina by sa ocitla v sfére európskej kultúry. Tento názor vo mne spočiatku vyvolal hlboký odpor. Chápal som samozrejme, že počas druhej svetovej vojny postihol Poľsko a Ukrajina dosť odlišný osud. Hitler s Ukrajincami istým spôsobom koketoval, vábiac ich akousi rudimentárnou autonómiou (každopádne sa to Ukrajincom takto javilo), formoval ukrajinské jednotky SS, prerozličné pomocné a policajné útvary. Poľsko bolo jednoducho krvavo okupované a podľa hitlerovského plánu sa Poliaci mali sta? otrokmi. Koniec-koncov Nemci vybudovali fabriky smrti práve v Poľsku, pretože […]

Rádio všetkých svätých / Esej

Ach, aké trápenie. Hovorí ráno. Šuchce sa a vzdychá. Otvára dvere a vpúšťa ranné svetlo. Aké, pýtam sa. Že musíš toľko jazdiť, odpovedá. Hovorím, že ma to baví. Ju to nikdy nebavilo, a teraz už vôbec nie. Nikdy nikam. Raz, pred takými štyridsiatimi rokmi do sanatória. Štyridsiatimi? Viac. A ešte asi trikrát na návštevu k synovi. To je všetko. Teraz sa už len šuchce, desať krokov sem a desať späť. Akoby jej telo konečne prehralo boj so strachom z neznáma. Akoby už bolo tým strachom celkom prežrané. Presúva sa, šuch-šuch-šuch. Je to ale oštara, to jazdenie. A koľké kilometre. Štyristo, odpovedám. To ani nie je tak veľa. Zajtra […]

Za slnkom / Esej

Caren Firouz / Reputers Ulánbátar je najškaredšie a najstudenšie hlavné mesto sveta. Keď sme tam boli minulé leto, teplomer ukazoval +30 stupňov Celzia. Mesto bolo plné dusnej, zapáchajúcej horúčavy. Pouliční predavači cigariet a telefónnych kariet nosili masky proti prachu. Namiesto očí mali žltkasté škvrny. Mesto ležalo v kotline. Pusté a nahé pahorky sa začínali hneď za poslednými domami a jurtami. Neboli tam žiadne predmestia. Všetko sa začínalo odrazu a bez miery. Priamo z bezhraničnej stepi sa človek ocitol uprostred zvláštnej metropoly. V hysterickom rytme Ešte začiatkom 20. storočia tu nebolo žiadne mesto v bežnom slova zmysle. Stáli tu len jurty […]

Veľkorysosť v postmodernistickej krajinke / Stĺpček

Teraz je túto krajinu vidno najlepšie. Začína sa jar. Dni sú teraz dlhé a svetlé. Stromy ešte nemajú lístie, a tak výhľad nič nezakrýva. Krajina je nahá. Začiatkom jari je vidieť, že je hrdinská a dramatická. Mení sa, sťahuje zo seba kožu. Chvíľami je škaredá ako odhalená kostra. Všetky tie reklamy popri cestách, bilbordy, veľké farebné tabule, vychvaľujúce lacný tovar, monštruózne fotografie mäsa: pliecko 9,90, sedliacka klobása 16,90, kuracie filé… Lišaje ostrých farieb pokrývajú steny, zakrývajú stromy, nebo, krajinu. Všetky tie lákadlá, bez ohľadu na to, či ide o mäso, oblečenie, telefóny alebo vyučovanie jazykov – pôsobia rovnako pornograficky, sú […]

Practe sa! / Esej

Líbya. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v Poľsku toto slovo znelo ako zaklínadlo. Znelo ako „Sezam, otvor sa”. Muammar Kaddáfí potreboval inžinierov, technikov, robotníkov na modernizáciu krajiny. Komunistické Poľsko s ním malo dlhoročný románik, ľúbostný vzťah a posielalo tam ľudí za prácou. Revolučná a protizápadná rétorika z plukovníka robila čosi ako politického spojenca. Ale obyčajní ľudia to videli ekonomicky. Priemerný plat u nás v tom čase dosahoval ekvivalent dvadsať dolárov, zatiaľ čo plukovník platil (po odrátaní vazalskej dane pre komunistickú administráciu) aspoň pätnásťkrát viac. Na vtedajšie poľské pomery to bolo Eldorádo, úplná Kolchida. O tom, že dostanú „zmluvu v Líbyi”, […]

Zlatá žatva / Esej

Kniha má vyjsť až v marci, a predsa sa už dnes o nej píše ako o “najdôležitejšej vydavateľskej udalosti roku 2011″. Píšu o nej noviny. V televízii o nej diskutujú novinári a politici. Stačí naťukať do prehliadača prvé slovo titulu a objavia sa stovky, ak nie tisícky odkazov. Na internetových fórach sa to hemží komentármi. Niektoré sú plné pobúrenia, zúrivosti a nenávisti k autorovi. Nadávajú mu do zradcov, zapredancov, luhárov, podvodníkov, otrokov mamonu.  Napajedení blogeri sa zariekajú, že knižku nevezmú do ruky a v žiadnom prípade si ju nekúpia, aby tomu lotrovi a prašivcovi nedali zarobiť. Vzniklo dokonca aj spoločenské […]