Fidel Castro, karibský condottiere, čaká, ako ho budú súdiť dejiny.
Foto: Reuters
Dvadsiateho ôsmeho júla 1992 dostal Fidel Castro v Láncare, malom mestečku v španielskej Galícii, otázku, ako ho raz bude súdiť história.
Fidel Castro sa ponáhľal na návštevu rodného domu otca, dona Angela Maríu Castra Argiza a slávnostne vyobliekaní obyvatelia čakali, že sa zúčastní púte vidieckym krajom. Zdalo sa, že návšteva v krajine predkov je predurčená na historické otázky, ale medzinárodná situácia im práve nepriala. Sovietsky zväz sa rozpadol a mocní tohto sveta chceli – a chceli to aj médiá – aby Fidel Castro odstúpil.
V tých dňoch – ako sa zdalo, posledných dňoch jeho vlády – mu veľmi záležalo na tom, aby vyzeral rozumne. Rozhrešenie dejín bolo na dosah ruky. Castrovi by stačilo rozbehnúť prípravy na odovzdanie moci, čo sa vtedy označovalo ako “začiatok transformácie”. Výmenou za to k nemu budú dejiny milostivé. Nikto, samozrejme, nehovoril o tom, kedy by k tomu malo dôjsť. Fidel Castro však už v duchu počul búchať kladivá, čo mu budú zatĺkať klince do dosiek na popravisko.
Otázka, ako ho posúdia dejiny, bola teda výrazom istoty, že Castrovo odstúpenie je na dohľad. Alebo že dá ostrov zvalcovať tankami. On však odpovedal s presne dávkovanou chladnokrvnosťou, ktorú dokázal predviesť v okamihoch najväčšej jasnozrivosti: kedy že ho tá história presne má súdiť? O 100 rokov? O 500? To bol Fidel Castro: prefíkaný a vyhýbavý. Teraz vieme, že keby po púti v Láncare odstúpil, bol by nám ušiel jeho najväčší výkon. Mám na mysli fázu prežitia po zániku Sovietskeho zväzu a socialistického tábora.
V zahraničí vládol mylný názor, že pre Castra sú nebezpeční Kubánci. Ľud však so svojím vodcom neskoncoval. Svet zabudol, že revolucionári, ktorí zostupujú zo vznešených výšin, sú nesmrteľní, pokiaľ ich nezostrelili, ešte kým boli na ceste k moci. Príkladmi sú Lenin, ktorý vystúpil zo zapečateného vlaku, Mao Ce-tung, Ho Či Min. Nepriateľ prichádza zvonku. A Fidel pochopil, že ak chce zostať pri moci, nemôže striedať nepriateľov ako košele. Nutný bol trvalý, strategický nepriateľ. Ten dnes už slávny list, ktorý adresoval Celii Sánchezovej, svojej družke z guerillovej vojny, signalizuje smer.
Lenin povedal, že revolúcia má takú cenu, koľko dokáže ubrániť. Dalo by sa povedať, že Fidel Castro túto koncepciu rozšíril v tom zmysle, že revolúcia – prinajmenšom taká, ako bola kubánska – je hodna toľko ako nepriatelia, proti ktorým sa dokáže brániť. Fidel Castro bol nepochybne najzraniteľnejší vo chvíli, keď vyhral vojnu s diktátorom Batistom. Jeho slabinou bolo, že bol odrazu bez nepriateľov. Odzbrojenie armády a rôznych partizánskych skupín, ako aj vyradenie ekonomickej elity, to všetko bolo iba vedomé uplatnenie leninských metód.
Kde však zostal nepriateľ? Tá krvilačná, brutálna, nemilosrdná kreatúra, ktorá je ospravedlnením každého excesu? To už v leninských knihách nestálo. To bol – odpusťte ten nával národnej hrdosti – fidelizmus v čistej podobe.
Komunizmus kubánsku revolúciu dodatočne sakralizoval. Keď Fidel a jeho družina revolúciu odštartovali, významom svojho projektu si boli plne vedomí. Málokedy sa stalo, aby si skupinka mužov, navyše takých mladých, trúfla na dobrodružstvo takéhoto rozsahu. Zmocniť sa tohto symbolu dobrodružstva a kypiacej mladíckej sily sa nepodarilo ani Rusom. Ani Alexandrovi Alexejevovi, plukovníkovi KGB a neskôr obľúbenému veľvyslancovi Kubáncov, sa nepodarilo založiť Fidelovi uzdu. Neskôr sa o to pokúšali Chruščov, Brežnev, Gorbačov. Počas takzvanej októbrovej krízy roku 1962 museli Kubánci žasnúť: Rusi ich potrebovali. Tí starí páni už nevedeli, ako motivovať svoje vlastné výbory.
A tak sa z Fidela Castra stal posledný sovietsky hrdina potom, čo sa už predtým z neho stal Robin Hood americkej televízie.
História bude zrejme merať Fidela Castra podľa jeho najtragickejšej epizódy, konca Sovietskeho zväzu. Vtedy vyzeral ako padlý gladiátor – hoci len s jedným kolenom v prachu a stále s mečom – ktorý sa potom opäť zdvihol. Mnoho Kubáncov z Castrovej generácie uznáva, že spôsob, ako Fidel Castro viedol revolúciu, nás predsa len oslobodil od marxistickej scholastiky v dennej praxi.
Táto neortodoxnosť živila naše presvedčenia a v šesťdesiatych rokoch nás spojila s mladým, medzinárodným politickým hnutím, ktoré dokonca malo čo postaviť aj proti západným mocnostiam. Fidel nevládol podľa príručiek. Vládol od prípadu k prípadu a takmer vždy v konfrontácii s neprajnými okolnosťami.
V histórii nejde predovšetkým o to, či sa vyhrá, alebo prehrá. Ide o to, tvoriť históriu. Fidel to veľmi jasne pochopil. Raz – ako keby chcel niečo vysvetliť – mi povedal: “V podstate som bojovník.” Vtedy som pochopil, že sme si pripadali ako condottieri, slobodní a nezávislí ako žoldnierski velitelia v renesancii, mimo akejkoľvek ideológie a spoločenskú zodpovednosť.
Kedy ma dejiny rozsúdia? O 100, 500 rokov? Kedy padne záverečný rozsudok?
Ponaučenie a záver: so svojím ťahom na boj a víťazstvo nám kubánska revolúcia uštedrila dôležitú lekciu: keď vedieme bitky, ktoré vyplývajú z čisto politickej potreby, treba mať vždy ďalšiu bitku v zásobe. Rozhodujúce je mať stále jednu vojnu v rukáve. V tomto zmysle nás fantázia Fidela Castra nikdy nenechala napospas osudu. V revolúcii vždy zostane aj kúsok sna.