Pohľad do zrkadla je nevyhnutný akt, ktorý nemusí byť vždy príjemný. Ale často môže byť zaujímavejší, než by sa zdalo. Pohľad do zrkadla nám totiž umožní na chvíľu sa uvidieť zvonka, ako keby sa na nás díval niekto iný. Aj rodiny, komunity, národy, kultúry potrebujú možnosť vidieť sa v zrkadle, čiže očami iných. Požiadali sme dvadsať európskych autorov z dvadsiatich európskych krajín, aby sa vybrali do niektorej z nich a načrtli jej portrét. Vznikla tak mobilitná schéma, akýsi malý Erasmus pre spisovateľov. V každom texte, ktorý vznikol ako súčasť projektu Európa v zrkadlách, sa odráža iná krajina.

Výsledkom ich doterajších ciest je zbierka esejí. Do ktorých zrkadiel sa môžete pozrieť? Talian Andrea Bajani sa po rumunskej Bukurešti prechádzal v spoločnosti túlavých psov, Slovenka Jana Beňová hľadala v lisabonskom kníhkupectve Bertrand na Chiade Fernanda Pesou, Moldavec Vitalie Ciobanu križuje Amsterdam na bicykli a nevynechá nič – ani dom Anny Frankovej, ani obrazy Vincenta van Gogha. Chorvátka Slavenka Drakulić putuje z Benátok, kde už vymrel život, do utečeneckým džavotom preplnenej Lampedusy, a pozrone načúva melódii budúcej Európy, Ukrajinec Andrej Kurkov zas v Londýne už dvadsaťpäť rokov skladá puzzle zvané Veľká Británia a Rumunka Ioana Pârvulescu sa v Osle cíti ako Viking na svojej lodi. Nemec Jochen Schmidt sa každú noc v pyžame vykradne na strechu berlínskeho domu nafúkať si svoju kozmickú loď, a zaletí ňou až do Budapešti. Je tu aj Poliak Andrzej Stasiuk, ktorý prežil v Moldavsku leto nehybného úpeku, a Portugalec Gonçalo Manuel Tavares, ktorý v lietadle nad Istanbulom prišiel na to, ako sa spozná Európa. A napokon Francúzka Marie Darrieussecq chodí po Slovensku: ani sklamaná ani šťastná: „Slovensko, to je Európa malých krajín a nepochybne budúcnosť Európy, Európy, ktorá pracuje, kosí trávniky, ukladá drevo do štôsov, stavia mosty, nemá príliš rada svojich Rómov. Budúcnosť, ktorej možno trošku chýba fantázia, ale je fantázia (žiaľ) budúcnosťou? Dobre, či nie dobre?“

A ešte nádherný úvodný takt – český: veľká esej Radky Denemarkovej, zúfalej z krajiny, čo musela rehabilitovať Franza Kafku, čiže z tej svojej.

Obsah

Země, která musela rehabilitovat Franze Kafku

RADKA DENEMARKOVÁ

PREDSLOV

Ceaușescove pávy

ANDREA BAJANI

TALIAN V RUMUNSKU

Very soon – money and love

JANA BEŇOVÁ

SLOVENKA V PORTUGALSKU

Van Gogh na bicykli

VITALIE CIOBANU

MOLDAVEC V HOLANDSKU

Dobre, či nie dobre?

MARIE DARRIEUSECQ

FRANCÚZKA NA SLOVENSKU

Melódia budúcnosti

SLAVENKA DRAKULIĆ

CHORVÁTKA V TALIANSKU

Bickfordov puzzle

ANDREJ KURKOV

UKRAJINEC VO VEĽKEJ BRITÁNII

Moji milí priatelia

IOANA PÂRVULESCU

RUMUNKA V NÓRSKU

Mne sa vždy niečo stane

JOCHEN SCHMIDT

NEMEC V MAĎARSKU

Leto nehybného úpeku

ANDRZEJ STASIUK

POLIAK V MOLDAVSKU

Cestování Evropou, co vědí boty?

GONÇALO MANUEL TAVARES

PORTUGALEC V TURECKU

Země, která musela rehabilitovat Franze Kafku

RADKA DENEMARKOVÁ

PREDSLOV

27. října 1989 dramatika Václava Havla naposledy zatýkají. Neví, zda na dva dny, nebo na dva roky. Hudebník Pražského výběru Michael Kocáb za měsíc nato oznámí, že Havel bude navržen do funkce prezidenta. 10. prosince 1989 herec Jiří Bartoška navrhuje jménem Občanského fóra Václava Havla do úřadu prezidenta republiky. Parlament — zděděný po předchozím režimu — ho o devatenáct dní později do úřadu jednomyslně (!) zvolí. Za dva měsíce má prezident projev před Kongresem USA.

 Ještě je listopad. Studenti AMU pořádají v neděli 26. 11. happening pod názvem „Žádné násilí‘, který proběhne od 14 hodin v Letenských sadech. Na závěr jeho účastníci utvoří lidský řetěz k Pražskému hradu. Téma happeningu „Žádné násilí‘ nechápeme jen v oblasti fyzického násilí, ale i v oblasti psychického, morálního, zdravotního atd. Vyzýváme sympatizující studenty celého světa a představitele studentského hnutí, aby svou aktivní účastí na této akci vyjádřili podporu československým stávkujícím studentům a zároveň tak uctili památku čínských studentů pobitých na náměstí Nebeského klidu. Zároveň vyzýváme k účasti všechny sympatizující občany Československa, zejména studenty a umělce. Vyzýváme všechny československé studenty k obdobným akcím ve svých městech. Po zásahu pořádkových jednotek proti studentům na Národní třídě 17. listopadu 1989, následném vyhlášení stávky a založení Občanského fóra stále není jasné, zda skutečně končí vláda jedné strany. Je zmobilizována armáda, generální tajemník ÚV KSČ Milouš Jakeš povolá na pět tisíc milicionářů, aby ubránili socialismus v zemi. Naštěstí Moskva mlčí.

Komunistická strana, paralyzovaná zevnitř, není schopna samostatného činu. Už vůbec ne v čele s Jakešem a posléze Karlem Urbánkem. Vysoké školy stávkují, na venkov putují výjezdové skupiny, většinou tříčlenné: student, herec, zkušený „průvodce“. Den před protestní generální stávkou, kdy už mnozí hrají svoje hry a zneužívají dezinformací, zrealizují 26. listopadu 1989 studenti v Letenských sadech happening Žádné násilí. Titul připomíná slovenskou obdobu Občanského fóra Verejnosť proti násiliu. Ovšem v tutéž neděli se na Letnou odpoledne přestěhuje manifestace, tři čtvrtě milionu lidí. Megalomanský happening připomíná celá Praha. Václavským náměstím prošel tři dny předtím průvod. S transparenty Od koryta ke korytu a to chcete autoritu. V těsném objetí vyzpívali hymnu dva Karlové, nesmiřitelný emigrant Karel Kryl a normalizační ikona Karel Gott, řečnil Alexandr Dubček, na dvacet let umlčená Marta Kubišová se před publikum vrátila s revoluční hymnou „vláda věcí tvých se zas k tobě navrátí…“. Klíči chrastili chartisté, konfidenti StB i rozcitlivělí nestraníci. Všichni. Jako v divadelní inscenaci. Každý představoval střípek, dohromady slepili podobu českého národa. 24. listopadu odstoupilo předsednictvo ÚV KSČ, jeho atomizace dokonána. Mocenské posty se rozdělovaly, vládnout učí Marián Čalfa: předává disidentům zkušenosti stranického kádra.

Vracejí se dávní rodinní přátelé. Lidé mohou cestovat. Na Západ. Vídeň se otevře svým sousedům, vstup do muzeí a historických památek je v tyto dny zdarma. Nutno dodat, že stejně zejí prázdnotou, fascinující pastvou pro české a slovenské oči jsou spíše přeplněné obchody, tržiště s vyrovnaným ovocem a zeleninou. Včetně ananasů, banánů… Průvodci provádějí skupiny obchodními domy, řezníků se ptají, čímpak krmí prasata, že maso má tak krásnou barvu. Nastává doba kávovarů, coca-col, rychlovarných konvic, fritovacích hrnců. Ještě o nás mají iluze, ještě nevědí, že mentalita východní Evropy je mentalita zlodějů. Nakupuje každý. Alespoň drobnost. Přestože kurz je nesouměřitelný. Ve Vídni jsem se několikrát podíval na cedulku Vídeň, abych se ujistil, že to je opravdu Vídeň, neboť jsem tam Rakušáky prakticky nepotkal. Z Vídně jsem přivezl překapávač na kafe, který se stal trvalou ozdobou naší vily. Pijeme — jen tak pro zajímavost — asi tak 50 kafí denně. Hlavním vídeňským zážitkem se ovšem stala schůzka s Ivanem Medkem (byli jsme na kávě). S Martou Kubišovou se občas vídám i v těchto rušných dnech — je to zvláštní přátelství — seznámili jsme se v době, kdy ještě seděla v kanceláři a tloukla do stroje výkazy o pražské kanalizaci, a najednou je to zpěvačka, která stíhá kromě výkazů zazpívat v jednom večeru i ve čtyřech divadlech najednou. 

Marta Kubišová se stává národním symbolem, smývá hříchy jiných. Jako v Kafkově povídce Josefína a myší národ. Zapomněli, jak zardousili její pištění, Kafkovy spolumyši zapomněly. Předstírá „únavu, mrzutost, ochablost. Máme tedy kromě koncertu i podívanou.“ A potom najednou Josefína zmizela. „Sama se zříká zpěvu, sama ničí moc, kterou si získala nad naším srdcem.“ Myší národ jde svou cestou, Josefína byla zapomenuta. Měšťácké okolí provokovala vždy. Ještě v roce 1970, v březnu v Lucerně, bylo vidět a slyšet, že je to zpěvačka světového formátu. Neříkám, že byla tak dobrá jako Aretha Franklinová, ale jako Dusty Springfieldová určitě ano. S ní byla souměřitelná. Kubišovou husákovský režim zastavil v době největšího rozkvětu. A byl to navíc obrovský nesmysl, protože ji nezastavili proto, že byla nejlepší zpěvačkou nebo nejpopulárnější revolucionářkou. Ne. Zastavili ji, protože šla ze všech nejvíc na nervy manželkám funkcionářů. Od samého začátku. Pro ně to byla flundra z ulice, popouzelo je, jak vypadá, jak zpívá. Nikdy to nepřekously a daly jí to taky patřičně sežrat. Sežrat, to se jinak nedá říct. Že potom podepsala Chartu, to už je další věc. V Opletalově ulici je Divadlo hudby, zřizovatelem hudební firma Supraphon. Kubišovou léta ignorovali, ale s nástupem tržního hospodářství okamžitě připraví reedici její LP desky.

Václav Havel zatím opakuje: «Stále ještě neumíme postavit morálku nad politiku, vědu a ekonomiku. Stále ještě nejsme schopni pochopit, že jedinou skutečnou páteří všeho našeho konání — má-li být mravné — je odpovědnost. Odpovědnost k něčemu vyššímu… odpovědnost k řádu bytí, do něhož se všechno naše konání nesmazatelně zapisuje a kde se teprve a jen spravedlivě zhodnocuje. Tlumočníkem mezi námi a touto vyšší autoritou je to, co se tradičně nazývá lidské svědomí.»

Nikdo ho před ani za oceánem neposlouchá. Lidé se začínají realizovat jinde a jinak. Stojí uprostřed náměstí sám. Na náměstí, kde byl zvyklý, že je vždycky kolem soklu, na kterém stál, narváno a natěsnáno k nedýchání. Co se to s lidmi děje? Opilí svobodou? Co si pod slovem svoboda představují? Co jsme si to pod slovem svoboda představovali?

HLAS LIDU: Kdo, když ne my. Kdy, když ne teď.

Svoboda když odumírá, tak centimetr po centimetru.

Žiju v zemi, kde je fašismus, rasismus a antisemitismus realitou.

Žiju v zemi, kde jsou lidem upírána lidská práva jenom proto, že se ocitli v zoufalé situaci.

Žiju v zemi, která se vysmívá neštěstí druhých. 

Žiju v zemi, kde se populismu šíří napříč všemi stranami a média překrucují pravdu. 

Svět nám v uprchlických vlnách 1938, 1948, 1968 pomáhal. Věděl, že po roce 1968 proklouznou i lidé Státní bezpečnosti. Je směšné si myslet, že když v Čechách uzavřeme hranice a zavedeme policejní stát, teroristy zastavíme. 

Pokud se dnes u nás někdo ne vlastní vinou dostane na okraj společnosti, najednou mizí solidarita a občanská sounáležitost. Ti lidé jsou naopak kriminalizováni, jejich neštěstí je odsouváno, aby se společnost nenakazila. Místo aby jim pomohla. Východní Evropě chybí sebeaktualizovaní lidé formátu Václava Havla, kteří jsou schopni přesně vnímat realitu, odlišovat nefalšované a originální věci a skutky od nepravých a falešných. Lidé, kteří jsou orientovaní na problém, životní obtíže vnímají jako něco, co vyžaduje řešení, nikoliv jako neřešitelné těžkosti a rány osudu. Lidé, kteří jsou nezávislí, přijímají sami sebe i druhé takové, jací jsou. Lidé, kteří jsou spontánní, kreativní, mají nekomplikovaný přístup k realitě a smysl pro humor, v němž není zloba a snaha ublížit. Lidé, kteří mají pevnou morálku a něco, co Alfred Adler nazýval sociálním citem – vědomí sounáležitosti s druhými lidmi, zájem o jejich prospěch a blaho. Sociální cit se projevuje v takových charakterových vlastnostech, jako je respekt k druhým lidem, pokora a soucit, v nejširším smyslu v lidskosti.

Komunismus nám vymyl mozky i srdce. A lidstvo je nacionálně a nábožensky frustrované. Vysmíváme se Německu, kde funguje občanská společnost a kvalita života je odvozená ze tří pilířů – právního státu, kde jsou si před zákonem všichni rovni, z kvalitního vzdělání a důstojného života pro každého. Mít námitky proti něčemu, čemu jsme se ani nepokusili porozumět, není nic těžkého. Nebo znamená „ne uprchlíkům“ zvrácenou emancipaci pubertálních zemí východní Evropy na Evropské unii? Odtud bereme své sebevědomí? 

Důvody slepoty jsou hlubší. Češi roku 2016 křičí, že jsou liberální. Copak se liberálové poznají podle toho, že nikomu nepomohou a otázky, které trápí celý svět, ignorují a nechtějí si pálit prsty? Ne náhodou jsou Čechy zemí, která musela rehabilitovat Franze Kafku. Hranice stavět nemusíme. Sami jsme se vyčlenili. 

Po druhé světové válce jsme vyhnali tři miliony lidí. 1. Tolik jich dnes můžeme přijmout. Byli i tací Češi, kteří židům neodpustili, že přežili, že se vrátili, že měli odvahu žádat zpět ukradený majetek. Jedním z nejvýznačnějších spisovatelů spjatých s českým prostorem je paradoxně německy píšící autor židovského původu, Franz Kafka. Patřil k prvním německy píšícím autorům, jejichž dílo mohlo být v rodné Praze na počátku 60. let připomenuto a v 90. letech se stalo „značkou“ lákající turisty. Měl štěstí. Nebyl zplynován. Nebyl odsunut.

Evropa si vleče nedořešená traumata a nálepkování z minulého století. Totalita nevymizela. Existuje nejen totalita nacistická a komunistická, existuje i totalita ve firmách, v rodině, ve vztazích. Totalita ve vztahu mezi zeměmi. Evropa je rodina. Z modelu rodinných vztahů nelze uniknout. Z hlediska systému jsou osobní názory na dobro a zlo náhodné. Žádná skupina neví, co jiná skupina považuje za dobré. A musí být schopna unést pocity viny a odcizení, které bude mít, když poruší zásady, které „rodina“ považuje za správné. Cokoliv se v osobním životě vytěsní, uškodí to jedinci a vypluje na povrch za několik let, desetiletí či generací. Pokud cokoliv z minula vytěsní společnost, je nezdravá. Před lety u příležitosti 20. výročí německého znovusjednocení Matthias Platzek, bývalý šéf sociálních demokratů a braniborský ministerský premiér, označil připojení východního Německa za princip Anschlussu. Prý se dnes více jak 80 procent Němců cítí být občany druhé kategorie. V jakém smyslu? Nemají rovnocenné šance? Je to konkrétní doklad zrůdnosti komunistických myšlenek: celý ten experiment, kdy byl jedna rodina rozpůlena, část se vyvíjela svobodně a část ve vězení kontrolovaného, socialistického myšlení za vysokou zdí a ostnatým drátem. Doklad, jak člověka formuje atmosféra společnosti, nejen nejužší rodina. Život pod poklopem s hrozbou politické policie člověka degraduje, zažere se pod kůži. Všichni lidé vyrostlí za železnou oponou jsou dodnes mentálně jiní. Zamindrákovaní, závistiví, malicherní, náchylní k extremistickým myšlenkám. Postkomunistické hlasy ospravedlňují i spolupráci s politickou policií jako součást stranické práce. Všichni chtějí být jenom oběti režimu, nacisté byli jen ti druzí. Stejně tak v postkomunistických zemích byli komunisté a udavači jen ti druzí. Masy potvrzují nadvládu psychologie nad politikou a ekonomií.

Masová hysterie dokáže ohrozit demokracii v samých základech, masy inklinují k moci a tato propojenost je odpovědná za tragiku naší doby. Protože masa touží po vůdci. Východoevropské země odmítají pravdu, protože bývaly figurky na šachovnici velmocí. Nic jiného neznaly. Přimykaly se k silnějšímu, protože věděly, že nikdy nebudou šéfovat. V historii střední Evropy hrají roli měnící se rámce společenské, ale i fatalita lidské duše. Lidé, kteří jsou vysoce inteligentní, ale chybí jim emoční inteligence a je jim cizí sociální soucítění, se dostávají velice rychle k moci a do vedení na všech úrovních, nejen ve firmách. To jsou manažeři a politici. Tito „koboldové“ udávají pravidla společnosti, protože velice dobře vědí, jak s druhými manipulovat a zacházet ve svůj prospěch. V tomto manipulátorském chování vidím prvotní moment vzniku totalit. Kde jsou všichni vinni, není vinný nikdo. Blahobyt může vést k sociálnímu otupění, je to zvláštní druh agresivního otupění a davové lhostejnosti, kdy najednou mizí to nejzákladnější, co dělá člověka člověkem. A to je soucit, empatie, elementární slušnost a taky rozhovor, kdy jeden naslouchá druhému, kdy se vnímáme. Není to pěkný pohled. Ty nálepky, které jsme si z minulých desetiletí přinesli, jako kolektivní vina a kolektivní hrdinství, zůstaly.

HLAS LIDU: Staronová vládo, nejsme tupé stádo.

Za čtvrt století po roce 1989 v zemích východní Evropy jedinkrát nezaznělo, že člověka definují jen činy a ne slova, která měníme podle toho, jestli se píše rok 1938, 1953, 1968, 1989, 2016. Kdo jednou napomáhal režimu, který vraždil, musí se postavit ke svým činům.  Protože jinak urážíme mrtvé. Soudy s komunistickými zločinci se vlekly, nikdo nebyl, není a nebude potrestán, protože odmítáme přijmout podíl viny. Předáváme jasný vzkaz mladším generacím: vše se může, protože každou zrůdnost lze smést ze světa větou „dopustili jsme se v mládí chyb a omylů“, podstatné je vyváznout a zajistit si dobré bydlo. Kati a oběti se slili. Atmosféra dějů minulých století už slouží jen jako strašák populistickým politikům.  

V systému před rokem 1989 nešlo jen o potlačení svobody, státní teror, ale především o atmosféru nedůvěry, bezmoci a rezignované bezvýchodnosti. Nikdo se nemůže vymlouvat, že taková je nebo byla doba. Vinni jsou konkrétní lidé. Jediné možné východisko je návrat k začátku všech věcí. Jenomže začátky nikoho nezajímají. Je doba hypotékami zatížených zbabělců, filozofie pokorné lhostejnosti a konzumu. Dlouho se diskutuje o konzumní společnosti a jejích negativních důsledcích. Ve východní Evropě máme taky konzumní společnost, ale permanentně frustrovanou. Není to pěkný pohled. Všechno působí jako fraška. První stupínek k normálnosti. 

Život pod poklopem s hrozbou politické policie člověka degraduje, zažere se pod kůži. Kdo žil v socialistické zemi, v okupačním režimu jako vazal Ruska, jako by neuměl žít v jiném světě. Partajní mládenci v Čechách se dnes pokoušejí o kapitalismus se socialistickou tváří: vítězství vyvolených, bez konkurence a mimo volnou soutěž (tak jako byli zvyklí za socialismu soupeře diskvalifikovat politickou perzekucí). Převzaly mentalitu: nepodporují nadané a schopné, ale méně schopné jen proto, že jsou loajální a bez skrupulí. Všechno co strany tvrdí o podpoře umění, je lež.  Už zas mají peníze. Mají zájem podporovat jen komerční, tedy nejkonformističtější umění. Stále se snaží zničit vše a každého, kdo ukazuje, že král je nahý. Jsou to trpké situace, do kterých český národ zahnalo minulé století. A není to nakonec i s českým národem tak, že sice fyzicky přežil mnohaletý žalář – šestiletý za nacismu a čtyřicetiletý za socialismu – ale je to jako s člověkem, vrátil se do svobodného světa psychicky jako troska, schopná a ochotná jen urvat pro sebe, co se dá. Navrch mají ti, kdo nebyli nuceni odolávat nátlaku, kde by si vyzkoušeli, jak zachovat nekompromisnost charakteru, ale vrhají se na lidi, kteří seděli v kriminálech nebo nemohli vydávat nebo emigrovali a hájili právo na svobodné vyjádření. Význam takového postoje se zlehčuje, umenšuje. Ti, kteří se bojí, aby nepřišli o chutně namazaný krajíc, podpoří všechno, ke všemu lhostejní. Před rokem 1989 v teple přečkali dobu plánovaného oblbování na svých chatách s plzeňským pivem. Chataření se mnohdy vysvětlovalo jako přesunutí tvůrčího zápalu jinam. I tehdy jako dnes byla většině lhostejná jakákoliv nespravedlnost. 

Touha po partajních výhodách přežila, pozice prezidenta je pozice monarchy, cara, to je onen bacil východu, který v nás zůstal, strach z občanské společnosti, snaha druhé využít, obejít, tvářit se, že nejsme součástí Evropy, jako by Evropa byla někde mimo nás a hodna zesměšnění, jak ukázalo fiasko českých politiků v čele Evropské unie v roce 2009 nebo prezidentské volby. Je nebezpečná česká zapouzdřenost, která se nezabývá tím, co se děje za humny, lidé tu mají pocit, že všemu rozumějí nejlépe, že jsou pupek světa. Stále dokola jde o majetek, zvůli, násilí a zpupnost. Češi mají tendenci hlasitě, okázale mít poslední slovo. První prezident T. G. Masaryk, za něhož byla republika, která vznikla v roce 1918, skutečně svobodná, se obával lokajské mentality, mentality služek, jak nás poznala Vídeň, mentality čeledína, který jen občas vstane v hospodě a vykřičí nahlas, co si myslí o svém pánovi. Lokajství, nasycené asijskou mentalitou, hledá viníky kolem, na nich si odreaguje pocit méněcennosti. Halasná akce byl i rok 1989. Tváříme se, že nevidíme tváře vrahů ani kolaborantů okupačních režimů. Kam se rozplynuli příslušníci Státní bezpečnosti? Panuje atmosféra obdivu k silnějším. Oběti jsou ponižování ze dvou stran: těmi, kteří je zničili a těmi, kteří jim vyčítají, že se zničit dali. Jak si vysvětlit bezcharakternost tolika lidí? Celé generace vyválené v onom čase. Pochopitelné je pokušení nebýt mezi pronásledovanými. 

Chybí pokora a lidskost a zvídavost a vědomí, že život nemusí být soutěž. Proč dnes představuje pro mnohé z nás identifikovat sebe sama hotové utrpení? Stále se tváříme, že jsme někdo jiný. Pro některé lidi je to součást výzbroje pro přežití v Čechách. Česká varianta kapitalismu vrací zákon džungle: silnější ovládá slabšího. Ale zákon lidské společnosti by měl znít: silnější chrání slabšího. 

V demokracii se jako kyvadlo na hodinách střídá pravice a levice. V Čechách vybublal zajímavý úkaz: místo mezi stranami, osobnostmi, idejemi se dnes řada lidí rozhoduje mezi politickým systémem a jeho totálním odmítnutím. Řešením není výběr mezi politickými stranami, ale mezi mravností a nemravností. Kult osobnosti panuje. Nabral jiných podob: jsou vysoce inteligentní, ale chybí jim emoční inteligence, sociální soucítění. Snadno manipulují s druhými. Solidarita s lidmi, kteří se dostali – často ne vlastní vinou – na okraj společnosti, mizí. Neviditelná ruka trhu nevyřeší vše. Neviditelná ruka trhu žádá, aby společnost dětinštěla. V důsledku každá „individualita“ myslí stejně, jedná stejně, obléká se stejně, žvýká, napájí se stejně. Ve východní části Evropy vznikaly a vznikají politické strany, které jsou jakýmsi osobním podnikatelským záměrem party nedospělých jedinců nebo protřelých byznysmenů. Emočně nedozráli k roli, kterou získali. Nebezpečné je takové redukování života na byznys ve jménu demokracie. Jedině odvážní mladí jednotlivci se nedají lapit. Ani do lasa socialismu, ani do lasa komunismu, ani do lasa kapitalismu. Nebojí se pravdy, nebojí se tvorby, nebojí se humoru, nebojí se být autentičtí. Tak vypadá nezávislost roku 2016: nepotřebuje vnější nálepky, ani aby o nezávislosti někdo věděl, nepotřebuje lidi škatulkovat, nepotřebuje barikády, křičet hesla, sepisovat vládní prohlášení, rezoluce, charty a petice, nosit kokardy, dlouhé vlasy nebo dredy nebo uniformy, nepotřebuje politické strany, akademické tituly, kavárenské stoly, kariéry, pohlaví, výrazná gesta, náboženství, výkřiky, alkohol, drogy, nedělní grilování, nepotřebuje se družit s žádnou skupinou podobně osamělých nebo třeba podobně silných nebo třeba podobně elitářských; tato nezávislost jen moudře je. A o tuto naději na pravdu tu jde.  O tuto schopnost radovat se ze života, nebát se životem ušpinit a žít svůj život pravdivě bez ohledu na ideologie a nánosy doby. Nedělají si iluze o nikom, zároveň ukazují, že možností vnímat je nespočet, že slova, jimiž přemýšlíme, lze omýt a používat jinak, že lze žít jinak, že svoboda tvorby i podoba bytí jsou bezbřehé.  Jde jen o to vydržet. 

Takoví jedinci jsou pro mne nezbytná laboratoř lidství nové generace. Nutí myslet na ostatní.  Myslí na ostatní: konkrétními projekty a smysluplnou prací, kde už konečně nejde o národní a jiné nálepky, ale o kvalitu života, o respekt a snahu chápat a vnímat druhého.  Odklonit myšlení k nezatížené budoucnosti. Rozpustit předsudky a myšlenková zjednodušení, rozpustit českou kroniku malosti, strach i pocit, že jsme jen jakýsi nárazník mezi Západem a Východem a pokaždé se musíme „přiklonit“ k nějaké velmoci. Jsme Evropané. Jsme lidé. Hranice nakonec opravdu existuje jen jedna jediná: mezi člověkem a člověkem. Ukazuje se, že ze stejné situace lze vyprávět značně odlišné příběhy. Důležité je nezamlčovat ten svůj.  Je nutné přinášet vlastní, autentickou zkušenost. A nová zkušenost se musí udělat, a ne vzít ze vzduchu, říkala Ingeborg Bachmannová.  Ze vzduchu nebo od ostatních ji berou ti, kdo sami žádnou vlastní zkušenost neudělali. Mizení zkušenosti nabývá stále větších rozměrů, vinou rozvoje masových médií, života z druhé ruky. Ukazuje se, že dobývání svobody a svobodného, kritického myšlení je těžké v každé době a nikdy nekončí. 

HLAS LIDU: Svoboda? Čisté svědomí.

Cyklus a vzorce staré Evropy končí? Končí sny nadřazeného bílého muže, který ovládá svět a povyšuje se nad ním? Ale co začíná? Co začíná, když slova jako lidská práva jsou odsunuta do neužitečného harampádí a slovo láska na stránky knih náboženských fanatiků. Minulost nelze vyklepat z okna jako starou prachovku. Koboldové a jejich rádcové rokují o tom, jak Evropu udržet, mluví, jako by Evropě hrozil nájezd hord barbarů, jako by byla nutná mobilizace, nejraději by z Evropy udělali další město duchů. Přitom jde o pohyb lidí a národů tak, jak existoval vždycky, zeměkoule patří všem, lidé utíkají před válkami a odcházejí za nadějí. Koboldové by nejraději Evropu odtrhli, aby byla ostrovem, aby byla prámem, na jehož okrajích by stáli vojáci se samopaly a bidly by odstrkovali těla, která plavou a už nemohou a chtějí se prámu zachytit a nedostanou šanci. I když se zachytí, přesunou je na jiný prám a odešlou do neznáma. Koboldové dávají najevo, že se blíží polozvířata. Polozvířata je slovo, které od nich slyším nejčastěji. Mluví tak o všech kromě sebe.   

Koboldové a jejich muži rokují o tom, jak vyřešit, aby Evropa neztratila tvář. Rokují o tom muži bez tváře.  Evropa je zvláštní prostor. Napínavý. V Austrálii člověk ujede tisíce kilometrů a nic se nemění. V Evropě člověk ujede několik stovek, v některých regionech dokonce několik desítek kilometrů, a všechno je jinak. Jazyk, architektura, obsah talíře a především mentalita. A mentalita je spojitá nádoba pojmů 19. století, jako je národ a vlastenectví. O tyto pojmy zakopáváme. Dvacáté století ještě neskončilo. Vězíme v něm. Pro intelektuály typu Susan Sontagové byli velkými zjeveními Thomas Mann a Franz Kafka, evropská kultura patřila k zdrojům veškeré kultury. Z tohoto úhlu pohledu považovala Sonntagová Ameriku za evropskou kolonii. Dnes je vše jinak. 

Přirovnávání EU k USA pokulhává, chybí nám společný jazyk a s jazykem spojené kulturní zázemí a myšlení. Zmizely nám sice celnice, ale hranice se hlásí sama od sebe: mentalita i rozdílná minulost se otiskly do krajiny a do chování a obličejů a gest lidí. A roli hrají lidské slabosti, sympatie a antipatie (například někdejší německý kancléř Gerhard Schröder nesnášel Francouze a sedláky, nejvíc tedy asi francouzské sedláky; vyjmenovávat, koho a co nesnáší Václav Klaus a Miloš Zeman, by bylo zbytečné a nekonečné).

Problém uprchlíků 2015 obnažil problémy Evropské unie a Evropy na dřeň. Už se tolik nelže. Politiky k tomu donutila i ekonomika. Ekonomika a trh panují, jim se přinášejí oběti, nikoliv otázkám lidských práv, například. Víme tedy, kdo globalizované společnosti vládne, skrytě a totálně. Můžu sestavit seznam slov, která podvádějí sama sebe: demokracie, svoboda, rovnost před zákonem a stejná práva pro všechny, solidarita a suverenita. Co se to děje? Stává se i Evropa prostorem, kde není místo pro duši? Ano, Evropané za duchovnem jezdí do Indie. Ale obchodují s Čínou. Konflikty životních konceptů budou existovat na společenské i intimní úrovni neustále. Politici občas chtějí z živoucího, přirozeného řádu – pestrého jako život sám – stvořit „systém“. Žijeme ve zfalšovaných dějinách a předsudcích a blábolech o rasové nadřazenosti 20. a desetiny 21. století. I problém násilí na ženách ve veřejných prostranstvích, na který se východoevropští politici odvolávají a z něhož obviňují islám, není problém náboženství, ale přístup k ženám obecně. Jak hystericky reagují východoevropští postkomunističtí politici, že ženy chtějí svá přirozená práva, což u těchto mužů vyvolává úzkost, jakou v nich v historii lidstva vyvolávali otroci, židé, přistěhovalci… Ano, po roce 1989 jsme převzali civilizační vzorce demokracie a tržního hospodářství, ale zapomněli jsme rozbít zaostalou východoevropskou patriarchální strukturu společnosti, patriarchální myšlení a chování. To vězí v kostech mužům i ženám. Patriarchální dimenze východní Evropy se nehnula příliš z místa. Jak říkávala Margaret Attwood, ve fotbale i ve volbách jde čistě o mužské soupeření a od žen se přinejlepším očekává, že budou roztleskávačky.  V sociologii se tomu věnovali třeba Zygmunt Bauman a Tim May. Zrod moderního antisemitismu v Evropě 19. století byl podle nich důsledkem industrializace a emancipace židů, kteří se vynořili z ghett. Smísili s nežidovskými obyvateli měst a začali se věnovat „normálním“ profesím. V poválečné Británii vyvolaly podobně všeobecnou úzkost politické a průmyslové změny, úzkost se obrátila proti přistěhovalcům z karibské oblasti a Pákistánu. Na stejný odpor mužů proti nárokům žen na stejná práva v zaměstnání a v soutěži o společensky významná místa narážím dneska. Požadavky rovnosti podněcují předsudky, které jsou maskované narážkami na „přirozený“ stav věcí. Přirozený stav věcí? Dá se shrnout do tvrzení, že ženy by měly znát své místo v řádu společenských vztahů, v němž přednost mají muži.

Je jedno, jestli zavřeme hranice, postavíme zdi do nebe, natáhneme ostnaté dráty. Fanatik slova jako hranice, plot, zeď nezná.

Jezdím do Německa, Rakouska, Francie, a nic z toho, o čem informují česká média, se tam neděje. Vyzobávají a překrucují jen zprávy, které jsou na úrovni hysterických poplašných zpráv ze středověku: studny otrávili židé, proto vypukl mor. Společnou evropskou studnu jsme v posledních měsících otrávili my, východoevropské země. Je to jako epidemie. Děsí mě slova českých politiků, že musíme odsunout otázky práv žen a menšin, protože máme jiné starosti. Ne, právě teď se musíme učit respektovat práva všech. Bez rozdílu.

Do roku 1918 jsme byli Rakušané. Vídeň byla Čechů plná. Prezident T. G. Masaryk roku 1918 plně podporoval uprchlíky ze sovětského Ruska a ve třicátých letech uprchlíky z fašistických zemí (v Praze našla azyl i rodina Thomase Manna). Dnes politici zpochybňují jakékoli mravní postoje, zesměšňují odkaz Masaryka i Václava Havla – jednu z mála věcí, na kterou jsme mohli být pyšní a hrdí. Neměla by být síla demokracie spíše v tom, že paralyzuje ty, co baží po moci? Pořád se na zbytek světa vytahujeme, ale stačí se podívat na dějiny kultury třeba v Sýrii nebo si propátrat jakoukoliv maličkost z historie lidstva: otisky prstů jako identifikační znak znaly v Číně a Japonsku před tisíci lety, v Evropě teprve 1880…

Selhali jsme. Naše politická reprezentace je nehumánní, protože si protiřečí slova a činy, protože přejímá slovník a argumentaci zemí, odkud lidé prchají před válkou a hladem, bagatelizuje násilí, otevřeně se vysmívá ženám, přibývají sexistické narážky v přímém přenosu (český prezident prohlásí, že je proti islámu, ale zároveň by zakázal ženám řídit auta). Většina národa se baví a jásá. Jakmile je kdekoliv zmíněn nějaký tělesný znak skupiny, musíme zbystřit, jedná se o fašismus. V ateistické zemi jsou najednou všichni odborníci na náboženství a katolická církev si okamžitě přihřívá svou polívčičku. Všechno se odehrává ve virtuální rovině, protože uprchlíky neintegrujeme, žádní k nám nechtějí a pokud k nám náhodou zabloudí, zavíráme je do koncentračních táborů, kterým říkáme azylové domy. Zneklidňovat nás má spíš intenzivní napojení na Rusko a Čínu. Komunismus je tragédie, ale pravým nepřítelem je vždy chamtivý, pokrytecký pravičák v „národoveckém“ kostýmu.  Dělíme svět na my a oni. Ale svět je jenom my.

Tvrdíme, že v dětech je naděje. Děti jsou vychovávány rodiči, tito rodiče jim předávají předsudky a klišé a představy o minulosti a světě i o tom, jak má být život žit. A jenom ti nejsilnější jedinci, kteří najdou odvahu vše nasvítit jinak, se mohou dobrat pravdy. Je pohodlné přejímat verze, že všichni jsme jenom oběti nebo hrdinové. My v tomto prostoru máme tendenci říkat, že víme všechno nejlépe a špatní jsou ti kolem a my jsme vždycky jen oběti. K tomu má samozřejmě tendenci každá společnost. Jsou ale společnosti, které se dokázaly vyrovnat s ostudnými obdobími ve svých dějinách. Stačí jediné: věci pojmenovat, neuhýbat, omluvit se. Pak teprve je společnost zdravá. Pokud se v rodině a v osobním životě nepříjemná fakta vytěsňují a schovávají před světem, tak se vždycky vrátí. Po desetiletích nebo v dalších generacích. A stejné je to se společností. Pokud něco vytěsní a zamete pod koberec, tak to zahnívá a společnost je nemocná a nemůže se pohnout dál. 

HLAS LIDU: Zbraň je nejvíc nebezpečná v rukou slabocha.

S žádným fanatismem, kde převládá iracionalita, nelze vést dialog. Víra a příslušnost k církvím má být naprosto soukromá věc a rozhodovat se mají až dospělí lidé. Nikoliv sotva narozené děti, které rovnou vydáme všanc vyděračské výchově podle toho, do jak nábožensky založené rodiny se narodí. 

Církev nesmí být totožná se státem, jako je tomu v islámském světě a jak tomu bylo třeba v byzantské říši. Je nutná svoboda států, ale především svoboda individuálního myšlení a vnitřních zdrojů. Ve výchově dítěte je nezbytné prostředí, které umožní rozvoj individuálního myšlení a individuálního charakteru. To neumožní žádná totalita. Ani ta rodičovská.

Náboženská víra se předává jen kulturou a rodinnými tradicemi. Lidé musejí popřít všechno, co vidí a cítí. Musejí věřit jen tomu, co říkají druzí. Ale skutečná láska ke světu přijímá a miluje rozmanitost života a třeba pohlaví a sexuální orientace nejsou pak vůbec podstatné.

Z tohoto důvodu je nutné význam slovu humanismus. Jsme v kontaktu přes nespočetné sítě, ale ty nás paradoxně drží v povzdálí. 

Před očima se mi dal do pohybu řetězec příčin a následků: kamkoliv se dneska uprchlíci vydají, jsou nechtění. Z dočasných táborů pro uprchlíky a uchazečů o azyl se stávají trvalá zařízení. A vedle toho existují ghetta zámožných a ghetta diskriminovaných chudých. Liberální demokracie západního vzoru je samozřejmě model, podle kterého a ve kterém chtějí žít na světě všichni lidé. Jen nevědí, jak ho naplnit ve svých zemích. Ale kapacita vysněných zemí, které uprchlíky přijímají, není bezedná a místní obyvatelé se začínají podivně bouřit. 

Svět se tak zaplňuje vyhnanými lidmi. Lidská práva se stala abstrakcí, neposkytují lidem ochranu. Nebo poskytují, ale tato abstrakce musí být naplněna právy třeba Maďarů, Angličanů, Francouzů, Čechů, Američanů… Takže zase bude rozhodovat jen národ, stát, území. Ukazuje se, že vláda národního státu produkuje negativní typ solidarity lidstva. A to je solidarita nebezpečí, obav. Tento typ unifikace neuhýbavě kritizovala už Hannah Arendt. Boj o nezávislost a svobodu nikdy nekončí, v žádné době. Pro každého je dneska svět džungle, sotva opustí byt. Každý si chce vydlabat své místo v té skále… Jenomže součástí svobody a nezávislosti by měla být empatie a soucit k druhým. Unavuje mě, jak se podřizujeme procesu, kdy je vše určeno hospodářským kalkulem a uspokojováním přání konzumentů. Nebo mám zakrývat, že dnes politici nic nerozhodují? Že s nimi nemanipulují nadnárodní firmy, byznysmeni a lobbisté velkého formátu a sponzoři volebních kampaní? Snažím se vyznat v tržním systému, který nás svazuje. Demokracii a model tržního hospodářství jsme zredukovali na holý byznys a sleduji, co vyplouvá na povrch. Ukazuje se, že pro tržní hospodářství je nebezpečné netržní chování. Tržní hospodářství potřebuje jen sobecké a izolované jedince. Takže tržní hospodářství ohrožují jevy jako přátelství, solidarita, vstřícnost, láska, laskavost. To je pro tržní hospodářství přímo království nebezpečné anarchie. 

Ale láska k životu a ke světu je něco jiného než jakákoliv politická zaslepenost nebo náboženská víra, která se bojí a nenávidí a rozděluje a označuje nežádoucí osoby. Náboženská víra se předává jen kulturou a rodinnými tradicemi. Lidé musejí popřít všechno, co vidí a cítí. Musejí věřit jen tomu, co říkají druzí. Skutečná láska ke světu přijímá a miluje rozmanitost života.

Z těchto důvodů chci psaním vrátit význam slovu humanismus. Já už nálepky odmítám, pro mě je zásadní boj za lidská práva, nedělitelný respekt ke každému jedinci. Lidstvo je nacionálně a nábožensky neuvěřitelně frustrované. Nechci to rozebírat, píšu o tom v románu Příspěvek k dějinám radosti, civilizační a přehledný cyklus staré Evropy končí a já můžu psát jen elegie a nechat symbolicky vyletět domy s archivem dějin lidstva do povětří, jako jsem do vzduchu nechala vyletět tajemství oranžového domu v Praze pod Petřínem. Vládne podivná nedůvěra, protože pravidla jsou tak pomíjivá. Ale dobrá zpráva je, že proměna nás může zaskočit, objeví se tam, kde ji nečekáme a odkud ji ani nevyhlížíme. Ne tam, kam napínáme obavy, jak už jsme zažili tolikrát, třeba když francouzský sociolog a filozof Jean Baudrillard tvrdil, že rok 2000 nenastane, protože se natolik zahlcujeme informacemi, že informace přestaly existovat, a intelektuální struktury mizí, jsou jen archivovány. Nebo Francis Fukuyama, americký politolog, mluvil ve svých tezích z roku 2001 o tom, že pádem komunismu končí světové dějiny a že konec dějin bude smutnou dobou, stoletím nudy. A jsme zase u dětinštění. Idealismus, ideologický boj, odvaha, fantazie budou nahrazeny jen a jen uspokojováním přání konzumentů? V posthistorickém období nebude ani umění ani filozofie? Jen péče muzeí o dějiny lidstva? 

Ano, civilizační cyklus staré Evropy končí. Můžeme věřit, že se vrátíme do věku nevinnosti, kdy jako děti doufáme, tam, někde hluboko v duši, že lidé jsou dobří… Já už tomu nevěřím. Realita to vyvrací. Má to něco společného se stavem lidí. Existuje násilí. To je realita. Chybí politika společného lidství. Zapomněli jsme na nutnost sdílet svět s ostatními. Zapomněli jsme, že naším domovem je celý svět. Zapomněli jsme na samozřejmost, že každý by mohl být bez obav občanem každého města, zeměkoule je „ostrov“, nikdo ničemu neunikne. Je zvláštní, jak se dneska všichni ohánějí individualismem, a přitom zapomínají na pozitivní a nejvyšší stupeň individualismu, jakým je kosmopolitismus. S Rusy má východní Evropa společnou nechuť k pravdě. Ale literatura, když už bychom měli vypíchnout jedno slovo, nesmí lhát. Poslání literatury zůstává stejné, neomezeně prosté ve své složitosti: nelhat. 

Ano, ukazuje se, že dobývání svobody a svobodného, kritického myšlení je těžké v každé době a nikdy nekončí. Jsme Evropané. Jsme lidé. Zůstává jediná cesta, prastará a nejtěžší: respekt a snaha chápat a vnímat druhého. Hranice nakonec opravdu existuje jen jedna jediná: mezi člověkem a člověkem. 

Neexistují státy a neexistují národnosti a neexistují náboženství a neexistují nadřazená pohlaví. 

Existují jen lidé, vlaštovky a vzduch. 

Neexistují jazyky. 

Existuje jen společná řeč těl.

K mentalitě východní Evropy přispěla i první masová hysterie: vysídlení téměř čtrnácti milionů Němců v roce 1945. Nikdy jsem se ve škole nedozvěděla, že tu po staletí žili Němci a Češi (podle školní interpretace přišli až s Hitlerem a byli tudíž poprávu vyhnáni). Mnichovská dohoda, odtržení Sudet, uplatnění norimberských zákonů v Protektorátu Čechy a Morava,okupace, holocaust a zničení židovské kultury i nacismem vyprovokovaný poválečný odsun měly za následek násilné ukončení spoluexistence Čechů a Němců. Před 2. světovou válkou žily v Čechách a na Moravě téměř tři milióny Němců. Po válce převážily nediferencované, nevraživé protiněmecké nálady opírající se o princip kolektivní viny; splývají v jakémsi zvráceném paradoxu i s tradičním antisemitismem a vrcholí vysídlením Němců. Uzavřenost české národní kultury podporovala oficiální stanoviska ČSR po roce 1945. Přítomnost židovského a německého elementu v kultuře českých zemí buď zkreslila nebo zcela zamlčela s odůvodněním nacionálním, ale už i třídním („sudetští Němci“ v sobě obsahují „nebezpečný kontrarevoluční potenciál“). Tato deklarovaná i latentní averze poznamenala plošně vztah k celé německé kultuře. K organizovanému odsunu podstatné části německého obyvatelstva z Čech a Moravy (prosinec 1945 až prosinec 1946) obhajovanému i národně státní myšlenkou došlo v souladu s rozhodnutím vítězných mocností. Ale už v létě 1945 proběhly neorganizované, tzv. divoké odsuny prováděné místními orgány státní moci, provázené terorem a masovými vraždami na Němcích, kolaborantech i nevinně nařčených. Tyto revoluční výstřelky předznamenávaly poúnorové politické čistky na českém obyvatelstvu.

Česko-německé vztahy na území Čech představovaly hluboce tabuizované téma až do 90. let dvacátého století. Z odsunu Němců se vyvinula představa Německa jako zdroje revizionismu a revanšistické politiky. Ovšem část Německa obsazená Sověty byla už v roce 1947 vnímána jako bezvýhradně demokratická a pokroková.

Němci byli odsunuti, Židé mrtvi nebo v exilu. Po dlouhá desetiletí byl prakticky popírán jakýkoliv německý a židovský vklad do dějin české kultury. Atmosféra těchto vytěsněných dějů slouží dodnes jako strašák populistickým politikům dneška (prezident Václav Klaus poukazem na „revanšisty“ vzdoroval Lisabonské smlouvě, kterou podepsal vrtošivě jako poslední). Divoké vyhnání připravilo půdu pro další hrůzné děje. Novinář Ferdinand Peroutka, který zemřel v americké emigraci, v projevu pro Svobodnou Evropu roku 1956 napsal: „Vysídlením Němců vznikla atmosféra, ve které bylo možné odstranit bez velkého poplachu politického protivníka a zvyknout si na život bez práva a zákona. Jednou řekl Palacký, že by si nadále nemohl vážit národa, kdyby v něm i ten poslední Cikán nevlastnil stejná práva. Nyní ale, po roce 1945, zmizelo řádné právo pro statisíce, aby později pro další, ještě netušené statisíce rovněž mohlo zmizet. (…) To jsou morální následky masového vysídlení, jež se dají už dnes rozpoznat: Když je možné potrestat člověka za to, že patří k určitému národu, pak je později také možné, že bude potrestán za to, že patří k určité společenské třídě nebo k určité politické straně. Budoucnost nebude hrdá na ten okamžik, kdy byl na světě zaveden pojem kolektivní viny.“ 

Radka Denemarková, česká spisovateľka, dramaturgička, prekladateľka nemeckých diel a literárna historička. Žije v Prahe. Je autorkou monografie o režisérovi Evaldovi Schormovi Sám sobě nepřítelem, románov A já pořád kdo to tluče, Kobold, Příspěvek k dějinám radosti a literárnej predlohy k celovečernému filmu My 2. Za románovú monografiu o režisérovi Petrovi Léblovi Smrt, nebudeš se báti (2008), za román Peníze od Hitlera (2006) a za preklad románu Herty Müllerovej Rozhoupaný dech získala najvýznamnejšiu český literárnu cenu – Magnesia Litera.

Ceaușescove pávy

ANDREA BAJANI 

TALIAN V RUMUNSKU 

V Bukurešti stojí celý rad neobývaných vežiakov, a nie sú to staré betónové paneláky z čias komunizmu. Tie tam ešte stále stoja, úporne vzdorujú plynúcemu času a len večer z nich žiaria žlté obdĺžniky svetla, keď tma prinúti zažať luster. Tie neobývané vežiaky sú novostavby, postavené len nedávno, a zostávajú čakať na niekoho, kto by v nich chcel bývať. Ešte pred piatimi rokmi bolo mesto samé lešenie, murári, dokončovacie termíny. Prišiel som tam kvôli prostrediu jedného svojho románu, ktorý som o tom mal napísať. Chcel som porozprávať, okrem iného, čo sa stane, keď kapitalizmus násilne vtrhne do krajiny, ktorá je v tomto zmysle ešte panenská. Chcel som porozprávať o akejsi opačnej emigrácii, no nie tónom “pozor na cudzincov”, akým sa v takzvaných bohatých európskych krajinách hovorí o imigrantoch z východnej Európy, ale skôr o emigrácii opačným smerom. Zaujímalo ma podať svedectvo o ekonomickom kolonializme, ktorý sa ako dravec prudko spustil na mnohé krajiny takzvaného reálneho socializmu. A keď som tam prišiel, bolo to doslova stavenisko. Talianske, francúzske, nemecké či holandské firmy, ktoré stavali obrovské vežiaky rýchlosťou, akou sa stavajú papierové hrady. Hotové mravenisko-stavenisko akéhosi nového sna po tom starom – v posledných rokoch Ceaușesca –, ktorý sa skončil úškľabkom a rozsudkom smrti, vykonaným na Štedrý deň roku 1989.

Potom uplynul nejaký čas.

Teraz som sa sem vrátil a je jasné, že medzitým sa všetko zrútilo. Investori zbalili, čo sa dalo zbaliť, a pobrali sa na výhodnejšie trhy. Kto predal, čo mohol, v rokoch výstavbového boomu, ten pekne zarobil. No kto zaváhal a čakal, že sa ceny ešte zvýšia, ocitol sa s cenníkom skresaným na polovicu. Tak mi to hovorila jedna učiteľka, ktorú som tu stretol po dlhom čase. Pridlho čakala s predajom – všetci jej hovorili, “Neponáhľaj sa, ceny porastú; nič sa neboj, kapitalizmus je risk, vo svete voľného trhu môže podnikať len ten, kto riskuje.” Skrátka, keď sa už potom rozhodla, bolo príliš neskoro a ona predala byt za pár šupov a s veľkým sklamaním. Bukurešť, ktorú mám pred očami, je takáto: večné stavby popri cestách, pukliny v dejinách, a potom najmä to utiekanie sa k nápisu DE VANZARE na fasádach. Predá sa tomu, kto dá najvyššiu ponuku. Mnohé vežiaky vyrástli, vybehli až po posledné poschodie ako deti prepchávané hamburgermi. Potom ich tam nechali pomrieť a bolo im jedno, že sa o ne nemá kto postarať. A teraz, keď človek ide popri nich, zviera mu to srdce. Stoja tam a na nich nápis “De vanzare” je ako úpenlivá prosba, ako tabuľka s nápisom “Som hladný”. Som hladný, – hovorí veľký dom – som hladný na osoby, na ľudské bytosti, ktoré by vošli dnu a oživili by ma, a nie zo mňa urobili len nástroj moci. Tak je to, dnešné Rumunsko – počas minulej miernej jesene – vyzerá plíliš unavená krajina na to, aby sa z nej robili žarty. Najprv z dlhého a potom skončeného – až takmer zúfalého – komunistického sna. Potom zo sna kapitalistického – kratšieho a rozhodného, nadopovaného, naliateho energetickými nápojmi, vzrušeného, hysterického, erotického – ktorý sľuboval elixír hojného trhu, regeneračný lifting, znovuzrodenie v najkratšom čase. 

Bukurešť je stále plná túlavých psov. Sú všade, od periférií po centrum. Sú tam, vycivené, vychudnuté, chodia len niekoľko krokov za ľuďmi. Vyzerajú ako zlé sny, ktoré vyskočili z hláv ľudí a potom sa roztratili po Bukurešti. Vyzerajú ako nočné mory, čo ušli z postele, vystúpili ušami z hláv tých, ktorí už naozaj nevládali ďalej snívať také strašné sny. Sú to nočné mory Rumunska, jeho vyprázdnenej minulosti. Rumunsko si ich vyhodilo najprv z uší a potom aj z postele. A vyhnalo ich na ulicu. Preto nasledujú kohokoľvek, kto sa na ulici zjaví. No po niekoľkých krokoch to vzdávajú. Nikto im nevenuje jediný pohľad, nikto by ich už nikdy nepohladkal. Naopak, odháňajú ich. Psy to vzdávajú a znova si líhajú na zem. Na jednej odbočke vidíme dvoch, stoja uprostred cesty, kým na semafore svieti červená. Potom sa utiahnu na kraj cesty a premávka pokračuje. Všetci sa niekam ponáhľajú bez nich, akoby sa boli len zjavili a potom zasa zmizli. Pretože keď sa ľudia zobudia, chcú na zlé sny zabudnúť. Nechcú si ich pripomínať. Keď sa ľudia zobudia z nočnej mory, chcú veriť len tomu, že to, čo sa odohralo v posteli, nie v naozajstnom svete, pretože naozajstný svet je za dverami spální, je to ten na ulici, kde sú autá, asfalt, cesty, ktoré niekam vedú. Preto keď ľudia vidia na ceste túlavé psy, tvária sa, že ich nevidia: veď naozajstný svet je tam, kam oni šoférujú svoje autá, zatiaľ čo psy sú čosi škaredé v sne, a teda ich sa to netýka. 

Lenže túlavé psy sú skutočný svet. 

Mám dojem, že sú to tie isté spred štyroch rokov, len staršie a zošlejšie. Cestou do centra mi vysvetľujú, že Bukurešť kedysi bola samý nízky domček s dvorom, a v každom dvore bol pes, ktorý sa motal po dvore s inými zvieratami. Sliepky, mačky, zajace. Potom Ceaușescu dal zbúrať všetky malé domy s dvormi a vystavil šíky panelákov z ocele a betónu, ktoré dodnes tvoria podobu centra Bukurešti. Bola to násilná industrializácia, toto zhromažďovanie ľudí z dedín, aby sa pustili do poháňania toho obrovského dynama zvaného Rumunsko, ktoré chcelo udržať krok so svetom. Takto masovo opúšťali vidiek a masovo sa napchali ako topánky do škatúľ dnu do týchto bytov v betónových činžiakoch. Zbúrať nízke domky a vystavať sídliská, ktoré dodnes zaberajú centrum. Tak sa psy náhle ocitli bez domov, v ktorých bývali, a už dvadsať rokov si hľadajú domov, lenže domov jednoducho nie je. Ony zostali tam, vlastne nikde, mimo, na mieste, kde už neexistovali. K nášmu autu sa priblížil pes a šofér, rumunský chlapec, ktorému podchvíľou vyzváňal mobil, sa naňho ani len nepozrel, akoby bol neviditeľný. “Ty si moja nočná mora, lenže ja žijem v reálnom svete,” povedal mu očami. 

Pri pohľade na tie vežiaky som si spomenul na román jedného rumunského spisovateľa, volá sa Dan Lungu, v ktorom písal, že mnohí roľníci, ktorí boli násilne vysídlení z vidieka a napchatí do panelákov, zomierali. Nedokázali tam prežiť: “Zinkasovali mizerné odškodné, ktoré im prináležalo, a presťahovali sa na mestské sídlisko. Hovorilo sa, že z tých, čo prežili celý život s nohami v kontakte so zemou a boli presídlení do bytoviek, väčšina neprežila viac ako rok. Zadusili sa medzi betónovými stenami. Zomierali na puknuté srdce. Nemysleli na iné, len na svoje rozkvitnuté záhradky, na rady cibule, na jablone a hrušky, čo rástli vedľa ich domu, na tých zopár sliepočiek, ktoré volali dokonca menom. Skoro celý čas stáli na balkónoch a ničila ich nostalgia.” Dívam sa na vežiaky. Na tie prázdne, lebo nikto nemá toľko peňazí, aby tam išiel bývať, a aj na tie plné nasilu presťahovaných ľudí. A mám pocit, že srdce môže puknúť z oboch dôvodov.

Prechádzame popred Ľudový palác. Popred ten, čo predtým patril Ceauseșcovi a teraz je to Rumunský parlament. Videl som desiatky západných turistov fotografovať sa pred palácom, v takej vzdialenosti, aby ho obsiahli celý. “Vidno ho aj z Mesiaca,” povedala mi hrdo jedného dňa moja rumunská kamarátka, ktorá ma vzala na prechádzku po meste. Fotografie pred vlčím brlohom, pred domom toho netvora. Fascinácia zlom či jediná istota o tom, že som na správnej strane. Príde mi na um, že som bol aj v jednom z Ceaușescových letných sídel pri Čiernom mori. Pozvali ma na literárny festival, a až na mieste som zistil, že je to festival poézie. Bol som tam jediný nerumunský nebásnik. Pozvanie na túto akciu mi dodnes zostáva záhadou. Týždeň pri Čiernom mori so sedemdesiatkou rumunských básnikov. Čítačky básní sa odohrávali práve v hoteli, ktorý prestavali z letného domu Nicolae a Eleny Ceaușescovcov. Bola tam veľká terasa, kde sa básnici predvádzali jeden za druhým a čítali básne po rumunsky. Za terasou stála klietka a v nej pávy. Jeden z organizátorov mi prezradil, že tie pávy tam boli ešte predtým ako boli Ceaușescuovci popravení. Netuším, koľko sa môže dožiť priemerný páv, ale pochybujem, že by mohol žiť dvadsaťpäť rokov. No spomínam si, že vtedy som tomu rád veril. Páčila sa mi predstava, že tie zvieratá tam videli Conductora a jeho rodinu na prázdninách. Kládol som si otázku, aký vplyv mohlo mať na takého páva, že prešiel od diktátora na prázdninách aj s rodinou k básnikom, ktorí sa jeden po druhom striedali na terase, po rumunsky si čítali verše a hlučne si tlieskali. Vtedy pri Čiernom mori som si však všimol, že Ceaușescove pávy nereagovali na všetkých básnikov rovnako. Pri niektorých recitáciách zostávali pávy ticho – unesené? onemené? – znechutené? vystrašené? – a pri iných zasa vykrikovali – od nadšenia? od hrôzy, od strachu? – až tak, že básnik musel kričať hlasnejšie, aby sme ho počuli. A bolo mi čudné, ako je možné, že nikto nikdy nič nepovedal, ba naopak, každý sa tváril akoby nič, akurát len zdvihol hlas. Básnici sa ani neobrátili, aby zistili, odkiaľ prichádzajú tie výkriky. Nič. Neobrátili sa, nevyrušilo ich to, nerobili pauzy pri čítaní svojich veršov. Tvárili sa, akoby tam vtáky ani neboli. Tie pávy boli ako nočné mory, boli to zlé sny Rumunska, ktoré vyšli von na svetlo, vypadli z uší Rumunov a potom skončili tam, vnútri v klietke, v letnej prázdninovej záhrade ex-diktátora. Básnici, ktorí čítali svoje básne na brehu Čierneho mora, ich ignorovali, v podstate tie pávy – Ceaușescove pávy – patrili na miesto, ktoré bolo miestom nočných mor, a nie do reálneho sveta. Reálny svet bol ten, kde boli oni, v hoteli s luxusom 21. storočia, a to bol svet, čo prišiel po. To, že sa neobracali, znamenalo asi toto: “Ja som skutočný svet a vy ste svet zlých snov.” A najmä sa mi vtedy videlo, že v tom bol aj akýsi strach. Keby sa boli obrátili, keby sa boli pozreli do tváre tým pávom, pávy by ich zmrazili pohľadmi ako mocné a pomstychtivé medúzy minulosti. Bol tam strach, že tie pávy sú naozaj skutočný svet, presný opak toho, čo si mysleli oni. 

A pávy naozaj sú skutočný svet. 

Keď som pred rokmi odcestoval z Talianska sem, čosi som hľadal. V Taliansku som videl len obytné bloky v priemyselných mestách na severe a na nich nápisy “Na predaj”, “Na prenájom”, “Aktivita zastavená”. Autom som sa viezol okolo a moja krajina mi pripadala ako miesto, ktoré zlyhalo. Akoby pri vchode do Talianska bolo napísané “Aktivita zastavená”, “Národ na predaj”. Prechádzal som okolo tých vežiakov a kládol som si otázku, čo sa stalo s tým, čo bolo tu dnu, kam sa podeli všetci tí, ktorí zaľudňovali toto miesto. Preto som si kúpil letenku na prvé lietadlo do Bukurešti: chcel som tam ísť hľadať niečo, čo sa stratilo. Mnohí z nich prišli až tam, to som vedel. A tak som ich aj našiel, roztratených uprostred rumunského vidieka. Vystavali úplne rovnaké vežiaky ako tie, ktoré mali v Taliansku. Navyše v Rumunsku umiestnili ku vchodu taliansku zástavu a niekedy aj zástavu Juventusu či Cagliari alebo hocakého futbalového mužstva. A keď som ich vyhľadal a chcel sa s nimi porozprávať, pripadali mi ako starí pionieri, niektorí arogantní, iní paternalistickí k robotníkom. Ľudia, ktorí si namiesto dobývania Západu pomysleli – a tušili – že na Východe sa to môže vyplatiť viac. Za lacné peniaze tu dostali prácu, ktorá by ich v Taliansku vyšla pridraho na to, aby sa udržali. A vyzerali ako šťastlivci, tí Taliani, čo odišli hľadať šťastie. Boli to stroskotanci, ktorým geografia venovala dodatočný život: autá, ženy, moc. V Taliansku sa scvrkli a tu si opäť mohli robiť ilúzie, že sú veľkí. Aj keď sa ocitli uprostred ničoho na rumunskom vidieku so zástavou futbalového mužstva zavesenou nad vchodom vežiaka. 

A teraz, keď sa sem vraciam, teraz, keď sa z Bukurešti presúvam po vidieku, idem do Oltu, potom do Moldavska a nazad do Temešváru, vidím, že mnohé z tých vežiakov sú bez zástav, aj ony majú na sebe nápis “De vanzare”. Stoja tam zamknuté ako nočné mory, ako zlé sny, ktoré sa v temnej noci vyplazili z uší jednej Krajiny. Rumuni, ktorí bývajú v susedstve, chodila okolo nich autami, na bicykloch, niektorí ešte dokonca na vozoch ťahaných vycivenými koňmi. No keď idú okolo, ani sa na ne nepozrú. Tvária sa, akoby neexistovali, akoby uprostred krajiny tie budovy z betónu a plechu vôbec neboli. Tvária sa, akoby tie budovy – čo postavili cudzinci, ktorí im hovorili “Vďaka nám sa ten váš svet zmení k lepšiemu”, “Ak sa nám zveríte do rúk, my vás zachránime” –, tvária sa, akoby tie budovy neexistovali, a akoby ani nikdy neexistovali ani ľudia, čo im prišli všeličo nasľubovať. Jedného som sa spýtal, kam všetci poodchádzali. Vystretou rukou ukázal na nejaký bod vo veľkej diaľke. Povedal “Východ”. Šli ešte ďalej na východ, nasľubovať veci vo výhodnejších krajinách: vstať z mŕtvych aj po druhej smrti. A tak Rumuni chodia popred tie vežiaky a tvária sa, že neexistujú, že patria len do sveta zlých snov, do sveta nočných mor, a nie do skutočného sveta. Pretože v skutočnom svete sú oni, rumunskí občania, a je tam cesta, po ktorej šoférujú svoje auto, a ich bicykel alebo vozík s koňom. Nie túlavé psy, nie Ceaușescove pávy ani vežiaky uprostred nížiny. To sú smeti noci, ktoré však v sne vyšli ušami spiaceho tela Rumunska a vyšli si na prechádzku do polí, do ulíc, pozdĺž pobrežia krajiny, akoby zlé sny napokon skončili v skutočnom svete.

Lenže aj tie vežiaky, pomyslel som si, sú skutočný svet. 

Pred návratom do Talianska sa vraciam do Bukurešti a stretnem tam jedného zo sedemdesiatich rumunských básnikov, s ktorými som bol pri Čiernom mori. Pýta sa ma, ako sa mi vidí Bukurešť po tom čase, čo som tu nebol. Predtým, než som mu odpovedal, spomenul som si, čo mi povedali pred štyrmi rokmi, keď sa Rumunsko chystalo vstúpiť do Európy a všetci chceli veriť, že sa niečo zmení. A všetci hovorili, že celú minulosť treba odhodiť, aj keď tomu veľmi neverili. Vtedy, v tých časoch mi všetci tvrdili, že keď sa vrátim nabudúce, Bukurešť vôbec nespoznám, tak sa rýchlo mení. Vraveli to s dôrazom a pritom mi hľadeli do očí, akoby chceli, aby som to potvrdil. Mala byť na nepoznanie, moderná, vyvíjajúca sa. Chceli veriť, že sa čosi zmení. Že budúcnosť príde, že západniari prinesú blahobyt, peniaze, krásu, rytmus, rýchlosť. Keď sa ma rumunský básnik pýtal, ako sa mi pozdáva Bukurešť dnes, spočiatku som nevedel, čo mu mám odpovedať. Potom som mu povedal, že mi pripadá rovnaká ako pred piatimi rokmi. Keď som to vyslovil, pochopil som, že v tej vete, v tom, že je taká, aká bola, sa skrýva porážka a dva razy zradená dôvera. A potom sme si zašli na pivko do starej časti mesta a medzitým sa zotmelo, a prišiel k nám túlavý pes a ľahol si nám k nohám. Môj rumunský priateľ básnik si od čašníka vypýtal žemľu a potom ju rozmrvil na zem a vyhladnutý pes ju zožral. On ho pohladkal, aj keď bol pes špinavý a mal krvavou podliate oči. Díval som sa naňho ohromene. Ohromene, že sa netváril akoby nič, že nemyslel len na nočnú moru, ktorá vyšla niekomu z hlavy. Keď sme vstali, zodvihol sa aj pes a šiel za nami. A mne ten moment, tá vec, ktorá sa prihodila – čo v podstate nebolo nič iné, len pes, ktorý sa rozhodol sledovať muža, čo si ho všimol – tá vec, čo sa stala, sa mi náhle videla obrovská, zrútil sa vežiak, ktorý zacláňal svetlo domu, čo stál pred ním. 

Z taliančiny preložila Mária Štefánková

Andrea Bajani, taliansky spisovateľ. Narodil sa v Ríme, žije v Turíne. Po obrovskom úspechu románu Cordiali saluti (Srdečné pozdravy), ktorý vyšiel roku 2005 sa rozhodol venovať výlučne písaniu. Spolupracuje s denníkmi La Stampa, L’Unità a Il Sole 24 Ore, časopisom Lo straniero a rozhlasovou stanicou Rai Radio 2. Jeho najnovším románom z roku 2014 je La vita non è in ordine alfabetico (Život nie je abeceda). Za svoju tvorbu získal literárneho ocenenia Premio Mondello, Premio Recanati, Premio Brancato a prestížnu Premio Bagutta.

Very soon – money and love

JANA BEŇOVÁ

SLOVENKA V PORTUGALSKU 

Dvadsiatehopiateho júla, tri hodiny poobede, Lisabon, kníhkupectvo Bertrand na Chiade. V kresle spí starší pán, hlava spadnutá nabok, prst ponorený v knihe, v momente keď prevracia stránku. Predavač sa na mňa usmeje. Vyzerá to, akoby čitateľ skamenel, počujeme však jeho pravidelný dych.

Spomenula som si: toto je mesto veľkorysé ku knihám, spisovateľom, básnikom, čitateľom. Reflektujúce, zvedavé, žijúce poéziou. Veď ako inak sa dá žiť na mieste, kde začína oceán a ani dnes netušíte, kde končí. (Nie nadarmo sa v angličtine depresia nazývala portugalským smútkom.) V kníhkupectve ma oslepí rad jednoduchých obálok, klasická aj súčasná portugalská poézia. Autori, s ktorými som sa osobne stretla. Kompletné dielo Adílie Lopes s mottom Make love, then make it again. Pamätám si posledný verš z jednej jej básne: „Nemilovaná ako koža postihnutá ekzémom“. 

Vedľa kniha Fiamy Hasse Pais Brandao, jemnej dámy, čo si akoby len mimochodom niekde v kúte salóna z ucha vytiahne zlatú včelu. (Bzučanie mi spôsobuje radosť…) A poézia kamaráta Pedra Tamena (Všetci máme strach a čistú vodu).

Vrátila som sa do Lisabonu po 14 rokoch. A pamätala som si kníhkupectvá plné poézie, na rozdiel od tých našich, kde je zväčša zašitá kdesi vzadu. Na somárskej polici. Ale obávala som sa, že som si to časom možno trochu sama vymyslela. Zidealizovala. 

A kamarátka, ktorá v Lisabone so mnou trávi jeden víkend, vraví: áno, áno, vyzerá to tak. Na prvý pohľad. Ale byť tebou spýtam sa, pozhováram s nejakými domácimi, či je to tak aj v skutočnosti. A ako by to mohlo byť inak, keď tu máš knihy, pýtam sa. No ja neviem, ale predsa! Niet nad kontakt s domácimi.

A tak sa kontaktujem. Aby som sa nedala oklamať akousi potemkiniádou. Veď poznám tie slovenské príbehy, keď sa museli predložiť ministerstvu namiesto kníh, na ktoré prispelo – atrapy, hotové obálky a vnútri prázdne strany. Alebo niektorí vydavatelia vytlačili dvadsať exemplárov nejakého titulu a bolo po knihe. 

Ako je to v Portugalsku? pýtam sa mladého básnika Nuna Brita. A dostávam dobré správy. Súčasťou portugalskej básnickej tradície je totiž byť lojálny k vlastnej krajine. A naopak. Spomínam si, ako nám pred štrnástimi rokmi Pedro Tamen, keď sme obdivovali množstvo vydávanej poézie v Portugalsku, povedal, áno, viete, mi nemáme ministra kultúry ako vy, náš s básnikmi nebojuje, podporuje ich.

Básnici lojálni k svojej krajine. Fernando Pessoa, ktorý sa vrátil z Južnej Afriky do Portugalska, aby spoluvytváral jeho obrodenie. A stvoril celú generáciu básnikov, vlastných heteronymov. S odlišným štýlom písania, životným osudom, charakterom, dátumom narodenia, horoskopom. ( „Bude možno užitočné – aspoň myslím – uviesť tento smer, ako smer, nie však s cieľom len umeleckým, ale s hlbším zámerom ako celý rad myšlienok, ktoré naliehavo treba zverejniť, aby mohli vplývať na národnú psychiku, ktorá musí byť všemožne spracovaná a prenikaná novými smermi myslenia a citov, čo by nás vytrhli z našej stagnácie. Vlastenecká idea, v mojich úmysloch vždy viac či menej prítomná, teraz vo mne naberá na doležitosti, a nehodlám umelecky tvoriť bez toho, aby som v tom, čo sa mi podarí uskutočniť, nevyzdvihol meno Portugalska.) 

Narodil som sa v portugalskej provincii a stále stretávam ľudí, ktorí mi hovoria, že hovorím výborne po anglicky…

„Vydavateľské prostredie v Portugalsku je teraz aktívnejšie, máme viac a lepších prekladov, vznikajú nové vydavateľstvá, ktoré dvíhajú kvalitu. Nové literárne časopisy, najmä v Lisabone, sú veľmi dobré – Criatura, Ítaca, Ínútil a Telhados de Vidro. A niektoré, trochu staršie, ako Relâmpago, ktorý vydáva Fundação Luis Miguel Nava, sú veľmi aktívne. Aj literárna kritika sa čoraz viac presadzuje v novinách či časopisoch. Kvalitné kritiky poézie nájdete v Actual – Expresso, Ipssilon, Jornal de letra či Revista ler. Myslím, že časy sú veľmi priaznivé pre portugalskú poéziu,“ hovorí Nuno Brito.

27. júla 13.00 h. Caparica

Všetko ma prestalo omíňať po tom, čo som napriek ľadovej vode – na tretí pokus a s rozbehom – celá od hlavy po päty v oceáne.

A aké príjemné, že sa môžem pred páľavou schovať do ktoréhokoľvek plážového baru, nechať oči odpočinúť od žiary, pulzujúcej vo vzduchu, v každom zrnku piesku pod nohami, od ligotu na hladine. Ktosi povedal, že miesta, ktoré odrážajú svetlo, sú v tej chvíli sväté, býva v nich boh a je to jedno, či je to v konkrétnej chvíli len spätné zrkadlo starého auta. Dám si pingado (kávu s kvapkou mlieka) a pollitrovú vodu. Dokopy 1,58. Dobre je tulákovi v lacnej krajine!

Akí smiešni sme pri oceáne, so všetkými boliestkami a trápeniami, so všetkými telíčkami a dušičkami. Vlní sa a vlní, vôbec si nás nevšíma. 

Mám na sebe plážovú šatku, ktorú mi František Osoba kúpil pred 14 rokmi presne na tomto mieste. Žili sme spolu v Lisabone od apríla do augusta 1997.

Ukazujem ju oceánu, že ju ešte stále mám. Nezničila sa. 

A Františkovi by som mohla napísať: pozerám na to, čo si tak miloval.

17. 00 h.

Úplná opitosť z chôdze po pláži, z jagotu, ligotu, žiary, svetla, slnka, soli, vetra, vzduchu. (O Ar! Taký je titul Sá-Carneirovej básne.)

Nikdy ma neomrzí pozorovať deti, ako tancujú v „prvej vode“ na brehu. Ten starý tanec – poskakujú na mieste, nevedia to ustáť. Ten pohľad, oceán – tú nekonečnú prítomnosť. 

A potom sa odvážne rozbehnú v ústrety prvej vlne a vzápätí sa zháčia, zľaknú sa jej razancie a otočia sa, zvrtnú na päte a utekajú do bezpečia. A tam zase len začnú poskakovať a tancovať. Akoby sa mu vyhrážali. Oceánisku! Naznačovali, že už idú! Že sa má na nich nachystať! Pripraviť, dať si bacha!

Tu je svet, tu skáč! V prvej vlne to všetko nadskakuje, dvíha ruky do výšky, výska – pracuje. Robotníci mora! 

Ľudia by mali viac pracovať s oceánom! Viditeľne ich to teší. Celé pobrežie Caparici dlhé osem kilometrov lemuje ľudská vlna poctivo pracujúca v tej prvej – oceánskej. 

Not poor, not nice

Situácia píšucích tulákov je v niektorých aspektoch nemenná. Stále tá istá. Pohybujú sa vytrvalo na pokraji krachu. 

V Portugalsku je vzťah k chudobe už tradične prirodzený. V Lisabone sa denne pretínajú cesty chudobných, bohatších a turistov, v starom meste majú spoločný životný priestor. „To bol pre mňa najväčší rozdiel medzi Bratislavou a Lisabonom. V Bratislave som zrazu nevidel v meste chudobných ľudí. A ak, tak vždy niekde bokom. Odstrčených, aby ich nebolo vidno.“ Hovorí mi portugalský kamarát Francisco.

„To bolo ešte Portugalsko z predeurópskych čias, prezývané chudobným príbuzným Európy. Mal ho veľmi rád, pretože ľudia tu veľa vytrpeli. Vnímali sme nielen elegantné obchody v okolí Rua Augusta a reštaurácie, ale aj to, ako sa ľudia k sebe správali. Ľudia žijúci v chudobe, sami biedni, správali sa nezvyčajne ľudsky, priaznivo k chorým, Rómom, žobrákom na ulici, černochom.“

(Tak spomína brat Thomasa Bernharda Peter Fabian na ich spoločný pobyt v Lisabone a Sintre.) 

Very soon, money and love. Vyčítal Fernando Pessoa pred tridsiatkou zo svojho horoskopu. („Podľa každodenných záznamov v denníku z roku 1913 často nemal ani na jedlo. Striedavo býval u príbuzných alebo v podnájmoch, ktoré často menil.“)

Neviem, kam to speje – je možné, že ma súkolie nerozomelie? Je ale tak krásne robiť hlúposti: „Vysteľme si Život/proti sebe a proti svetu…“ A keď si pomyslím, že všetko by bolo tak jednoduché, tak bez nebezpečenstva, keby nešlo o tie večné „peniaze“…

Ako to už ktosi povedal, na to, aby bol človek dnes chudobným tulákom je načim veľa peňazí.

Pod mojím bytom na Ulici Arco da Graca má obchodík so zmiešaným tovarom muž asi v mojom veku. Predáva ovocie, zeleninu, drogériu, víno, konzervy, jogurty. Podobné obchodíky sú na krátkej uličke ešte dva. Muž je stále v predajni alebo na ulici pred ním. Za kasou, na jedinej stoličke v miestnosti sedí jeho manželka, na kolenách má dieťa. Majiteľ je rodený antiobchodník, párkrát sa snažil presvedčiť turistov, čo sem zablúdili, aby si miesto dvoch broskýň na cestu kúpili aspoň kilo, ale vždy ho s úsmevom zahatali. 

Keď uňho kupujem viac ako jednu vec, vidím, ako sa musí sústrediť, aby to všetko vyrátal, zúradoval a potom mi to všetko začne nakladať do mikroténového sáčku. Najprv paradajky, na ne pivo a guaranu. 

Vie len po portugalsky, napriek tomu sa niekedy rozprávame. Pýta sa, odkiaľ som. Hovorím Slovensko. Československo- pridávam. Praha – skúšam. 

Europe? Pýta sa on. Prikyvujem. Nice country or poor country, pýta sa. Not poor, not nice odpovedám. 

Prvýkrát mi niekto v Európe položil otázku, či som z chudobnej krajiny. Tentokrát sa však cítim bohatá. Mám diéty 70 eur na deň, to tu predstavuje hŕbu zlata. 

Pred 14 rokmi, keď sme s Františkom získali štipendium na tri mesiace, rozhodli sme sa udržať sa tu dlhšie. S peniazmi či bez. Najprv sme hýrili – čerstvé jahody v kaviarni nad mestom, fľaša lacného porta denne, papaya, ktorá sa tu volá mamaya. Posledný mesiac sme denne chodili na Caparicu, trávili dni plávaním, sedením a ležaním pri oceáne. Júl 1997. Nepamätám sa, že by tu boli vtedy nejaké plážové krčmy. Sedeli sme medzi pieskovými dunami a jedli chlieb&olivy&piesok. Ten bol všade, posledné zrnká sa od nás odlepili až okolo Vianoc a zaškrípali medzi našimi telami a posteľnou plachtou.

Tak zase v sobotu…

František túžil ostať čo najdlhšie, nevracať sa na Slovensko. Nemali by sme už však ani na lístky na autobus k oceánu. Nechápala som vtedy, ako 22 ročný človek, prečo sa niekto chce držať nejakého miesta, krajiny, povetria, slnka, obrazov, keď už nemá ani čo jesť. A doma nás predsa len čakala aká-taká istota.

Po 14 rokoch sa správam presne tak isto ja. Po dvoch dňoch v Lisabone mám pocit, že mesto chvejúce sa v bielom svetle, mesto, na ktorého konci začína oceán, je liečivé a neviem si predstaviť, že by som ho mala po mesiaci opustiť. Držať sa tých obrazov za každú cenu, ako vravel František.

Píšem preto na adresu Projektu Fórum, tým, ktorí môj pobyt a pobyty ďalších spisovateľov na cestách po Európe platia výmenou za napísanie eseje, že posielam potvrdenia o tom, že som zaplatila za ubytovanie 1800 eur. Mali by to preplatiť po predložení papierov. Píšem, že ak mi to pošlú ešte v auguste, budem sa tu môcť udržať dlhšie, ako som plánovala. 

Odpovedajú, že všetko je inak. „Žiaľ, ministerstvo projekt podporilo minimálne. Neviem, či vám budeme môcť preplatiť ubytovanie už v auguste…“

Práve som čítala korešpondenciu, listy ktoré si písali básnici a priatelia Pessoa a Sá-Carneiro (priateľstvo, peniaze, poézia, peniaze, peniaze, smrť, depresia, verše, život, pôžičky, záložňa, samovražda)

Tretieho apríla 1916 píše Sá-Carneiro z Paríža:

Zbohom, môj drahý Fernando Pessoa. Práve dnes, v pondelok, 3.,zomriem tak, že skočím pod metro na stanici Pigalle. Včera som Vám poslal svoj zošit básní, ale bez známok, Prosím Vás, zaplaťte, pokiaľ sa dá, pokutu, ak ho dostanete…

A o deň nato posiela lístok:

Nič z mojich listov neplatí až do odvolania – všetko je asi čím ďalej tým horšie. Ale nastala určitá pauza. Tak zase v sobotu. Váš…

Odpovedám Projektu Fórum: Ospravedlňujem sa, že píšem stále o peniazoch, ale nakoniec ich nedostatkom trpel Pessoa aj Sá-Carneiro a nemá ich ani Portugalsko, takže vlastne len súzniem, zapadám do kontextu.

Tak zase v sobotu. Vaša…

500 dolárov

Keď sme pred rokmi s Františkom podvečer odchádzali z pláže, míňali sme po ceste k autobusu reštaurácie kde ľudia slastne vyciciavali mäsko z ulitníkov a zapíjali ho vínom. A František mi hovoril, aj my tak budeme sedieť, a tu ti kúpim šatku – nie jednu – dve! Hneď, čo mi vydavateľ pošle honorár. Zálohu honoráru na novú knihu. Už to musí byť každým dňom. Veď čo je to preňho 500 dolárov? 

Vydavateľ a 500 dolárov, naša mantra. Od pláže k autobusu. 

Naša večera.

K typickému autobusu, čo vozí ľud z mesta na pláž. Napchatému na prasknutie a v strede ešte pár malých chuligánov, čo si „hádžu“ loptu ponad hlavy ostatných.

A po moste sa ide krokom. Večne zapchatý autami. Pred 14 rokmi tak, ako aj dnes. Ale ten pohľad na Belém, Tajo a mesto! Vlastne vďaka za zápchy. 

A socha Krista na kopci pripomína toho z Rio de Janero. Vraj ho volajú regulovčík dopravy. S rozpaženými rukami. Nad všetkými križovatkami.

A slovenský vydavateľ? Predtým, ako poprosil o preddavok, chodili Františkovi vrúcne pohľadnice. Drahý František! Len tam vydržte čo najdlhšie… Čo si František domýšľal v duchu, vy tam ostaňte a my tu budeme pracovať vo váš prospech.

A potom prišiel zrazu fax:

Vážený pán Osoba, asi ste celkom nepochopili pravidlá môjho vydavateľstva. Asi ste mi zle rozumeli…

Na výdavky som nehľadel, pretože som sa mal zabiť… píše Sá-Carneiro. 

Bum-bum-bum, 28. augusta Bairo Alto

A zrazu stojím pred tequila barom, kde sme sa kedysi s Františkom opili. Je to malá miestnosť, ktorej kraľovala mladá energická barmanka. František pil mezcal, ja margaritu a skupina šiestich rozjarených Francúzov tequilu bum bum. Barmanka pred nich postavila pol deci, buchla ním o stôl a ono začalo kypieť z pohára, piť bolo treba okamžite a okamžite aj opäť objednávať. Bum-bum-bum. Bláznivo rýchla hudba k tomu, drnčiace gitary, vibrujúce hlasy. Rozprávali sme stále hlasnejšie. František bol nadšený z tejto štvrte. Všetci tu postávali vonku pred podnikmi, rozprávali, tancovali, pohupovali sa, posedávali, rozťahovali sa na chodníkoch, fajčili.

Zrazu malé dievčatko pribehlo k malému chlapcovi a vášnivo ho objalo. A kymácali sa v objatí zo strany na stranu na mol opití okolím. O Ar. 

A som tu, nohy ma sem doviedli. A tabuľa hlása: since 1983.

Sadnem si k baru. Barmani ako vystrihnutí, jeden s imidžom latino lovera, so zvlnenými čiernymi vlasmi a očami sťa uhlíky a druhý jemný a pokojný muž v čiernom.

Pozerám von na uličku v Bairo Alto, vo dverách sa ako v orloji striedajú turisti, batohy a fotoaparáty. Hluk a tequila. Jazyk, ktorému rozumiem.

Latino vytancuje pred krčmu a o chvíľu aj tlačí dnu prvý úlovok večera, tri mladé ženy. Skúša to na nich pokrikmi v ruštine. Ohradia sa, že sú z Litvy. Rozprávajú po anglicky.

Po prvom koktejli sa ocitnú v bezelstnom náručí barmanov. Nevinne ohnivá samba. Dva dokonalé páry. Akoby ten tanec roky nacvičovali.

Tomu hovorím globalizácia!

Tanec je zadarmo. Inak všetko. Všetko je za peniaze.

V uličkách Bairo Alto stretávam mužov, ktorý ponúkajú na predaj slnečné okuliare. Držia ich v ruke ako kytice. Je tma, noc. Haš, haš, haš… baby.

Sá-Carneiro píše Fernandovi Pessoovi z Paríža 5. apríla 1916, aby v Lisabone zašiel za jeho starou pestúnkou a poprosil ju, aby založila svoju zlatú retiazku. Peniaze mu má ihneď poslať. …keby ste veľmi potrebovali 5 tisíc reisov (Vaša obvyklá kríza), s radosťou Vám ich požičiam… zdôraznite, že ide o vec najvyššej dôležitosti a že by som bol stratený, ak by som čo najrýchlejšie tieto peniaze – ktoré už som utratil – nedostal. 

Park Estrela, stromy rozostupujúce sa ako brány. Otvárajúce sa ako náruč. Energické. Erotické. Podobne ako už takmer tekutá vriaca figa, ktorá mi vybuchuje medzi perami a jazykom.

Estrella. Dievčatko, ktoré uteká so švihadlom v rukách a vzápätí sa vrhá do celkom inej hry, švihadlo zdvíha zo zeme otec v oceľovo modrom obleku, zamyslene si ho omotáva okolo dlane. Estrela. Pes, čo šteká celkom zachrípnutým hlasom, trochu škrekľavým ako zvyknú mať južanky v rokoch. Estrela. Mladý muž, čo chodí po lane natiahnutom medzi dva stromy pár centimetrov nad zemou. „Určené skôr na zakopnutie ako na prejdenie.“

Estrella. Tri hodiny poobede. Siesta. Pomalým krokom sa po cestičke oproti mne blíži latino lover, barman z tequila baru. Kočíkuje.

Stará mama vychádza z Estrely s vnukom. Ten sa odrazu vytrhne a uteká, uteká cez prechody pre chodcov, nepozerá doľava ani doprava, upaľuje ulicou. Péédrúúú! Péédruúúú! kričí za ním rozhnevaná stará mama.

Oproti kráča iná staršia žena, okamžite rozoznáva situáciu. Chlapčeka odchytí, zovrie pevne v náručí a pre istotu padnú dve symbolické zauchá. 

Staré mamy v Lisabone spolupracujú. Tvoria operatívnu a flexibilnú sieť. Vynára sa v meste podľa potreby. 

Oceán za rohom

Paríž je Paríž. Ale Lisabon je môj cieľ. Slnko. Oceán za rohom. Dýcha nám všetkým na chrbát.

Oceán na dva spôsoby. Ak sa chcete doň ponoriť, byť tesne pri ňom, na dotyk – je tu pláž Caparica. Cesta autobusom z Praca de Espanha sem trvá asi pol hodiny.

Možno o desať minút viac strávite vo vlaku do Cascais. Tu je nový chodník pre peších a cyklistov, ktorý sa tiahne na skalnatých útesoch popri pobreží. Ja som za vyše dve hodiny prišla k majáku na Cabo Raso, za ním je ešte divoká pláž Guincho a najzápadnejší výbežok Európy – Cabo da Roca.

Po ceste máte oceán neustále pred očami. Vlasy stvrdnú soľou, napriek tomu, že ste si v oceáne neomočili ani prst. Môžete kráčať hodiny slnku v ústrety, vysoko nad oceánom. Medzi nebom a vodou. Vlastne po celý čas – jednou nohou na lodi.

Tou dlhšou. Rozhodnejšou. A aj keď potom už sedím vo vlaku, ešte dlho počujem len spolovice. Vietor sa mi preháňa v hlave aj vo chvíli, keď si líham do postele. Tak ako po dlhom plávaní v mori, keď má človek v posteli zrazu pocit, že všetko vo vnútri tela sa mu húpe semitam. Vlní. Ako voda v mori. Všetko sa hýbe. Všetka voda, čo je z troch štvrtín človekom.

Rozhodujúca je šírka, vlastne nedoziernosť. Všetok ten priestor, dotyk vody s oblohou a nôh so zemou. Človek ako vertikála vystavená nárazom vetra. Ako plachta na sťažni. Kráčať tak, do roztrhania.

Keď sa na Caparice konečne po viacerých pokusoch odhodlám naozaj vbehnúť. Doň. Je ľadový. Na chvíľu mám pocit, akoby mi všetko v tele zamrzlo. Ale najmä hlava. Hlava a dych. Niekde na polceste medzi mozgom, pohlavím a spať. Cvak.

Jeden dlhý cencúľ. Krištáľ. Cítim, ako mi chlad zvnútra zaútočil na okraje tela – zabúšil zvnútra na pokožku. 

Vybieham von, hlava v jednom ľadovom ohni! S radosťou sa vystavuje, točí za slnkom. Bezvýhradne k nemu ľne. Vystavuje sa. Obnažuje až na korienky slaných vlasov.

A tak párkrát dookola. Ďalšie drogy by boli podvodom.

Antoníček, 13. júna 1997

František Osoba sa už od apríla nevedel dočkať sviatku svätého Antoníčka. Sú to zároveň narodeniny Fernanda Pessou. 13. 6. 1888.

Pýtal sa našich portugalských kamarátov, básnikov a intelektuálov, ako sa oslavuje? A kde je na oslavu najlepšie miesto v meste. Kde sa najlepšie umiestniť, uplacírovať. Na sviatok svätého Antoníčka. Keď sa všade ponúka lacné víno&sardinky. A celé mesto je na nohách a všetko to žije a tancuje až do rána. Svätý Antoníček, patrón Lisabonu, jeden z tých, ktorý vám pomôžu nájsť a opätovne nájsť a znovu nájsť zapotrošené veci (ľudí, spomienky, cesty, deti, mušle, ryby). 

A tak sme išli – schádzali Bairo Alto a míňali susedské grilovačky – pred bránami domov, kde sa opekali prvé sardinky večera a všade to voňalo. A po pár hodinách páchlo. A po polnoci už neznesiteľne jedovato smrdelo. Grilom&sardinkami. 

Bolo možno deväť hodín a František chcel ísť stále ďalej a ďalej a zdôrazňoval mi, že to je taký deň, keď aj tuláci a žobráci dostanú všade zadarmo víno&chlieb&rybky. Na počesť svätého Antoníčka. A to už sme stáli na širokej tepne Avenida da Liberdade, kadiaľ sa valil sprievod reprezentujúci rôzne štvrte Lisabonu. Všetci v kostýmoch či krojoch tancujúc defilovali ulicou, ktorá sa zapĺňala na prasknutie. Ako sa dostaneme domov? Nesmelo špitnem. Ale František je fascinovaný ľuďmi, čo sa valia ako vlny. „Pedro povedal, že najlepšie je to v Alfame,“ vraví. Ide sa. Ulice a krčmy vonku sú plné, nikde miesta. Hladní a vysilení, smädní, utrmácaní v dave nachádzame dve miesta na kraji dlhočizného radu – námestie je zmenené na nekonečné drevené stoly lemované jediacimi. Nachádzame dve stoličky na kraji. Takže po celý čas sa tesne popri, tesne-tesne (ako inak v Alfame), bude popri nás valiť dav veselých a často opitých, prevažne mladých ľudí. Vlastne tínedžerov. Je mi jasné, že Svätý Antoníček je pre mnohých z nich iniciáciou. Sviatok, keď sa Portugalci prvýkrát opijú. Ako u nás hody na jeseň. Burčiak.

A František objednáva kopy rýb a víno. A vykrikuje, že sardinky sú maličké, tak aspoň štyri-päť pre každého a objednáva dvanásť. A keď zjeme jednu, už nevládzeme a už je dávno po polnoci a účet je taký vysoký, že toľko nemáme. Taký účet sme ešte za večeru v Portugalsku nedostali. Smejeme sa, naozaj pohostenie ako pre žobrákov! František solí peniaze na tácku a vraví čašníčke, že viac nemáme. Strká päste hlboko do vreciek džínsov. Odchádzame, je skoro ráno. 

Malé námestíčka a križovatky v Alfame, cez ktoré zvyčajne prechádzame, sa nedajú prejsť. Zmenili sa na pohyblivú masu tancujúcich ľudí. A každý tancuje len tak trochu. Na pol nohy. Lebo tlačenica je taká, že hýbať sa dá len symbolicky. Ale keď sa spoja všetky tie úsporné pohyby, výsledkom je rozšafný pohyb celého námestia. Zemetrasenie.

(Toho veľkého, ktoré zničilo Lisabon v roku 1755, ostala sčasti ušetrená práve Alfama. Iba jej paláce sa navždy zrútili.)

František ide cikať k rieke a zrazu sa mu nohy začnú zabárať do bahna na brehu. Volá na mňa. Nejako sa spoločnými silami vyslobodí. Zvládneme to. A potom aj tú nepredstaviteľnú cestu domov: Alfama, Baixa, Avenida da Liberdade a nekonečný práve sa rodiaci park Eduarda VII. Za Baixou všetko do kopca. Vlasy aj oblečenie napáchnuté grilom a rybami. Kožené opasky na džínsoch si ten odor uchovajú na večnosť. 

A Pedro nám ex post hovorí, áno, áno, je to divoké. Trochu som sa čudoval, že sa tam chystáte, bol som tam naposledy, keď som mal šestnásť…

Perfídni Lusitánci!

Shoping

George Steiner opisuje zanietený výskum, taký typický pre istú fázu detstva. Keď človek začne dávať dokopy, prekresľovať, spisovať, vytvárať zoznamy a dospelí ho upozorňujú, že tie sú už dávno na svete, zozbierané, objavené, starostlivo prebádané, zaznamenané. Ale dieťa postupuje stále ďalej a ďalej, venuje sa detailom. Je mu to jedno. Steiner tak zbieral a zaznamenával do knihy podrobné opisy heraldických znakov. Akoby bol prvý na svete, čo ich objavil. Videl.

Napadlo ma to, keď som občas vošla do malých obchodíkov. Také sú už snáď len v Lisabone. Maličké galantérie, obchody so spodnou bielizňou, ktorá nie je ani trochu sexy, s vreckovkami, čiapkami, dáždnikmi, rukavicami, malé opravovne hodiniek, rádií, hračiek. A množstvo obchodíkov so zmiešaným tovarom. Zemiakmi, alkoholom, malinovkami, čistiacimi prostriedkami, listovým papierom, utierkami na riad, sponkami do vlasov, zošitmi, peračníkmi, koláčikmi. 

Nakresliť, namaľovať do knihy všetko, čo v týchto obchodoch predávajú, urobiť detailný zoznam. Encyklopédiu.

Vchádzam dnu. Oslepená slnkom, chvíľu nič nevidím, v obchodíku je tma, oči si musia zvyknúť. Po chvíli rozoznávam v kúte stolík a za ním oproti sebe sedia otec s dcérkou. Obaja nízki a pri tele. Kupujem utierku s výšivkou. Dievčatko hovorí veľmi pekne po anglicky.

Spodný rám okna v spálni na Rua do Século bol na úrovni ulice. Viedlo na námestíčko, skryté za našou ulicou. Zdvihli sme ráno roletu a pozorovali nohy. A bezdomovca, každú noc spiaceho na tej istej lavičke. Dvoch chlapcov, ktorí sa na nej cez deň bozkávali. Pani s troma psami. A aj my sme si tu raz posedeli a dívali sa – opačne – naspäť – do nášho okna. Opätovali vlastné pohľady a stali sa tak súčasťou príbehu tohto námestíčka. Nekonečného filmu. Pomalého ako lisabonské metro…. Žltá, červená, zelená, modrá…tak sú označené jeho štyri trasy. „Akú asi má farbu cítenie?“

892 alebo kríza v supermarkete

Konečne som sa ocitla v supermarkete, celkom odlišnom od portugalských samoobslúh Pingo Doce. Hneď na kraji som uvidela presne to balenie cherry paradajok, aké som kupovala v Bratislave, vo Viedni aj v Paríži. Za rovnakú cenu.

Začala som tým, že som si chcela kúpiť pri pulte hotové jedlo. Predo mnou boli len dve zákazníčky, ale všetko hrozne dlho trvalo. Ak by som nebola hladná, už by som odišla. A potom, keď som zistila, že je tu navyše akýsi systém – predavačky sa stále obzerali ponad plece na svetelnú tabuľu s číslom 892 – by som už zabudla aj na hlad. Povedala som si však, že v tomto dobrodružstve treba pokračovať. Na konci pultu bol akýsi kotúč, z toho si treba odtrhnúť číslo, ktoré sa potom zjaví na digitálnom displeji. Ako u nás niekde na úradoch či poštách. A aj predavačky sú ako kdesi v banke alebo na štátnom úrade. Dôstojné, oblečené v naškrobených rovnošatách, rozprávajú aj obsluhujú s rozvahou, všetko si najprv premyslia, než začnú konať. Každú potravinu, ktorú som si kúpila – štyri zemiačiky, jeden losos, jeden plnený baklažán mi zabalia zvlášť do plastovej škatuľky a vložia do igelitovej tašky. Takže nakoniec odchádzam s obrovským balíkom. Balený vzduch. O Ar. 

V časti, kde je ovocie a zelenina, si opäť musíte odtrhnúť číslo a čakať, kým vás vyvolá jeden z dvoch mladých mužov, na rukách majú igelitové rukavice. A všetci obsluhujúci tu majú zasnený pohľad. Trochu to tu atmosférou pripomína rozľahlé freeshopy na letiskách, lenže tam bývajú zasnení cestujúci – v procese, keď menia krajinu, podnebie, ľudí, vzduch. O Ar. O čom, o akom mieste, krajine, ľuďoch a vzduchu snívajú predavači v lisabonskom supermarkete?

Pred 14 rokmi tam ešte nestál. Len tráva.

Narodeniny

Odchádzam z Cafe Chiado a cestu mi pretína električka. Zvoní a zvoní. Stojí v kopci a nemôže sa pohnúť ďalej. Medzi chodníkom a koľajiskom postáva mladá žena. Telefonuje. Tvár napätá, maximálne sústredená. Vodič električky stráca nervy. Darmo. Žena nevníma. Zapcháva si voľné ucho rukou. Beriem ju za lakeť a posúvam na chodník. Električka stíchne a vyráža vpred. Len-len, že nás obe nenaberie prednou vidlicou. Cvengot ustane a žena si v tej chvíli uvedomí náhly rozdiel, ticho a to, že celý rozruch spôsobila ona. Neprítomne sa ospravedlňuje a vysvetľuje, že ju tak vzalo, čo jej ktosi vravel do telefónu. Rovno do ucha. Ktovie, čo to bolo za správu, čo ju vykoľajila 3. augusta po tretej hodine na Chiade v dráhe storočnej električky. 

Rovno pri dome, kde sa narodil Fernando Pessoa. Muselo to však byť rovnako úhrančivé ako zvuk zvonov z blízkeho kostola. Pessoa mal pocit, že ich počul hneď po narodení. Ako prvý zvuk. Ale to bolo ešte v čase, „keď všetci boli šťastní a nikto nebol mŕtvy“. A jeho narodeniny to bol ten najväčší ROZRUCH NA CHIADE!

Zadok mesta

Ako ľahko sa dá zablúdiť v Alfame. Alebo v uličkách za ňou. A potom ste chytení – chodíte v kruhu, až sa vám začne točiť hlava a zbadáte, ako blízko majú osvetlené uličky plné turistov a stolov s jedlom a tie ponorené do tmy. So skupinkami mužov – bandami samými pre seba- posedávajúcimi na schodoch, popíjajúcimi. S mladíkmi, ktorí sa náhle odlepia od stien domov, aby vám v tej tme ponúkli hašiš. Tak, že vám ho jednoducho bez slova strčia rovno pod nos. Ako päsť.

A vtedy vám slnečné mesto, plné bieleho svetla a lesklého kameňa na dlažbe, náhle ukáže svoju druhú tvár. Alebo chrbát. Zadok. Zadok celej tej pompéznej prastarej opery!

Alebo keď sa po čase vrátite na obľúbené miesto. Do kaviarne pri rieke. Na mieste, kde je možno najšírejšia, v blízkom očakávaní splynutia s oceánom. 

A zrazu celý ten prázdny dýchajúci priestor, stretnutie vody a oblohy zmizne. Aj s riekou. V prístave dolu pri kaviarni zakotvila obrovská oceánska loď. Bielym zadkom zacláňa Tajo.

Posledný deň v Lisabone, dusno a bez slnka. Ľudia sa pohybujú po meste ako mátohy. Zrazu sa rozprší. Hlúčik turistov sa schová pod markízu obchodu neďaleko Brasileiry.

Vyhliadne si ich žobrák, ktorý stojac na daždi pár metrov od nich spustí zúfalú monodrámu, nadávanie publiku. „Chcete sa skryť pred dažďom? Čóóó? Prší, žééé? Tuúúú-ris-ti!“

Otáčam sa scéne chrbtom a utekám dole Chiadom. Videla som dosť. Ráno odlietam. 

 „Ale sú to samé

fragmenty, fragmenty, fragmenty.“

Čo sa udialo s postavami tohto príbehu?

(Alebo je možné, že ma súkolie nerozomelie?)

Nuno Brito: 29. septembra 2011 mu vyšla najnovšia kniha Creme de la creme. Žije v Porte. Od septembra tohto roku pracuje na pol úväzku v podniku, ktorý predáva všetko potrebné na výrobu topánok. 

Sá-Carneiro: spáchal samovraždu v jednom z parížskych hotelov 26. apríla 1916, mal 26 rokov.

Fernando Pessoa: Napísal svojej milej Ofélii Queirozovej 9. októbra 1929 : Divoké Bebé, trošku sa ospravedlňujem, že obťažujem. Prasklo pérovanie starého auta, ktoré mám v hlave a môj rozum, ktorý už neexistoval, urobil tr-tr-r-r-r. O šesť rokov neskor zomrel v nemocnici v Bairo Alto. „Podajte mi okuliare,“ boli vraj jeho posledné slová.

František Osoba: Po štyroch výpravách do Portugalska sa tým smerom opäť vydal 18. septembra 2011. Napísal: „ Chcem sa aspoň odovzdane uložiť tvárou k Veži, skôr ako stratím reč aj vedomie a zaspím. Ale ktorým smerom je tvárou k nej? A kto z nás, milá Bebé, má vôbec v tejto chvíli dáku čitateľnú tvár?“

Jana Beňová: je tu to prasknuté pérovanie –r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r-r 

Poznámky :

1.Very soon – money and love (Čoskoro – peniaze a láska) 

2. O Ar (Vzduch)

3. Not poor, not nice (Ani chudobná, ani pekná)

Jana Beňová, poetka, prozaička a publicistka. Žije v Bratislave. Vydala tri básnické zbierky – Svetloplachý (1993). Lonochod a Nehota (obe 1997). Nasledovali prózy Parker (2001), Dvanásť poviedol a Ján Med (2003 a 2015), Plán odprevádzania – Café Hyena (2008). V roku 2015 jej vyšiel román Honeymoon.

Van Gogh na bicykli

VITALIE CIOBANU 

MOLDAVEC V HOLANDSKU

Teraz som to pochopil: vežové hodiny na ktorejkoľvek katedrále dokážu človeku organizovať program a prinútiť ho, aby dodržiaval každodenné zvyky, a to aj vtedy, keď nie je príslušníkom komunity veriacich sústredenej okolo takého posvätného miesta. V Amsterdame to bola katedrála spojená s menom Jacoba. Môj vzťah k cirkvi a kostolom bol dosť náhodný. Doma v Besarábii mi počas môjho detstva i dospievania za socializmu chýbal takýto oporný bod, a to aj napriek tomu, že môj deduško na dedine bol kňaz. Oboch rodičov – stredoškolských profesorov – neustále terorizovali „strážcami ateizmu“, a tak ma držali dosť ďaleko od miest, kde by som mohol prísť do styku s posvätnými vecami. Dnes už žijeme vyše dvadsať rokov bez podobných zákazov, prežívame infláciu religiozity, ktorá v Moldavsku zavše nadobúda úchylné, groteskné formy davovej psychózy a vo mne vyvoláva pocit odporu a bdelosti, ako pred nejakým nebezpečenstvom. Konfrontovaný s takouto falošnou a prázdnou bigotnosťou (ktorá plní vrecká pokryteckého a pažravého kléru) som dospel do stavu, keď napríklad obdivujem Čechov, z ktorých je podľa štatistík iba 20 percent veriacich, no ktorí majú závideniahodného občianskeho ducha.

Bývať dva týždne v Amsterdame, v blízkosti katolíckej katedrály mi pripadalo ako provokácia od mesta známeho svojím voľnomyšlienkarstvom a minimálnymi zákazmi. No jednako sa to stalo: ťahavé, pokojné vyzváňanie vežových hodín každý deň odmeriavalo moju existenciu. Istý počet úderov zvona oznamoval každú hodinu a iný, osamelý a temnejší zvuk ohlasoval polhodiny, takže som nepotreboval iné časové pomôcky. 

V duchu som sa pýtal, či tento „scenár“ s hlaholom zvonov náhodou niekto pre mňa nepripravil, aby ma prinútil k väčšej disciplíne a menšej povrchnosti a rozhadzovačnosti…

***

Bál som sa cyklistov v Amsterdame. Je ich veľa a sú všade, zaplavili cesty aj chodníky, ich zvončeky, ktoré vystríhajú chodcov až v poslednej chvíli, ma privádzali do hystérie, teda aspoň v prvé dni. Vnímal som ich ako permanentnú hrozbu, ako privilegovaný, pyšný a agresívny kmeň. Jeden alebo celá skupina mi skrížili cestu vo chvíľach, keď som si bol takmer istý, že mám prednosť a môžem slobodne prejsť cez cestu. Ako každý človek z Východu, z končín, kde cestovanie bicyklom treba ešte len vymyslieť, som dával pozor na autá a pritom som zabúdal, že súčasťou dopravy sú aj cyklisti. Tí, ktorí si horlivo užívajú dosiahnuté práva ako najvyššie naplnenie sna.

Obyvatelia mesta sa pri šliapaní do bickyla nenechávajú rušiť. Vozia sa na nákupy a košíky s potravinami si pripevňujú na predné koleso, matky vozia na bicykloch deti v nosiči na chrbte alebo priviazané na bruchu ako malé klokany; na bicykloch sa vozia muži ako zo škatuľky, zamestnaní možno v banke alebo vo vládnej inštitúcii, žartujú, smejú sa a za kolesami zanechávajú jemnú vôňu Dolce & Gabbana… Na bicykloch vidieť masy detí a mládeže so slúchadlami na ušiach, ktorí vyzerajú, ako keby na bicykloch aj žili: telefonujú, jedia, pijú, rozprávajú sa a široko gestikulujú, majstri v udržiavaní rovnováhy na kolesách…

Keď som si zvykol na tento druh cestujúcich a naučil som sa rešpektovať ich dopravný pás (ktorý je ale vzhľadom na ich vysoký počet príliš úzky, veď po ňom chodia aj skútre a motorky), mal som čas aj pokoj na meditovanie: čo by sa stalo, keby u nás v Kišineve niekto zariskoval a prešiel cez mesto na bicykli a ešte k tomu s dieťaťom na riadidlách. Bolo by to niečo ako premyslený zločin. Neviem si predstaviť, že by som prišiel do práce na bicykli v poriadku, že by som sa bez ujmy prekľučkoval cez hustú premávku agresívnych šoférov. 

Mám dojem, že celé Holandsko vysadlo na bicykle a že vo verejnej doprave – v autobusoch, električkách a metre – sú len cudzinci, turisti, ktorí behajú odušu z múzea do múzea, z obchodu do obchodu…

***

Museumplein som objavil na mojej prvej vychádzke do mesta, hneď ako som sa ubytoval v hoteli. Bolo blízko miesta, kde som býval, poznal som to už z internetu, ale netušil som, že je až tak blízko – prejdem sto metrov, prídem na roh Jacoba Obrechta s Lairessestraat a tam sa predo mnou rozvinie zelená pláň (svieža zelená uprostred leta) pred oboma múzeami – Van Goghovým (vľavo) a Rijksmuseom rovno predo mnou. Rajský trávnik, ktorý sa nečakane ukáže medzi strohými budovami zo sivého kameňa. Je to miesto, ktoré vybrali architekti s veľkou inšpiráciou a s dôvtipom a ktoré priťahuje ako magnet turistov, ľudí väčšinou unavených a vyčerpaných dlhým chodením po sálach múzeí a uliciach mesta.

Skupinky mladých ležia na tráve, počúvajú hudbu a … fajčia, snívajú (ľahké drogy sú v Amsterdame dostupné). Rodiny konzumujú sendviče kúpené v potravinách Albert Heijn na rohu múzea Van Gogha (ako keby to boli postavičky z Manetových Raňajok v tráve), hrajú sa malé futbalové zápasy s bránkami vyznačenými plastovými vreckami a topánkami, jeden ekvilibrista na kovovom lane natiahnutom medzi dvoma stromami vystavuje na obdiv svoju šikovnosť a nabáda svoju asistentku, aby predviedla nejaké cvičenie na udržanie rovnováhy… V jednom rohu zelenej pastviny spomalím a započúvam sa do podráždeného rozhovoru rumunských Cigánov, ktorí bilancujú svoj deň: „Počúvaj, nabudúce, keď uvidíš, že sa mi darí, nieže prídeš a pokazíš mi kšeft! Nepribližuj sa ku mne, ty pako!“ (…)

Museumplein však pre mňa znamenal v prvom rade večerné prechádzky bosými nohami po tráve, dva-trikrát som prešiel z jedného konca aleje na druhý, pred spaním, ale najprv som si pozrel v televízii „zvyšky“ olympijského dňa, v ktorom moji Rumuni nijako zvlášť neoslnili.

***

Tváre a gestá, ktoré som si zapamätal. Francesca v obchode Peek and Cloppenburg, ktorá ma pozorne sledovala, keď som sa bezradne prehraboval medzi košeľami a tričkami. Keď videla, že si neviem nič vybrať, dobrosrdečne podišla ku mne, ochotná pomôcť mi. „Odkiaľ ste?“ „Z Moldavska.“ Lenže moja odpoveď ju zaskočila, nevedela ma lokalizovať. „Hovorím po rumunsky, som pôvodom Rumun,“ snažil som sa jej to vysvetliť. Prižmúrené oko na jej opálenej a rozžiarenej tvári mi vnuklo myšlienku (žeby komplex, ktorý ma prenasleduje?), či náhodou nemala zlú skúsenosť s mojimi krajanmi… Potom ale Francesca spustila na mňa prúd slov, a tak som sa dozvedel, že je Talianka vydatá za Holanďana. No a problém košieľ v Amsterdame je nasledujúci: majú veľmi dlhé rukávy, prinajmenšom dlhšie než je bežný štandard, pretože Batavovia sú vysokí, kostnatí a vychudnutí. „My, Európania, si s tým ešte ako tak dáme rady, ale to by ste videli, aké problémy majú s takýmito veľkosťami Číňania!“ povie mi Francesca bez stopy úsmevu na tvári, „a Číňanov je tu veru požehnane.“

Počerný čašník na Beuersplein blízko Central Station – priateľský, starostlivý, hovoriaci prerývanou angličtinou. Pýtam sa ho, či je Holanďan. „Narodil som sa v Holandsku,“ povie mi po krátkom váhaním, „ale rodičia sú z Libanonu.“ Povzbudený takýmto stručným dialógom si ma so záujmom premeral: „A vy ste odkiaľ?“ „Z Moldavska, z bývalej sovietskej republiky, rumunskej zeme…“ „Ááá, ako Gruzínsko! Videl som v televízii…, vojnu s Ruskom.“ „Nie, my sme bojovali s Ruskom ešte skôr, v deväťdesiatom prvom, teraz je mier, ale ostali nám okupačné vojská. Keď ťa nepriateľ miluje, už ťa nepustí z náručia,“ pokúšam sa žartovať. „Chápem… Mojím nepriateľom je Izrael!“ a zmizne s kopou tanierov a pohárov v náručí. (…)

Hendrik v jednej reštaurácii na Leidseplein, ktorý si ma svojou oslavnou rečou získal pre viedenský rezeň („je autentický, žiaden podfuk, ako v iných podnikoch“), označil sa za ateistu a veľkého skeptika v náboženských veciach. A k tomuto vyznaniu som ho vyprovokoval ja sám, keď som pri banálnej a stručnej výmene replík automaticky vyslovil božie meno. „Ja verím v slobodnú vôľu,“ povie Hendrik. „Ale každý je natoľko slobodný, aby veril, v čo chce. Napríklad môj kolega Ind sa modlí k jedenástim bohom. Niektorí z nich majú viac rúk a nôh a to ma kompletne privádza do rozpakov. V Amsterdame nájdete všetko. Keď mi niekto hovorí o svojej viere, tak sa ho hneď na začiatku, aby som mal jasno, opýtam: „Počuj, a koľko nôh má ten tvoj boh?“

***

Žltá farba na obrazoch Van Gogha. Husté, neuveriteľne upokojujúce svetlo. Jeho nevyčerpateľný zdroj nabíja človeka energiou. Vedel by som sa na ne dívať celé hodiny. Aký veľký je rozdiel medzi originálom a sériovými reprodukciami, ktoré sú po celom svete. „Šialenec z Arles“ sa stal obchodným tovarom v Amsterdame, no nielen tam. Uzrel „svetlo“ a maľoval len desať rokov (1880 – 1890), maľoval veľa, až kým mu „havrany“ nevyďobali unavený mozog. Keby sa mu bolo podarilo ešte za života predať aspoň jeden obraz za dnešné premrštené ceny – a nie som sám, kto takto bezmocne sníva –, bol by si žil ako kráľ. Ale bol by to ešte Van Gogh?

Súboj znalcov pri Rembrandtovej Nočnej hliadke v Rijksmuseu. Dve dámy sa nevedia dohodnúť na rozmeroch obrazu. Napokon sa odhodlajú osloviť strážcu v sále, ktorý má v ruke vysielačku. „One moment“ povie mocný Holanďan a z vrecka vytiahne obchytkaný notes. Rovnakým tónom veľmi prísne znejúceho hlasu, ako keby práve oznamoval odchod vlaku zo stanice, vyhlási: 3,63 na 4,37. Obidve polemizujúce ženy sa mýlili. „Ale to sú neskoršie rozmery, keď ho už zmenšili!“ nedala sa jedna zo žien. „Vieš, že obraz zrezali z každej strany, aby sa zmestil medzi dva stĺpy v mestskej radnici. V ľavej časti obrazu boli ešte dve postavy, ktoré dávali celej kompozícii zvláštny výraz…“

Ďalšie komentáre v angličtine a… ruštine (čo narobím, keď som mal šťastie naučiť sa ju) okolo svetla na Nočnej hliadke. Jedna Škótka v klobúku farby Van Goghových višňových kvetov povie svojmu mužovi zmätene a trochu nesmelo: „Predstav si, že Rembrandt namaľoval všetky postavy – šlachticov z civilnej hliadky mesta –zvlášť a potom ich umiestnil na jedno miesto, tak ako sa to dnes robí vo Fotoshope.“

„Je to obraz v pohybe. Pozri na tú dynamiku, na ten pocit pohybu, ktorý v tebe zanecháva táto skupinka ľudí, hoci Rembrand namaľoval každého zvlášť vo svojom ateliéri. Zaujímavé by bolo vedieť, čo asi povedali, keď sa videli takto pokope? A najmä ako prijali miesto, ktoré im maliar vyhradil na obraze?…“ „Prosím ťa, ich hnev dnes už nikoho nezujíma. Namaľoval ich Rembrandt a ostali zapísaní v dejinách. Fajka zhasla!“ Replika Rusa v krátkych nohaviciach a s ponožkami v sandáloch nedala priestor na ďalšie interpretačné rozkoše…

Nepodarilo sa mi zohnať reprodukciu Nočnej hliadky, ktorá by sa mi páčila, ktorá by bola lepšia ako tie, čo mám doma v obrazových publikáciách. Kúpil som pre seba a pre zopár priateľov v Kišiňove niekoľko „replík“ Van Goghových Slnečníc a Spálne. Kúpil som si aj kópiu obrazu Maliar s fajkou a knihou od Gerarda Doua – je to skvelá metafora konvencie v umení, ktorá sa po návšteve Rijksmusea stala mojou estetickou obsesiou: maliar/tvorca sa lakťom ruky, v ktorej drží fajku, opiera o parapet okna, na ňom má položenú knihu a v popredí na pravej strane je opona. Ktorú si ty, divák, alebo on práve odhrnul. Nevedno, kto sa na koho díva. 

***

Továreň na opracovanie diamantov v Amsterdame. Sprievodkyňa – blondína bujných tvarov a oplývajúca podrobnými informáciami. Vysvetľuje nám princíp, na akom funguje perpetuum mobile „Atmos du Millenaire“. Sú to vežové hodiny z roku 1928, vyrobené v limitovanej sérii deiatich kusov po celom svete, hodiny, ktoré idú bez viditeľného zdroja energie. Majú vmontovanú plynovú kapsulu, ktorá citlivo reaguje na zmeny teploty, a hodinový mechanizmus sa dáva do pohybu v dôsledku komprimácie a dilatácie plynu uväzneného v striebornom obale… 

Továreň postavili po vojne v židovskej štvrti. Holandsko bolo vždy otvorené cudzincom, alterite, ako sa hovorí, a priťahovalo všetkých vydedencov a prenasledovaných Európy. Tak vznikla v Amsterdame početná komunita židov, z ktorých väčšina ušla zo Španielska pred čistkami inkvizície – boli to budúci brusiči šošoviek.

Do továrne na diamanty som sa dostal v jednu nedeľu a v brusarni pracoval jediný človek. Ani cez pracovné dni ich tam nie je viac: kolektív sa rozšíri iba o majstra. Sprievodkyňa bola veľmi podkutá: hodnota diamantu závisí od viacerých kritérií – od počtu plôch, od váhy, veľkosti, čistoty / priezračnosti štruktúry, od lomu svetla, geometrickej harmónie hrán… Jej hlas sprevádzal bzukot brúsky, ktorú majster zavše zastavil, aby si opracovávaný kúsok pozorne pozrel pod lupou. Ani raz nás nepoctil svojím pohľadom. Nedal sa vyrušiť, bol absolútne pohltený prácou, ako na pohľadnici pre turistov, v duchu obrázkovej konvencie, ktorú plne rešpektoval. 

V miestnosti bolo množstvo všakovakých prístrojov, lisov a nástrojov, ktoré dokumentovali vývoj techník opracovania diamantov v dejinách. Zdúpnel som pred jednou škatuľkou z kože, v ktorej boli drahokamy vo veľkosti prepeličieho oka. Ležali tam vystavené na obdiv a návštevníkov privádzali do pokušenia… Až po dvoch, troch minútach som pochopil, že to boli imitácie zo skla… Ale neobdivovali sme len kópie. V jednej samostatnej a dosť malej miestnosti, do ktorej sme sa len horko ťažko všetci vošli, nám spievodkyňa predviedla pravé diamanty. Vybrala ich z troch zamatových vrecúšiek a položila na dosku stola: brala ich postupne do prstov a oslepovala nás nimi. Nabádala nás, aby sme ich obdivovali a porovnávali, ale modulácia jej hlasu prezrádzala miernu aroganciu – aroganciu znalca – zoči-voči nášmu nečakanému prekvapeniu: „Pozrite, tento má hodnotu 19 000 eur, tento s tyrkysovým dúhovaním 48 000, a tento rubínový, aj keď je menší než ostatné, by stál 64 000… Čo poviete, doprajete si takúto peknú spomienku na Amsterdam?“

Chcel som oceniť jej kompetentnosť, ktorú s takou rozkošou vystavovala na obdiv, a tak som spomenul Spinozu, filozofa-brusiča šošoviek, ale sprievodkyňa zaváhala, nechytila sa mojej myšlienky. Zvraštila obočie, očividne zaskočená: počula už o Spinozovi, ale sľubuje, že ďalšie podrobnosti si zistí u kolegyne.

***

Krátke a pominuteľné priateľstvá, ktoré človek nadviaže počas pobytu ďaleko od domova. S Erikou sme sa vídali takmer každý deň. Do jej kaviarne som chodil aj na „rannú kávu“ po raňajkách v hoteli, kde som si už jednu dal. Avšak tá druhá káva bola aromatizovaná, so škoricou a marcipánom, akú som nikde inde nepil. A to, že som ju sŕkal s pôžitkom, pri tichej hudbe, ma nabíjalo energiou na celý deň. Ale možno to bola len ilúzia. Raz sme sa zhovárali o ich jazyku, o holandčine. Na úvod som povedal, že mi znie ako niečo medzi nemčinou a angličtinou. Čo si ona o tom myslí? „Máte pravdu, ale má bližšie k nemčine. Druhý jazyk, ktorý používame, je angličtina. Učíme sa ju už v škole. Ako povinný predmet. Po nemecky sa hovorí najmä v oblastiach na východe. Chodievam tam k svojim starým rodičom, do Emmenu.“ „A neprekáža vám taký nápor angličtiny?“ pýtam sa nástojčivo a stručne jej vysvetlím kalváriu rumunského jazyka v Moldavsku, kde sa domácemu väčšinovému obyvateľstvu upiera právo správne označovať materinský jazyk a hovoriť ním. Erika je prekvapená „len ťažko si viem niečo také predstaviť… U nás hovorí každý tak, aby mu ľudia rozumeli, a je jedno, akým jazykom to povie.“ 

Aké odlišné paradigmy. Problém, ktorý mi v Kišineve spôsobuje hlavybôľ, si tu v Amsterdame nevedia ani predstaviť. Pri lúčení jej vždy poviem dve slová po rumunsky, ktoré Erika vyslovuje čoraz lepšie: „Dovidenia! Zajtra!“

***

Najviac návštevníkov, ktorých som videl pred vchodom do nejakého amsterdamského múzea, bolo pred Pamätným domom Anny Frankovej. Ani múzeum Van Gogha – najväčší ťahák mesta – nedokáže za jeden deň vstrebať taký veľký príliv turistov. Obdivuhodný rad ľudí – rodiny s deťmi, starí ľudia, študenti a žiaci, ktorí hovoria všetkými jazykmi sveta – rad, ktorý sa ťahá pozdĺž kanála Prinsengracht až po nádvorie katedrály Westerkerk. Stoja trpezlivo, takmer mlčky a jediný rozruch spôsobujú holuby, ktoré sa opovážlivo prechádzajú pomedzi nohy čakajúcich, a tak vytvárajú paralelnú procesiu. Zdá sa, že existuje akýsi konsenzus medzi všetkými, čo sem prišli, a týka sa zachovávania decentného až pietneho postoja, ako keby ním chceli vzdať prvý hold utrpeniu, s ktorým budú čoskoro konfrontovaní.

Dom Anny Frankovej je jednoduchý svätostánok pamäti, so svedectvami a ilustračnými materiálmi zoradenými podľa vzoru iných múzeí: návštevníka pozývajú vžiť sa do kože jeho obyvateľov, ktorí sa 761 dní ukrývali v tajnej skrýši, vystupovať a zostupovať po úzkych a točitých schodoch. Vyžaduje si to úmorné fyzické aj emocionálne úsilie, ktoré na konci obchôdzky človeka načisto premôže. V tomto Dome-múzeu som videl veľa ľudí, a nielen vyššieho veku, ktorí sedeli na lavičkách pri obchodíku so suvenírmi, mali neprítomný pohľad, boli utiahnutí do seba a v hĺbke duše sa pokúšali meditovať a spracovať to, čo práve videli. Dve hodiny trvá prehliadka tohto labyrintu a dve hodiny sa človek cíti ako väzeň ponurého prostredia, nainfikovaný pocitom nebezpečenstva, ktoré priam sála zo stien tých úzkych a tmavých miestostí, kde sa osem ukrytých utečencov pokúšalo napodobňovať normálny život: jesť, čítať, učiť sa, umývať sa… so strachom počúvať správy BBC a po vylodení v Normandii malými vlajočkami označovať na mape miesta oslobodené západnými spojencami. 

Myslím, že som dostal tú najlepšiu lekciu z pedagogiky. Mala podobu filmovej nahrávky Otta Franka, jediného, čo prežil. Vznikla po tom, ako prišiel v nacistických táboroch o manželku aj obidve dcéry. Zlomený bolesťou, ale vedený túžbou zanechať posolstvo nádeje podal znepokojujúce svedectvo, ktoré má hodnotu testamentu: „So svojou dcérou som mal pekný vzťah. Ale keď som čítal jej denník, bol som šokovaný, aký dospelý a jasný názor mala na ľudí a veci… Väčšina rodičov v podstate svoje deti vôbec nepozná.“  

***

Ľudí v Amsterdame by som rozdelil na dve kategórie: na pouličných chodcov a na tých, čo majú radšej tekutý terén – kanály. Rovnaká tlačenica je na súši aj na vode. Kanály vrúbkujú mesto v polkruhu, od zálivu do vnútrozemia, vo forme vejára, ktorý dômyseľne budovali generácie odvážnych a invenčných inžinierov, čo skrotili more a získali zem, kde sa dá žiť…

Keď nastúpite na čln alebo parníček, máte pocit, že ste prenikli do útrob mesta. Mesto, na ktoré sa dívate z výšky hladiny, prechádzajúc popod mostíky a cez tunely z červenkastého kameňa, odhaľuje svoju vodnú intimitu a vy sa stávate jej súčasťou. Pouličný ruch, vnímaný skôr uchom než okom, mladí ľudia opretí o zábradlia a pozerajúci dole na vás, sem-tam sa mihnú riadidlá bicyklov, to všetko patri už do inej ríše, s ktorou ste sa práve rozlúčili. Počujete hlas muža od kormidla, ktorý vás upozorňuje, že vľavo, v budove so zúbkovanými ozdobnými štítmi William, princ Oranžský, vyhlásil v roku 1578 vojnu Španielskej korune… Most Magere Brug, popod ktorý práve prechádzame, je posledný zo stoviek drevených mostov, ktoré mal Amsterdam, miesto, odkiaľ sa nadšenci radi vrhali do vody. Napríklad v roku 1972 aj dvaja hráči Ajaxu, keď ich mužstvo vyhralo Pohár majstrov, ale túto informáciu nenájdete v nijakom sprievodcovi, ako nás ubezpečuje kormidelník so spikleneckým výrazom.

Voda je dosť mútna a nepriateľská, takže skok do nej sa nezdá najlepšou voľbou pre oslavu víťazstva reprezentácie alebo nejakej rodinnej udalosti. A to aj napriek tomu, že som necítil nijakú vlhkosť, plieseň alebo smrad. Mesto možno dobre prevetrávajú prúdy od zálivu, ktovie? Alebo, čo je pravdepodobnejšie, má efektívne hygienické služby… Amsterdam stojí nohami vo vode, takže mu na nej určite záleží.

Turizmus na kanáloch je veľmi rozvinutý priemysel. Malé individuálne plavidlá vytláčajú motorové lode turistických spoločností, ktoré namáhavo manévrujú pod mostami a v úzkych partiách kanálov, čím vyvolávajú nervozitu – v takejto lodnej preprave človek stráca veľa času, kým sa presadí medzi konkurenčnými loďami, ale ich majitelia zarábajú na masívnom príleve zákazníkov. Navyše, počet tých, čo sú po takomto výlete spokojní a šťastní, je oveľa vyšší, než skupina ufrfľancov, ktorí nachádzajú na takomto spôsobe zárobku iba nedostatky. 

***

Štvrtého mája, ktorý je aj dňom mojich narodenín, sa drží na Dam Square pri pamätníku hrdinov minúta ticha, absolútneho ticha na pamiatku obetí druhej svetovej vojny. Holanďania mali silný antifašistický odboj. Bola to skúška histórie, ktorá zhodnotila charakterové črty tohto národa rybárov, murárov, záhradníkov, obchodníkov, bádateľov, architektov, vynálezcov…, zoceleného v boji s prírodou. Amsterdam, ležiaci štyri metre pod hladinou mora, je „trofej“ vytrhnutá z vôd, podobne ako ostatné územie Holandska. Epos o strete človeka s prírodou je úchvatným, spektakulárnym spôsobom zrekonštruovaný v Historickom múzeu mesta. Hlavnú atrakciu tu predstavujú ani nie tak dobové exponáty, a nie je ich málo – šľachtické odevy, makety lodí, hákovnice, strieborné tabatierky, trojzubce, navigačné prístroje, buzoly, kladky, pomocou ktorých dvíhali kone, čo spadli do kanálov mesta, drapérie a servisy z vojvodského paláca, drahé kamene dovezené z kolónií… – ako skôr história zachytená digitálne, stlačená vo viedeokartotékach s mnohými „zásuvkami“, v ktorých možno nájsť informácie a komentáre na rôzne témy. Krátke nahrávky, rezumé pre ponáhľajúcich sa návštevníkov alebo rozsiahle, učené výklady, sfilmované rozprávania, aké možno vidieť na „History channel“: zubná kefka, akú Holanďania používali už od roku 1700; inštalácia Napoleonovho brata Louisa Bonaparta za kráľa Nizozemska, ktorý sem priniesol inštitúcie a emancipačného ducha francúzskej revolúcie, ale aj gilotínu – prvá poprava sa na nej konala 15. júna 1812; prekvitajúci obchod s diamantmi v židovskej štvrti; krach Východoindickej spoločnosti v roku 1799, prvej mnohonárodnej spoločnosti na svete, ktorá keby dnes ešte existovala, dosiahla by vyššie príjmy než McDonaldś, Microsoft a Exxon Mobil dohromady; Olympijské hry v Amsterdame v roku 1928, kde znovu objavil olympijský oheň; rozhovor, ktorý poskytli John Lennon a Yoko Ono v posteli jedného amsterdamského hotela, kam prišli stráviť medové týždne; filmy o legalizácii marihuany, prostitúcie (ktorá sa oslavuje okázalo vo štvrti červených svetiel), práv gayov; driblovanie Johana Cruyffa a sláva „Ajaxu“; prílev emigrantov z bývalých kolónií – „Prijmeme vás, ale upozorňujeme, že sa nesmiete usadiť v Amsterdame, Rotterdame, Haagu, Utrechte, Eidhovene… lebo sú preľudnené!“

V jednom obchodíku so striebrom a porcelánom sa zhováram s majiteľom a mám pritom pocit, ako keby som pokračoval v návšteve mestského múzea. Keď ten vysoký, plavovlasý a štíhly chlapík zistil, že som spisovateľ, aj napriek svojim osemdesiatim rokom sa mi, na moje veľké prekvapenie, dojímavým spôsobom zdôveril s podrobnosťami svojho života, čo sa pred neznámym človekom bežne nerobí. V mladosti pracoval v reštaurácii, od deviatej rána do deviatej večer, iba za ekvivalent desiatich euro týždenne. Bol vodcom oddielu anglických vojakov a vyšetrovaný Gestapom, mal byť popravený, ale zachránil sa akoby zázrakom, keď spojenci začali mesto bombardovať. Po vojne hľadal šťastie v Taliansku, Grécku a Švajčiarsku, kde si zarobil na vlastné podnikanie: „V meste mám tri reštaurácie, o ktoré sa starajú moji synovia. Ja som sa utiahol sem, medzi tieto staré veci, o ktoré sa starám a opravujem ich. A s ktorými sa ešte rozprávam – veľa mi toho povedia… A nezabudnite vo svojom článku napísať, že ma trápi vysoké nájomné!“ 

***

Videl som jeho krehkú, hranatú, statickú siluetu, ktorá ostro kontrastovala s mnohofarebným hemžením námestíčka, kde sa usadil. Viac podrobností som nezachytil z električky, ktorá ma viezla smerom k Central Station, ale povedal som si, že raz tam vystúpim, aby som si urobil vo veci jasno. Napokon som sa tam dostal skôr, ako som čakal, keď som hľadal kníhkupectvo „Athenaeum“, jedno z najslávnejších v meste. Hoci som sochu chlapca nedával do súvisu s kníhkupectvom, ktoré som hľadal, objavil som ho, keď som stál pred jedným aj druhým na Spui Square. S rukami vbok vyzeral potmehúdsky, tváril sa mierne vyzývavo, ako keby sledoval reakciu okoloidúcich na posledný beťársky kúsok. „Aj my sme boli zvedaví, kto je to!“ – pridal sa ku mne iný zvedavý pár, ktorý sa tiež priblížil k soche (obchádzal som podstavec a hľadal nejaký text, ktorý by ukojil moju zvedavosť). To dieťa je symbolom Amsterdamu, malý pouličný tulák, a pretože my turisti potrebujeme vždy nejaký oporný bod, konkrétne meno, začalo sa mu hovoriť Het Lieverdje… Viac informácií nájdete v sprievodcoch mestom!“

Kníhkupectvo „Athaeneum“ je oveľa priestrannejšie a neprehľadnejšie, než vyzerá od vchodu. Do suterénu, ktorý je zaprataný policami, sa schádza po točitých schodoch; na prízemí je viacero oddelených priestorov, ktoré vyrastajú jeden z druhého, a schody, samé schody, ktoré idú hore a dole všetkými smermi ako na Escherovej rytine, takže človek musí byť veľmi obratný, aby sa vyhol nepríjemnému pádu, čím by mohol na seba upútať pohľady návštevníkov, ktorí sústredene listujú v knihách. Na svoje otázky dostávam pohotové odpovede: „Hore, na poschodí máme miestnosť, kde bývajú krsty kníh a iné podujatia, ktoré tu organizujeme. Niekedy príde toľko ľudí, že stoja aj na chodbe, kde počuť iba hlas hovoriaceho. Pre tých, čo sú na námestí, vykladáme von reproduktory…“

Na polici s novinkami vidím druhý diel románu Oslepovač od Mirceu Cărtăresca De Trofee/Telo v preklade Jana Willema Bosa. Stojí vedľa Orhana Pamuka, Paula Austera, Salmana Rushdieho a Coetzeeho. Predáva sa pomaly, ale stále, povie mi o Cărtărescovi predavačka, keď platím. Bohužiaľ, nemajú zbierku súčasnej holandskej poézie v angličtine, najlepšia by bola antológia, ale môžem si ju objednať. Kniha príde do piatich dní. Vzdávam sa. Nechcem veci komplikovať, Dodávka na faktúru v cudzom meste, z ktorého o niekoľko dní odídem, by bola príliš zložitá.

***

Mestskú časť, v ktorej bývam, v juhozápadnom Amsterdame pri Vondelparku som premenoval na „štvrť siesty“. Ticho a monotónnosť dňa, ako som už spomenul, narúša iba pokojné vyzváňanie vežových hodín na „Obrechtovej“ katedrále. Čínsky majiteľ hotela bol dojatý a potešený, keď počul výraz „štvrť siesty“. Obaja sme si dobre vybrali: ja, keď som položil prst na mape rovno pred jeho hotel, a on, keď investoval do obchodu, ktorý mu privádza zákazníkov s vyvinutým zmyslom pre krásu. Jedného dňa ma pozval do hotelového podkrovia na terasu, odkiaľ bol panoramatický výhľad na okolie, ba aj na celé mesto, do diaľky. Odrazu som bol blízko veží katedrály, videl som majstrovskú plastiku hlavíc a počul vŕkanie holubov na vežičkách, rozlíšil som minúty na ciferníku hodín a mohol som pozorovať ten dokonalý mechanizmus, ktorý mi odratúval okamihy života. Napravo, za traťou električky číslo 2, sa rozprestierala zelená prikrývka popretkávaná jazerami, Vondelpark. Ulica obchodníkov so starožitnosťami a antikvariátmi, Nieuwe Spiegelstraat, kde som sa celé hodiny motal a fotografoval, „kradol“ podobu niektorých zvláštnych a nezvyčajných predmetov, aby raz, keď budem písať prózu, uvoľnili vo mne predstavivosť, bola bližšie k Rijksmuseu, než som si sám odkrokoval. A Dam Square – historické námestie mesta – bolo tak blízko, ani čo by kameňom dohodil; alebo to tá kľukatá cesta električkou vo mne vyvolávala pocit, že cesta k nemu trvá oveľa dlhšie. Geometrická kresba kanálov schádzala a rozširovala svoje sústredené polkruhy k zálivu, k južnej časti mesta. Rieka Amstel, ktorá vodou zásobuje kanály s loďkami, motorovými loďami a… plávajúcimi domami. „Viete, že v Amsterdame je vyše dvetisíc plávajúcich domov? Môžete si nejaký prenajať alebo kúpiť, ak na to máte,“ hovorí mi môj čínsky sprievodca na streche.

***

Posledný večer v Amsterdame. Zopár detí kope do lopty na nádvorí katedrály. Včera tadiaľto išiel pohrebný sprievod – rady áut, vence a neutíchajúce vyzváňanie. V tejto štvrti som počul aj o smrti.

Prichádzam na zelenú pláň pri Museumplein. Človek, ktorý púta pohľady ľudí, sa veľmi podobá na Van Gogha: slamený klobúk, brada zafarbená na červeno, ošúchaný redingot… Krúži na bicykli, obdivujú, filmujú a fotografujú ho, ale s nikým nekomunikuje, neodpovedá nadšenému publiku, nezastavuje a nedovoľuje, aby sa ho dotýkali a objímali ho, ako keby si len plnil poslanie a navodzoval dojem, že jeho posolstvo je také výrečné a jasné, že ho už netreba prekladať do slov. Prebrali sa aj „snívajúci“/fajčiari na Museumplein. Sú oveľa hlučnejší ako obvykle, ale melancholický umelec to nevzdáva.

Van Gogh na bicykli. Ako nemý fantóm v podvečernom Amsterdame. 

Z rumunčiny preložila Jana Paléníková

Vitalie Ciobanu, moldavský spisovateľ, esejista, literárny kritik, komentátor Rádia Slobodná Európa. Žije v Kišineve. kde vedie literárny časopis Contrafort. Je tiež predsedom moldavského PEN klubu.

Dobre či nie dobre?

MARIE DARRIEUSECQ

FRANCÚZSKA NA SLOVENSKU 

Nikto nevie, kde je Slovensko. Naši priatelia odchádzajú na Ibizu, do Turecka, do Talianska, na rockové festivaly do Bretónska, alebo do Dubaja, kde je v hoteloch veľmi chladno a vonku veľmi teplo. My ideme na Slovensko.

Pre väčšinu Francúzov, čo poznám, je Slovensko polovicou slova. Polovicou slova: Československo. Väčšina Francúzov, čo poznám, nikdy nepochopila, prečo sa Česi a Slováci rozdelili. Praha áno, to vedia. Bratislava, to im nič nehovorí.

„Na Slovensku sú medvede, nie?“ pýtajú sa ma viacerí priatelia. Väčšina ostatných Francúzov, čo poznám, si pletie Slovensko so Slovinskom. Ale nevedia ani, kde je Slovinsko. Ďalšia z tých malých krajín, čo sa nedávno osamostatnili.

Som Baskička, Francúzka a Európanka. Som zvyknutá, že vo svete musím vysvetľovať, kde je Baskicko. Geograficky sa to opisuje jednoduchšie ako Slovensko, lebo je tam more: pravý uhol, vytvorený Atlantikom v priehlbine Európy, tam, kde sa v Golfskom zálive vlny strácajú medzi Francúzskom a Španielskom. Naproti tomu Slovensko je v strede stredu Európy. Nijaké vyústenie k moru. Nijaké pobrežie pri nijakom oceáne. Ale z politického hľadiska viem pochopiť, že Slováci tak ako Baskovia chceli (a oni ju aj dosiahli) svoju nezávislosť v Európe. 

Nezávislosť malých krajín je v jakobínskom Francúzsku veľmi citlivou témou. Francúzsko, táto „prvorodená dcéra cirkvi“, čo spočíva na tisícročí francúzsko-francúzskej istoty nechápe, že neprítomnosť hraníc by mohla niekoho trápiť. Francúzsko sa pre iných ľahko stáva utópiou: veľký otvorený svet, slobodný, rovný, bratský, ako naše drahé motto. Svet bez hraníc, ale bez primnohých utečencov u nás.

Skrátka, pristávame vo Viedni, čudný začiatok pobytu na Slovensku. Je koniec júla, ale je tu rovnako chladno a daždivo ako v Paríži. Marta, Martin, Andrea, Michael a Katarína nás prijímajú milo a efektívne. Prvé, čo nám dajú, je GPS (pretože nikto nevie, kde je Slovensko). Ide o to, že do Bratislavy pôjdeme autobusom, a až tam si požičiame auto: je to neuveriteľne lacnejšie ako v Rakúsku.

Už som prešla túto trasu, Viedeň – Bratislava. Išla som touto cestou. Sú miesta, o ktorých si človek povie, že sa tam vráti: Rio de Janeiro alebo jaskyňa v Lascaux. Alebo ten úžasný tisícročný kaučukový strom vo štvrti la Recoleta v Buenos Aires: bola som ho pozrieť minulý mesiac po dvadsaťročnej pauze. Ale nikdy som si nezaumienila znova prejsť trasu Viedeň – Bratislava. Rovinaté polia, zopár stromov, dediny s ružovými a žltými domami. Na obzore stúpa línia vŕškov a bratislavský hrad ako odtlačok prilepený na nebi. Niečo ako Kafkov zámok, ale nie Kafkov Zámok. Iný, podobajúci sa na ten, ktorý poznáme, ale nie je to celkom ono. Freud hovoril: unheimlich. Angličania hovoria: uncanny. Slovensko bude toto: Európa, srdce Európy, už videné, v skutočnosti ale nikdy nevidené. Také, aké si myslíme, že ho už poznáme, stále však zvláštnym spôsobom odlišné. 

Tesne pred Bratislavou, na jednom z najrovinatejších a najpustejších miest v tomto kraji trčí zoskupenie stavieb, ktoré spoznám bez toho, že by som ich poznala: keďže som sa narodila v Baskicku, krajine rozdelenej francúzsko-španielskou hranicou, sú mi dôverne známe tie obchodíky s alkoholom a tabakom, aj tá atmosféra opustenosti, ktorá halí prázdne hraničné stanovištia od podpisu Maastrichtskej zmluvy.

Ale toto tu nie je hocijaká hranica. Ak je krajina taká rovinatá a najmä taká pustá, znamená to – brutálne si uvedomím – že tu nepochybne bola krajina nikoho. To nie je nejaká hranica, to je HRANICA, tá hranica, ktorú stelesňoval berlínsky múr. Z výšky betónových blokov v Bratislave musel byť úchvatný pohľad na Rakúsko a to, čo sa nazývalo slobodným svetom. Iste tu bol plot z ostnatého drôtu, ozbrojení muži, psi, možno aj strážne veže. Boli takí, čo sa pokúšali tadeto prejsť, prejsť krížom cez túto pustatinu, cez obzor polí, prejsť cez túto nepriateľskú pláň, ako stvorenú na to, aby vás zasiahla guľka. Dnes tu zostávajú ruiny obchodov, možno bistro. Alebo nič. Autobus išiel rýchlo, nevidela som dobre. Autobus ani trochu nespomalil, šofér ani cestujúci neprejavili najmenšie pohnutie, najmenšie zaváhanie. Všetci sme boli Európania. Je to neuveriteľné. Pokúsila som sa vysvetliť môjmu desaťročnému synovi zmysel tohto miesta, plochého a pustého, nezmyselného. Mala som devätnásť rokov, keď padol Múr. Keď rozbili múr, spresnila som, lebo síce sa hovorí, že múr padol, ale on nespadol sám od seba, aj keď sa udalosti v tom čase rútili nevídanou rýchlosťou, na politickej stupnici rovnakou rýchlosťou, akou prechádzal náš autobus geograficky.

Syn sa ma opýtal: „bol to ozajstný múr?“. Akoby dospelí boli detinskejší ako deti. Áno, bol to ozajstný múr. Hovorila som mu o tých dvoch skvelých mladých Čechoslovákoch s plecniakmi, ktorí sa ponáhľali navštíviť Západnú Európu, Paríž, Madrid, Lisabon úplne bez peňazí, a ktorým v našom študentskom prostredí v Paríži všetci pomáhali, a ktorí nám rozprávali, že im pomáhala celá Európa, brala ich na stop, ubytovávala, sponzorizovala, od Düsseldorfu po Štrasburg, cez Barcelonu či Bretónsko. Západná Európa bola očarená, keď videla prichádzať Východoeurópanov v nádhernej podobe mladého očareného páru. Odvtedy sa veci trošku skomplikovali, poctiví francúzski pracujúci sa obávajú invázie „poľských inštalatérov“, ktorých podozrievajú, že im chcú ukradnúť prácu. Ale zdá sa mi, že vzťahy sa posplietali, trhlina sa každým dňom väčšmi zaceľuje. Moje deti nikdy nepočuli hovoriť o východnom bloku, a všetky naše baby-sitterky sa narodili po páde múru.

Na miniatúrnom letisku v Bratislave si prenajímame auto, peknú rodinnú Škodu. Škodovky sa tiež zmenili. Ideme do Nitry. Cesta Bratislava – Nitra sa podobá na hociktoré iné miesto západného sveta s miernym podnebím. Povedala by som, na hociktoré iné miesto letnej a daždivej Európy. Cesta Bratislava – Nitra sa podobá na to, čo by nakreslilo francúzske dieťa, ktorému by povedali : nakresli vidiek. Zelené stromy. Zelené a žlté polia. Dokonale vyasfaltovaná európska cesta. Veľké sivo-biele európske nebo.

Kde je stred sveta? Medzi Nitrou a Bratislavou nie je. Ale ak by tu v poliach pristali mimozemšťania, mali by celkom dobrú predstavu o Európe, o priemernej Európe, o istom druhu európskej podstaty, pokojnej a zelenej. Idea Európy je tu, v strede stredu, in der Mitte des Mitteleuropa.

Nedokážem vysloviť Banská Štiavnica, to je naša prvá zastávka. (Prenajímateľ áut mi povedal, že mám veľmi komplikované meno. Je to tak, všade na svete mám nevysloviteľné meno. Moji rodičia, našťastie, vedomí si problému, upustili od myšlienky dať mi baskické krstné meno. Pomýšľali na Oïhannu. Oïhanna Darrieussecq, zľutovanie. Marie, to prinajmenšom každý pozná.)

Skrátka, v Banskej Štiavnici leje ako z krhly, ako všade v Európe toho 24. júla, čo mi potvrdili esemesky z Helsínk, Paríža či Bayonne, kde sú rôzni priatelia. Dom je úžasný. Ihneď zapálime drevo v kachliach. Keď sa trochu zohrejeme, ideme nakúpiť do Billy (treba nám nakŕmiť tri deti); Billy potom vidíme všade, kade pôjdeme, ich žlto-červené logo, jediná konkurencia Lidlu, ktorý pokrýva celú Európu. Nesystematicky preskúmame mesto, pekné, barokové, katolícke. Som mizerná turistka. Je tam hrad, múzeum, plno kostolov, rómska štvrť mimo mesta, potoky, jazerá, staré bane. Šplháme sa na barokovú kalváriu. Mladá žena v oblečení hig-tech ide hore kolenačky, udiera sa po pleciach a kričí.

V centre mesta synagoga v troskách. Niet tam ľudí. Keď sa vyjasní, stúpame na Paradajz: výhľad na celý kraj, sopečný, porastený borovicami, málo zaľudnený. Oproti Poľsko. Oswienčim je vzdialený na tri hodiny cesty.

Maliny, čučoriedky, huby. Oblaky. Čítam, píšem. Deti sa hrajú. V Levoči, na našej druhej zastávke, nás víta fotograf Peter Zupnik. Býva v krásnom nízkom dome v bývalej židovskej štvrti. Počas prvej noci (kúpil ho v roku 2000) ho prišli privítať traja duchovia. Jeden muž a dve ženy, spresňuje. Melancholické príbehy, rozprávané nad slivovicou, výbornou miestnou pálenkou zo sliviek. Jeme neuveriteľnú zeleninu, surovú i varenú, patizóny a najmä kaleráby (prinajmenšom si myslím, že to je to slovo, čo rozpoznám, keď ho Peter povie po slovensky). Kaleráb chutí ako karfiol, je zelený alebo fialový, a má krásny vzhľad intergalaktickej zeleniny s výčnelkami, čo vyzerajú ako chápadlá či antény. Naše deti ho volali „glou-glou“. A odmietali ho jesť (majú radšej chipsy).

Tak ako v Banskej Štiavnici, aj na predmestiach Levoče má každý dom svojho psa, zavretého a štekajúceho, s plagátikom „pozor“. Myslela som si, že „pozor“ znamená „pes“, ale neskôr, keď som videla množstvo panelov s nápisom „pozor“ na ceste, dospela som k záveru, že to znamená „pozor“. „Pozor!“ kričali moje deti, keď sa rútili dolu tobogánmi početných aqua-centier, ktoré sú ich potešením počas celého pobytu. Slovensko nemá more, ale má rado vodu. „A sea of summer adventure! Not salted? No, it´s enjoyable!“ To je slogan (trochu dlhý) internetovej stránky „Spectacular Slovaquia“. V Aquacity v Poprade pijem chladenú vodku v plavkách v bare pri bazéne, sedadlá vo vlažnej vode, plávajúce nafukovacie kreslá… Milionársky sen za 2 eurá 50. 

Prší. Bude pršať v kuse dvanásť dní. Tak ako v Banskej Štiavnici, mestu dominuje ohromná svätyňa, bazilika na Mariánskej hore. Panna Mária, táto kresťanská fikcia, ktorej meno nosím, si toto miesto záhadne vybrala, aby sa tam zjavila. Zdá sa, že Ján Pavol II pritiahol na túto malú horu pol milióna ľudí. Peter nám rozpráva, že počas sovietskej nadvlády nadarmo bola púť zakázaná a cesty zablokované, veriaci prišli krížom cez polia a zišlo sa ich až 50 tisíc, aby sa mohli tu v lese pomodliť.

Moja vlastná púť povedie na Štrbské pleso, k jazeru, kde v roku 1919 prišiel na dovolenku Freud a Ferenczymu, ktorý mu toto miesto odporúčal, písal zlostné listy: „ je sedem stupňov a zo všetkých strán nás obklopuje hmla“ (uprostred augusta). V skutočnosti sem budeme musieť prísť dvakrát, aby sa nám podarilo preniknúť cez oblaky, ktoré, zdá sa, zasadli nad Tatry natrvalo. Prvý raz padal taký hustý ľadovec, že sme s deťmi vôbec nemohli vystúpiť z auta. Druhý raz sa ukázalo krásne slniečko, svietilo na jazero… a až teraz pochopím (je tretieho augusta), že v roku 2011 bolo Štrbské pleso nepochybne najturistickejšou destináciou na Slovensku: zápchy, plné parkoviská, tisíce výletníkov. Kupujem si magnetku na chladničku a konečne si zapamätám meno: Štrbské pleso, ale stále ho neviem vysloviť. Margita, baby-sitterka, sa zachádza od smiechu. Medveď, s ktorým sa možno odfotiť, deti nadchol (na Slovensku je teda aspoň jeden medveď, i keď je to vlastne zamaskovaný človek).

Cestou naspäť je všetko také, ako to poznám zo Švajčiarska, Švajčiarsko trochu menej bohaté, ale určite nie chudobné. Celá krajina je prekvapujúco čistá. Ani jediný mastný papier pri perfektných cestách. Každé mesto je neuveriteľne usporiadané: rómske táborisko mimo centra, muškáty v oknách dokonale vycentrované. Polená naukladané až desivo presne, jedno spredu, jedno zboku, ani jedno nevyčnieva. Jediný jasný slnečný deň, ktorý sme mohli využiť, sa začal o šiestej ráno hlukom elektrických kosačiek vo všetkých záhradách celého mestečka. 

„What are you doing here?“, otázka, ktorú nám kladú Slováci po celý čas: v reštauráciách, v potravinách, po ceste, na prechádzkach. Všetci chcú navštíviť Paríž, alebo tam už boli a rozprávajú nám o tom. Študenti snívajú o Spojených štátoch, niektorí tam odchádzajú nadobro (jedna z našich miestnych baby-sitteriek odchádza študovať do Seattlu, a mladík, čo nás čakal na letisku si našiel prácu v New Yorku). What are you doing here? Posledný deň odpovedám úprimne: „I don´t know“. Iste, Slovensko je krásne, iste, lesy sú temné, iste, hrady dodržujú svoje karpatské sľuby (hrubé múry, hradné veže v ruinách, odrezané krky Turkov na starých obrazoch). Ale Drakula, to nie je tu, to je ďalej na východe, v Sedmohradsku. Kafka, to je ďalej na severe. Tolstoj, oveľa ďalej na východe. A veľké politické udalosti akoby prechádzali Slovenskom tak ako horský vietor – jar bola v Prahe, na slávnych Koudelkových fotografiách, pokiaľ viem, sú iba pražské ulice. Nežnú revolúciu vo Francúzsku poznáme tiež iba videnú z Prahy. Niežeby sa na Slovensku nič nebolo udialo, napísalo alebo postavilo; je to skôr otázka imidžu. Reklamy. Otázka komunikácie. Alebo bánk, tak ako vo Švajčiarsku: spytujú sa návštevníkov v Ženeve alebo Zurichu „What are you doing here?“

Taký Majster Pavol z Levoče: nie som nijaké kritérium v oblasti cirkevného umenia, ale v živote som o ňom nepočula hovoriť. Majster Pavol je výnimočný rezbár začiatku 16. storočia, ktorý zanechal úžasný oltár, jeho Madony a Kristovia sú hlboko ľudskí: inšpiroval sa tvárami ľudí v meste s ich nedostatkami, výrazmi, pohľadom. Jedna z jeho Madon bola dokonca na stokorunáčke… Ale bankovky aj s Madonou zmietlo euro.

Keď sme sa vracali zo Slovenska cez Rakúsko, uvedomila som si, že obchody Billa, ktoré som považovala za „typicky“ slovenské, sú v skutočnosti rakúske. 

Čo je Slovensko? Čo som pochopila o tomto srdci Európy? Z môjho prvého pobytu v Bratislave v roku 2006 som si priviedla Janu, mladé frankofónne dievča, ktoré k nám prišlo ako au-pair a napokon sa usadilo v Paríži. Vysoká blondína, katolíčka, ale voľných mravov, vlastenka, protimaďarsky naladená, mala sklon vyjadrovať svoje city výbuchmi plaču a bláznivého smiechu, „slovanská“ podľa zaužívaného stereotypu. Je Jana pre Slovensko tým, čím je Marianne pre Francúzsko? Slovenské lesy a vrchy sa rozprestierajú medzi Ukrajinou, Rumunskom, Poľskom, Rakúskom a Maďarskom. Lyžiarske strediská sú čarovné a človek by povedal, že v zime im asi sneh nechýba. Med je dobrý. Jogurty skvelé (odporúčam značku Sabi). Syr tiež. Pivo je vynikajúce, to je prvé slovo, čo som si zapamätala: „pivo“, spolu s dominujúcim „dobre“: áno, dobre, v poriadku. 

Slovensko, to je Európa malých krajín a nepochybne budúcnosť Európy, Európy, ktorá pracuje, kosí trávniky, ukladá drevo do štôsov, stavia mosty, nemá príliš rada svojich Rómov. Budúcnosť, ktorej možno trošku chýba fantázia, ale je fantázia (žiaľ) budúcnosťou? Dobre či nie dobre?

Z francúžštiny preložila Mária Michálková

Marie Darrieussecq, francúzka spisovateľka. Žije v Paríži. Venuje sa literatúre, hudbe, cestovaniu a rodine. Doteraz vydala niekoľko románov, z nich v slovenskom a českom preklade vyšli Svinské pravdy, Bábätko, Spodné prúdy, Claire v lese a Pentesileia, prvý súboj (Bilingválne vydanie) a Tom je mŕtvy. Za román Il faut beaucoup aimer les hommes dostala roku 2013 Prix Médicis.

Melódia budúcnosti

SLAVENKA DRAKULIĆ

CHORVÁTKA V TALIANSKU

Benátčanom sa ich mesto zrejme najviac páči pri pohľade z diaľky, keď pripomína veduty Canaletta, maliara z 18. storočia. V jesenné popoludnie sa odblesk priečelí veľkolepých palácov trbliece na morskej hladine a vtedy Benátky, priam neskutočné vo svojej kráse, naozaj pripomínajú kulisy z nejakého filmu. 

Lenže dnes sotva predstavujú niečo viac. 

Keď napokon zišla dolu susedka z prvého poschodia paláca, v ktorom som si prenajala byt, zabuchla som ťažké vstupné dvere. Pani Immacolata má už blízo k deväťdesiatke, chodí o paličke. Vybrali sme sa ulicou Calle dei Fabbri, aby mi ukázala, kde je najbližšia samoobsluha. Kráčali sme pomaly, nielen kvôli nej, ale aj preto, že už o deviatej hodine ráno je ulica vedúca od mosta Rialto k Námestiu sv. Marka plná turistov. Drobná, zhrbená, v čiernych šatách, starena sa len ťažko predierala davom. Za sebou ťahala nákupný vozík. Pri prvom moste ponad kanál zastala. Pridŕžajúc sa ohrady s námahou vystupovala. Na ceste k samoobsluhe má dva také mosty, a oba sú stupňovité. Hoci je obchod Coop, ten neďaleko námestia Campo Santa Maria Formosa, vzdialený od jej domu len päť-šesť minút pomalej chôdze, pani Immacolata kráča k nej aspoň dvadsať minút. Tam sme aj teraz narazili na dlhý rad, pretože si cestu k obchodu našli všetci turisti, čo majú hlbšie do vrecka. Takže stará dáma potrebuje na nákup aspoň hodinu. „A tak každý deň…” hovorí s povzdychom. Odísť ešte vládze, ale nákup už po schodoch nevynesie. Našťastie, čoskoro sa vracia badante, žena z Chorvátska, ktorá sa o ňu stará. 

Neďaleko jej bytu v štvrti Corte Gragolina bola kedysi aj pekáreň, aj malé obchodíky s domácimi potrebami, mäsiarstvo a zelovoc, novinový stánok, obuvník – skrátka, všetko, čo človek každodenne potrebuje mať nablízku… Teraz sú tam predajne suvenírov. V jej ulici ani nie je nič iné, len obchodíky s falošným muránskym sklom, pizzerie, kde jeden trojuholník stojí osem eur, reštaurácie, bary a cukrárne. A v celej tej štvrti okolo Námestia sv. Marka sú len dve samoobsluhy, jedna menšia ako druhá, a, ak sa nemýlim, jediná pošta, ktorú som ledva našla. 

„Benátky už nie sú mestom, kde sa dá normálne žiť,“ potvrdil sused, bankový úradník z budovy oproti tej „našej“. „Ráno nemôžem zavčasu prísť do práce alebo na schôdzu, lebo je taký stisk, že sa človek v mojich rokoch jednoducho nemôže dostať na vaporetto. Celá infraštruktúra je podriadená turistom, od cien v obchodoch a reštauráciách až po divadelné predstavenia v angličtine a koncerty klasickej hudby v kostoloch, kde hudobníci hrajú v barokových úboroch. Ceny nehnuteľností sú absurdne vysoké a obchodov, a škôl, škôlok, ambulancií, nemocníc je čoraz menej.“

Samozrejme, sused má pravdu. Za uplynulých päťdesiat rokov prišli Benátky o 65 percent svojich obyvateľov, v historickom centre mesta žije asi 23 percent občanov, prevažne tých starších. Ešte pred niekoľkými desaťročiami bývalo v starom meste 150 000 ľudí, zatiaľ čo dnes je to sotva 40 000, pričom tento počet sa neustále znižuje. Čiastočne preto, že život v Benátakch je príliš drahý, a tak obyvatelia odchádzajú na pevninu, napríklad do Mestre, ale aj preto, že mladí a vzdelaní tu nenájdu prácu. Benátky majú výbornu univerzitu, prichádza sem študovať veľa mladých, žiť tu však neostávajú. „Kto nechce robiť ako čašník, chyžná alebo opatrovateľ starých, nemá veľmi na výber. Aj tieto práce už vzali cudzinci, prisťahovalci…” rezignovane konštatuje sused.

Nad osudom Benátčanov však netreba prelievať slzy. Niektorí prenajímajú byt a majú sa celkom celkom dobre, ďalší svoj majetok predali a teraz si užívajú. Je však pravda, že tí, ktorí tam ostali – a títo obyvatelia starnú – majú čoraz ťažší život. Musia nejako prežiť nápor jedného milióna turistov, davu, čo sa valí ulicami tohto prekrásneho mesta na kanáloch, s uličkami, ktoré sú zriedka širšie ako tri-štyri metre. Benátčania si uvedomujú, že už nežijú v meste, ale v múzeu. Že Benátky sú čoraz menej skutočným, živým mestom, a čoraz viac múzeom európskej minulosti, ktoré stelesňuje všetok lesk, bohatstvo, moc, krásu a umenie dávnych čias. Práve preto navštevujú mesto milióny turistov. Masový turizmus pochopil ako prvý, že speňažiť treba nielen krásu, ale aj význam Benátok ako múzea pod holým nebom. 

Takéto Benátky sú zároveň dokonalou metaforou niekdajšej Európy, tej Európy, na ktorej kultúru a hodnoty Európania prisahajú, na ktorú sú hrdí a chceli by ju zachovať. 

Bari, mesto na juhu Talianska, poskytuje úplne iný obraz. Je koniec septembra, ešte je teplo, ale turisti už odišli. V nedeľu večer je na Piazza Del Ferrarese plno miestnych obyvateľov. Sedia na nízkom múriku, popíjajú v kaviarňach pivo alebo sa prechádzajú po námestí, ktoré slúži aj ako korzo. Niekoľko tisíc ľudí na tomto priestore pôsobí dojmom, akoby sa všetci navzájom poznali, o deviatej večer sa deti ešte naháňajú, tínedžeri sa občerstvujú zmrzlinou, zatiaľ čo ich slávnostne vyobliekaní rodičia a starí rodičia v skupinkách postávajú, nahlas sa rozprávajú, živo pritom gestikulujúc, výjav ako z čierno-bieleho filmu Vittoria De Sicu zo šesťdesiatych rokov. 

Toto mesto žije. Ak Benátky sú miestom, kde stará Európa umiera, Bari je miestom, kde sa rodí nová Európa. Je bránou, ktorou do Európy vstupujú prisťahovalci. 

 V lete roku 1991, teda pred dvadsiatimi rokmi, priplávala sem albánska nákladná loď Vlorë s vyše dvadsaťtisíc utečencami na palube. Starší si možno spomenú na tento albánsky exodus naprieč Jadranským morom, pred ich “nežnou revolúciou”, ak Albánci niečo také vôbec mali. Fotografia veľkého nákladného plavidla plného ľudí vtedy obletela svet. Občas sa nejaká snímka stane symbolom doby alebo historickej udalosti. Tak to bolo aj s fotografiou Jeffa Widenera: na pekinskom námestí Tchien-an-men stojí pred kolónou tankov muž. Alebo s fotkou, na ktorej Nick Út zachytil nahé vietnamské dievčatko a jej bratov, utekajúcich pred napalmom, či s fotkou od Eddyho Adamsa, ktorý na ulici v Saigone zvečnil chvíľu, keď šéf polície zabíja pištoľou vojaka Vietkongu, aj s nedávno urobenou fotografiou mučenia väzňov v Abú Ghraíb… Patrí sem aj fotografia lode Vlorë od Lucu Turiho. Jeho výstavu Útek orlov, usporiadanú pri príležitosti dvadsiateho výročia tejto udalosti, práve otvorili vo foyer divadla Petruzzelli. Vlorë vpláva do prístavu, ľudia sú natlačení na palube i ohrade, ľudské strapce visia z komína, z lán a stožiara. Na ďalšej fotografii je už loď pri brehu, pasažieri skáču do mora a plávajú, akoby sa báli, že breh by im mohol uniknúť. A potom veľkolepá, ale aj strach vzbudzujúca, zhora nafotená fotografia toho obrovského množstva ľudí, ktoré vystúpilo na breh i stojí pod páliacim slnkom. Výjav masy dvadsaťtisíc ľudí “zamrznutých” v momente, keď napokon dosiahli pevnú zem, pôsobí biblickým dojmom.

V tých rokoch sa do Talianska vliala vlna asi stotisíc Albáncov – dnes ich je tam asi pol milióna. Po vstupe Rumunska do Európskej únie sa tam dovalila aj veľká vlna Rumunov – okolo jedného milióna. Asi desať percent Rumunov sú Rómovia, ktorí sa stali novými obetnými baránkami európskej protiimigračnej politiky. Západ ich vyhosťuje a odoberá im povolenia na pobyt (Taliansko, Francúzsko…), zatiaľ čo na Východe ich držia v getách, bijú a zabíjajú (Slovensko, Česko, Maďarsko…). 

Ešte pred piatimi šiestimi rokmi cudzinci v Taliansku a ani v Európe nepredstavovali problém. Protiprisťahovalecká a najmä protimoslimská hystéria sa vystupňovala po zverejnení kontroverzných karikatúr proroka Mohameda v roku 2005, vážnejšie rozmery získala s nástupom recesie v roku 2008. Ľudia v Bari s prisťahovalcami spolucítili a pomáhali im, keďže z toho mesta a regiónu Apúlia koncom 19. storočia milióny chudobných Talianov emigrovali do Ameriky, zasľúbenej zeme, a tam sa počas dvoch-troch generácií asimilovali. O takých sto rokov neskôr je už pre iných emigrantov zasľúbenou krajinou Taliansko. 

V uplynulom období sa Bari stalo tranzitným mestom pre prisťahovalcov, skôr však pre utečencov, menej pre ekonomických migrantov. Tu, v centre neďaleko letiska, ubytovali aj časť najnovšej vlny asi 40 tisíc utečencov, ktorí na ostrov Lampedusa prišli z Tuniska i Líbye, odkiaľ ich vyhnali politické zmeny. Nových prisťahovalcov úrady umiestňujú do jedného z centier pre azylantov (CARA), kým komisia nerozhodne o ich osude. V Taliansku existuje osem takýchto centier, trinásť stredísk pre identifikáciu a vyhosťovanie (CIE), ako aj sedem centier prvej pomoci CPSA, a len niekoľko komisií, ktoré rozhodujú o osude týchto ľudí. Práve pre utečencov sa Bari tento rok znovu ocitlo v centre pozornosti, presnejšie, dostalo sa tam kvôli azylantom z miestneho strediska CIE. Začiatkom augusta stovky čakateľov vyšli do ulíc na predmestí, zastavili vlaky, zrazili sa s políciou. Výsledkom bolo 80 zranených a 29 zadržaných. 

Pýtam sa na tento prípad svojich nových známych. Každý deň sa v čase obeda schádzajú v bare Il Borghese na rohu ulice Rossi a Triedy Viktora Emanuela právnici Dario i Maria Pia, redaktorka miestnych novín Maddalena, sociálna pracovníčka Silvana a Erminia z kancelárie pre pomoc imigrantom. Dario je aktivista za ľudské práva, jedným z mála, ktorí majú prístup do strediska pre identifikáciu a vyhosťovanie CIE, kam majú zakázaný vstup právnici i novinári. Hovorí, že ide o špecifický problém: s Líbyjčanmi prišiel aj menší počet ľudí z Ghany, Nigérie, Mali, Burkina Faso a ďalších afrických krajín, ktorí roky žili a pracovali v Líbyi. Zákon im neumožňoval získať postavenie vojnových utečencov tak ako Líbyjčanom. Pristupuje k nim jednotlivo, podľa toho, z ktorej krajiny pochádzajú, bez ohľadu na to ako dlho v Líbyi žili a pracovali. Nemajú preto šancu získať povolenie na prechodný pobyt z humanitných dôvodov. Problém tkvie nielen v tom, že ich prípady sa riešia veľmi pomaly, ale aj v tom, že úrady sa k nim zatiaľ správajú ako k obyčajným kriminálnikom. Podmienky, v ktorých žijú, bez práva kontaktu s vonkajším svetom, sú horšie než vo väzení, hovorí Dario. Vyjdením do ulíc a vyvolaním nepokojov sa pokúsili upozorniť na svoju zúfalú situáciu. 

Medzi utečencami na Lampeduse je aj veľa detí. Silvana sa stará o tie maloleté bez sprievodu dospelých, čiže o deti utečencov, ktoré nemajú rodičov. Rozpráva mi o dvoch bratoch, vojnových utečencoch z Afganistanu, ktorí prišli už ako tínedžeri. Boli negramotní, teraz končia strednú školu a pracujú, hovorí s hrdosťou. Potom ukazuje najnovšie vydanie týždenníka l’Espresso s reportážou novinára Fabrizia Gattiho pod názvom Detské väzenie. Text hovorí o 225 deťoch a adolescentoch, celé mesiace zatvorených spolu s dospelými v tábore CPSA na Lampeduse. Žijú v biednych hygienických podmienkach, bez akejkoľvek pozornosti, hoci sú to deti s traumami, niektoré z nich videli zomierať vlastných rodičov alebo celé dni trpeli hladom a smädom. Na tomto ostrove sa počas šiestich mesiacov – od marca do augusta – vylodilo 707 detí, boli medzi nimi aj celkom maličké, iné sa už na Lampeduse narodili. Ich postavenie je ešte horšie a neistejšie.

Keď ide o pomoc utečencom, don Angelo, kňaz v kostole Sv. Sabina (nachádza sa hneď vedľa mestskej pláže Pane e Pomodoro), je tou najspoľahlivejšou adresou. Práve končil kňazský seminár, keď sa vylodili Albánci, videl ich na brehu aj na štadióne, kde zatvorili 10 000 ľudí, ktorých úrady oslobodili až po intervencii don Tonina (známy pacifista, biskup Antonio Bello), bývalý člen humanitných misií počas vojny v Bosne a na Kosove.

Tento vysoký, červenovlasý človek s odzbrojujúcim úsmevom hovorí o “rasizme úradov”, o príčine frustrácie vzbúrencov, ktorí si myslia, že v porovnaní s Líbyjčanmi a Tunisanmi sú diskriminovaní v každom ohľade, dokonca aj pre farbu pokožky. Potvrdzuje Dariove slová, že žijú v otrasných podmienkach a vôbec nevedia, ako dlho bude trvať právna procedúra, ktorej sú vystavení. „Ich hnev je nákazlivý, rozšíri sa aj na ďalšie strediská. To už nie je situácia, keď imigranti s vďačnosťou prijímajú kus chleba a potom v tichosti čakajú. Oni chcú odpoveď ”. Skutočne, ešte predtým než v Bari sa v rozhorčení nad správaním úradov vzbúrili aj imigranti v Minee, potom v Crotone, ale aj na severe Talianska. „Je to zúfalstvo, a nie nejaká vzbura riadená zvonka. Neuveriteľné, že to úrady nechápu,” vraví mi don Angelo.

Priepasť medzi utečencami a úradmi je jednou stránkou problému. To druhou je, že vznikla aj priepasť medzi miestnymi obyvateľmi a utečencami. Koncom septembra došlo na Lampeduse ku konfliktu. Obyvatelia malého ostrova, ktorý leží bližšie k Tunisku než k Sicílii a ktorý obýva asi päťtisíc ľudí, na jar vyťahovali stroskotancov z mora, zachránili tak stovky ľudských životov, pomáhali im prežiť. Po niekoľkých mesiacoch, keď na ostrov vystúpilo najmenej štyridsaťtisíc utečencov, sa situácia obrátila. Domáci sa postavili proti utečencom po tom, ako títo podpálili centrum prvej pomoci CPSA, kde bolo ubytovaných asi tisíc ľudí, čo bolo oveľa viac, než to umožňovala kapacita zariadenia. Chceli tak donútiť úrady, aby urýchlili proces rozhodovania o ich postavení. Pri zrážke s políciou sa zranilo zo dvadsať ľudí. Je pravda, že vláda neplní svoj sľub a nepresúva ich dostatočne rýchlo na pevninu alebo ich neposiela späť, takže po týchto nepokojoch starosta vyhlásil, že už nedovolí, aby sa ostrov vystúpil čo len jeden utečenec. Takto sa tento izolovaný a zabudnutý ostrov aj sám stal akousi obeťou, rukojemníkom vládnych čachrov. Aby sa totiž tunajší obyvatelia za niekoľko mesiacov dostali od solidarite k nenávisti, niečo sa niekde muselo pokaziť. Keď tí istí obyvatelia Lampedusy, čo pomáhali ako prví a zachránili stovky stroskotancov, už o dva mesiace neskôr hádzali na utečencov kamene a kričali „Hoďte ich do mora, je to zberba!“, muselo dôjsť k vážnej zmene. Malá ostrovná komunita, čo sama žije v neľahkých podmienkach, nemôže bez pomoci štátu niesť také veľké bremeno. 

A práve o vzťahu k utečencom, čo dorazili na jeden takýto malý, nemenovaný ostrov a o konflikte zásad ľudskosti a zákona hovorí film Terraferma (Pevnina) režiséra Emanuela Crialesa, ktorý na filmovom festivale v Benátkach získal osobitnú cenu. Videla som ho v Bari deň po premiére. Na premietaní o 18.30 bolo v sále zo desať divákov. Možno to bolo príliš skoro, možno bolo príliš teplo, a možno dôvod slabej návštevy spočíva v zložitej téme filmu – v čom asi nebude osamotený. 

Na ostrove žijú rybári. Rybolov ich už neuživí, v lete prežívajú vďaka dovolenkárom. Keď na ich ostrov more vyplaví prvých utečencov zo severnej Afriky, miestnym to skomplikuje život, pokazí vzťahy v rodine, prenesie morálne dilemy. Nejde len o to, že utečenci sú „zlou reklamou” ich malého dovolenkového raja, ale vnucujú im problémy, na aké si nezvykli a ktoré nechápu. Jeden rybár zhrnul tieto dilemy takto: „Je možné, že štát nám bráni, aby sme zachraňovali stroskotancov na mori? Po celý život sme konali práve naopak, a ak je to teraz inak, tak náš zvyk je nad tento zákon.“ 

„Pekný a veľmi humánny film,“ nečakane ma pri vychádzaní z kina oslovil starší pán. Tento rok bolo na prehliadke v Benátkach niekoľko filmov s takouto tematikou, napríklad Io sono Li (Som Li, réžia Andrea Segre), Cose dell’altro mondo (Veci tohto sveta, réž. Francesco Patierno) a Il villaggio di cartone (Kartónová dedina), velikána talianskeho filmu Ermanna Olmiho. O problémoch imigrantov a utečencov sa píše veľa, venujú sa im nielen známi komentátori, ale aj sociológovia, politológovia a spisovatelia, napríklad Gabriele del Grande či Luca Rastello. Píšu o tom aj samotní utečenci, ktorí ostali v Taliansku, ako napríklad Elvira Mujčić z Bosny či Igiaba Scego, ktorej rodičia pochádzajú zo Somálska. Zdá sa, že v Taliansku je spoločenské a najmä umelecké povedomie o utečencoch oveľa vyššie než je oficiálna konzervatívna politika, ktorá sa zasadzuje za zatvorenie hraníc. 

V Taliansku si mnohí spomínajú na exodus zo začiatku storočia, keď sa vyľudnili celé regióny. Taliani vedia, že len málo ľudí opúšťa svoju vlasť, kultúru a jazyk a odchádza do neznáma len z túžby po dobrodružstve. Na odchod ich obvykle nútia naliehavé dôvody, vojna alebo bieda, na tejto ceste do neznáma sú pripravení riskovať aj život, tak ako dnes prisťahovalci zo severnej Afriky. Z Talianska za uplynulých 150 rokov emigrovalo 18 miliónov ľudí, čo je počet obyvateľov stredne veľkej európskej krajiny. Odchádzali prevažne do Ameriky, je ich tam päť miliónov, oveľa viac, než napríklad Írov. 

Do akej miery je dokumentovanie vysťahovalectva (a prisťahovalectva!) dôležité pre dejiny jedného národa, ale aj pre chápanie ich príčin, o tom som sa presvedčila v Národnom múzeu emigrácie (MEI) v Ríme. Nachádza sa na Piazza Dell’Ara Coeli, vedľa monumentu Vittoriano, vchod je nenápadný, múzeum rozhodne nepatrí k turistickým atrakciám. Prichádzajú sem najmä Taliani, pomaly sa prechádzajú a prezerajú videoarchív, knižnicu, vystavené ošúchané kufre a zažltnuté lodné lístky, zoznamy cestujúcich, osobné doklady a pasy cestujúcich, vyblednuté fotografie z vlasti, aj prvé fotky, ktoré zaslali z ďalekých krajín a kontinentov. Možno tí návštevníci spomínajú na predkov, možno hľadajú ich mená na zoznamoch… Listy, denníky, športové združenia, folklórne skupiny – to všetko odhaľuje jednotlivé príbehy o zúfalstve a nádeji chudobných sedliakov, čo sa z juhu vydali do cudzieho sveta, niektorí z nich sotva štrnásťroční a sami. Presne tak, ako to dnes robia akýsi iní zúfalci… To všetko sa dialo len niekoľko generácií dozadu, pamätníci ešte stále rozprávajú do kamier o dráme svojho odchodu, o rodičoch či príbuzných, ktorí stoja na brehu a mávajú, až kým nesplynú s horizontom. 

Kým som si pozerala expozície MEI, spomenula som si na múzeum Berlínskeho múru – Museum Haus am checkpoint Charlie. Návštevník tu môže vidieť, akými spôsobmi sa východní Nemci z pokúšali dostať do Západného Berlína, ohradeného múrom dlhým vyše 140 kilometrov. Niektoré z tých spôsobov sú priam neuveriteľné: od letu balónom, cez kopanie tunela popod múr, až po pašovanie ľudí v kufroch áut alebo plávanie. 

V jednej z úvodných scén filmu Terraferma, v ktorej sa potopí chatrná, preťažená bárka, plávajú na hladine listy, fotografie, doklady, zubné kefky… Nemali by sa tie veci, tieto symboly identity, zozbierať a vystaviť v nejakom múzeu venovanom utečencom zo severnej Afriky? Nemali by sa zozbierať svedectvá o utrpení tých, čo sa dusili v podpalubí, tých, čo pili moč, aby prežili, o tých, čo cez palubu hádzali do mora živých ľudí? Bolo by to, pravda, múzeum venované utrpeniu. Utečenci si to zaslúžia, bez ohľadu na to odkiaľ prichádzajú. 

Preto som bola rada, keď som ani nie po týždni v talianskych novinách prečítala správičku: „Kúsky dreva, rodinné fotografie, strany z Koránu, topánky, dózy na potraviny, hudobné kazety… Veci vytiahnuté z mora alebo ponechané na lodiach, čo prepravili tisíce imigrantov, ktorí sa každý rok preplavia Stredozemným morom, to všetko sa nachádza v izbietke o rozlohe desiatich štvorcových metrov, v tom jadre múzea utečencov, ktoré na Lampeduse zriadili dobrovoľníci zo združenia Askavusa.” Založil ho miestny umelec Giacomo Sferlazzo v nádeji, že v tejto iniciatíve neostane osamotený. 

V múzeu MEI sa nachádzajú aj údaje o imigrácii: v Taliansku je 3 891 295 prisťahovalcov, čiže 6,5 percenta populácie, z toho dva milióny Európanov, 871 000 Afričanov a 317 000 ľudí arabského pôvodu. Údaje Caritas Migrantes sú iné: okolo päť miliónov imigrantov, alebo sedem percent obyvateľstva. Pritom je zaujímavé – a to mi potvrdili viacerí tunajší známi – že tu nepanuje islamofóbia, že strach z Moslimov nie je nástrojom propagandy, ako je tomu na severe kontinentu. Aktivisti ako don Angelo aj niektorí novinári však upozorňujú, že prebieha inakšia generalizácia – že sa utečenci ako skupina kriminalizujú v zákonoch aj v médiách. Úrady sa k nim v zásade správajú ako k obyčajným kriminálnikom, hoci si to ničím nezaslúžili. Práve to je jedným z dôvodov, prečo sa búria. A to je tiež problém, lebo Európa si ešte nezvykla, že utečenci sa búria. Európania očakávajú len vďaku. 

V politike strachu je zaujímavá najmä úloha televízie. Ako podľa prieskumu výskumného ústavu Demos & Pi píše La Repubblica, správy o imigrantoch za prvé štyri mesiace 2011 zabrali v Taliansku na hlavnom spravodajstve TG1 13,9 percent vysielacieho času. Pre porovnanie: na francúzskom kanáli France 2 to bolo 1,6 % , a na nemeckom ARD 0,6 percenta. Treba však pripomenúť, že v tom čase prebiehala takzvaná „invázia“ na Taliansko. Toto množstvo správ však obyvateľov až tak neovplyvnilo. Podľa rovnakého zdroja len šesť percent Talianov považovalo imigrantov za ústredný problém, kým pre 55 percent to boli životné náklady. „Je to dôkazom politického a mediálneho ´vytvárania´ neistoty, ktorá uvádza a povzbudzuje ‘strach z iných´ a zároveň zväčšuje obavy z ekonomickej situácie a nezamestnanosti,” konštatuje autor, politológ Ilvo Diamanti.

Existujú početné humanitárne a občianske organizácie, ako napríklad Fortress Europe, ktoré sa zasadzujú za práva prisťahovalcov a pomáhajú im. Väčšina z týchto organizácií verí, že imigranti budú prichádzať bez ohľadu na čoraz reštriktívnejšie či dokonca nemorálne zákony, bez ohľadu na vztýčené múry a ďalšie prekážky, pred ktorými sa ocitnú. Pretože tam, odkiaľ prichádzajú, je ešte horšie. Preto by aj imigračná politika mala byť racionálna a nemala by sa zakladať na strachu, z čoho profitujú len tí politici a tie strany, ktoré sľubujú nemožné. Strach z imigrantov je pre nich kváskom, na ktorom rastú. 

V Ríme utečenci žijú v štvrti Esquilino za železničnou stanicou Termini. Ako veľmi sa Esquilino odlišuje od ostatných rímskych štvrtí v širšom centre, to som pochopila kráčajúc po ulici Karla Alberta smerom k Námestiu Viktora Emanuela. Uzrela som výjav, aký som v Juhoslávii naposledy videla vari pred päťdesiatimi rokmi: pouličného brusiča nožov. Mladík tmavšej pleti bol nahnutý nad veľkým kamenným brúsom a ostril nôž zákazníčke, ktorá fajčila opretá o zárubňu. Hovorili po rumunsky.

Moja priateľka Alessandra býva práve tu. Z jej bytu s veľkou terasou na streche päťposchodovej budovy nevidno nič z ruchu na Námestí Viktora Emanuela. V okolí námestia sú obchody s najrozličnejším tovarom, v ktorých, zdá sa, málokto nakupuje a ktorých majitelia sú predovšetkým Číňania. Len čo však vyjde z budovy, ocitne sa medzi ľuďmi z iných kontinentov, inej farby kože, hovoriacimi cudzími jazykmi. Sama sa bola ujala malého chlapca z Kamerunu, ale po niekoľkých rokoch si ho matka vzala domov. Kým sa pozerám na Davidovu fotku na jej pracovnom stole, uvažujem o rozdieloch medzi Európou a Amerikou: keby sa ten istý chlapček ocitol v Amerike a nie v Taliansku, stal by sa z neho Američan. V Taliansku sa nikdy nestane Talianom, iba občanom Talianska. Ani jeho dieťa. Jeho biely vrstovník, ktorého rodičia pochádzajú z Albánska alebo Bosny, sa Talianom stane, takisto ich potomkovia. 

Alessandra je psychologička a pracuje ako dobrovoľníčka na projektoch, ktoré pomáhajú imigrantom prispôsobiť sa, naučiť sa jazyk a zapojiť sa tak do nového prostredia, získať vzdelanie, zamestnať sa a podobne. Treba povedať, že Fond pre sociálnu integráciu imigrantov podporuje celý rad takýchto programov a aktivít. Ukazuje mi knihu a dévedečko La meta di me (Polovica mňa), výsledok jedného takého projektu, na ktorom sa podieľala, a ktorý sa venuje druhej generácii, teda deťom imigrantov. Existuje veľa takýchto iniciatív. Na základe tejto skúsenosti sa domnieva, že väčšina z nich predsa ostane v Taliansku a preto im treba dať šancu, aby sa čo najskôr stali plnoprávnymi občanmi. Politiku k prisťahovalcom považuje za absolútne pomýlenú. Zrušil sa zákon na účely zlučovania rodín, čo znamená, že ekonomickí a vojnoví utečenci sú prevažne mladí muži, ktorí sa stretajú s mnohými problémami, od depresií až po alkoholizmus, drogovú závislosť a kriminalitu. Sú totiž zbavení motivácie a cieľa. Holé prežívanie nie je pre nich dostatočné. A tak sa opakuje to, čo som už počula o Talianoch v Amerike: keď ľudia dostanú šancu integrovať sa do spoločnosti, obvykle ju využijú. Je zrejmé, že americký melting pot ponúka inakší model integrácie, imigračná politika by však rovnako mala spočívať na zásade solidarity a humánnosti, ako aj na princípe obojstranného prospech, hovorí Alessandra.

Príkladom takejto obojstrannej prospešnosti je práve Elvira Mujčić, ktorá do Talianska prišla s utečencami z bosnianskej Srebrenice ako sotva trinásťročná. V Taliansku ukončila strednú školu a fakultu a stala sa úspešnou mladou talianskou spisovateľkou. Píše totiž v taliančine. Kým obedujeme baklažán s parmezánom v bistre na Via del Boschetto, hovoríme o identite. Elvira nevidí žiaden rozpor medzi svojím bosenským pôvodom a skutočnosťou, že píše v taliančine, ktorou hovorí lepšie než materinským jazykom. Počas rozhovoru sa preto stále ospravedlňuje. Identita nie je kamenná šablóna, do ktorej buď zapadáš, alebo nie. Práve naopak, hovoríme o tom, že jeden jazyk, povedzme bosenský, nevylučuje ten druhý, taliansky. Má rada bosenské jedlá, ale aj taliančinu. Už by nechcela žiť vo svojom rodisku, a nielen preto, že v Bosne nie je práca – cíti, že patrí sem, pretože tu skončila školy, tu žije, pracuje a miluje. 

Ako utečenkyňa však sa však ľahšie integrovala, lebo je Európanka. Ťažšie to majú prisťahovalci z okolia Námestia Viktora Emanuela, najmä ak prichádzajú z iných kultúr a kontinentov. Aj medzi nimi sa však nájdu tí úspešní. Zaujímavý je príbeh kapely Orchestra di Piazza Vittorio. Je to známa skupina s troma albumami, troma stovkami koncertov po celom svete a jedným dokumentárnym filmom. Tvoria ju hudobníci z Tuniska, Brazílie, Kuby, Ameriky, Maďarska, Ekvádoru, Argentíny, Senegalu, Indie i pravda, Talianska, zloženie kapely sa však mení. V roku 2002 ju v rámci projektu záchrany kina Apollo založil dirigent Mario Tronco. 

Ešte zaujímavejšia než príbeh o ich vzniku je hudba, ktorú hrajú. Jedného večera sa mi v Ríme podarilo získať lístok na premiéru Mozartovej opery Čarovná flauta, ktorú toto teleso hralo v divadle Olimpia.V ten večer sa zišla smotánka ľavicovo orientovaného, progresívneho rímskeho publika. Spoznala som medzi nimi aj niektoré známe tváre verejného života, bola to spoločenská udalosť s povinnou účasťou. Náhodný návštevník, ktorý by sa ocitol v koncertnej sieni nevediac, o aký orchester a dielo ide, by ho vnímal ako zmes koncertu a opery. Hrali zmes klasiky i etno hudby – džezu, popu, rapu, reggae i mamby. Medzi vystúpením tuniského speváka a sólami na arabskej lutne, afrických nástrojoch ako sú kora, djembe, dun dun či sabar, zneli aj úryvky z Čarovnej flauty, populárne árie Kráľovnej noci, Papagena, Sarastra či Paminy. V tejto „opere” sa spieva v šiestich jazykoch: po arabsky, portugalsky, španielsky, nemecky, anglicky a v jazyku wolof. A ani príbeh sa neodvíja podľa libreta a končí sa celkom neočakávane… Nie je to naštudovanie opery. Už plagát nás upozorňuje, že ide o interpretáciu: Čarovná flauta podľa Orchestra z námestia Vittorio. Aj Mario Tronco potvrdí, že rozhodne nejde o predstavenie celého Mozartovho diela: „Čo sa týka partitúry, dovolili sme si veľkú slobodu a vzali z nej len to, čo je primerané nášmu orchestru… Naše predstavenie je plné odkazov na iné kultúry. Naši hudobníci prichádzajú zďaleka nielen v geografickom zmysle. Každý z nich vnáša do tejto opery vlastnú kultúru, vlastný jazyk…” Kým Mozartova opera hovorí o tom, „ako bolo kedysi”, predstavenie Orchestra hovorí o tom „ako to raz bude”.

A skutočne, v ten premiérový večer Orchester akoby pootvoril dvere do európskej budúcnosti. Mozartova hudba sa nachádza v samom centre toho, čo nazývame európskym kultúrnym dedičstvom. Väčšina Európanov by od tohto telesa zrejme chcela počuť dokonalú interpretáciu originálneho Mozarta, čo by bol dôkaz integrácie. Táto interpretácia/adaptácia/improvizácia na tému Mozart, bez ohľadu na svoju kvalitu a zaujímavosť, im zrejme pripadá ako rúhačstvo. Je však pravdepodobnejšie, že neeurópski imigranti prinesú do Európy aj niečo vlastné a že sa čoraz viac budeme stretať so zmesou kultúr, dokonca aj v prípade Mozarta či nejakej inej európskej svätyne. 

Táto interpretácia bola dôkazom, že prišelci z iných kultúr sa nebudú musieť úplne prispôsobiť tej našej, dominantnej kultúre, čo sa od nich očakáva, ale že sa kultúru, ktorú tu zastihnú, a to všetky jej zložky, budú snažiť prispôsobiť tej svojej. V umení, aj v živote. Nie je vylúčené, že s nárastom počtu imigrantov z Afriky a Ázie, sa popri jedle, hudbe, oblečení a zvykoch zmenia, čiže prispôsobia aj európske zákony. O tom zrejme rozhodne štatistika: o čo väčší bude ich počet, o to viac budú meniť a prispôsobovať si našu kultúru – aj zákony? – svojim štandardom. Ako a do akej miery Európania akceptujú tie zmeny, ilustruje aj skutočnosť, že v dnešnej Európe len málokto nahlas povie: Áno, je to pravda – no a čo? 

Zdá sa, že hovoriť pri imigrantoch o integrácii a asimilácii (a to sú jediné dva modely, o ktorých sa vôbec hovorí) má význam iba do určitej miery, keď je totiž reč o prisťahovalcoch z Európy, napríklad z východnej Európy, ako sú Albánci alebo Bosniaci, ale nie aj Rómovia, ktorí tiež prichádzajú z podobnej kultúry, hoc i možno nie z rovnakých historických pomerov. Čo však s neeurópskymi imigrantmi, ktorí sa hrnú z juhu, cez Lampedusu, Sicíliu, zo španielskeho pobrežia, ale aj z východu, napríklad z Afganistanu, cez turecké, grécke a bulharské hranice, odkiaľ ich vlastne prichádza najviac? A kým sa Európania, odporcovia aj stúpenci imigrácie, zhodnú na civilizačnom minime, aké by museli spĺňať prišelci, najmä tí z inakších kultúr, ako je emancipácia žien, rešpektovanie ľudských práv, demokracie ap., čo s umením, ktoré ich už samotnou svojou podstatou ruší? 

Možno je predsa lepšie predstaviť si, ako budú velikáni Mozart, Bach či Beethoven znieť v budúcnosti. Ale aj to, ako sa zmenia či ako sa už zmenili mnohé ďalšie tradície, ktoré si vážime. Napríklad výroba muránskeho skla. Lebo na malý ostrov Murano, ktorý sa svojím sklom preslávil už koncom 13. storočia, je dnes smutný pohľad. Väčšina sklární je zatvorená. Predmety – šperky, figúrky, nádoby, svietidlá, ťažidlá na papier, zátky a iné veci – ktoré sa na tony predávajú v stovkách obchodíkov so suvenírmi, vyrobili v Číne. Hoci s náhrdelníkom dostanete aj certifikát pravosti muránskeho skla, najpravdepodobnejšie ide o muránske sklo Made in China. Obyčajný turista rozdiel nepostrehne a nepoloží si otázku, ako to, že na malom ostrove, ktorý navštívil deň predtým a na ktorom sa sklo vo veľkom nevyrába, môže vyprodukovať také množstvo muránskych suvenírov. A ako nádherný sklený prsteň či náramok môže stáť iba niekoľko eur. A napokon, ako to že väčšina týchto predmetov sú rovnaké ako tie zo sériovej výroby? Lebo z manufaktúry na ostrove Murano nemôžu vzísť dva rovnaké predmety; to je jeden rozdiel, ten druhý spočíva v dokonalosti týchto výrobkov. 

Presvedčila som sa o tom v obchode neďaleko môjho bytu, na rohu Calle Fiubera. Andrea, ktorý tu pracuje, ma zaviedol do ateliéru za obchodom a ukázal mi rôzne predmety, od ťažidiel na papier, až po prekrásne šperky. Hovorí sa, že je ťažké rozlíšiť muránske originály od čínskych kópií. Na internete nájdeme upozornenia a návody, ako ich rozlišovať, ale sú tam aj inzeráty ponúkajúce benátske sklo vyrobené v Číne, čo je, pravdaže, nezmysel, pretože murano nie je iba názov techniky výroby skla, murano je takisto aj pomenovanie sklených predmetov vyrobených na ostrove Murano. Andrea mi ukázal dva náramky. Jeden bol vo svojej precíznosti dokonalý, kým na tom druhom, keď sa človek lepšie prizrel, bolo vidno, že je to hrubá, neprecízna čínska napodobenina. Masová turistika zrejme priniesla taký dopyt, aký by Murano nemohlo uspokojiť ani vtedy, keby sa tam pracovalo na plné obrátky. A ako hovorí Andrea, Číňania chápu pojem originálu inak a pri výrobe imitácií sa netrápia morálnymi dilemami. Roztrpčilo ma však, keď prirovnal náhrdelník z perál v štýle millefiori vyrobený na Murane s podobným vyrobeným v Číne. Vtedy som si s ľútosťou uvedomila, že náhrdelník, ktorý som si kúpila deň predtým v inom obchode, je obyčajný falzifikát. 

„Nebezpečenstvo invázie” – ako to európski politici rád zveličujú – nespočíva iba v počte imigrantov (napokon, Číňanov je Taliansku len okolo 200 000,
v Benátkach asi 2000), ale aj v investovaní a kupovaní nehnuteľností. Peniaze prinášajú zmeny rýchlejšie ako samotní prisťahovalci. Číňania najprv v Benátkach kupovali práve malé obchodíky, ktoré prerobili na predajne suvenírov z „muránskeho“ skla alebo na predajne koženého tovaru. Neskôr kupovali bary a reštaurácie, a teraz sú na rade paláce, ktoré prestavujú na hotely. 

Raz večer, kým som sa plavila na vaporette č. 2 od Ponte dell’ Academia k Prístavu sv. Marka na Dalmátskom nábreží, všimla som si, že celé časti sú tu zamračené. Veľké paláce v tme, bez známky života, akoby život v nich úplne zamrel. To sú letné sídla bohatých. Medzi nimi sú však aj paláce, ktoré patria mestu a ktoré mesto rozpredáva, vysvetlila mi priateľka, ktorá tu žije. Zmeny zrejme prichádzajú rôznymi spôsobmi, neprinášajú ich iba úbožiaci, ktorým sa podarí živým doplaviť k Lampeduse či nejakému inému kúsku talianskeho brehu, neprichádza len s iným jedlom, módou, zvykmi, hudbou, ale aj cez bary, investovanie, pranie peňazí, korupciu. 

A kým Európania uvažujú nad budúcimi zmenami, o tom, či Európu ohradiť, múrom, čo by možno rád urobili, keby len vedeli, kde sa tá jej hranica nachádza,
o opatreniach na zastavenie imigrantov na tej pomyselnej hranici, o európskej kultúre a hodnotách, ktoré treba zachovať, hoci ich globalizácia, respektíve amerikanizácia už úplne zmenili – zatiaľ Číňania bez prekážok investujú, kupujú benátske paláce, aby ich mohli prestavať na hotely a aby tak na európskom kultúrnom dedičstve zarobili ešte viac. V porovnaní s finančnými investíciami Číňanov, ktoré sa len rozbiehajú – nota bene, u nás tomu niektorí hovoria pranie peňazí! – obavy z chudobných moslimských imigrantov vo Francúzsku, Nemecku a ďalej na severe pripadá z benátskej perspektívy takmer pateticky. 

Podľa slov môjho suseda Benátky sa nezmenia na múzeum, ako sa to mne romanticky zdalo – ale na svojrázny disneyland vo vlastníctve Číňanov, z ktoré majú zisk iba oni. Zrejme má pravdu. Či už pomalšie alebo rýchlejšie, legálnymi či nelegálnymi cestami, s peniazmi alebo bez nich, či ako utečenci alebo nie – imigranti prichádzajú. Kým opúšťam Benátky so svojím falošným muránskym náhrdelníkom, počúvajúc Orchestre di Piazza Vittorio, pokúšam sa predstaviť si, ako bude Mozart znieť nie v interpretácii, ale v adaptácii nejakého budúceho čínskeho orchestra v Teatro Fenice v možno ani nie tak ďalekej budúcnosti…

Z chorváčtiny preložil Tomáš Čelovský

Slavenka Drakulić, chorvátska spisovateľka. Žije vo Viedni a v Štokholme. V slovenskom a v českom preklade jej vyšli romány Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa a Obžalovaná, v českom preklade eseje Jak jsme přežili komunismus a Ani mouše by neublížili – Váleční zločinci před haagským tribunálem. Je tiež autorkou predlohy filmu Juanity Wilson Ako keby som nebola, ktorá spracovala záznamy výsluchov Medzinárodného súdneho dvora pre bývalú Juhosláviu v Haagu.

Bickfordov puzzle

ANDREJ KURKOV

UKRAJINEC VO VEĽKEJ BRITÁNII

Už dvadsaťpäť rokov skladám puzzle, zvané Veľká Británia. Je to fascinujúca činnosť, no ako pragmatik som si vedomý jej márnosti, keďže perspektíva, že tento puzzle raz dokončím je absolútne nereálna. Hoci by sa dalo povedať – čo je na tom také ťažké, poskladať z kúskov ostrovný štát?! No ostrovné štáty, alebo lepšie povedané, ich obyvatelia, majú svoje zvláštnosti. A najpodivuhodnejším ostrovným štátom je Veľká Británia. Nemám o tom najmenšie pochybnosti. A preto, hoci zemepisné puzzle sa horko-ťažko ešte dá poskladať, nikto nikdy nedokončí psychologické puzzle s rovnakým názvom „Veľká Británia“. Aj v takejto nedokončenej podobe však bude prinášať radosť a prekvapenia.

Môj záujem o Veľkú Britániu vyvolal celkom nečakane istý ustálený slovný zvrat v ruštine – „Bickfordova šnúra“. K slovnému zvratu sa ešte vrátim. Ale najprv pár slov o mojej anglickej svokre.

V mnohých ohľadoch práve ona do veľkej miery ovplyvnila spôsob, akým vnímam Veľkú Britániu. Začalo sa to, ešte než som sa oženil s jej dcérou Elisabeth. V apríli roku 1988 ma Londýn privítal slnkom. Po piatich dňoch, ktoré som potreboval na to, aby som precestoval Európu a dorazil do Veľkej Británie, som sa ocitol v Londýne na stanici Waterloo. Nevedel som, ako sa odtiaľ dostanem do mestečka Walton-on-Thames. Pristúpil som k telefónnemu aparátu, ktorý visel na staničnej stene a začal si ho prezerať, v snahe pochopiť ako funguje. Okamžite ku mne pristúpil neznámy Angličan, ktorý si zrejme všimol môj zmätok a pomohol mi vykrútiť číslo, ba dokonca hodil do automatu vlastné mince. Potom mi ešte pomohol kúpiť cestovný lístok a skontroloval, že som nasadol na správny vlak.

Moja budúca svokra, Mrs Olive Sharp, ma privítala zdržanlivým úsmevom a slovami: „Nemysli si, že keď si pricestoval, musíš sa aj oženiť. Môžeš u nás pobudnúť takých dvadsať dní a vrátiť sa domov.“ Bolo to moje prvé stretnutie s tým, čo sa dá nazvať „anglickou národnou povahou“. V tom čase, na jar roku 1988, mali Angličania ešte v živej pamäti studenú vojnu. Špionážne škandály vybuchovali oveľa bežnejšie než teraz. Čas od času „rytieri v sivých plášťoch“ z Východnej Európy vykonávali svoje operácie na ušľachtilej anglickej pôde, vraždili politických emigrantov a snažili sa naverbovať budúcich členov vlády a parlamentu, v tom čase študentov, ktorí ešte nerozmýšľali o svojej veľkej a významnej budúcnosti. V Anglicku, samozrejme, nie je ťažké nájsť budúcich poslancov a členov vlády – všetci chodia do tých istých škôl a potom sa oddávajú študentským radovánkam na univerzitách v Cambridgei či Oxforde. Myslím, že v tých časoch Sovietsky zväz pre mnohých Angličanov nebol štátom, v ktorom žila viac ako sto rozličných národov, ale krajinou, ktorej obyvateľstvo tvorilo 250 miliónov komunistov. Preto neprekvapí, že ma časť mojich budúcich príbuzných spočiatku vnímala ako špióna, zatiaľ či iní vo mne videli človeka, ktorý sa chce oženiť s Angličankou len preto, aby sa nemusel vrátiť do komunistického ZSSR. A hoci mi celá sovietska propaganda tých čias bola občas na smiech, po príchode do Londýna som mal pocit, že ma už-už zverbuje anglická rozviedka. Sestra mojej nevesty, zamestnaná v továrni, ktorá vyrábala zakázky pre Ministerstvo obrany Veľkej Británie, si splnila svoju povinnosť a oznámila svojim šéfom, že do jej rodiny pricestoval návštevník zo ZSSR. V dôsledku toho ju preložili do menej „tajného“ oddelenia. Neskôr dala výpoveď a celkom zmenila povolanie.

Postupne sme si so svokrou začali rozumieť. Bola typickou predstaviteľkou strednej triedy, jej „typickosť“ sa však prejavovala len tým, že sa v jej povahe spájala anglická extravangatnosť a nepredvídateľné konanie s hlbokým náboženským cítením. Na začiatku Druhej svetovej vojny mal jej snúbenec na starosti údržbu lietadiel na vojenskom letisku. Po dvoch neprespatých nociach zahynul – priveľmi sa priblížil k rozkrútenej vrtuli stíhačky. Devätnásťročná Olive Sharp sa prihlásila na front ako dobrovoľníčka. Absolvovala šoférsky kurz pre nákladné autá a celú vojnu slúžila ako vodička. Vravievala, že má vodičský preukaz na „všetky dopravné prostriedky, vrátane tankov“. A skutočne, sám som neraz zažíval hrôzu a strach, keď som sedel ako spolucestujúci v jej Forde Fiesta, ktorý riadila ako tank či prinajmenšom ako Land Rover. Na ceste bývala mierne roztržitá a na diaľnici sa raz dostala do opačného prúdu. Keď zistila, že všetky autá idú proti nej, rozčúlila sa a začala na ne trúbiť. V očakávaní zrážky som sa vtisol chrbtom do sedadla. No keď vynadala autám, ktoré sa hnali oproti nám a ktorým sa podarilo vyhnúť sa nám, pochopila, že urobila chybu. Vyšla na obrubník, prešla cez pás, čo rozdeľoval cestu a prešla do správneho smeru. Zaškrípali brzdy auta, ktoré do nás takmer vrazilo, ale Olive len opakovala „Sorry, sorry, sorry“, vyšla z krajného ľavého prúdu a pokračovala ďalej správnym smerom. Všetko to absolvovala s chladnou samozrejmosťu, až vo mne vyvolala dojem, že chladnokrvnosť je typickou vlastnosťou všetkých Angličanov. Proste sa prispôsobili chladnosti a zdržanlivosti anglického podnebia.

Nedokážem posúdiť, nakoľko chladnokrvný a zdržanlivý bol banský inžinier William Bickford, vďaka ktorému sa v ruštine udomácnil zvrat „Bickfordova šnúra“. Bickfordova šnúra – čiže zápalná šnúra, je trúbka, naplnená pušným prachom. Používa sa na diaľkové zapaľovanie dynamitu. Vynálezca „Bickfordovej šnúry“ ma mimoriadne zaujal už koncom sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Tento záhadný Angličan ma natoľko nadchol, že som roku 1989 po štyroch rokoch práce dokončil román Bickfordov svet. No ešte predtým, roku 1980, na moju univerzitu pricestovala prvá výmenná skupina anglických študentov, a ja som sa ich okamžite začal vypytovať na tohto banského inžiniera. Ukázalo sa, že o ňom nikto nikdy nepočul, nikto ani nepoznal pojem „Bickfordova šnúra“. V angličtine tento zvrat neexistuje. Počas prvej návštevy Veľkej Británie som sa ocitol v British Library. Zamestnanci knižnice, prekvapení zvláštnym objektom môjho záujmu, ma pustili do oddelenia patentov a pomohli mi odhaliť inžinierskeho génia Williama Bickforda, ktorý si dal patentovať zápalnú šnúru alebo „safety fuse“. Nepríjemne ma prekvapilo, že Bickforda vlastní rodáci nepoznajú. Takmer som už uveril, že súčasným Angličanom záleží na futbalistoch a spevákoch pop music viac než na vedcoch, inžinieroch a priemyselníkoch, ktorí Veľkú Britániu preslávili. No roku 2002 si Angličania u mňa napravili povesť, keď pri hlasovaní za stovku najvplyvnejších Britov na druhé miesto po Winstonovi Churchillovi vybrali inžiniera a staviteľa mostov Isambarda Brunela. Hoci škoda, že William Bickford sa do tejto stovky nedostal. Možno preto, lebo Briti majú veľmi radi mosty a pomocou „Bickfordovej šnúry“ počas Druhej svetovej vojny po celej Európe vyhodili do vzduchu tisícky mostov.

V lete roku 2012 ma práca na tejto eseji priviedla do Cornwallu.

V istom okamihu sa päťhodinová cesta z Londýna do Penzance zmenila na cestu do minulosti. Penzance ma prekvapil neznámymi zástavami s bielym krížom na čiernom pozadí, rozvešanými po celom meste. Prvé, čo mi prišlo do hlavy pri pohľade na tieto zástavy, boli piráti. Viali odvšadiaľ: z vlajkových tyčí, týčiacich sa na dvoroch domov i nad oknami. Cornwallskej zástave sa hovorí aj Zástava Svätého Pirana, podľa cornwallského opáta zo 6. storočia. Povráva sa, že to práve tento opát objavil v Cornwalle cín a samotná zástava sa mu vynorila v predstavách, keď opát zazrel, ako biely roztavený cín vyteká z čiernej rudy, hodenej do ohňa. Veru, cornwallskí opáti už v 6. storočí boli inžiniermi! Hoci podľa učebníc dejepisu sú obyvatelia Cornwallu vlastne Bretónci, ktorí sa sem preplavili z Francúzska. A tak sa aj dnešní Cornwallčania, prinajmenšom tí rodení, výrazne odlišujú od väčšiny Angličanov. Na svoje odlišnosti si potrpia. Vždy boli iní, piekli aj iné pirohy, a tie sú teraz po celom Anglicku známe ako „Cornish pasties“. Cornwall je ďalej známy pirátmi. Na ilustráciách detských kníh, ale aj na reklamách na cornwallské pirohy ich zobrazujú ako zlostných, hrozivých a krvilačných. Piráti hovorili cornwallským jazykom, ktorý bol bližší bretónčine než angličtine. Neďaleko od Penzance, tri míle smerom na východ, na ostrove St. Michael’s Mt., stojí hrad, ktorý patrí starodávnemu cornwallskému rodu St. Aubyn.

Dejiny Cornwallu zažili veľký priemyselný rozmach. Došlo k nemu asi pred 200 rokmi, keď na celom polostrove začala využívať podzemné ložiská cínu a olova. Všade, kam sa dnes vyberiete, z autobusu po pravej i po ľavej strane uvidíte vysoké tehlové komíny malých, už neexistujúcich cínových hút. Ostalo ešte zopár baní, ktoré miestni nadšenci prerobili na priemyselné múzeá. Zastavil som sa v jednom z nich – Poldark Mine. Musel som sa tam zastaviť, pretože som pred niekoľkými rokmi s deťmi pozeral televízny seriál zo sedemdesiatych rokov o živote v Cornwalle. Seriál, na ktorý už v Anglicku dávno všetci zabudli, sa volal Poldark. Odohrával sa v rovnomennej rodine cornwallského aristokrata, ktorý sa zaoberal ťažbou cínu. Tento seriál ukazuje aj komplikované vzťahy miestnej honorácie s Londýnom. Dnes Londýn kŕmi Cornwall turistami. A Cornwall sa Londýnu odpláca cornwallskými pirohmi, presnejšie povedané, receptom na ne. Londýnčania obzvlášť obľubujú kúpeľné mesto Saint Yves, ktoré dokonca aj za zlého počasia vyvoláva príliv romantických emócií. A vo chvíľach, keď slniečko náhodou vykukne, vám len tulene, ktoré občas priplávu celkom k brehu pripomenú, že ste sa neocitli na Azúrovom pobreží Francúzska, ale o kúsok ďalej na severe. 

Cornwall má aj vlastnú slepú uličku, ktorú si vymysleli špeciálne pre turistov. Volá sa Land‘s End. Je to najzápadnejší bod Cornwallu. Zastavuje tam autobus z Penzance do Saint Yves a ak zo zvedavosti vystúpite z autobusu, aby ste chvíľku postáli na kraji zeme, ocitnete sa v pasci. Nie je to nebezpečná pasca. Akurát že najbližší autobus ide až o dve hodiny a navôkol nie je vôbec nič, okrem konca zeme a nekonečného oceánu, a okrem maličkého hotelíka a zopár malých reštaurácií. Autobus linky č. 300, ktorý sem chodí a pokračuje po pobreží až do Saint Yves, je vždy dvojposchodový, bez strechy na poschodí. Akonáhle začne popŕchať, turisti schádzajú na prízemie autobusu a to potom začne pripomínať obyčajný anglický pub, kde je ľahké rozoznať turistov od miestnych obyvateľov. Miestni obyvatelia sa vezú mlčky a sústredene, z okna takmer nevyzrú. A turisti naopak.

Keď sme prešli Saint Yves, padla mi do oka smerovka na Tuckingmill a po chrbte mi prebehli zimomriavky. Tento názov som poznal, hoci pred tridsiatimi rokmi som sa z akéhosi dôvodu nazdával, že Tuckingmill je v grófstve Devon. Tu, v obci Tuckinghill, sa roku 1744 narodil môj obľúbený anglický inžinier William Bickford. Jeho portrét visí v etnografickom múzeu v susednom mestečku Halston. Okrem portrétu v tomto múzeu nenájdete nič, čo by súviselo s Bickfordom. Ani len kúsok Bickfordovej šnúry!

Od čias Williama Bickforda ekonomika Veľkej Británie prekonala množstvo rozmachov i úpadkov. Každý ekonomický úpadok najbolestivejšie zasiahol okrajové grófstva a najmenej Londýn. Proletárske, banícke „periférie“ ako Cornwall či Wales počas každého úpadku prichádzali o časť obyvateľov, ktorí odchádzali žiť buď do Lonýna alebo do Ameriky. Niekde sa „proletársky duch“ strácal a menil na muzeálny exponát, inde, ako napríklad vo Walese, sa zachoval. V okolí mestečka Aberystwyth je po pobreží oceánu roztrúsených množstvo lacných rekreačných táborov s mobilnými prívesmi. Dovolenky v takýchto táboroch sa dávno tešia obľube obyvateľov Walesu, zvyknutých šetriť. Rekreanti sa každý večer schádzajú v spoločenských kluboch svojich táborov vypiť si pivo a zahrať bingo. Pri stolíkoch sa usádzajú celé rodiny a všetci od babičiek a deduškov po vnukov a vnučky sústredene počúvajú moderátora, ktorý cez mikrofón oznamuje čísla, vytiahnuté z bubna a „osviežuje“ ich zaužívanými frázami: „Еleven, two lovely legs, two – a lonely duckling, ninety nine – nearly there… “ Takýmito tábormi s mobilnými domčekmi je opásané takmer celé pobrežie Anglicka a Škótska. Dobre si viem predstaviť, ako milióny britských rekreantov simultánne počúvajú moderátorov, hrajú bingo a popíjajú pivko. Je to typická forma oddychu robotníckej triedy. „Nerobotnícka“, čiže stredná trieda, zas dávala prednosť dovolenkám v grófstve Kent, v mestečku Margate. Pre sto rokmi bolo toto prímorské mesto neďaleko Londýna natoľko obľúbené, že tu rekreantom postavili vyše tristo hotelov.

Dnes je však Margate jedným z najdepresívnejších miest Veľkej Británie. Na hlavnej nákupnej ulici je vyše polovica obchodov zatvorená. A z kedysi vychytených hotelov sa stali internáty pre migrantov z Východnej Európy a sociálne ubytovne pre nezamestnaných, ktorých sem posielajú z iných grófstiev. Keďže životné náklady v Kente, a obzvlášť v Margate, sú oveľa nižšie než v Liverpooli či Yorku, nezamestnaní a ich rodiny, ktorých pošlú do Kentu, podstatne menej zaťažujú rozpočet. Na uliciach Margate ma potešili nápisy v angličtine, poľštine, rumunčine a ruštine s informáciami o tom, kam nosiť a vyhadzovať sklené fľaše. Nočné ticho neustále prerušujú sirény policajných aút. Veľká Británia však na Margate nezabudla. V snahe znovu vyvolať pozitívny záujem o mesto a pritiahnuť sem turistov, v Margate postavili vlastnú Tate Gallery. Mesto začalo trochu ožívať. A hoci už dávno nepripomína obľúbené letovisko, mnohí si pamätajú, že práve tu sa nachádza jedna z najlepších pláží v Anglicku. Je pravda, že sa tu málokto kúpe. Občas sem na víkend prichádzajú rodiny britských Indov. Oblečení vchádzajú po kolená do vody a stoja tam hodinu-dve, nenáhlivo besedujúc. Ani drobný dáždik ich neprinúti vrátiť sa na breh.

Keď som sa nedávno znovu vybral do Margate, uvidel som, ako spoločnosť mladých ľudí vykladá z dodávky plastikový nábytok a napriek usedavému dažďu ho znáša na piesok na pláži. Najprv rozmiestnili tri stoly a tucet plastikových stoličiek, potom vyniesli a poskladali térovú strechu proti dažďu a začali pod ňou opekať barbeque. Keď som sa o niekoľko hodín vracal z prechádzky po nábreží až po Botanický záliv na stanicu, tí istí mladí ľudia už skončili piknik a nakladali plastikový nábytok a stany naspäť do autobusu. Piknik sa napriek zlému počasiu vydaril. Videl som to na ich spokojných tvárach. Do autobusu nakladali aj vrecia s prázdnymi plechovkami od piva. Odvážali si všetko – od dobrej nálady až po smeti. Piknik je pre Angličanov podľa všetkého oveľa dôležitejší vynález než Bickfordova šnúra. Láska Angličanov k tráve, presnejšie povedané, pravidelná starostlivosť o trávniky, mi pripadá ako svojrázna odmena prírode za možnosť sedieť na tráve v parkoch a lesoch a pochutnávať si na obložených chleboch a ovocí. Mimochodom, aj obložené chleby sú anglický vynález. Samozrejme, nemám teraz na mysli nemecký Butterbrot, ale sendvič, nazvaný na počesť svojho vynálezcu plukovníka Sandwicha, vášnivého milovníka kartových hier, ktorému bolo ľúto márniť čas na jedenie. A tak vymyslel sendviče, ktoré mohol žuť počas hry kariet. Akokoľvek som sa snažil vyhnúť téme gastronómie, akosi sa mi sama vynorila. Sendviče plukovníka Sandwicha boli naprosto úctyhodné a skladali sa z chleba a studenej morčaciny. No medzičasom gastronomická „vynaliezavosť“ Angličanov doviedla sendviče na pokraj gastronomického vtipu. Myslím, že keby dakto viedol štatistiky spotreby sendvičov, zistili by sme, že význačné miesto v nich zaujímajú sendviče s hranolkami a sendviče so zemiakovými lupienkami, obľúbené maškrty anglických detí. Mne zas hneď pri prvej návšteve zachutili tradičnejšie, no dnes už menej módne sendviče s čerstvou uhorkou a výťažkom z droždia, Marmite. Obľúbeným jedlom väčšiny Angličanov je však už celé roky indické curry s ryžou a kuracím mäsom. Žiaľ, moja svokra ho nikdy nevarila. Ona vôbec takmer nevarila a absolútne jej nezáležalo na tom, aby potrava bola rôznorodá. Záležalo jej na dobročinnosti. A v tom bola úplne typickou predstaviteľkou anglickej strednej triedy. Už ako staršia pani svojím autom rozvážala po mestečku Walton-on-Thames lacné obedy pre ešte starších obyvateľov, tých, čo už boli pristarí alebo prichorí na to, aby vychádzali z domu. Tento proces, ktorého sa dodnes zúčastňujú tisícky obyvateľov hmlistého Albionu nesie milý a ironický názov Meals on Wheels – jedlo na kolieskach. Keď Olive Sharp už nevládala riadiť auto a sama bola pripútaná k svojmu obydliu, lacné jedlo jej privážali mladší dôchodcovia. Svojpomocný „priemysel“ je v Anglicku rozvinutejší než v iných európskych krajinách. V každom britskom meste a mestečku nájdete kluby dôchodcov. Spoločenský život Angličana sa končí až vo chvíli jeho fyzickej smrti. Pokiaľ žije, bude komunikovať, pomáhať iným alebo prijímať pomoc, hrať bingo a sledovať osudy hrdinov obľúbených televíznych seriálov. A pokiaľ Angličan žije, bude cestovať. Nemusí to byť veľmi ďaleko. Moja svokra Olive mala tie najlepšie úmysly, keď nám ako svadobný dar zaplatila svadobnú cestu. Objednala ju v cestovnej kancelárii, špecializovanej na dovolenky pre starších ľudí. A tak sme sa celý týždeň so ženou vozili autobusom po Škótsku s bujarou a radostnou partiou anglických penzistov. Všetci boli od nás o štyridsať-päťdesiat rokov starší, všetko však vnímali s rovnakým nadšením a potešením ako my mladí. Odvtedy prešlo už 25 rokov a dnes, keď sa mi už tiež na obzore začína črtať odchod do dôchodku, čoraz častejšie spomínam na týchto anglických penzistov. Všetci poznajú „americký sen“, no nikdy som nepočul o „anglickom“ sne. A čo ak „anglickým snom“ je túžba po veselej, radostnej starobe, naplnenej priateľstvami a cestovaním?! Každopádne, keby som si mal vybrať medzi ukrajinskou a anglickou starobou, zvolil by som asi tú druhú. No kým nastane, neraz ešte poletím do Veľkej Británie a pokročím trochu v komplikovanej úlohe skladania rovnomenného puzzle do jedného, možno zložitého, ale zrozumiteľného obrazu.

Z ruštiny preložila Julia Sherwood

Andrej Kurkov, ukrajinský spisovateľ, píšuci po rusky. Žije v Kyjeve a v Londýne. Napísal trinásť románov a päť kníh pre deti. Podľa jeho scenárov bolo nakrútených dvadsať filmov a dokuemntov. Jeho dielo bolo preložené do dvadsiatich piatich jazykov. V českom preklade vyšiel román Tučňák a smrt.

Moji milí priatelia

IOANA PARVULESCU 

RUMUNKA V NÓRSKU

Oslo, 29. júna 

Milí moji priatelia,

“Mir fehlen die Worte…,” nemám slov, – povedal pilot absolútne beznádejným hlasom, práve keď som zbadala pod sebou nórske jedľové lesy, ktorých čierňava sa odrážala na hodvábnej hladine jazier. Ako vidíte, začiatok mojej cesty na sever, Norwegen, bol dramatický.

Včera popoludní som odletela z Bukurešti lietadlom spoločnosti Lufthansa, s fotoaparátom značky Nikon a s knihou Thora Heyerdahla Expedícia Kon-tiki v príručnej batožine. Kufor na kolieskach som odovzdala do batožinového priestoru: mala som v ňom výstroj na tri týždne, strach a predsudky (v celkovej váhe 11, 5 kg). Keďže som cestovala do Nórska ako prvá z celej rodiny, na svojich pleciach som niesla ťažkú zodpovednosť. Cítim sa ako v minulosti bádatelia, ktorí odvážne prekračovali poslednú známu hranicu na mape: HIC SUNT LEONES. Darmo som si navrávala, že veď idem do európskej krajiny, kde nie sú levy, iba krotké, civilizované soby a civilizovaní ľudia s blond vlasmi. Márne som si pripomínala cesty, ktoré svojimi hustými lúčmi pokryli mapu Európy a všetky sa skončili dobre. Márne dvíhali začudovane a neveriacky obočie všetci (podobne, ako to robíte aj vy), ktorým som sa priznala so svojím nepokojom, ľudia, ktorí mi so zamračenou tvárou naznačili, že hocikedy by si so mnou vymenili nasledujúce dva týždne! Ja som odchádzala na zelené, tienisté miesta, do najkrajších kútov sveta, a oni ostávali v rozpálenej vyhni júlovej Bukurešti.

Večer som v Mníchove presadla na lietadlo do Osla, patriace tiež spoločnosti Lufthansa. Všade okolo mňa boli turisti všetkých možných národností. Ku mne si prisadol jeden konštruktér lodí z Osla, ktorý rozptýlil môj prvý predsudok voči Nórom: že sú mlčanliví. Mimoriadne láskavo a presvedčivo mi odporučil množstvo vecí, ktoré treba v jeho krajine vidieť. Lenže ja som upierala zrak von oknom a cez široké diery v mrakoch som sa pokúšala uhádnuť, čo je podo mnou. A ako som už povedala, práve keď som prvý raz uzrela čipku z lesov a vôd nórskej krajiny, doľahol ku mne pilotov hlas: Mir fehlen die Worte…, – nemám slov, som v nemom úžase.“ V tom hlase z mikrofónu bolo cítiť ozajstnú beznádej, čo bolo dosť zvláštne, lebo na začiatku letu bol veselý a vzbudzoval dôveru. Dlho som nechápala, čo sa deje, ale sama som si bola na vine: nikdy nedávam pozor, keď v lietadle niečo hlásia, a keď aj dávam, nerozumiem dobre, čo hovoria. Zdá sa mi, že na všetkých staniciach a vo všetkých lietadlách sveta sú všetky oznamy len na to, aby znásobili nepokoj cestujúcich. Potom mi náhle prebleslo hlavou: Nemci, ktorí v ten večer hrali na majstrovstvách Európy vo futbale semifinálový zápas s Talianmi, dostali druhý gól a osud zápasu bol spečatený. Po celý zvyšok cesty vládlo v lietadle hrobové ticho, v tichu sme v Osle aj pristáli (pilot nám už nepovedal ani to, aká je vonku teplota, miestny čas, ba ani zbohom) a letušky, z ktorých jedna mala na lícach namaľované nemecké vlajočky a druhá mala na krku girlandu z kvetín v nemeckých národných farbách, sa s nami lúčili s melancholickým úsmevom človeka, ktorého opustila bohyňa Fortuna. 

Hlavné mesto Nórska nás však privítalo veselo a na veľké prekvapenie za svetla, hoci do polnoci nebolo ďaleko. Okolo jedenástej hodiny, keď sme už sedeli v elegantnom Flybussen a viezli sme sa do hotela, slnko ešte nebolo za obzorom a krištáľový vzduch zvýrazňoval obrysy mesta.

Majte zdravú a veselú myseľ, ako vravia klasici, vrátim sa so svojím zrkadielkom.

Ioana

Milí moji,

be brave je prvý zákon Vikingov, preložený do síce nie úradného, ale v zjednotenej Európe dokonale rozšíreného jazyka. Je pravda, že oni stále hovoria aj be aggressive, ale s týmto zákonom nesúhlasím. Napokon, Oslo je mesto, kde sa každý rok odovzdáva Nobelova cena za mier. Ešte som nevidela mierumilovnejších a džentlmenskejších ľudí, menej pripravených čeliť zlu, než sú Nóri (s výnimkou šialeného Breivika, ale na to meno treba čo najskôr zabudnúť!). Keď v roku 1994 ukradli Munchov obraz Výkrik – aj u nás to bolo v správach, možno sa na to pamätáte – zlodeji nechali na mieste lístok s vtipným poďakovaním za neexistujúce bezpečnostné opatrenia. Dnu vnikli cez okno a celá krádež im trvala menej ako minútu. Po roku sa obraz vrátil na svoje miesto, ale o desať rokov sa krádež zopakovala, a ani dnes, keď som ho už aj ja videla, sa mi nezdalo, že by boli bezpečnostne opatrenia oveľa prísnejšie. Objavila som tu aj Christiana Krohga, ktorý podporoval Muncha a urobil nesmrteľnou Albertinu, nórsku obdobu Nany. 

Poviem vám, že v Osle sa cítim ako Viking na svojej lodi. Nie je to veľmi veľké mesto, zato je veľmi živé. Možno nemá tajuplnosť Štokholmu, ale sú v ňom miesta, ktoré človeka neustále volajú, má ľudí, ktorí zaplavujú ulice a nechávajú svoje nahé deti šantiť vo fontánach v centre mesta, len čo vyjde slnko, a pritom to nikomu neprekáža, má mladých ľudí, ktorí vonku spievajú a tancujú, a má prístav s lodenicou, ktorý teraz slúži ako miesto zábavy a oddychu. Čo sa tu dá vidieť? Les bielych sťažňov, ktoré vyzerajú ako kmene briez vyrastajúcich z mora, rozmanitú spoločnosť ľudí, staré budovy z červených tehál v štýle hál z devätnásteho storočia, iné, ultramoderné budovy, visiace mosty, reštaurácie, fontány, polárne medvede, na ktoré sa štverajú deti, bronzové sošky na chodúľoch, plastové gule v bazénoch, na ktorých sa deti s veľkou námahou pokúšajú udržať na nohách, zmrzlinu, pivo, červené šarkany napnuté na špagáte alebo hnané vetrom, lode, ktoré odchádzajú alebo pristávajú, ľudí, ľudí, ľudí, ľudí, ktorí nevedia, čo robia, čo hľadajú, nič nerobia, nič nehľadajú, čumilov. A do toho všetkého sa ozývajú hracie hodiny z Radnice, ktoré oznamujú plynutie každej štvrťhodiny. A potom zas, celkom nečakane, zachrípnuté, ostré alebo ironické škriekanie čajok: prechádzajú sa dôstojne po meste, zarovno s ctihodnými občanmi. 

Svetlo a obloha sa neustále menia a zanechávajú svoju stopu na uliciach a domoch: ako keby neviditeľný maliar neustále menil tapety na známych miestach, aby človeka nenudili. Avšak moderné architektonické veľdielo a zároveň najmenej nudná budova, akú som kedy videla, je Opera (dokončili ju pred 4 rokmi). Ponorená do vôd zálivu, pozostávajúca z hrebeňov a plôch, z bieleho kararského mramoru a zo skla, vyzerá ako ľadovec, ktorého polovica je pod vodou. Tento dojem ešte umocňuje jedna socha zo skla, dômyselná kópia ľadovca Caspara Davida Friedricha (ale nie v štýle copy-paste!). Človek by povedal, že odpadla z budovy-ľadovca a zrútila sa do blízkych vĺn. V zime sa pokryje zamrznutými šupinami a vyzerá prirodzene, teda ako príroda. Myslím si, že je to jediné dielo na svete, kde sa dá na streche bicyklovať alebo kočíkovať. Mohla by som vám poskytnúť aj presnejšie údaje, pretože pri prehliadke opery bola mojím sprievodcom bývalá operná speváčka – mala naozaj melodický, zvučný hlas – ale bojím sa, že by vás to nudilo. Radšej použijem svoje vreckové zrkadielko, ktoré síce môže deformovať, ale jeho výhodou je svieži obraz.

Oslu slúži ku cti, že má menej turistických gýčov ako mnohé iné pekné európske mestá. Len si spomeňte na prívesky s Eiffelovou vežou, na golemov a šálky s Kafkom, na rímskych anjelikov, na viedenské bibeloty zo skla, na rumunských panáčikov v ľudových krojoch, na bavorské pivné krígle a podobné daromnice. A tu som horko-ťažko našla zopár trollov s vypučenými očami. Dobre mi to padlo, lebo som mala len veľmi nejasnú predstavu o týchto sympatických tvoroch, ktoré musia žiť pod zemou (v obydliach tretej kategórie), a odrazu som ich mala rovno pred očami. Majú popolavú farbu, nízku postavu ako ich príbuzní diablikovia, veľké brucho, nerovnaký počet prstov na rukách aj na nohách, obrovské ústa a veľmi zanedbaný chrup. Všelijako sa škeria (možno preto, že ich bolia zuby, dobre by im padol nejaký ten zubár). Trollovia mi pravdepodobne vypli aj svetlo v hoteli – na dve hodiny včera večer a dnes ráno – takže som si hneď spomenula na „osvietené“ časy komunizmu u nás. V každom prípade som si pomyslela, že dnes môžete vidieť skôr troleje než trollov, čo je na škodu obrazutvornosti Európanov, ale predpokladám, že sa budem môcť poprechádzať aj po lese a objavím ich, veď tam sú chránení zákonom. Posielam vám trochu dažďa, ja ho tu mám viac než dosť.

Ioana

Bergen, 5. júla

Milí moji,

be prepared je druhý zákon Vikingov. A jeho posledným odsekom je Choose one chief. S radosťou vám oznamujem, že som sa stala jediným šéfom expedície, ktorú som podnikla z Bergenu in die Berge s ruksakom na chrbte. Išla som spať za svetla a zobudila som sa tiež za svetla, takže vám neviem povedať, či bola medzitým aj tma, lebo som mala zatiahnuté hrubé závesy, myslím že z voskového plátna. Najprv som sa rýchlo prešla po trhu s rybami, ktorých zápach vykrúti človeku nos, a prezrela si všetky možné morské zázraky v zmrazenej podobe (kým v knihe môjho Nóra o expedícii Kon-Tiki sú všetky živé a priateľské, dokonca aj chobotnice alebo žraloky), ale potom som sa už ponáhľala na lanovku, fløybanen. Aby som sa vyviezla na vrch Fløyen. V priebehu niekoľkých minút som sa dostala na rozhľadňu, z ktorej turisti vo všetkých jazykoch sveta, ale najmä v spoločnom jazyku citosloviec (Óóó! Áách!) obdivujú mesto, ktoré sa rozkladá pod nimi a ktoré obmývajú vody miniprístavu. Potom som pešo vyrazila do úžasných nórskych lesov, do najtajomnejších miest, aké som mala možnosť vidieť. Staré, obrovské stromy, jemná trávička ako nezastrihnuté zelené vlasy, hebký mach. Len si naň ľahnúť! Kvety, ktoré tam rastú, sú vysoké, dužinaté a zdravé, ako keby trénovali vo fitnesse. Cestičky sa donekonečna rozpájajú, z veľkých na malé a z tých na ešte menšie, ako Proustove súvetia s labyrintom vedľajších viet, ktoré nemajú konca. Neustále sa niekde vynára nejaké čierne jazero, drevený domček, sem tam s pokrivenými múrmi ako reumatik skrivený od bolesti. V tých lesoch je toľko poézie, že človeku sa chce hovoriť vo veršoch alebo pošepky, čo je vlastne prvá forma mlčania.

S mojím vynikajúcim orientačným zmyslom sa mi podarilo zablúdiť, ako je u mňa zvykom, hoci cestičky sú dobre označené. Poviem vám ale aj o jednom nedostatku, aby ste si nemysleli, že som celkom stratila svojho kritického ducha: pri označeniach trás chýba časový údaj, na rozdiel od našich, kde je uvedený aj čas, za ktorý sa dá príslušná trasa prejsť, čo je dobré aspoň na porovnanie, aby si človek vedel vybrať dlhšiu alebo kratšiu cestu. Práve som rozmýšľala o tom, že lôžko z machu je rovnako mäkké a lákavé ako lôžko v hoteli, a tak v prípade núdze mám kde prenocovať, keď mi jeden ochotný troll s moderným účesom a v sprievode psa ukázal cestu naspäť. A tak som zišla do známeho Bryygenu s drevenými domami pochádzajúcimi asi z roku 1700, ktoré patrili statočným obchodníkom včera, dnes a vždy. Veď viete, že si vážim obchodníkov, sú vždy bystrí a priateľskí! V spodnej, turistickejšej časti lesa možno nájsť rôzne drevené tabule s nápismi, na ktorých som sa dobre zabavila, napríklad „Lietanie na metle je zakázané“, alebo, v niektorých prípadoch, dovolené. A poviem vám ešte aj to, že na týchto miestach sa peniaze rýchlo míňajú, ale sneh pomaly topí. 

Zmorená od únavy,

Ioana

Ålesund, 9. júla

Milí moji,

tretí zákon Vikingov znie: Be a good merchant a zároveň vás žiada Dont´t promise what you can´t keep a Arrange things so that you can return. Pokiaľ ide o mňa, myslím si, že som vylepšila obraz Francúzov a Talianov, ku ktorým ma spontánne priraďovali, pretože často mi vrúcne hovorili Grazie, merci, au revoir, arrivederci. Samozrejme, ja som im odpovedala rumunskými ekvivalentmi mulţumesc a la revedere, pozývala som ich do Rumunska a len tak mimochodom som sa zmienila o našom milovanom Drakulovi a upíroch, ktorí sú takí obľúbení medzi mladými ľuďmi. Ak to náhodou neviete!

Absolvovala som pravdepodobne najkrajšiu cestu vo svojom živote, z Bergenu do Ålesundu. Skutočne som mala pocit, že som v inom svete. Ale dosť bolo opisov. Naozaj som ešte nikdy predtým nevidela také poetické miesta. Po návrate vám o tom porozprávam a dokážem fotografiami. Teraz som v meste, ktoré v roku 1904 vyhorelo do tla, ale v priebehu iba troch rokov ho zrekonštruovali (za pomoci Nemcov), takže všetko je v štýle art nouveau. Nádhera! Nič lepšie ma nemohlo postihnúť, keďže dej svojho románu som zasadila do roku 1897. Dnes som raňajkovala na brehu mora (reštaurácia hotela je takmer na vlnách) a pozorovala som čajky pri ich rannej toalete, ktorú si robili veľmi starostlivo. 

Nehnevajte sa, ak vám nič nepoviem o fjordoch (spomeniem len, že počas ciest medzi fjordmi som neodolala a neustále som si pospevovala, samozrejme falošne, Morgenstimmung a Solveiginu pieseň od Griega). Rozmýšľala som o tom, ako sa tu denne urobia tisíce fotografií a ako sa zhromažďujú a skladujú milióny malých fjordov vo všetkých domoch sveta, od Ameriky po Japonsko.

Radšej vám ale porozprávam dva celkom odlišné príbehy viažuce sa k „verejnej doprave“. Prvý sa stal na lodi. V Bergene som mala kúpený lítok na moju prvú plavbu loďou okolo fjordu. Prišla som načas, sadla som si na perfektné miesto na palube, ak nechcem povedať na streche, a čakala som, kým bude jedenásť hodín, keď sme mali vyplávať. Presne o 11,00 sa spustili motory (nebola to tradičná loď, ale riadená počítačom), ktoré ale na veľké prekvapenie po desiatich minútach pradenia definitívne zmĺkli. Chlapík, ktorý nám predal lístky a učil sa za námorníka, nám s takým neuveriteľným pokojom oznámil, že v ten deň už nevyplávame, ale máme prísť na druhý deň v tú istú hodinu, až by človek povedal, že je to tá najprirodzenejšia vec. Turisti začali reptať, pýtali sa, či nemôžeme ísť inou loďou. Ale také niečo neprichádzalo do úvahy, on si trval na svojom: prídite zajtra v tú istú hodinu. Mnohí (vrátane mňa) mali na druhý deň odcestovať, takže zmena programu neprichádzala do úvahy, ale čo mohli robiť, iba odovzdane krčili plecami. Trvalo peknú chvíľu, kým sme dostali naspäť svoje peniaze (asi 60 E). Bolo okolo toho plno rečí a úškrnov, že nám robia veľkú láskavosť. A keď nejakí turisti medzi rečou poznamenali, že zabili veľa času a že majú pokazený celý deň, chlapec im odvetil, že je len na nich, či si počkajú na peniaze, alebo odídu bez nich. Vlastne som si tam pripadala ako na predstavení, nezvyknem sa rozčuľovať, som zen ako denník Mirceu Cărtăresca, to je všetko!

Druhý príbeh sa stal v autobuse. V Nórsku nemajú veľa železničných tratí, pretože je to hornatá krajina, autobusy sú najpoužívanejšie a najfantastickejšie dopravné prostriedky. Niektoré majú WC a automat na kávu, ktorý môžu cestujúci využívať neobmedzene. Ale nie za jazdy, it´s very dangerous. Cestujúci by mali byť pripútaní ako v lietadle, ale nikto to nerešpektuje. Šoféri sa striedajú každé dve hodiny, aby sa neunavili, majú na starosti batožinu, lístky, vsetko – dávajú veľký pozor, nikdy nezabudnem na pohyb, akým si skladali okuliare pred vjazdom do tunela, alebo akým vkladali karty do svojich computerov v palubnej doske. Raz nastúpil jeden veľmi starý muž a šoférovi bolo hneď jasné, že mal nastúpiť na autobus idúci opačným smerom. Jeho autobus ale odišiel pred piatimi minútami. Šofér vystúpil, vypytoval sa, niekoľkokrát niekde telefonoval a napokon zavolal tomu starcovi taxík, ktorý mal dohoniť príslušný autobusový spoj. Čo na to poviete? A to všetko v podmienkach, keď autobusy chodia ako hodinky, lebo musia zastihnúť trajekt, ktorý nepočká. Nástup a výstup z trajektu, aby sa človek dostal z jedného fjordu na druhý, je svojím spôsobom národný šport a všetci sú v ňom vytrénovaní. Želám vám dobrú noc a aby vám išlo všetko ako hodinky (len tak mimochodom, v nórskych mestách je dosť veľa hodín pokazených).

Ioana 

Oslo, 16. júla

Milí moji priatelia,

posledný zákon Vikingov, ktorý by sme si možno mali osvojiť aj my Rumuni, je Keep the camp in order. So zmyslom pre poriadok človek zvládne aj nemožné. Pýtala som sa samej seba, prečo tu nie sú konflikty, napätie ani nepokoj, až by si človek mohol myslieť, že ľudia sú tu nevšímaví, hoci v skutočnosti sú neuveriteľne citliví, čo sa prejaví napríklad zovretím hrdla alebo ľahkým rumencom na tvári. A myslím si, že som našla odpoveď: oni vedia, že nech by im stála v ceste akákoľvek prekážka, alebo čokoľvek by ich zdržalo na ceste, skončí sa to happy endom, cesta sa skončí dobre. Skôr alebo neskôr prekážku odstránia a budú pokračovať v ceste. Pokojne, s úsmevom a s rozjasnenou tvárou. U nás však také niečo neexistuje. My vieme, že pre akékoľvek dobro, aj keby malo trvať len krátko, musíme zvádzať nekonečné boje, a výsledok je aj tak neistý. Preto u nás slovo relax nemá v podstate reálny obsah. 

Ale možno tak hovorím preto, že som unavená. Preto vám, čo ste tu ešte neboli, ponúkam už len niekoľko náhodných, nijako nesúvisiacich, ale veľavravných drobností. 

Vo výťahu nie je označené prízemie, ak chcete ísť na recepciu, musíte stlačiť jednotku (ja som sa vždy zviezla do suterénu).

Poštové schránky a autobusové zastávky, zasadené do absolútne divokej, pustej scenérie, majú v sebe niečo neskutočné. Dovolenkové chalupy sú tie najlákavejšie miesta, aké si možno predstaviť, najmä keď sa kúpu v slnečnom svetle. 

V supermarkertoch po ôsmej hodine večer a cez víkend po šiestej hodine nekúpite žiaden alkohol, ba ani len pivo. 

Mnoho Nórov má nos dohora.

Na mobiloch sa netelefonuje ani na ulici, ani v reštaurácii, ani v autobusoch alebo vlakoch. Nie je to slušné. V Taliansku som mala opačnú skúsenosť.

V umeleckých múzeách si prilepíte na hruď samolepku so značkou a pri východe ju vrátite na panel, aby mohla byť znovu použitá. Vo väčšine múzeí sa dá fotografovať, takže som sa vrátila s desiatkami fotografií obrazov, ktoré využijem na prednáškach. 

V niektorých supermarketoch vidieť tovar uskladnený v loďkách. Je to rekvizita po ruke. Ale aj v kosotoloch možno vidieť loďky zavesené na kupole. 

S radosťou vám môžem povedať, že vďaka mužovi so širokým srdcom Steinarovi Loneovi, ktorý preložil do nórčiny Cărtăresca, a vďaka oduševnenej kníhkupkyni Nine Rylandovej je môj román Livet börjar på fredag, vydaný vo vydavateľstve 2244, na pultoch veľkého kníhkupectva Norli, neďaleko Národnej galérie v Oslo.

Ibsen jedával a popíjal kávu v Grand Hoteli. Tam na druhom poschodí býval v roku 1890 počas svojej cesty na Severný mys aj môj rumunský obľúbenec z devätnásteho storočia Titu Maiorescu.

Hovorí sa, že Ibsen mal vaňu skôr ako kráľ. Koniec koncov, veď býval pri Paláci. Jeho posledné slovo pred smrťou 23. mája 1906 bolo symbolické: „Naopak!“ Ale je za ním, podobne ako v prípade Goetheho „Licht, mehr Licht!“ , jedna domáca udalosť. Odpovedal ním sestričke, ktorá sa mu prihovorila slovami: „Pán Ibsen, dnes vyzeráte veľmi dobre, dúfam, že sa cítite lepšie!“ „Naopak!“

Vraví sa, že on mal talent a že jeho manželka Suzannah bola osobnosť. Čo ale neznamená, že ju nepodvádzal. Naopak!

Nórsko je rozlohou o niečo väčšie než Rumunsko a má asi 5 miliónov obyvateľov, teda iba štvrtinu rumunského obyteľstva. Naozaj, veľa jedlí, ale málo ľudí. Možno aj preto je tam neskutočne veľa sôch. V mestách sú ľudia z bronzu zamiešaní medzi živých ľudí, a to v tých najprirodzenejších polohách, ako čítajú noviny, ako s dlaňou nad očami pozerajú do diaľky, stoja vo dverách s rukami prekríženými na hrudi, a nájdu sa aj sochy opilcov alebo tulákov, zvalené na rohu domov. A v lesoch sú medvede, čarodejnice a trollovia z dreva.

Predavačky v obchodoch sú najláskavejšie na celom svete. K zákazníkovi sa správajú ako k starému známemu či príbuznému, nikoho nenútia za každú cenu niečo kúpiť a pri odchode vľúdne pozdravia. 

Študovala som psychológiu turistov: jedným z ich najväčších pôžitkov je, keď môžu prerušiť večné pobehovanie a jesť. V Nórsku ryby, sobie mäso a brusnice. 

Nórsko získalo nezávislosť v roku 1905, o vyše štvrťstoročie neskôr než my. Ale bohatstvo sa dostavilo až potom, keď v roku 1969 objavili v Severnom mori ropu, čo je ďalší, konkrétny spôsob, ako sa dajú objavovať poklady z ľudových rozprávok. Im sa to podarilo!

„Dopravná“ značka „Pozor, vodopád!“ a na nej človek, ktorý padá po prúde vody. Naozaj majú najdlšie vodopády, aké som videla, na strmých horských stenách, v dĺžke niekoľko sto metrov. A dole sa voda pení a klokoce ako v obrovskej džezve káva. 

Domy so strechami pokrytými hlinou, trávou a kvetinami, pekne zasadené do prírodnej scenérie a prispôsobené prostrediu so zvieratami a vtáctvom. 

Loďky majú svoju osobnosť a svoj život: jedny sú jednoduché a prirodzené, iné prehnane štylizované a pomaľované, jedny pomalé, iné rýchle a klzké ako úhor, poslušné, veselé, tlstučké, staré, nezbedné. Každá so svojím menom a životom.

Dotkla som sa jedného záchranného kolesa, mysliac si, že je mäkké: ale kdeže, ak ti ho niekto hodí na hlavu, môže sa stať, že už nebudeš potrebovať nijakú záchranku. 

V domoch postavených na strmých svahoch sedliaci priväzovali svoje deti povrazom o kolík, ako sa niekedy priväzujú kone, aby nespadli do priepasti.

Nórsko vyzerá, ako keby bolo celé z dreva a vody.

V júli je noc prvotina a podľa mňa by sa malo za ňu platiť navyše.

Začalo sa mi cnieť za vami, nebudem to tajiť! Začalo sa mi cnieť za horúčavou, aj za tou bukureštskou júlovou, za cvrlikaním svrčkov a bzukotom komárov, za súmrakom a tmou ako v rohu, za hlukom. Cnie sa mi za hviezdnou oblohou. Môj príbeh sa dobre skončil. Idem domov!

Z rumunčiny preložila Jana Páleníková

Ioana Pârvulescu, rumunská spisovateľka. Žije v Bukurešti, kde prednáša na tamojšej univerzite súčasnú rumunskú literatúru. Bola redaktorkou literárneho časopisu România literară, bola koordinátorkou literárneho projektu Cartea de pe noptieră (Knihy na nočnom stolíku), prekladá z nemčniny a francúzštiny. Preložila diela Mauricea Nadeaua, Angela Silesia a Rainera Mariu Rilkeho. Jej kniha Viaţa începe vineri (Život sa začína v piatok) získala cenu Literárnu cenu Európskej únie.

Mne sa vždy niečo stane 

JOCHEN SCHMIDT

NEMEC V MAĎARSKU

“Človek je maldý dovtedy, kým dokáže zjednodušovať.” István Örkény 

Občas miesto toho, aby som sa usilovne písal, sa v pyžame vykradnem na strechu nášho domu a nafúkam si kozmickú loď, ktorú mám cez deň schovanú v krabici pod posteľou. Dobre, že raketa je gumená, lebo tento pružný materiál jej umožňuje pri väčších rýchlostiach natiahnuť sa do takmer ľubovoľnej dĺžky. Obyčajne lietam do minulosti, dá sa to len nafukovacou kozmickou loďou z Maďarska, aké sa už žiaľ nevyrábajú. Maďarsko malo vždy bližšie ku kozmu ako my v NDR, ako som sa dozvedel zo série maďarských poštových známok, ktoré zobrazovali expedíciu na Mars. Rakety pôsobili skôr americky, teda ako science fiction. Bolo nádherné pozerať sa ako celé letky krúžia okolo Fobosu, jednej z družíc Marsu. Existovali aj plechové mesačné vozidielka pre deti, ktoré za jazdy balansovali na polystyrénovej loptičke, mne sa bohužiaľ žiadne neušlo. Maďari zrejme mali preto prístup k letom do vesmíru, lebo sami pochádzajú z planéty Sírius a nie sú príbuzní so žiadnym iným národom na svete, možno snáď len trochu s Egypťanmi. Echnaton predsa hovoril staromaďarčinou, o čom sa môže presvedčiť každý, kto vie čítať hieroglify, ako aj rovásiírás, sikulské runové písmo, ktoré sa znovu používa na tabuliach s názvami obcí, najmä aby sa nimi zakryli miestne názvy v rumunčine. Komu nejde do hlavy, ako mohli Maďari pred tisíckami rokov prekonať také obrovské vesmírne vzdialenosti, by sa mal zamyslieť nad tým, prečo práve oni objavili vitamín C. O tom, že Maďari vynašli aj röntgenový prístroj, som sa dočítal až neskôr u Gyulu Illyésa. Keď si do úst vložíte žiarovku, lekár sa vám môže pozrieť do zadku.

Predstavu o tom, ako to asi vyzerá v maďarskej rakete, si môžete spraviť v starom Ikaruse 260. Prečo sa tieto autobusy volajú Ikarus? Pretože v Maďarsku každá cesta vedie k slnku? Vo Východnom Nemecku ich kedysi bolo 30 000 kusov – ten posledný premával v mestečku Zeits až do 31. 8. 2010 – a zmizli takmer nebadane. Ako slony sa na sklonku života vracajú na svoje miesto narodenia, preto je ich dnes tak veľa v Budapešti (tie kubánske sa nedostanú cez veľkú mláku). Hoci ani trabanty, wartburgy a W-päťdesiatky sa už v Nemecku necítia dobre a často sú nútené pracovať ako reklamné atrapy v predajniach použitých aút či bowlingových centrách. Na hradnom vrchu v Budapešti som videl trabant, ktorý mal zvnútra na prednom skle pripevnenú misku z plexiskla, do ktorej sa cez otvor dala vhodiť minca: “Your donation will be spent on my maintenance, Thank you” („Váš príspevok bude použitý na údržbu. Ďakujeme.“). V auguste 1989 sme tu sedeli, na úpätí hotela Hilton, jedli jogurt Danone s bielym chlebom a debatovali sme, či by sa dalo prenocovať na jednej z kamenných lavičiek. Jeden z nás si od Rumunska neumýval nohy a vydržal to až do Berlína. Trochu ma sklamala Rybárska bašta, ktorú som si predstavoval ako Malú Baštu v Labskom pieskovcovom pohorí. Deň predtým ma oslovil človek, ukázal mi papier s načmáranou adresou a opýtal sa, či viem, kde to je. Nie, čo tam má byť? No predsa miesto, kde sa stretávajú všetci z NDR. Nemal som potuchy, o čom rozpráva, boli sme už niekoľko týždňov na cestách. Ešte stále sme boli hladní po horských túrach v Rumunsku. Keďže v Maďarsku boli melóny, Schweppes a všetky platne sveta, boli sme presvedčení, že Maďari už dosiahli cieľ. Po prvý raz v živote som vstúpil do McDonalda, na Váci utca, a doprial som si hamburger. (Boli sme prefíkaní: v potravinách sme dokúpili syr a z hamburgera sme si lacno vyrobili cheeseburger). 

Pred McDonaldom stál tučný mladý Japonec v bezjbalovej čiapke a znudene popíjal mliečny koktail. Stravovať sa takýmto moderným spôsobom pre nebolo nič mimoriadne. Závidel som mu, hoci v skutočnosti mal on viac dôvodov, závidieť mi, ale to som ešte vtedy netušil.

Na svojej nafukovacej rakete si letím do Maďarska, kde z kohútikov vyliezajú škriatkovia. Vydávam sa pátrať po veciach, ktoré sú súčasťou môjho detstva, no v Nemecku ich už nenájdete. Posledných pár rokoch som posadnutý hľadaním takýchto predmetov, veď sme sa ani nerozlúčili, jedného dňa tu odrazu neboli. Keď so bol malý, na žiadnom ihrisku nechýbala kovová konštrukcia v tvare rakety, po ktorej sa po obručiach dalo vyliezť celkom hore a keď pršalo, strčiť hlavu pod špicatú plechovú strechu a čakať na odpálenie. Videl som takúto preliezku na čiernobielej fotografii z Maďarska a teraz ju všade hľadám, ale ihriská už zrekonštruovali. Pred pádom komunizmu som si takéto detaily vôbec nevšímal, boli samozrejmé. Vtedy v Budapešti sme nabrali síl po niekoľkotýždňovom putovaní po Rumunsku, kde sme sa živili polievkami vo vrecúškach a cukríkmi, ktoré sme si so sebou priniesli. V Rumunsku okrem vietnamských krabích čipsov nebolo dostať nič na jedenie. Keď sme prekročili hranice v Oradei, k vlaku odrazu pripojili jedálny vozeň. Vošli sme doňho s váhaním, báli sme sa, že nás vyženú. No namiesto toho sme si mohli sadnúť k stolom s bielymi obrusmi a čašník sa nás opýtal, čo si prajeme. Že čosi také niekoho zaujímalo bol pre po troch týždňoch v Rumunsku kultúrny šok.

Čo som poznal z Maďarska? Kečup! Veľmi zriedka, hádam len raz do roka, ho predávali v supermarkete na našom berlínskom sídlisku, ani ho len nevybalili z kartónov, lebo ľudia sa okolo neho zhrčili ako mravce. Ak som šťastnou náhodou práve v tej chvíli bol v obchode, kúpil som rovno tri fľašky, viac nedávali. Doma som sa pokúšal prehovoriť brata, aby so mnou vrátil a aby sme kúpili ešte po troch fľaškách. Naviac nám chutili studené párky, ktoré sme namáčali priamo do fľašky. U nás vyrábali len napodobeninu kečupu, zvanú „Mostrich“, zrejme vynález z posledných dní vojny. Alebo, ešte horšie, lečo v zaváraninových fľašiach. To znelo aspoň tak nesympaticky ako „dača“ alebo „moskvič“.

• Je to neuveriteľné, ale aj Rubikova kocka je maďarský vynález. Mali som k nej aj návod, takže som ju zvládol takmer bez pozerania. Polovica školy mi nosila svoje hlavolamy a ja som ich vždy cez prestávku bleskovo poskladal, za čo ma uctievali ako šamana.
• Károly Soós und János Gyarmat. Jedni z prvých trénerov futbalového mužstva NDR v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Futbalisti vtedy ešte hrávali v tričkách, ktoré im ich matky ušili z vriec na uhlie. Prečo sme vlastne mali maďarských trénerov? Žeby všetci nemeckí boli zahynuli pri Stalingrade?
• Vrecúško na zvracanie z aerolínií MALEV, ktoré mi priniesol môj najlepší kamarát z dovolenky na Balatone, lebo mi v aute bývalo zle. Lietadlom som predtým nikdy neletel. Takže keď som prvý raz letel do New Yorku som bol presvedčený, že každý cestujúci má pod sedadlom padák.
• Maďarská teta hrdinu nášho najobľúbenejšieho filmu z čias po zjednotení, Stranger than Paradise. Zakaždým, keď vyhrala v kartách so svojím grázlom synovcom, ktorý bol u nej v Clevelandu na návšteve, vyhlásila so silným prízvukom, „I am the winner!“ a my sme to do omrzenia opakovali. Skôr ako som rozumel slovo po maďarsky som už vedel hovoriť po anglicky s maďarským prízvukom!
• Otec a syn Bolyaiovci. Vymysleli neeuklidovskú geometriu, hoci ani tej euklidovskej takmer nikto nerozumel. Len vo Východnej Európe mohlo niekomu napadnúť, že rovnobežky sa raz stretnú v nekonečne. Myslím, že ani západné rovnobežky sa v nekonečne nestretávajú. 
• Georg Lukács. Po páde komunizmu som na univerzite absolvoval seminár, venovaný jeho Teórii románu, pretože som si podľa názvu myslel, že ma tam naučia, ako sa píše dokonalý román, dozvedel som sa však len, že trpím „transcendentálnym bezdomovstvom“.
• Dénes Törzs. Milý hlásateľ NDR, tretieho programu západonemeckej televízie, ktorý nás v nedeľu večer dostával do nálady na filmy Bustera Keatona. V očiach mal miernu iróniu, súčasne však vo svojej pletenej veste pôsobil veľmi domácky, čo nás, ktorí sme žili na Východe a dívali sa na Západ, bolo veľkou útechou. Jemu sa podarilo dostať sa von, ale zjavne na nás nezabudol, veď jeho milota, to sme jasne cítili, patrila nám.
• “Tak o rok na Balatone”. Na školskom výlete som patril k tým, čo sa rozhodli ostať na ubytovni a pozerať v televízii Louisa de Funèsa miesto toho, aby išli do kina z vlnitého plechu na tento film z produkcie štúdia DEFA. Vtedy som východonemecké filmy zásadne nechodil. Ostatní nám potom nadšene referovali, že sa v tomto filme o ceste po Maďarsku holandská stopárka vyzliekla donaha. Ako som to len mohol zmeškať? A pritom som mal na nahé scény neomylný čuch. A že v Maďarsku vládnu voľné mravy som už vlastne vedel aj z maďarskej osvetovej brožúrky, zvanej “Örömszerzés” (“Poskytovanie pôžitku“), ktorú sme raz vylovili pri zbere starého papiera. Zvláštne bolo, že obaja predstavitelia, fúzatý chlapík a blondýna, ktorí zo seba postupne navzájom zvliekali sprané džínsy a potom sa spoločne oddávali gymnastickým cvičeniam, boli na všetkých fotkách zobrazení chrbtom k aparátu. Nešlo im o slávu, chceli proste len zdieľať svoje znalosti poskytovania pôžitku. 

* * *

Na Silvestra roku 2012 sa zas ocitám v Budapešti, hoci vzhľadom na nedostatok osvetlenia to nie je také jednoduché. Na uliciach vládne takmer zabudnuté temno, známe z čias socíku. Človek si ho po niekoľkých dňoch začne ceniť, pretože tu ešte vidno hviezdy. Konečne som v krajine, kde nepodlieham tlaku naučiť sa miestny jazyk, hovorím si. Ale keď zazriem vývesný štít s obrázkom auta a slovom „gépkocsi“ (strojovoz), už ma to drží. Najlepšou pomôckou sú priezviská. František Múčny (Ferencz Liszt), Marek Smelý (Marc Bator), Štefan Krajčír (István Szabó), Michal Nábytok (Michel Butor), Judita Občianska (Judit Polgár), Ján Milý (Jan Kedves), Imrich Záhradník (Imre Kertész), Juraj Lesný (György Ligeti), Tomáš Úsvit (Tamás Hajnal), Judita Rybárová (Judit Halász). A hrôzostrašný český futbalista s exotickým menom Ujfaluši je obyčajný Novodedinský. S potešením čítam aj menovky na starých domoch a radujem sa z náhodných, no mnohovravných kombinácií mien. Na jednom stojí dokonca Détári, ten kedysi hral v mužstve Eintracht Frankfurt!

Hotel Astoria kedysi používali tajné služby. Spisovateľ Franz Fühmann tu býval dakedy v roku 1970. Kto vie, či odpočúvali aj Fühmannovu izbu? Možno sa dakde zachovali nahrávky a počuť na nich, ako chrápe? Fühmann sa vo svojom denníku zlostil, že sa izba dala prenajať len s raňajkami, čo pokladal za „habsburgský prežitok“. Rovnako ako „vajcia do skla“, ktoré tu všade podávali. Píše, že Maďari sú mu bližší než západní Nemci. Aj ja mám podobný pocit, keď v kníhkupectve objavím detské knihy od Évy Janikovszky, Lászlóa Rébera und Károlyho Reicha, ktoré som vlastnil ako dieťa. Alebo keď v retrokaviarni čítam pionierske zákony: „”10. Egészségesen élek, edzem testemet” („Mám zdravú životosprávu, cvičím si telo“). Alebo keď na Andrássy út cez výklad poľského kultúrneho strediska zazriem poľský fiat so strechou naloženou všetkým možným, od gitár cez televízor, samovar, čínske tašky, badmintonové rakety, mlynček na kávu po ručný mixer. Rozbitý blatník má zalepený lepiacou páskou. Alebo keď v maďarskom televíznom programe z šesťdesiatych rokov objavím hracie hodiny v tvare sputnika, aké som práve za drahé peniaze vydražil na eBayi.

Tak rád by som sa videl ako sa po týchto uliciach prechádzam ako osemnásťročný, v robotníckych topánkach miesto vo vibramách. Vždy si hovorím, že keď odniekadiaľ odídem, ostane tu po mne klon, ktorý čaká, kým ho vyslobodím. Ale ako teraz asi vyzerá? Ako jeden z mnohých bezdomovcov? Prečo na mňa tá Rómka na prahu tamtoho domu pozerá tak, akoby ma poznala? Sedáva tam každú noc na mraze, zababušená do sukní. Možno sa môj klon naučil po maďarsky, aby sa pripravil na útek na Západ, ale tak sa mu ten jazyk zapáčil, že tu ostal? Možno si nechal narásť fúzy ako Leslie Mandoki? A načo sú vlastnie Maďarom tie ich fúzy? Samuraji mali fúzy, aby si ich po bitke nepomýlili so ženami, lebo ženské hlavy sa odhadzovali ako bezcenné. Mužské hlavy napichovali na kôl, našminkovali a vyčesali, a víťazný vodca si potom vykračoval pozdĺž radu hláv. Takúto príležitosť si žiaden bojovník nechcel nechať ujsť. 

V metre si musím zvykať na mimoriadnu rýchlosť pohyblivých schodov, aj to patrí k pocitu vlasti! Pohyblivé schody navyše každý deň menia smer pohybu, nedá sa v tom rozpoznať žiaden systém. Púšťam pár fillérov dolu zábradlím pohyblivých schodov, tak ako sme to robili na maturitnom zájazde do Lenigradu, kde dolu treskli do domčeka dozorkýň. Svetelné znamenie odpočítava čas od posledného metra naspäť. Táto vymoženosť ma fascinovala už r. 1989. U nás totiž človek nikdy nevedel, či sa oplatí čakať. Deák tér, vždy sme sa tešili na hlásenie, znelo tak, akoby hlásateľke bolo na zvracanie. Lajos Kossúth odmietol vyrovnanie s Rakúskom, Deák bol za. Ja som sa v takých veľkých otázkach nikdy nevedel rozhodnúť. Vlak vyrobil “Мытищинсий машиностроитељный завод 1983г, сделано в СССР.” Ľavou rukou sa chytíte držadla a potom sa s priateľkou pod pazuchou lietate pralesom ako Tarzan na liane. U nás sme nič také nemali. Aj preto som nikdy nerozumel vtipu karikaturistu Zbigniewa Lengrena, na ktorom sa muž v metre drží obrovskej náušnice ženy miesto držadla. 

Po Berlíne, kde sme ešte pred niekoľkými rokmi žili v povojnovom období, z ktorého však medzičasom takmer nič neostalo, som odrazu v meste, kde je ešte plno zbombardovaných múrov, plôch, ktoré tak veľa vypovedajú. Sprievodca mi stále chce ukazovať farebné secesné fasády, ale ja v Bude celkom náhodou natrafím na sídlisko v štýle Bauhausu. Osviežujúco vecná architektúra dvadsiatych rokov, ktorej emblémom je plochá strecha. Okrúhle vytŕčajúce balkóny, kruhové okienka, sťažne na antény, pripomínajúce stavby lodí, ktoré vtedy pôsobili moderne. Tak isto náhodne objavím budovu Ganzovej továrne, malý kúštik Moskvy. Cesta tam vedie okolo kilometrov skladísk s čínskym tovarom. Cestou späť vstupná hala Semmelweisovej Univerzity so slnečnými lúčmi, prenikajúcimi cez farebné sklo. Smelá, vecná, moderná línia, na akú si ešte trúfali v semdemdesiatych rokoch. A profesor József Finta po hoteli Intercontinental buduje čoraz absurdnejšie hotelové hrady a obchodné domy, svoju malomeštiacku verziu postmoderny. Aj v Maďarsku platí pravidlo: každá obzvlášť ohavná budova pochádza z posledných dvadsaťpäť rokov.

Keďže sa každou električkou a autobusom odveziem až na konečnú, nájdem náhodou – inak ako náhodou sa ani nedá nájsť – detskú železnicu s detskými sprievodcami a nápismi v ruštine na oknách, ktoré zakazujú vykláňať sa. Vonku je zasnežený les, z hmly sa vynorí stanica s nástennou maľbou, znázorňujúcou pioniersky orchester. A o kúsok ďalej je dokonca obraz stanového tábora, na ktorom pionieri obdivujú kvety a hladkajú srnky. Som tu ešte vôbec v prítomnosti? Potom, rovnako náhodne, sa zubačkou zveziem dolu do mesta, Budapešt leží na kopcoch. Električka, autobus, metro, podzemka, mestská železnica, taxík, trajekt, som presvedčený, že tu funguje aj ponorkové spojenie do Rijeky, ale vedia o ňom len tí zasvätení. Maďarsko je prímorská krajina, Horthy bol admirál. Veď dokonca aj Česko vlastne leží pri mori, prečo by sa ináč zdravili „Ahoj!“? Aký obrovský by musel byť svet, keby všetky krajiny boli také veľké, akými sa cítia byť! Ja by som pre zmenu nemal nič proti tomu, keby Nemecko bolo menšie. Ako dobre sa vždy cítim v Eurocity vlaku z Berlína do Drážďan, ktorý ďalej pokračuje do Prahy, a tak hlásateľ hovorí s českým prízvukom. Bolo by úžasné, keby v Nemecku premávali len zahraničné vlaky. Každá cesta by bola potom dovolenkou od Nemecka. 

Keď na starom zadebnenom obchode zazriem nápis „Hanglemezbolt”, hneď sa mi zas všetko vybaví. V osemdesiatom deviatom bola Budapešť plná takýchto obchodov. Alebo sme si všímali len takéto obchody? Pamätám si ešte, že som sa v jednom z nich opýtal predavača, či majú Velvet Underground. Obrátil sa a vyložil mi pred nos kopu platní a ja som sa cítil trápne, pretože som rátal nanajvýš s jednou a ani na tú mi peniaze nestačili (1000 forintov, kurz k východonemeckej marke 1:7, k západonemeckej 1:50, čísla, na aké sa nezabúda). Jeden z nás si dožičil tričko heavy metal bez rukávov s nápisom Rock Against Reagan, proti tomu hádam východonemeckí pohraničníci nemohli mať námietky. Navyše ani nevedeli po anglicky. Všetci veľkí Maďari, ktorí sa dopracovali na bankovky, buď umreli hladom alebo na syfilis alebo spáchali samovraždu. Na blšom trhu na predmestí si jeden z nás kúpil mapu Manhattanu, dlhšiu ako širšiu. Ak by sa človek náhodou dostal do New Yorku, vec by už bola vybavená… Holanďania v kempe fajčili tabak zvláštnej vône. Dalo sa prespať aj lacnejšie, v „NDR lágri“, ktorý zriadili špeciálne preto, aby stopárom z NDR zabránili stanovať na Margitinom ostrove. V noci vám zobrali občianku a vrátili vám ju ráno o šiestej, keď vás vyhnali z pelechu. 

A ešte si spomínam na zmrzlinu, kopčeky všetkých farieb, mali dokonca aj makovú. Kupovali sme si vždy tie najprapodivnejšie príchute, až kým sa nám nezacnelo za domácou vanilkovou z automatu. Na rozkladacích stolíkoch na uliciach predávali Schweppes a Coca Colu. Výmenný kurz východonemeckej marky bol taký nevýhodný, že som sa cítil podvedený – tak žijeme tu v socializme alebo nie? Prečo by som na tom mal byť horšie ako západonemeckí turisti, ktorí boli doma istotne všetci nezamestnaní? Zobral som si fľašku a nenápadne som sa vzďaľoval, za sebou som cítil prenasledujúci dav, pred ktorým odvtedy utekám. Praktické fľašky ste pri nákupe dostali do daru a mohli ste si ich nechať! Teraz v budapeštianskych parkoch vidím na kríkoch zavesené vtáčie búdky, vyrobené z takýchto fľašiek, niektoré majú dokonca nad otvorom malú striešku proti dažďu. Asi ich zmajstrovali penzisti, nepreskúmané ľudové umenie.

* * *

V tých časoch som v Maďarsku hľadal Západ, dnes tu hľadám Východ. V antikvariáte nachádzam vydanie „Malého bubeníka“ („Kisdobos”) z r. 1953. List detským písmom, adresovaný „Milému dobrému súdruhovi Rákosimu (“Kedves jó Rákosi Elvtárs”). Učím sa po maďarsky, aby som si ho mohol prečítať, ale aj preto, aby som, ako Maďari, mohol komunikovať s mimozemšťanmi. Pri vchode do obchodu stojí štós farebných umelohmotných košíkov s čiernymi sklápacími rúčkami, aj sme také mali! Celkom som zabudol, že v kníhkupectvách sa nakupovalo s košíkmi.

Na starom dome na dunajskom nábreží reklama na pivo Wernesgrüner Pilsner, v NDR ho nebolo dostať. A vedľa nápis Moszkva Autoexport. Tuším sa dobre cítim v mestách, kde sa nedá zistiť, či je neónová reklama aktuálna alebo ju tam len zabudli, tak ako neónové žezlo na Alžbetinom moste. 

Alebo žeby pre Maďarsko boli najtypickejšie okrúhle sklené rukoväte na dverách, pripomínajúce dve oči, s ktorými sa človek stretáva v budovách po celej krajine?

Vo štvrti Újlipótváros nástenná maľba s pracujúcimi zámočníkmi. Jediné umelecké stvárnenie výmeny pneumatiky, aké poznám. Tu i tam sa ešte na stenách domov vyskytujú takéto umelecké oslavy práce, a všade sú do nej zapojené aj ženy. 

V Óbude stojí malá búdka sieťového transformátora, vyzerá ako betónové UFO. Alebo ním možno aj je?

Som v obrovskom klube v bývalej továrni, vyzerá, akoby tu vybuchli maďarské dejiny. Telefónne slúchadlá ako šnúry na splachovanie záchodu, postava Elvisa, ktorý lyžuje na bruchu, bábiky s vysávačovými rukami, zváračské masky na stenách ako trofeje porazeného kmeňa. Klub vyzerá ako Berlín pred 20 rokmi, má aj pobočku v Berlíne, pretože ho obľubujú návštevníci z Berlína, kde už nič nevyzerá tak ako pred dvadsiatimi rokmi.

A všade na domoch a na okeniciach držiaky na zástavy najrozmanitejších tvarov. V krajinách s držiakmi na zástavy kedysi vládol socializmus. Na našom berlínskom sídlisku sme z nich na Silvestra vystreľovali rakety. Raz v noci precestujem celé Maďarsko a do všetkých držiakov na zástavy nastrkám prskavky.

* * *

Pre Brama Stokera sa Balkán, a tým pádom aj Orient, začína v Budapešti, kde nás jeden z mostov „zaviedol rovno do tradície tureckej nadvlády“. Zdivočenosť tohto kraja sa prejavuje v tom, že vlaky nechodia načas. „Zdá sa, že vlaky meškajú čoraz viac, čím ďalej na východ sa človek dostane. Ako to asi vyzerá v Číne?“ Ulice tu naschvál neopravujú, „aby si Turci nemysleli, že sem domáci chcú prilákať cudzie vojská.“ 

Diaľnica nás nad očakávanie rýchlo privedie do Dunaújvárosa, kde majú v múzeu vyloženú hrubú knihu návštev, je tu aj žiadosť, adresovaná Rákosi elvtársovi, aby sa u Stalina prihovoril za to, aby sa mesto smelo premenovať na Stalinváros. Mesto si toto meno dlho neužilo, poznáme to z Eisenhüttenstadtu. Na ihrisku nenájdem starú kovovú preliezku, no zato sochu dievčatka s maňuškou na ruke. Táto estetika je mi blízka. A Oceľová ulica by bola celkom dobrá adresa pre spisovateľa. 

V Pécsi je Múzeum Zsolnayho, boha keramiky. Jeho syn ho dal postaviť na kopčeku, kde jeho otec rád sedával a kochal sa pohľadom na svoju továreň. Návštevníkov odstrašujú tucty levov, posledné dva originály sú schované v drevenej búdke. Strážnik má vedľa stoličky malý radiátor.

V každom hoteli, kde nocujeme, majú sálu Bélu Bartóka, lebo tu raz vystupoval.

Szeged, debnička s klimatizačným zariadením je zozadu polepená plastickou tapetou s drevenými trieskami na povrchu, páči sa mi to. Pri rieke pamätník akéhosi druhu druh komárov. Na nábreží tribúny na veslárske preteky. A konečne ihrisko s pingpongovými stolmi a starými preliezkami. Kruhové obruče, ktoré vyzerali ako rúčky, za ktoré sa dá chytiť zemeguľa. Večer mi ruky smrdeli kovom. Továreň na salámy Pick, továreň na liehoviny Zwack. Chýba tu len továreň na kávu Muck: Pick & Muck. Žeby tajomstvo úspechu likéru Unicum spočívalo v tom, že fľaša vyzerá ako bomba?

Jedálne lístky v nemčine, akú by si nevymyslel žiaden básnik: 

“Putenbruststeak im Rohr gebacken

gegrillte Forschschenkel

Strapatschka aufgrund eines slowakischen Rezepts

neu durchdachte Brasover Art Schweinelende

Schweinejungfernfleisch gebraten

Fischsuppe aus Ungarischer Art, gekocht aus verschiedenen Fischfeinheiten

dreifach schmeckende Schokoladentorte

brünstig Schokolad”

Automobilový trajekt do Ópusztaszeru. Nevrlí prievozníci krútia obrovské kolesá a ťahajú ťažké reťaze, potom už prúd posúva trajekt pákovým systémom na druhý breh. Prievozníkom ide na nervy nadšenie cestujúci z tohto archaického dopravného prostriedku. Na druhej strane je letovisko na chodúľoch, domčeky sú zmajstrované z náhodne zozbieraného materiálu, každý vyzerá inak. Chudoba v skutočnosti znamená mnohorakosť a bohatstvo monotónnosť. Panoramatický obraz Fesztyho: Árpád prechádza cez Karpaty. Miestne knieža a jeho nariekajúce dcéry. Ženy z podrobených krajín odvliekli do otroctva. Šamanka veští budúcnosť z dymu, čo ak vidí aj mňa?

Keďže som cestovnú trasu naplánoval pomocou Rubikovej kocky, ďalšou zastávkou je Debrecín. V hoteli je bazén, no k raňajkám nepodávajú maslo ani ovocie a miesto džúsu cukrovú vodu. Fén sa vypáli. Malilinký televízor, ale zato na stenách hneď štyri obrazy. V okne dve diery, do ktorých v lete zastrčia prívod klimatizačného zariadenia. V kostole sa vyšplhám na vežu ako deti v knihe “Die Heiden von Kummerow”. Vo vitríne kožené srdce: „Veselé srdce je najlepší liek“ (“A vidám szív a legjobb orvosság”). Sympatické je, že sieť električiek tu tvorí len jedna linka, takže sa tu nedá zablúdiť. Nápis v nemčine varuje: “Der Fahrer soll von der Rückgabe des Geldes befreit werden!” („Nevyžadujte od vodiča, aby vydával drobné!“ Odvážna klenba staničnej haly, ktorá mi pripadá vznešenejšia ako akýkoľvek kostol. Cestovný poriadok nalepený na kolmých valcoch, ktoré sa dajú krútiť prstami. S takouto rafinovanou konštrukciou by som sa ako dieťa bol dokázal zabávat celé hodiny. 

Na diaľnici smerom na Eger nás chytí snehová metelica. Nemáme sekeru, ktorú by sme mohli hodiť do vzduchu, aby sa zlepšilo počasie. Počas obliehania Egeru vraj ženy dali svojim mužom vypiť posledné víno. Turkom sa zdalo, že ich nepriatelia sa posilňujú medveďou krvou a tak radšej vzali nohy na plecia. Z okrúhlej betónovej autobusovej stanice by bolo úžasné prístavisko pre UFO. Hneď by som sa spriatelil s každým, komu sa zdá rovnako krásna ako mne. 

Pred odchodom už zas nostalgicky spomíname na to, ako sme po prvý raz pricestovali do Budapešti. Všetci si tu vtedy kupovali červené blikajúce čertovské rôžky. Bol Silvester a ja som sa málokedy cítil tak úzko spätý s ľudstvom, ako v ten večer všeobecného vytrubovania s blikajúcimi rohmi na hlavách. Dokonca aj náš domáci sa volal Ördög. Takmer som svoju priateľku v afekte požiadal na Lánchíde o ruku. Pritom mi ušlo, že levom chýbal jazyk. Asi im odpadol, keď sa pokúšali naučiť po maďarsky. My sme to skúšali s mojou starou učebnicou z čias NDR, ktorá obsahovala „konverzačné zvraty“ ako: „Hej, dievčatá, dievčatá!“ (“Hej, lányok, lányok!”) Tak usilovne sme opakovali maďarské slovíčka (“Zöldség Gyümölcs … Üdvözöljük …”), že sme aj nemecké „O“ začali vyslovovať ako „Ö“. Ako Nemec si predstavujem dojemné scény, keď sa predkovia dnešných Maďarov oddelili od svojich bratov, predkov dnešných Fínov (pohádali sa?). Jazdci na seba ešte chvíľku dovideli, a potom sa aj ich jazyky začali od seba vzďaľovať.

* * *

Posledné noci sme trávime v Bude, ubytovaní v 15-poschodovom okrúhlom hoteli, ktorého strecha by výborne dala využiť ako štartovacia plocha pre moju raketu. Hrdina filmu “Szerelmesfilm“ (Stávka na ilúzie), ktorý István Szabó nakrútil v tom roku, keď som sa narodil, pred odchodom z Paríža naposledy vybehne pred stanicu a pol minúty do seba nasáva obrazy na celý zbytok života. Takto, v priebehu sekúnd, sa mestá vnímajú najintenzívnejšie. Tiež to chcem urobiť a vyberiem sa na poslednú prechádzku, keď na mňa zrazu niekto zavolá. Neobrátim sa, ale volanie neustáva. Ktosi na mňa máva, aby som prišiel bližšie. Zdochol mu wartburg, mám mu pomôcť potlačiť. Kedysi to u nás bolo rovnako samozrejmé ako vyniesť ženám detský vozík po schodoch na stanici. Odrazu som doma!

Z nemčiny preložila Julia Sherwood

Jochen Schmidt,nemecký spisovateľ a novinár. Narodil sa vo Východnom Berlíne, žil aj v Breste, Valencii, Ríme, New Yorku a Moskve, a popri štúdiu prekladal z francúzštiny. Dnes žije v Berlíne. V deväťdesiatom deviatom bol jedným zo zakladateľov berlínskeho literárneho združenia združenia Lesebühne Chaussee der Enthusiasten – v rámci ktorého pravidelne vystupuje, číta svoje texty, ktoré čiastočne vychádzajú ako krátke prózy. Okrem toho publikuje v rôznych novinách fejtóny, píše blogy, bedekre, a tiež prekladá.

Leto nehybného úpeku 

ANDRZEJ STASIUK

POLIAK V MOLDAVSKU

Mal som možnosť ísť do Talianska. V rámci jedného z takzvaných projektov mi ponúkli, aby som tam pobudol tri týždne a niečo o krajine napísal. Už som tam bol. Dokonca dvakrát. V Toskánsku a v Kalábrii. Páčilo sa mi tam všetko, ale v hlave neostalo nič. Vrátil som sa taký, aký som tam šiel. Odpísal som, že môžem vycestovať do Bieloruska, keďže tam nejazdí nik. Alebo na Ukrajinu. Rozhodne niekam na východ. Jednoducho preto, že kým východ zanikne kdesi v Pacifiku, prestrie pred vami územie veľké desiatky tisícok kilometrov. V ľudskom ponímaní je to rozmer blížiaci sa k nekonečnu. Odpísali, že z východných krajín je v ponuke len Moldavsko. Odpoveď znela trochu ako ospravedlnenie a napadlo mi, či sa ho nehanbili vôbec niekomu ponúknuť. Obratom som odpísal, že idem. Na zadný nosič auta som pripevnil bicykel. 

Predné koleso trčalo, tak som ho odmontoval a schoval do auta. Fajn nápad, predné koleso sa dá rýchlo zhodiť i nahodiť, navyše veľmi nezavadzia. Pribalil som si aj nejaké užitočnosti, spacák, stan, plynový varič, čajník, dve plynové bomby, lyžicu, ktorú som si rok predtým kúpil v Ulanbátare, poriadny nôž a sekerku. K tomu nejaké oblečenie, zubnú kefku, uterák a začiatkom septembra som vyrazil.

Už sa temer minul aj november, fúkalo a srieň sadala na stromy. Skúšal som si pripomínať všetko poporiadku, ale výraznejšie obrazy sa natlačili dopredu. Žltý pes z dediny pri Cantemire na juhu. Ležal na zákrute, krvavý a veľký. Ešte aj s reťazou na krku. Ušiel, aby zahynul. Smutné to bolo aj preto, že premávka bola v tých miestach temer nulová. Telo bolo nafúknuté, muselo tam ležať už dlhšie. Ľudia chodili okolo a nikto nič. Nedotkli sa ani reťaze, nechali ju ako bola, krížom cez cestu. Takéto zážitky sa mi vybavovali. Mŕtve zvieratá a prenikavý, sladkastý zápach mrciny.

Navyše mi skolaboval externý disk a tak som prišiel aj o fotografie. Na všetko si musím pospomínať. Musím sa vrátiť do tej vyhne, ktorá nechladla ani v noci. K puchu zdochlín, nebol všade, no nevedel som sa ho zbaviť. V Trebujeni som sa ubytoval v hotelíku pri múzeu. Zmontoval som bicykel a celé dni som len jazdil v úpeku. Natrafil som na akúsi provizórny úvoz, taký ako ten pred Butuceni. Panovalo také dusno, že som musel zosadnúť a predierať sa cez prerastenú burinu. Tu i tam sa povaľovali čierne kravské mrciny. Nehybný vzduch, sálavé pachy, celkom ako v nemom horore, keď slnko pečie rovno na hlavu. Nechcel som sa vrátiť. Hodil som si bicykel na plece a s dušou na jazyku som sa vyterigal navrch.

Inokedy som sa vyviezol vysoko nad dedinu, ku skalnatému zrázu a raboval som vinice. Zakrádal som sa, učupil v tieni, oberal červené i biele. Drobné, ale sladučké bobule. Popíjal som vodu a užíval si ohromujúci výhľad s kľukatiacou sa riekou, svetlými skaliskami a bielou kostolnou vežou. Dedina ležala dole, v ohybe rieky. Hrozno, voda, bicykel. Celé dni. V nehybnom úpeku. A v závanoch sladkastého zápachu uhynutých zvierat. Z údolí, plání, od ciest. Natrafil som na hrudné koše, rohaté kravské lebky, vycivené hnáty, mnohé ešte s čiernou kožou. Videl som aj veľké vtáky zavesené pod oblohou, na skalách vydriapané také skorokozy, pechoriace sa k tým ani pohrebiskám ani smetiskám. Bolo niečo staré, prastaré v tej zmesi života a smrti. V tých strapcoch hrozna a kostiach. Vinič a mrcina. Dedinčania fúrikovali hore-dole, starali sa o vinice a vyvážali zvieracie ostatky, aby nezamorovali vzduch v obci. Dobehli psy, zlietli sa vtáky, zbiehali sa zástupy mravcov. A ja som podvedome zňuchával, hľadal tú arómu. Keď jej nebolo, začala mi chýbať.

Stan mi bol nanič. Skusmo som ho dva či tri krát som rozložil. Kraj bol spustnutý, ale dali sa nájsť príjemné miesta. Na juhu, niekde medzi Colibaşi a Vulcăneşti som zišiel z asfaltky medzi kukuričné polia. Tiahli sa až k horizontu. Polia prerušovali medze zarastené stromami. Uchýlil som sa pod ne, zoradené v páse uschnutého podrastu. Všetko praskalo a šuchorilo. Otvoril som si konzervu s baraninou, zapíjal som ju vínom. Blížila sa noc. Svet temnel a tíchol. Aj najvzdialenejšie zvuky zrazu zneli zreteľne. Z hospodárskej usadlosti vzdialenej niekoľko kilometrov bolo počuť hlasy. Zhrkotala motorka. Neďaleko híkal osol. Niečo bzučalo v šelestiacej temnote. Spať sa mi nedalo. Načúval som. Nebol to strach, len akási nahota. Holomšivosť krajiny bez možnosti ukrytia sa. Bola to už skoro step, jej západná hranica. Začínala sa kdesi na východe v Mandžusku. Darmo na nej rástla kukurica a vinič. Bola to skutočne step. Poležiačky som pritláčal ucho k zemi. Zvuky sa valili zo všetkých strán. Vystupovali z minulosti, veď predsa museli kamsi vsiakať; chvenie, dunenie tisícok kopýt, čried, jazdcov, škrípanie vozov na vysokých kolesách, to všetko, čo sa stalo kedysi v prvotnej obnaženosti, pod klenbou oblohy vzopnutou nad falickým viničom. Sčasti na boku, sčasti doluznačky, cítil som, že zem hreje, do rána nevychladne. Stará, nasýtená horúčavou. Nahá a pustá. Neuveriteľne pustá. Sotva dotknutá poľnohospodárstvom. A pod tým len stepná černozem a staré zvuky z tatárskych čias. Zadriemal som ako strážnik na varte. Ráno som začul vzdialenú streľbu. Možno poľovačka, možno len plašili vtáctvo. Bolo sucho. Ani kvapka rosy. Dorazil som baraninu, nanosili sa mi do nej mravce. Napochytre som sa zbalil, zahladil stopy a pobral som sa ďalej ako tí dávni jazdci, ktorým som v noci načúval.

Vybral som sa hľadať mestá. Leova bola svojím spôsobom pekná. Ulice sa križovali v pravom uhle. Domy zo starých tehál stáli v rovnomerných rozostupoch. Všade rástli gaštany. Napadnuté. Na okolí bolo neskoré leto so zelenajúcimi sa stromami a tam to vyzeralo na pokročilú jeseň. Chorľavý lesk slnečnej pozlátky prisládzal staré múry, droliaci sa betón a zelinu vyrastajúcu z puklín. Motal som sa po tom sídle, či sídlisku a čosi mi tam chýbalo. Niečo ako nenaplnenie očakávania ma pridúšalo. Miatlo. Konečne mi docvaklo, že neviem nájsť centrum. Prišiel som z tej časti sveta, v ktorej pri vjazde do mesta na pozadí oblohy, na horizonte podvedome hľadáme koruhvičku kostolnej veže. Hore vežu, dole námestie. Ustrnulý zhluk obydlí v stepi. Uťapkané, zvetrané a popraskané hmoty. V jej útrobách žijú ľudia, ale navonok sa mrví, a rozožieraná rozpadá ako dielo prírody. Komunizmus predsa mal byť vo svojej podstate čímsi ako vrásnenie, hlásal, že zmení podobu Zeme v jej geologickej vrstve. Pochová staré, stvorí nové. Leova naozaj pripomínala výsledok tektonických a atmosférických aktivít. Zbytočne som hľadal námestie a centrum. Centrum malo byť v Moskve, na Červenom námestí, nikde inde.

Keď sa Daniel Kalder, autor Zabitého kozmonauta vybral po desiatich rokoch z Moskvy do Texasu na mexickom pohraničí, opýtal som sa ho, prečo práve tam. Odvetil, že po Rusku ho už zaujímajú len apokalyptické miesta. Stačí si pripomenúť Krvavý poludník a Cestu Cormaca Mc Carthyho a je jasné, o čom Kalder hovorí.

Tento výraz som hľadal: kraje a miesta apokalypsy. Potuloval som sa po periférii zaniknutého impéria, nachádzal som jeho zbytky, kostrové zvyšky. Tak ako tu, v meste Leova, ten starý betónový múr, v prasklinách rástla burina. To isté na letisku v Bracku, v Zabajkalsku na čínskej hranici, v mongolskom Darchane i Ulangome. Aj v Chocime na Ukrajine. V hoteli z tej istej tehly ako domy v tieni chorých gaštanov. Putoval som po ich stopách. Ako na vykopávkach, striehnuc, kde sa kruh starého stĺporadia vynorí spod zeme. Pátral som po hrdzavom železe. Po prvotných skladníkoch utópie, ktorí sa pozvoľna vracali do ríše minerálov. Miesta v stepi – tu, či kdesi v Kalmycku, na okrajoch púšte Gobi – akoby ktosi nazhŕňal kamenie od samého horizontu, navŕšil z nich neveľkú hŕbu a povedal; vstúpte a prebývajte. Na mieste, kde predtým nebolo ničové nič. Len dedinky s domami pričapnutými ako korytnačky v rozpálenom prachu a občas jazdci zjavujúci sa medzi falickými vinohradmi.

Hľadal som stred mesta Leova. Zmrákalo sa. Do šera svietili len jasavé vývesky z plastu hlásajúce mená bánk a mobilných operátorov. Len to svietilo. Tohto jasu sa mala zľaknúť prastará postimperiálna temnota. Mala vzbĺknuť ako suchá tráva, ako čierny papier a vo svetle toho plameňa sa malo na svet vykľuvať to nové. Apokalypsa za apokalypsou.

Michai mal hádam desať, jedenásť. Stál na krajnici a mával. Bolo to v dedine Michailovca, temer na ukrajinskej hranici. Nastúpil a dosť sa vyplašil, keď zistil, že nie som našinec. Ale rozhovorili sme sa po rusky a rozpaky pominuli. Vravel, že jeho otec chová kone.

Bol drobný, svetlovlasý, v trošku priveľkom svetri, športových trenkách. Chcel k vlaku v Bugeaci. Cestoval k babke. Poškuľoval po mojej nokii. Nakoniec sa predsa len odhodlal a opýtal sa ma, či mám v nej nejaké hry. Odpovedal som že vlastne ani neviem, lebo ja len volám a esemeskujem, nech sa pozrie sám. Chytil telefón, chvíľu hľadal a po niekoľkých sekundách sa už spustilo pípanie. V zaujatí aj pozabudol, že sa vezie s akýmsi pofiderným neznámym, ktorý má na zadnej maske namiesto rezervy bicykel. Opýtal som sa ho čo robí, kto sú jeho príbuzní, či sa chystá cestovať aj ďalej. Nerušene klikal, oči od mobilu neodlepil. Áno, raz som bol s otcom v Taraclii. „Óčeň krasivyj górad,” povedal vo chvíli, keď dosiahol jedno z víťazstiev v elektronickej vojne, lebo od radosti až podskočil. Vzápätí sme dorazili do Bugeace a museli sme sa rozlúčiť. Keď mi podával telefón, v očiach mal smútok. Vystúpil na križovatke a vykročil vpravo. Pozeral som za ním, kráčal pomedzi staré dodávky, konské povozy, krížom cez príležitostné trhovisko na priesečníku ciest. Drobný a krehký ako vrabec Michai, vedel lepšie ako ja, čo mám v mobile a bol v nádhernom meste Taraclia.

Stan mi bol nanič nič, ale bicykel sa zišiel. Počas pobytu v Trebujeni ma vozil štyri dni. Po večeroch som sa snažil nepreháňať to s vínom, aby som ráno vládal vyraziť ešte pred úpekom. Bol september, ale horúco bolo ako v júli. Nabral som si vody a vozil som sa. Maşcăuţi, Jevreni, Izbişte. Dlhé výlety po rozpálených bielych prašných cestách v nehybnom vzduchu. Občas nákladiak, sedan a oblak prachu. Vzápätí ticho a páľava. Dalo sa jazdiťpo krajnici, v tieni orechov rastúcich popri cestách. Kilometre osamenia. Zvláštny pocit, kraj bol obrobený, zjavne niekomu patril, prítomnosť hospodárovej ruky bola neprehliadnuteľná, no živej duše nikde. Občas stálo na kraji poľa auto a to bolo znamenie, že niekde v strede poľa, v tej záplave stebiel prelievajúcich sa z chrbta jedného mohutného pahorku na druhý, sú ľudia. Mordujú sa v úpeku. Pripútaní k pôde, v hlbokom predklone, spálení slnkom. Niekedy som na kraji poľa zastal, tíšina, bezvetrie a v hĺbke kukuričného hája čosi ševelilo. Boli tam, pracovali, neviditeľní, neskutoční. Večer som mal na košeli soľné mapy.

Jazdiť sa dalo aj po chodníkoch, od ciest vzdialených. Stačilo v Trebujeni pri moste zísť z cesty smerom na Raut a vyraziť proti prúdu popri rieke. Napravo, východne, sa vypínal skalný zráz a kvôli nemu sa tam slnko na oblohe zjavovalo neskôr. Vysoko, v skale, mali mnísi vytesané cely. Pred rokmi som v jednej z nich bol. Chudý a bradatý mních ma považoval za Slováka. V skalnom výklenku mal vtesnané lôžko prikryté červenou prikrývkou. Hneď vedľa bola kaplnka s oltárom a ikonami, ale tá kamenná stiesnenosť, klaustrofóbia, pôsobili ťaživo. Mohlo to byť pre pustovníka dobré miesto, lenže pri nízkom vchode už z nohy na nohu prestupovali ďalší zvedavci. A tak to šlo po celý deň. Dva kilometre ďalej boli v skalnom zráze opustené cely. Zišiel som z bicykla a vyškriabal som sa tých dvadsať – tridsať metrov. V jaskyniach vydlabaných v poddajnom kameni bolo sucho a teplo. Našiel som stopy po nápisoch, reliéfoch. Pri vstupe sa stačilo otočiť a prestrel sa vám široký výhľad na rieku a údolie. Skúsil som si predstaviť život mníchov pred takými tristo – štyristo rokmi. Žili v útrobách brala a hľadeli na nehybný svet pod sebou, pozvoľné striedanie ročných období, zmeny počasia. Dážď, sneh, vietor. Na okraji stepi. Inak nikde nič. Zopár kamenných budov, niekde zrúcanina. Znepokojujúce susedstvo s Tatármi za dnestrom. Živil hrdinskú vieru pustovníkov strach pred pustinou? Alebo úžas z nesmiernosti a bezhraničnosti sveta stepí? Usadil sa tu ľudský duch, aby skúsil zistiť niečo o svete, do ktorého sa nedalo dovidieť? Na som myslel, usadený v kamennom útulku.

Slnko sa posunulo a tiene sa začali klásť na opačnom brehu rieky, začul som suchý tresk. Jeden, druhý, tretí, čoraz viac. V úplnom tichu ten zvuk doliehal zo vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov, umocnený ozvenou odrážajúcou sa od skalného zrázu. Boli to plastové fľaše, stovky, pripomínalo to divokú skládku. Praskali v teple. Zvuk to bol príkry, v tichu predpoludnia, pri pohľade na zarosené dlhé tiene, znel obhrublo. Sedel som na drsnej bielej skale plnej odliatkov drobných mušličiek. Z geologickej vyhne, z hĺbky stáročí, z cely pustovníka som hľadel na smetisko.

Také to tam bolo. Uprostred viníc tleli zdochliny. V droliacej sa matérii komunizmu klíčil novotvar nastupujúceho sveta v ktorom bude mať každý, kto sa chce cítiť ako človek, svoj účet a svoje očko v sieti, aby nezahynul z osamelosti.

Pokiaľ ide o osamelosť, komplikovala mi celý pobyt. Len čo som sa s niekým pustil do reči, len čo som sa dostal k tomu, aby som vyjavil, že nie som tak celkom turista objavujúci a spoznávajúci krásy pozabudnutého kraja, bolo sa treba priznať; prečo sám? Pri návrate od opustených pustovní om narazil na miestnych a pustili sme sa do reči. Najskôr sa trochu zaťato vyzvedali, prečo po rusky, prečo nie po moldavsky, teda vlastne po rumunsky. Vysvelil som, že som Poliak a po rusky je mi to bližšie a že sa ospravedlňujem. Chápavo prikývli. O minútu padla otázka – prečo sám. Žena je kde? Bolo zjavné, že som pricestoval sám. Vlastne nikoho osamoteného som nestretol. Iba ak ľudí na cestách, stopárov, ktorí sa chceli zviezť a to sa vlastne stretli dve osamelosti, ale otázka už padla. Vnímali ma ako čudo, možno menejcenné, lebo osamelosť bola hriešnej, prekliatej povahy. 

V meste Bặlţi som si bicykel odložil u recepčného. Zamkol ho vo svojej neveselej kutici a nechal si za to zaplatiť. Mal vyše šesťdesiat, prešedivený, vysoký, prihrbený. Vravel, že je jedno, či je človek Moldavcom, Rusom, Ukrajincom, Poliakom, či Nemcom, lebo všetci ľudia sú bratia a vážiť si treba srdečnosť a úctivosť. Vysvetľoval to sám sebe, pevne zvierajúc moju dlaň. Znelo to ako budovateľské heslo, ale vkladal do toho celú svoju dušu, akoby ma potreboval ubezpečiť, že ani moja cudzia osamelá figúra mu nebráni prijať ma do spoločenstva ľudí.

Len malý Michai sa ma od hry v telefóne nevypytoval. Nič nevyhlasoval. Vystúpil, pozeral som za ním a uvažoval som nad tým, že by bolo dobré zájsť do Taraclie, pozrieť sa, ako vyzerá jeho prekrásne mesto. Nebolo ďaleko. Prepravil som sa do Comratu, kde som kedysi videl dievčinu v čiernom sedieť na traktorovej vlečke, pri otvorenej rakve odháť vejárom od tváre nebožtíka muchy. Po tridsiatich kilometroch som zabočil doľava. Jazero sa volalo takisto ako mesto. Vyhľadal som hlavnú ulicu. Okrej nej tam toho veľa nebolo. Kostol, tržnica, nejaké obchody, bankomaty, všetko. Vzápätí sa začínala vidiecka zástavba. Stodoly v tieni sadov. Asfalt sa strácal. Vystúpil som a pokúsil sa pozrieť sa na to Michaiovými očami. Trocha zdola, aby všetko podrástlo, zdôstojnelo. Predstavil som si, že som prišiel z Michailovky, kde na hlavnej ulici len horúci vietor z ukrajinských šírav točí prach. Predstavil som si, že sa pozerám na krásu. Šlo to bez námahy. Povedal som si, že som zabudol podrásť, že som vlastne decko, malý chlapec a nech sa z domu vyberiem na ktorúkoľvek stranu, všade ma čakajú čudesá. Zreteľne som si pamätal ten pocit spred štyridsiatich rokov: zjavné je len predlohou skutočného videnia, treba vedieť prekuknúť poťahy na objektoch sveta, v ktorom sa hranice skutočnosti a predstavivosti stierajú, rozpúšťajú, miznú a ja sám, nasledujúc svoju predstavivosť, sa strácam v útrobách skutočného, vymysleného a nadprirodzeného. Musel som ísť do Taraclie, aby mi došlo, že nikdy som nič iné, než návrat do tamtej sýtosti prežívania nehľadal. Preto som nechcel ísť do Talianska. Nechcel som, aby mi Taliansko svojou rafinovanosťou, zložitosťou, vrstevnatosťou zaclonilo tú zásobáreň z detstva. Dá sa v nej prebývať ako v najhlbšom sne a ostať pri plnom vedomí. Možno je to zvrhlosť, že si namiesto Talianska vyberiem prejdeného psa s reťazou ležiaceho pri ceste, pod mračnom múch. Lenže potom aj detstvo je perverzné, keď odmieta ponuky samozrejmej každodennosti a znevažuje ju, či pretvára. Takže som vlastne necestoval nikam, len som sa vnáral do scenérií, ktoré živili môj zámer nasýtiť sa ich každodennosťou. Tak to decko vo mne chcelo a prebiehalo to na nenápadných miestach, na miestach s pôvabmi dobre ukrytými, s neokázalým bytím. Na okraji stepi, povedzme. V Taraclii. 

Alebo vo Vulcăneşti. Alebo v Cantemire. Alebo v Giurgiuleşti. Alebo v Cahule. Juh. Čo sa stane s tým svetom, keď sa vzdá svojej melanchólie? Čo ju nahradí? Zvolí si krajina svoj osud a bude hľadať vlastnú tvár? Ako chcú vyzerať všetky tie krajiny, ktoré doba vyplavila na plytčinu? Budú sa opičiť jedna po druhej, alebo budú svoju zanikajúcu krásu obdivovať v čarovnom zrkadle? Na čo sa premení to dávno zotleté s ostatkami utópie komunistického konca dejín? Znova a znova som opúšťal hlavnú cestu, aby som sa túlal a prizeral. Na pohľad bolo všetko ako predtým. Vláčili snopy kukurice. Sedeli pred domami na krajniciach asfaltiek a do prachu kreslili svetlom pozlátené kruhy. Kráčali popri cestách a dlhými tyčami ráňali orechy. Desiatky kilometrov stromoradí. Tlačili bicykle obložené mechmi s tou úrodou od cesty. Ovce mali vlnu tej istej farby ako vyprahnutá tráva. Páchli sucho a výrazne. Kone stáli na holinách s hlavami hlboko sklonenými, hádzali čierne tiene. Pri hrádzkach sa beleli kŕdle husí. V dedinách sa po rozodnení ozývala hydina. Najviac bolo počuť kačice. Možno preto, že keď sa budili, panovala ešte tma a ticho. Zdalo sa, že je to tak odpradávna. Jedného dňa pred mojím hotelíkom v Tribujeni zastal čierny mercedes. Vytúpil hrubokrký holohlavý týpek. Všetko bolo na ňom ako sa patrí: zlatá reťaz, zlatý prívesok a nedostižné sebavedomie. Napadlo mi, že hľadím na to nové. Keď som sa vrátil z bicyklovania, temer som ho nespoznal. Mal na sebe len kraťasy, žabky a reťaz. Skláňal sa nad rozrobeným prasaťom. Vyberal vnútornosti. Vypasený a prekrvený pôsobil, akoby štvrtil sám seba. Nakoniec si pol prasaťa hodil na rameno a ohnutý pod tou ťarchou vykročil ku kuchyni. Nevedel som sa vynadívať, bol ako z obrazu Francisa Bacona, ako obaja Bruegelovia v jednom. Nenápadne som si ho odfotil.

Lenže stačilo zájsť do Kišiňova a človek uzrel mesto zasnené i divoké odrazu. Mesto, ktoré sa lienilo a z putujúceho bylinožravca sa premieňalo na dravca. Mesto v delíriu idiotskej premávky. Posedávali, šparchali sa medzi zubami, lúskali slnečnicové semiačka ako po stáročia, ale len čo sa stali vodičmi, začali vystrájať ako blázniví. Trúbiac, obiehajúc cez plnú, natesno myšičkujúc. Vzápätí zastavili, vystúpili a oddali sa snivosti, klebetniu, škriabaniu na bruchu, žabky skopnuté, na nahých lýtkach červené šmuhy po nepestovaných nechtoch nôh. Akoby niekto v nepravidelných intervaloch púšťal do nich elektrinu.

V živote som nevidel toľko zmenární. Všade boli. Malé kukane v zadných kumbáloch, priechodoch, vo výklenkoch, vydlabané do skaly, osvetlené žltým svetlom, tesné, ledva sa v nich človek obrátil. Stolček, kalkulačka, alebo drevené počítadlo, kovová pokladnička, kreslo, žiarovka. Zmenárnici ako zmučené automaty, rátali, zrak nezodvihnúc, mlčky. Ako prilepení, jaskynní ľudia. Na rohu ulíc Ştefana cel Mare i Ismailovej sedel na schodíkoch žobrák. Obnažené protézy nôh sa voskovo leskli. Ruky mal len od lakťov. Klepalo ho v stacionárnej verzii epileptického záchvatu. Niekto ho každý deň priniesol aj odniesol. Dav ho obchádzal natesno. Keď som ho zazrel, zabudol som siahnuť do vrecka, kde som mal zrolované jednolejové bankovky prichystané špeciálne pre potreby kišiňovských prechádzok. Chcel som to odčiniť, ale rieka tiel ma unášala ďalej. Keď som sa po niekoľkých hodinách vracal, nebol tam. Toho večera som sedel na terase Green Hills Nistru a popíjal som pivo. Chlap okolo štyridsiatky. Otrčil plastový pohár a posunkom ma vyzval, aby som prispel. Odmietol som. „Američan?” opýtal sa. Pokrútil som hlavou. „Germán? Angličan?” Povedal som mu. Pozorne sa mi prizrel, akoby mu moja národnosť bola akási bližšia. Ale potom sa len usmial. „Tak ty sovjeckij čelavek,” povedal a stratil sa v kišiňovskej noci. Pichlo ma pri srdci. Ranil ma. Chcel som sa vzpriečiť. Ja? Sovietsky človek? Ako sa opovážil, s tým svojím žobráckym téglikom, čaptavec? Ako? Dopil som a vravím si: Áno. Som sovietsky človek, aj keď asi iba jeho tieň. Obsedantne obrážam územie zaniknutého impéria. Hľadám zvyšky podoby strateného sveta. Počas môjho života sa nestalo nič porovnateľne veľké a silné. A už sa asi ani nestane. Nebolo to ani pekné ani dobré, ale prevalilo sa to ako kataklizma alebo náboženstvo. Hlavne to vyvolávalo hrôzu. Všetky tie pozostatky anticivilizácie, ktorá ako potopa skántrila človečenstvo s celou jeho históriou, minulosťou, vierou a múdrosťou. Droliaci sa betón, hrdza, burina. Antihmota. Nemal som čo hľadať v Taliansku, pretože som hľadal pamiatky po zriadení, ktoré malo priniesť definitívne vyslobodenia sveta. Ok, vravím za neznámym do kišiňovskej noci. Zrejme som sovietskym človekom.

Vracal som sa cez Costeşti. Cesta do Rumunska vedie po korune hrádze priehrady. Nádrž je okolo dvoch stoviek kilometrov dlhá. Bol príjemný, jasný deň, ale kam oko dovidelo, nikde nikoho, nijaký čln, loďka žiadna. Colná prehliadka na moldavskej strane zabrala niekoľko minút. Ktosi predo mnou viezol zeleninu v dacii kombi. Vyšiel som na hrádzu. Medzi betónovými bariérami vietor gúľal chumáče bodliakov. Také ako vo westernoch. Niečo na spôsob ruže z Jericha. 

Z poľštiny preložil Silvester Lavrík

Andrzej Stasiuk, poľský prozaik, básnik a publicista. Od roku 1987 žije v Nízkych Beskydách na poľsko-slovenských hraniciach, kde založil nakladateľstvo Czarne, ktoré sa zameriava na publikovanie talentovaných literátov zo strednej Európy. V českom a v slovenskom preklade vyšli Haličské poviedky, autobiografická kniha Jak jsem se stal spisovatelem, neskôr Dukla, Moje Evropa (spolu s Jurijom Andruchovyčom), Cestou do Babadagu, zbierka príbehov Taksim, román Bílá vrána, hry Čakanie na Turka a Tri hry.

Cestování Evropou, co vědí boty? 

GONÇALO MANUEL TAVARES

PORTUGALEC V TURECKU

Jak se pozná Evropa? Z výšky ukážeme prstem na mapu a řekneme: hele, Evropa! Dokonce můžeme červeným fixem vymezit, co je uvnitř a co vně, jako kdyby se Evropa dala zjednodušit na nějakou hmotu zaplňující prostor, na objem, na konkrétní materiál. Ale Evropa není jen nějaký předmět, který má délku, šířku a výšku. Evropa, abych tak řekl, přece není žádná krabice. 

S naprostou samozřejmostí říkáme, že tohle místo už do Evropy nepatří a tohle ještě ano, jenže prokázat to lze jen nákresem, geometricky. Lidsky však zdaleka ne. 

Evropa totiž může existovat i v něčem docela malém. Například tam, kde jde po ulici jeden Evropan, jde i celá Evropa – nebo ne? Ta otázka zní skoro bláznivě, nicméně je lákavé představit si, že ten Evropan cestuje stejným způsobem, jakým cestovali naši předci, po svých, pěšky, nikoliv díky technickým vymoženostem. Za cenu úsilí, které vynakládá jeho vlastní organismus, dokonale pochopí význam měřítek, pochopí naživo, co znamená tisíc metrů či sto nebo dvě stě kilometrů. A takový občan pak dokáže měřit Evropu lidsky, ejhle projekt, o kterém stojí zato přemýšlet. Evropan, který by chtěl měřit Evropu svými kroky, a měřítkem mu bude vlastní tělo. 

Pokud se tedy takový Evropan, který cestuje stejným způsobem, jakým cestovali jeho předci, vydá z jednoho konce Evropy a dojde až na její samý okraj, je to, zaprvé, pěkně dlouhá cesta! Zadruhé dlužno poznamenat, že se unaví, a zatřetí, to nejdůležitější: když se nad tím zamyslíme, uvědomíme si, že jeho boty jen stěží rozpoznají správný moment, v němž Evropa přestává být Evropou. 

Přesně takový pocit zažije člověk na příklad v Turecku: boty i srdeční rytmus mají problém pochopit rozdíl mezi Istanbulem západu a Istanbulem východu. Evropan to svým botám musí vysvětlovat a skoro do zbláznění opakovat: tam na té straně jste byly v Evropě a tady jste v Asii. Chápete, boty? 

Tohle žádná bota nepochopí. 

Protože je nutné počítat s hmotným světem a s jeho reakcí na různé živly. Například je zásadní rozdíl mezi chůzí po pevné zemi a chůzí ve vodě. Chůze ve vodě je chůzí v odlišném živlu, který má jiný odpor a tření, a odlišnou formu kontaktu s tělem. Krátce a stručně, když se Evropanovo tělo ponoří do Bosporu, namočí se. Pak pochopitelně není třeba nic vykládat, nic objasňovat hmotným a organickým prvkům, tělu, botám namočeným v moři. Nemá smysl vysvětlovat tělu, že voda klade zásadně jiný odpor než bezvětří či prudký vichr. Jenže v Turecku obecně a mimořádně silně v Istanbulu, jako jednom z konců Evropy, pociťujeme, jak je složité, aby tělo poznalo, že vstoupilo do jiného živlu. 

(A přesto.

Nic evropského mi není cizí, měl by říci evropský občan. Ale není to tak docela pravda. V Turecku, abychom u něho zůstali, balancujeme mezi známým a cizím. Ve škole nás od začátku učili, že známé věci by v nás měly vyvolávat pocit bezpečí, a ty cizí zvědavost. No dobře, jenže tělo se svými chutěmi, pudovou náklonností či odporem je živý organizmus, který občas není, tak říkajíc, politicky korektní. Třeba mu nemusí chutnat cizí strava. A zvědavost skončí hned s prvním soustem.)

Každopádně kdyby Evropu ohraničovala jen voda, všechno by bylo jednodušší a dětem ve škole by se nemuselo nic vysvětlovat. Žádné slovní či obrazové vysvětlivky by nebyly zapotřebí, ani kdyby kolem Evropy byly samé vysokánské hory. Tělo by pocítilo rozdíl mezi Evropou a neEvropou podle toho, jak by se zadýchalo. 

Jenže právě o to tady jde: příroda nevytvořila mapy. A všimněte si, že navzdory veškerému technickému pokroku, Evropanovo tělo stále patří k přírodě (aspoň zatím). Nemusí se nám to líbit, ale je to tak: Evropanovo tělo má blíž ke zvířatům a rostlinám než ke strojům. Je dál tělem přirozeným. Proto sice přistoupí na pravidla a mapy oddělených prostorů, porozumí jim svým intelektem a vědomím, ale to je všechno. Víc nic. 

Vraťme se tedy k tomu, co není vidět, zapomeňme na velké plochy, a máme tu další možnou definici Evropy: Evropa je místo, kam přichází Evropan. 

Podívejte, ten maličký bod tamhle dole, a když budeme trpěliví, spatříme, jak se hýbe. Člověk, který postupuje – pěšky nebo na kole. Ten člověk je Evropa. Tamhle jde, už mimo hranice vymezené červeným fixem. Ten postupující Evropan se už zjevně nachází na jiném světadílu. Nicméně tam jde ona, Evropa, právě ta.

Mám rád zejména jeden verš Walta Whitmana: “Nejsem jen něco mezi svým kloboukem a střevíci”. Ani Evropa není vymezena svými střevíci a kloboukem. V Turecku je to jasně patrné. A je to dobré. 

Báseň – Fikce (Evropa, cesta)

1.

Kavárna Pierre Loti, 

u vchodu do hřbitova, 

hroby jako záhony; 

za náhrobky, záhony květin, 

které vyrůstají zespodu,

jak to má být; s kořeny 

v mrtvém těle; 

jsou si jisté světlem, jež vydává tělo, když

tiše dovolí, aby 

příroda,

postupovala dál. 

Vlastně výš.

2.

Správná odpověď, nějaké dítě 

běží, ale jako zázrakem není 

slyšet jeho dupot po nádherné, téměř posvátné podlaze.

Bohatí nedupou hlasitě, 

jako ostatní (a děti bohatých se takové už narodí: 

bez zvuku).

3. 

Ostrov, který patří jednomu 

fotbalovému klubu.

Uprostřed Bosporu, 

ostrov, kam pravděpodobně odcházejí 

náhradníci, 

ti, kterým se nedaří, kteří

jsou slibní, ale až příště. 

Místo Napoleona,

sem vyhostili sportovce 

bez formy.

Ve 21. století to je

spravedlivé.

4.

Líbí se mi Istanbul.

I Modrá mešita.

5.

Na místě dopadu, 

se tělo rozdělí na dvě

či více částí.

Na místě povznesení, 

tělo úplně zanikne,

přestane existovat

a zbude jen duch. V Modré

mešitě, rozpřahuješ 

paže a opisuješ jimi 

správnou křivku, 

ale stejně se nedokážeš 

dotknout vlastních nohou.

Chceš totiž pochopit, jak daleko 

můžeš dojít, 

úplně beznohý.

Nepadáme v podstatě jen díky zvědavosti. Chceme

postupovat dál.

6.

Neopouštěj venkovní prostor; 

v kašně poblíž náměstí 

Sultána Ahmeta, v poloskryté 

zahradě, 

padající voda, 

jako by 

tekla opačným směrem.

Každý správný zvuk

vychází zdola nahoru 

a tenhle taky tak.

Tím jsou 

lidské a hudební nástroje nahrazeny

jistou přirozenou změnou směru.

V jednom koutě 

klasická hudba, 

a klasická voda ve druhém.

Rozhovor to není,

ale hádka také ne.

Posloucháš na obě uši 

a ta píseň je naprosto stejná; 

protože jsi nesoustředěný. 

A také (protože jsi) zticha.

7.

Dvě odlišné události, náhle

na náměstí Sultána Ahmeta: 

liják uprostřed léta, 

a působivé zahřmění, 

a přesně ve stejný okamžik, 

volání z minaretů, 

zpěv, jímž svolávají věřící. 

Hřmění a strach z něho, dvě skutečnosti, které obě stály u zrodu

všech náboženství.

A mezi dvěma tak silnými hlasy, hromem 

a voláním muezínů, 

slyš téměř žensky křehký déšť, 

jenž praví: opatrně, 

nezapomeň, 

že jsi smrtelný.

Hle důkaz přímo uprostřed náměstí Sultána Ahmeta. 

Jsme živí a smrtelní; krátce po druhé odpolední 

a je nesmírně vzácné, mít jednu hodinu, jednu minutu tak hloupě jasno. 

8. 

Ukryl jsem se před deštěm

do stanu, kde prodávají všechno, 

včetně deštníků.

Jestli se jednou budu chtít ukrýt před

smrtí, 

zkusím najít tenhle stan.

Stojí na náměstí Sultána Ahmeta, 

ale existuje jen ve snu 

(a když prší). 

9.

Pokud se soustředíš na vodu, zapomeneš

na hudbu, 

pokud se soustředíš na hudbu 

zapomeneš na vodu fontány.

Pokud piješ vodu z fontány, neslyšíš ji 

(netrpělivost a vedro to nedovolí).

Nemůžeš pít hudbu; 

nedokážeš zachytit tóny 

do re mi fa padající vody; kdo 

ten živel naučil takhle

padat?

Věz, na co myslím: voda, 

je jeden z mála živlů, 

který vytváří hudbu, když padá 

(pokud jí není příliš 

mnoho).

Tu schopnost jí lidé 

závidějí: 

ani sebecitlivější sebevrah 

když padá, hudbu nevytváří; 

jeho výkřik 

ani dopad na zem 

nelze považovat 

za příjemné zvuky.

10.

Turecko.

V Motýlím údolí není nic nové, 

nic pozastavené, 

ale těžké zvíře 

padá, 

delší dobu.

Z portugalštiny preložila Lada Weissová

Gonçalo Manuel Tavares, portugalský spisovatel. Žije v Lisabone, kde v tajomších kaviarňach denne píše texty. Jeho najslávnější a nejprekladanejší román Jerusalem nielenže získal roku 2004 tri najslávnejšie portugalské literárne ceny, ale literárni kritici denníka Público ho zvolili za knihu desaťročia. Roku 2002 začal písať pod názvom Bairro (Štvrť), sériu kníh – doteraz jedna z desiatich Pan Kraus a politika a Pan Brecht a úspěch, vyšla aj v českom preklade.

PREKLADATELIA

Mária Michalková prekladá z francúzštiny (Yann Arthus-Bertrand Zem krásna neznáma, Éric Fay Nagasaki, Saphia Azzedine Bilqiss či Marie Darrieussecq Tom je mŕtvy); venuje sa aj prekladu a úprave filmových titulkov, okrem toho vyše desať rokov pripravuje pre Rádio Devín diskusnú reláciu Symposion (predtým Filozofická knižnica). Žije v Bratislave. 

Jana Páleníková pôsobí na katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem pedagogiky sa venuje aj umeleckému prekladu.  Prekladala diela Mirceu Eliadeho (román Svätojánska noc a antológia fatastickej poviedky V tieni ľalie). Za preklad eseje Andreia Plesu Minima moralia získala prémiu literárneho fondu a roku 2004 jej rumunský prezident udelil Rad za kultúrne zásluhy.

Julia Sherwood prekladá z angličitny, poľštiny, nemčiny a ruštiny. Žije v Londýne. Do slovenčiny preložila novelu Huberta Klimko-Dobrzanieckeho Uspávanka pre obesenca a knihu esejí Tonyho Judta Penzión spomienok. Do angličtiny – okrem iného – aj diela súčasných slovenských spisovateľov Daniely Kapitáňovej (spolu s Petrom Sherwoodom), Petra Krištúfka, Jany Juráňovej, Uršuly Kovalyk a Ballu.

Mária Štefánková preložila z anglického, ale najmä talianskeho jazyka už vyše šesťdesiat titulov. Pereira sa domnieva (Antonio Tabucchi), Bez krvi, Hrady hnevu (Alessandro Baricco), Keď cestujúci jednej zimnej noci (Italo Calvino), Osamelosť prvočísel, Ľudské telo a Čierna a strieborná (Paolo Giordano). Za knihu, Massima Montanariho Hlad a hojnosť bola ocenená Prémiou Mateja Bela. Pôsobí v Bratislave. 

Lada Weissová absolvovala modernú filológiu na Filozofickej fakute Univerzity Karlovej v Prahe a štúdijný pobyt na Universidade de Lisboa v Portugalsku. Žije v Bratislave. Pôsobí ako tlmočníka a prekladteľka, okrem iného preložila do češtiny diela Antonia Lobo Antunesa, Mia Couto, José Saramaga či Paula Coelha. Od roku 2002 prispieva do sekce livros portálu iLiteratura.cz.

Tomáš Čelovský pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, je autorom dvoch poviedkových kníh pre deti a okrem iného do slovenčiny zo srbštiny preložil dve knihy esejí Bogdana Bogdanovića Mesto a démoni a Sprievodca labyrintom mesta (spolu s Karolom Chmelom), román Nenada Viličkovića Sahib – impresie z depresie a z chorváčtiny eseje Človek – demokracia – poznanie: zo súčasnej chorvátskej filozofie.

Silvester Lavrík, spisovateľ, dramatik, režisér. Vydal deväť beletristických kníh, úspešne inscenoval niekoľko svojich divadelných hier a jednu rozhlasovú hru. Žije v Bratislave. Ako posledný mu vyšiel román Nedeľné šachy s Tisom a preklad novely poľského spisovateľa Huberta Klimko-Dobrzanieckeho Samota. Svoje aktuálne eseje publikuje vo víkendovom vydaní Denníka N.