Divý kapitalizmus verzus premoderná reštaurácia. Musí to byť niečo zvláštne, keď je to rovnako dôležité pre zaľúbencov, vlády aj obchodných partnerov. Pri pohľade z diaľky ho vidíme ako jav, ktorý zohráva významnú úlohu v živote nielen ľudí, ale aj zvierat, a to nielen svojou existenciou, ale aj neprítomnosťou. Ba čo viac, zvieratá a ľudia nielenže prechovávajú voči seba navzájom alebo voči univerzu dôveru alebo nedôveru, ale vytvárajú aj dramatické situácie, v ktorých slobodne fungujú ich dve zázračné schopnosti, miméza a mimikry. Vedia rozptýliť nedôveru iných. Vedia prebudiť dôveru iných. Vedia zneužiť dôveru iných. Vedia využiť zdanie dôvery. Naletia na zdanie dôvery. Získavať dôveru, strácať dôveru alebo vedome […]

Aby bolo hneď na začiatku jasné, už to je do neba volajúca hlúposť, že v štáte, ktorý sa deklaruje ako demokratický, navyše multikultúrny, zložený z viacerých národností, sa vôbec politici starajú do toho, z akých učebníc sa majú učiť deti menšinového národa a riešia, či sa menšinový žiačik môže učiť zemepisné názvy vo vlastnom jazyku. A keď sa navyše, tak ako na Slovensku, pokúsia prijať zákon, ktorý by priamo reguloval používanie maďarčiny a nepriamo aj jej všeobecné pravidlá, lebo väčšinové obyvateľstvo má pocit, že žitnoostrovský Slovák  je „pomaďarčovaný“ tým, že jeho maďarský sused hovorí namiesto Dunajská Streda Dunaszerdahely a namiesto Vysoké Tatry […]

Tak sa nám zlaté české ručičky zasa raz vyznamenali. Roboty urobili len toľko, „kolik sní jogín stižený vředem na žaludku“, ako hovorí Hašek, ale tej slávy okolo! Samozrejme, mám namysli plastovú plastiku Európy z téglika Davida Černého. Samozrejme, že sa mi jeho blasfemické performingové gesto nepáči. Nemá sa mi čím páčiť. A za performáciu, prinajlepšom, ho považujem preto, lebo nie je možné vnímať ho bez kontextu. Od zadania, cez umiestnenie, až po moment vernisáže, ktorá sa zapíše do dejín. Pokiaľ viem, bola to prvá vernisáž, ktorá predmetu otváranej výstavy podkopla stolček tak rýchlo, že odvisol na šibenici predsudkov ešte skôr, než […]

Som legenda! Nie je prirodzené, že ak som (čo aj nechcenou) súčasťou legendy, aj ja som legenda? Napriek tomu, že človeka po úprimných silvestrovských bozkoch od štyridsiatich dvoch ľudí schváti chrípka, sa, súc legendou, môže cítiť povznesene. Legendou má byť bývalý Vysokoškolský klub Socialistického zväzu mládeže v Bratislave, kam sa priemerný vysoškolák dostal len po obskúrnej známosti s púšťačmi alebo s normalizačnými funkcionármi vo vedení klubu. Alebo ako ja s rozzúrenou odmietnutou partiou rozbitím brány či z Kolárskej ulice cez okno. Legendou má byť úzka, škaredá a špinavá kaviareň u Michala na bratislavskom korze, jediná kaviareň na okolí okrem hotelových […]

Nobelovská reč Jean-Marie Gustave Le Clézia. Pár hodín predtým, ako som sa na svoje veľké prekvapenie dozvedel, že mi Švédska akadémia udeľuje svoju cenu, som si znovu prečítal knižku Stiga Dagermana, ktorú mám zvlášť rád: zbierku jeho politických spisov s titulom Essäer och texter. Nebola to náhoda, že som sa znovu zavŕtal do čítania tej kúsavej, horkej knihy. Mal som v pláne ísť do Švédska prevziať cenu, ktorú mi minulé leto udelila Spoločnosť Stiga Dagermana a chcel som tiež navštíviť jeho rodisko. Vždy som jeho pero vnímal veľmi citlivo, tú zmes mladíckej nehy, naivity a sarkazmu. Jeho idealizmus. Jasnozrivosť, s […]

Škandál je bohom dnešného života. Bez škandálu neexistujete. Škandál je posledná záklopka slávy, posledný spúšťač spoločenského záujmu. Všetko ostatné je pokryté machom ľahostajnosti. Sporiadaný človek sa musí držať bokom od škandálov, ale koho už zaujíma taká šedá myška? Z Panamy som odletel s presvedčením, že som tam práve rozlúštil podstatu života v Rusku. Porušil som zmluvu s Prvým kanálom ruskej televízie, opustil projekt reality šou Posledný hrdina, a nakoniec som im všetkým ešte povedal, že ich projekt je fašistický. Tvrdé slovo ich nahnevalo, a mňa zasa nahnevalo, že ani nepochopili, o čom je reč. Posledný hrdina je jeden z hlavných […]

My life began in the Reichsprotektorat Böhmen und Mähren and I am likely to end my days in the Czech Republic.  As it happens, at the start and at the end of my life there it was an entity from which Slovakia has been cut off. However, the majority of my life took place in Czechoslovakia. Does that make me feel a Czech or a Czechoslovak? I would say that things are more complicated, especially in my case. Let me explain. My grandfather on my mother’’s side was a Ukrainian. His name was Žyla and he was the grandson of […]

Najnovší reformný opus magnum zameraný na vyvetranie v školstve pripomína jednu starú, ešte premakarenkovskú a preddiderotovskú zásadu, ktorá je v slovenčine lapidárne zhrnutá v ustálenom slovnom spojení malý dvor a veľký bič. Dvorom je v tomto prípade manévrovací priestor pre učiteľov v prvej línii, bičom sú direktívne predpísané očakávania. Výsledkom je konanie pod tlakom, v strese a teda zmätočné a hysterické. Bolo by pohodlné zvaliť to na učiteľov. Bolo by lákavé zvaliť to na ministra. Lenže problém leží niekde inde. Podľa mňa nemáme dobre pomenovaný cieľ a ujasnený postup. Je mi ľúto, že to musím skonštatovať ako hlavný poznatok o tom, čo bolo do našich škôl vpustené na sklonku minulého školského roka […]

Neviditeľný muž – posledný portrét Radovana Karadžiča. Nikdy som nedôveroval ľuďom, ktorí v televízii vedú nekonečné reči o zdravej životospráve akoby to bolo náboženstvo. Nedokázal som sa zbaviť naliehavého pocitu, že niečo nie je v poriadku s ich uspokojujúcimi úsmevmi a ich nadšením, s ktorým dávajú rady iným ľuďom, ako žiť. Cítil som za tým akési zlo, ale nevedel som prísť na kĺb tomu, v čom to zlo spočíva. Teraz viem, že som sa celé roky mýlil. V momente, keď zatkli Radovana Karadžiča som pochopil, že títo ľudia nie sú stelesnením zla, ale obyčajní vojnoví zločinci, ktorí sa snažia trochu si privyrobiť. Vždy mi boli podozriví cudzí […]

Je sedem hodín ráno, prerývane pofukuje, prší a ja si balím batoh, pretože zajtra vyrážam na Sibír. V Rusku som ešte nebol. Balím si nejaké handry, bedekre a dôkladnú mapu okolia Bajkalu. Dve hodiny do Moskvy, dve na Šeremeťjevo a päť do Irkutska. Je to ďalej než do Dilí, ibaže poľskému uchu sú Sibír, Irkutsk a Bajkal názvy blízke a znejú veľmi našsky. Oživujú čosi podobné nostalgii. Toto povedomie má však v sebe istú perverzitu, pretože poľská prítomnosť na Sibíri sa odvíja od politických väzňov, zástancov osamostatnenia a povstalcov bojujúcich proti cárskemu Rusku. Na Sibír nikto nešiel dobrovoľne. V 19. […]