Rozhodol sa ruský prezident pre Dimitrija Medvedeva vediac, že slušný človek ho nikdy nepredá?
Foto: Richard Kalvar
Hoci Vladimir Putin vôbec nevyzerá ako Dedo Mráz, nadelil Rusku nečakaný novoročný darček.
Namiesto jastraba, ktorý by mu poľahky mohol vyletieť zo sviatočného vreca v podobe následníka v marcových prezidentských voľbách – jastraba, ktorého už viacerí tipovali, alebo dokonca namiesto seba samého, čo by bolo síce neústavné, ale predsa len o poznanie lepšie, stabilnejšie než ten zúrivý vták, navrhol náš Dedo Mráz obyvateľstvu síce nie bielu holubicu, ale aspoň celkom stráviteľného vtáka. Elita našej krajiny dala hlavy dokopy a zareagovala hlasným (do istej miery pokryteckým) potleskom.
Prezidentov následník Dimitrij Anatolijevič Medvedev si možno potlesk naozaj zaslúži. Mladý, štyridsaťdvaročný právnik z leningradskej profesorskej rodiny, kde sa bez ohľadu na nedostatok financií kupovali množstvá kníh, nás neprekvapil ani tak tým, čo už vykonal v Putinovej družine, ako skôr živými ľudskými očami.
V poslednom čase sme si navykli vidieť na televíznej obrazovke olovené oči armády a byrokratov. V istom zmysle boli strašidelnejšie ako starecké uslzené oči sovietskeho vedenia, pretože zatiaľ čo sovietske vedenie malo už všetko za sebou, olovené oči sa chceli stať našou budúcnosťou. Práve ľudia s olovenými očami tak utiahli ventily a oslobodili nás od slobôd a ešte nie
dosť zrelých návykov perestrojkovej demokracie, že ventily to nakoniec nevydržali, a na zdesenie susedov voz ruskej štátnosti s vŕzganím a bez bŕzd vyrazil namiesto smerom k poriadku, ako by si vrchnosť želala, smerom k priepasti.
Žeby si Vladimir Putin uvedomil, že nacionalizmus, imperiálne ambície, pokrytecké špeciálne operácie sa menia na normu života? Alebo sa pri rozhodnutí riadil skôr otázkou vlastnej bezpečnosti, vediac, že slušný človek ho nikdy nepredá? Na tieto otázky zatiaľ neexistujú hotové odpovede. No je jasné, že tým, že si vybral mladšieho priateľa, “Dimu” Medvedeva, daroval Rusku tú najzelenšiu “cibuľku”, o akej kedysi písal Dostojevskij – keď sa jej chytíme, s ňou sa budeme môcť vytrhnúť z nešťastia. Alebo nebudeme. Ak sa nepošťastí.
Následník Nikolaja I., cár Alexander II. vo všetkom poslúchal otecka, no keď zasadol na trón, urobil to, čo otecko urobiť odmietal: oslobodil roľníkov, urobil liberálne reformy a stal sa z neho cár-osloboditeľ. A teraz pravdepodobný budúci prezident Dimitrij Medvedev pozýva staršieho priateľa, aby sa stal premiérom a vládol krajine spolu s ním, čo je variant o dosť zložitejší ako v prípade Alexandra II., no zato ešte nie stratený.
V ruskej politike nie je dôležitý len pohyb, ale aj vektor pohybu. V Sovietskom zväze stál po celej krajine Lenin ako pomník s vystretou rukou, ukazoval cestu ku komunizmu. Komunizmus nevybudovali, ale tá vystretá ruka v mnohom určila beh udalostí. Ak sa vystretá ruka budúceho prezidenta natiahne smerom k všeľudským hodnotám, už to bude vážna úľava.
Radikálni demokrati v Rusku a niektorí zahraniční pozorovatelia pobúrene sledujú zákulisnú odovzdávku moci z ruky do ruky. No ak máme považovať politiku za umenie možného, budeme sa musieť s takou procedúrou zmieriť. V románe Dobrý Stalin som písal o tom, že ruská duša je od prírody stalinskej povahy. Tým som nechcel nikoho uraziť. Len si myslím, že tvrdá vertikála moci, ktorú Vladimir Putin postavil, v mnohom korešponduje s nádejami ľudu, ktorý nikto nikdy neučil politickej kultúre a ktorému sa samo slovo politika dodnes spája s krvou. Ak bude Dimitrij Medvedev chcieť priviesť krajinu na cestu liberálnych zmien, ktoré potrebuje, bude musieť prejaviť hraničnú silu charakteru, pružnosť, opatrnosť, a predovšetkým neopakovať chyby jeľcinovských demokratov, ktorí sa k historicky vzniknutej mentalite a každodenným potrebám obyvateľstva Ruska správali povýšenecky. Ruský liberalizmus a ruský chaos nemusia triumfovať. Navyše, je tu tábor olovených očí, ten urobí všetko, aby Rusko nezišlo z cesty autoritárstva.
Kde sa vlastne vo mne samom berú tie nádeje v súvislosti s Medvedevom? Bol vždy autorom obtekajúcich formulácií, zachovávajúcich slovne demokraciu. No kde mohol, vysielal signály vnútrosystémovej neposlušnosti. Nevyhovovalo mu heslo “suverénnej demokracie”, ktoré sa stalo heslom vládnucej strany, a neskrýval to. S osobným kontaktom s ním mám len minimálnu skúsenosť: v decembri minulého roka som bol na neformálnej večeri, ktorú zorganizoval pre asi dvadsať ruských spisovateľov. Ale tak ako sovietsky čitateľ, ktorý vedel prečítať medzi riadkami liberálnu podstatu cenzurovaného diela, aj ja som zacítil jeho nespokojnosť so zhoršujúcim sa imidžom Ruska v zahraničí: “Počujte, – povedal som – už sa hanbím cestovať do zahraničia. V Poľsku mi hovoria, že musím byť chránenec Kremľa, keď si môžem slobodne cestovať. Veď to je hrôza!”
“Na dvesto percent s vami súhlasím!” Sedel predo mnou mladý muž nevysokého, napoleonského vzrastu. Z hľadiska kremeľskej politickej korektnosti nebolo v jeho slovách nič buričské, ale mal som pocit, že predo mnou sedí slušný človek.
Je to veľa? Je to málo? Máme dostatočný dôvod hovoriť čo len o mihotavom svetle na konci tunela? Pochopiteľne, že prezidentská moc v Rusku, ktorá sa ani veľmi nelíši od cárskeho trónu, môže pokaziť každého, aj slušného človeka. Jasné je aj to, že mu budú hádzať polená pod nohy, brániť mu, kontrolovať ho, miasť. A možnože to preháňam s jeho liberalizmom, aj keď na moju priamu otázku, či sa považuje za demokrata, odpovedal “áno”. Nech sa toto “áno” považuje za nádej. V Rusku nádej väčšinou umiera rýchlo. Takže jej treba pomáhať prežiť. Bez zvučných slov, falošného potlesku. Pokojne. V duchu samotného Medvedeva. Inú nádej zatiaľ v Rusku nemáme.
Text vyšiel v anglickom preklade v International Herald Tribune.