Žijeme v rozštiepenej kultúre, v ktorej je spochybnené aj to, čo bolo ešte pár desaťročiami isté a v ktorej je úplne normálne, že mladí muži a ženy po dlhoročnom štúdiu nevedia nič o svete, nič nečítali a vyznajú len v nejakej odbornej oblasti, napríklad počítačoch. Máme tu dočinenia s neuveriteľným vynálezom, počítačom a internetom a televíziou, máme dočinenia s revolúciou. Nie je to prvá revolúcia, s ktorou sme sa vyrovnali, my ľudstvo. Revolúcia kníhtlače, ktorá sa neodohrala v priebehu niekoľkých desaťročí, ale trvala omnoho dlhšie, zmenila nášho ducha a náš spôsob myslenia. Keďže sme smelí, všetko sme akceptovali, ako to […]

Sme uprostred štvrtej svetovej vojny. Vyznávači smrti túžia namixovať nový koktail hrôzy. Musela to byť nedozerná naivita, keď sa demokratickému občanovi 21. storočia podarilo nechať sa prekvapiť nenávisťou, čo mu vstúpila do dverí. Veď spolu so svojím otcom a starým otcom je predsa priamo či nepriamo svedkom vojen, vražedných revolúcií a genocíd, špeciality posledného storočia. Ako sa len mohli považovať za imúnnych? “Nie tu, nie ja,” hovorili si. Ale potom, 11. septembra 2001 sa Američania stali svedkami zavraždenia niekoľkých tisícok z nich, bez dôvodu. Len boli tam, kde boli, nič netušiac, v práci alebo na káve, bieli, čierni a žltí, […]

Nech bola ruská politika za posledných dvadsať rokov akákoľvek, bol to čas, keď sa ruské umenie cítilo slobodné. V Rusku, kde štát tradične dozeral na umenie, upratoval ho, cenzuroval, vyzerala tá sloboda ako dar osudu. Ruské umenie nezostalo osudu nič dlžné. Tak ako na začiatku 20. storočia, keď sa ruská avantgarda stala lídrom svetového umenia, ruské umenie konca 20. storočia prežilo obdobie úžasného rozkvetu. Dalo svetu množstvo rozličných umeleckých prác: obrazov, koláží, inštalácií, fotografií. Tvorivou inovatívnosťou vzbudilo pozornosť: konali sa stovky, ak nie tisíce výstav, ktoré de facto pracovali na kladnom obraze Ruska vo svete. Teraz už o tom podľa […]

Sme svedkami operácií súkromných armád v Iraku a privatizácie dažďovej vody v Bolívii; dovoľte mi teda jeden skromný príspevok z Bulharska. Inde sú to turistické oblasti s lukratívnymi pozemkami alebo pôda plná ropy a rúd, napríklad v Rusku, v chudobnom Bulharsku však ide len o piesočnaté duny, čerstvý vzduch či strmé svahy. Prečo by teda mala byť pôda v Bulharsku taká dôležitá? Pretože hlavnou starosťou lokálnych vládcov v procese takzvanej transformácie bola privatizácia verejného majetku. Najčastejšie vyzerala tak, že hlasovanie o pridelení jedného pekného pozemku na pobreží, ktorý patril obci, prebehlo výmenou za byt na sídlisku, ktorý patril nejakému priateľovi. […]

Doris Lessing, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2007. V jednej dedinskej škole niekde na juhu Afriky sa žiaci toho najrôznejšieho veku tlačia pred dverami s nápisom „Knižnica“. Vo dverách stojí učiteľ a usmieva sa. Takto sme kedysi stávali aj my: s knihami pod pazuchou, podľa prastarej tradície, žiaci s knihami, a pred nami bola budova, v ktorej na dobre udržiavaných regáloch na nás čakali knihy stáročí učenosti a príbehov. Lenže tu je skutočnosť taká, že na piesočnej zemi je tu neorganizovane roztrúsených asi pol tucta budov, ktoré vyzerajú skôr ako baraky, poskladané z betónových blokov. Prach farbí listy jediného stromu, ktorý […]

“To my sme začali studenú vojnu,” hovorieval mi často a nie bez hrdosti môj otec Vladimír Ivanovič Jerofejev, ktorý od polovice štyridsiatych rokov pracoval v Kremli ako Molotovov pomocník a bol oficiálnym Stalinovým tlmočníkom na rokovaniach s Francúzmi. Z jeho spomínania som pochopil, že v Stalinovi ešte pred koncom druhej svetovej vojny dozreli nahromadené napoleonské plány podmaniť si celú Európu pomocou komunistických prevratov. Podľa toho, čo hovoril otec, o tom otvorene debatoval s francúzskymi komunistami. Môj otec bol maličkým, ale nutným kolieskom v sovietskom zahraničnopolitickom mechanizme rozdúchavania svetovej revolúcie. Nemám dôvod mu neveriť. Z tohoto hľadiska bol Churchillov prejav v […]

Rusko Vladmira Putina: ani Slovensku nazaškodí kritický odstup. V roku 1860 napísal ruský lyrik Fjodor Ťutčev pár často citovaných veršov o svojej vlasti: Rusko nemožno pochopiť rozumom, Rusko nemožno merať bežným metrom, Rusko má zvláštny charakter, Rusku treba jednoducho veriť. Pravda, veriť vtedajšiemu Rusku znamenalo v predstavách tohto vášnivého vlastenca a stúpenca panslavizmu veriť jedinej ozajstnej univerzálnej ríši dobra a mieru, stelesňujúcej jednotu viery a kresťanskej cirkvi. Ríši zjednocujúcej všetkých Slovanov a spájajúcej všetky kresťanské cirkvi, ktorá pod egidou pravoslávia prekoná niekdajšiu schizmu kresťanstva spôsobenú Rímom, zapleteným do politiky a vojen. Fjodor Ťutčev pritom nebol nijaký primitívny nacionalista; bol to aristokrat vychovávaný v kozmopolitickom duchu, korešpondoval i hovoril po […]

Dôležité je aj to, odkiaľ neprichádzame alebo odkiaľ len skoro prichádzame, alebo odkiaľ by sme chceli prichádzať. Ja napríklad neprichádzam z matematiky. Študoval som síce päť rokov na univerzite, vlastním aj diplom a diplomovú prácu so vznešeným titulom, prekrásnym titulom: Optimálne binárne vyhľadávacie stromy. Tak znie ten titul. Dám vám trochu času, aby ste mohli preniknúť do tej krásy, a raz napíšem román s takým titulom, na obrovskú radosť mojich disciplinovaných vydavateľov, ale aj tak neprichádzam z matematiky, ani na sekundu som nebol naozajstný matematik, skôr len študent matematiky, ktorý zaujímavým spôsobom nepoznal to, čo študoval. Niečo inteligentne nepoznať je […]

Hororový scenár bulharských sestričiek, ktorý Kaddáfí začiatkom týždňa po dlhých rokovaniach s úniou ukončil, mi pripomenul slávny Churchillov výrok: “Balkán produkuje viac dejín, než dokáže spotrebovať.” Od začiatku dvadsiateho storočia bolo Bulharsko trikrát zapletené do rukojemníckych drám, ktoré, hoci ich protagonisti sa javia odlišne, mali šokujúco podobný priebeh. Prvýkrát to bolo, keď predsedu bulharskej komunistickej strany Georgija Dimitrova a dvoch ďalších Bulharov obvinili nacisti, že roku 1933 na pokyn Kominterny zapálili Ríšsky snem. Roku 1992 zatkli a odsúdili Sergeja Antonova, zamestnanca Balkan Arlines, obvineného z organizovania atentátu na pápeža na objednávku KGB. A v deväťdesiatom deviatom, práve vtedy, keď mala […]

Prečo nevedia, kto bola Anna Franková, Czeslaw Milosz či Michail Bulgakov? Na veľkonočné voľno prišiel za mnou do Amsterdamu môj desaťročný synovec. Vzala som ho do Múzea Anny Frankovej. Nevedel, kto bola Anna Franková. Snažila som sa spomenúť si, či som v jeho veku o nej vedela, a spomenula som si na svoj vtedajší denník v podobe listov imaginárnej kamarátke. Tá kamarátka sa volala Anna Franková. Minulý rok som mala to šťastie, že som po dva mesiace mohla na Slobodnej univerzite v Berlíne pracovať so študentmi komparatistiky. Mohla som si vybrať, na aké témy im chcem prednášať. Ale časom som […]