Narodil som sa v Anglicku roku 1948, dosť neskoro na to, aby som sa o pár rokov unikol povinnej vojenskej službe, ale v správnom čase pre Beatles: keď nahrali Love Me Do som mal pätnásť rokov. O tri roky neskôr sa zjavili prvé minisukne a ja bol som dosť starý na to, aby som ocenil ich cnosti a dosť mladý, aby som dokázal využiť príležitosti, ktoré poskytovali. Vyrastal som v ére prosperity, bezpečnosti a pohodlia, a tak keď prišiel 68-y, začal som sa búriť. Ako mnohí príslušníci mojej povojnovej generácie, vo svojom nekonformizme som bol konformista. Nedá sa odškriepiť, že v šesťdesiatych rokoch bolo dobre byť mladý. Zdalo […]

Niektorí muži striedajú manželky. Iní striedajú autá. Daktorí menia pohlavie. Kríza stredného veku spôsobuje, že muži cítia potrebu nejakým výstredne odlišným činom prejaviť kontinuitu s vlastnou mladosťou. „Odlišnosť“ je samozrejme relatívny pojem: muž, ktorým takáto kríza lomcuje sa obvykle chová rovnako ako všetci ostatní muži – veď preto sa vie, že ide o krízu stredného veku. U mňa to však prebiehalo trochu inak. Bol som v správnom veku, v správnom štádiu života (práve som sa rozvádzal sa s manželkou č. 2) a trápili ma obvyklé neistoty stredného veku: Aký to má celé zmysel? No riešil som to po svojom. Začal som sa učiť po česky. Začiatkom […]

Vychovali ma slová. Z nášho kuchynského stola sa v hašterivej kaskáde dôrazných tvrdení a nekonečných otázok rinula ruština, poľština, jidiš, francúzština a svojská napodobenina angličtiny. Bombastické trosky Socialistickej strany Veľkej Británie zo začiatku 20. storočia z éry kráľa Edwarda VII. poletovali po kuchyni v obhajobe Spravodlivej Veci. Celé hodiny som nadšene načúval, ako sa stredoeurópski samouci hlboko do noci škriepili o marxizme, sionizme, socializme. Videlo sa mi, že zmyslom dospelej existencie je rozprávať. A vidí sa mi to podnes. Ak som sa chcel uplatniť, aj ja som musel rozprávať. Na rodinné slávnosti som si nacvičoval slová, predvádzal som ich a prekladal ich. „Fíha, z neho raz bude právnik,“ hovorievali. „Ten […]

Kam sa podeli francúzski intelektuáli? Kedysi sme mali Camusa, „súčasného dediča dlhého radu moralistov, ktorých dielo predstavuje asi to najvýznamnejšie, čo nám dala francúzska literatúra“ (Sartre). Potom tu bol sám Sartre. A ešte Francois Mauriac, Raymond Aron, Maurice Merleau-Ponty a „neomylná Mme de Beauvoir“ (Aron). Po nich prišiel Roland Barthes, Michel Foucault a trochu spornejší Pierre Bourdieu. Každý z nich si zaslúži významné miesto v radoch románopiscov, filozofov, alebo proste literátov. No predovšetkým to všetko boli francúzski intelektuáli. Hnací motor Iste, aj dnes sa ešte nájde zopár význačných osobností mimo Francúzska: napríklad taký Jürgen Habermas či Amartya Sen. Ale keď spomenieme Jürgena Habermasa, prvé, […]

Identita je nebezpečné slovo. Dnes sa vlastne ani nedá slušne použiť. Vo Francúzsku a v Holandsku sa umelo vyvolávaná „celonárodná diskusia“ o identite využíva ako priehľadné rúško na politické využívanie antiimigračných nálad a okatý manéver, aby sa pocity úzkosti, ktoré v ľuďoch vyvoláva ekonomická situácia, presmerovali na menšiny. V decembri 2009 sa miestne úrady v talianskom regióne Brescia nehanbili sľúbiť miestnym obyvateľom „biele Vianoce“ a politiku identity zredukovali na domové prehliadky, ktoré mali odhaliť ľudí tmavej pleti. Teplý kúpeľ Aj v akademických kruhoch sa toto slovo zneužíva na podobné zákerné účely.  Dnešní študenti si môžu vyberať zo širokej škály kurzov, venovaných identite: „rodových štúdií“, „ženských štúdií“, „ázijsko-pacificko-amerických […]

Američané by byli rádi, kdyby se mnoho věcí zlepšilo. Podle výzkumů veřejného mínění z posledních několika let by si všichni přáli, aby jejich děti měli lepší životní šance. Chtěli by, aby jejich manželky a dcery měly stejnou pravděpodobnost, že přežijí porod, jako ženy v ostatních rozvinutých zemích. Ocenili by plné zdravotní pojištění za nižší cenu, vyšší pravděpodobnou délku dožití, lepší veřejné služby a nižší míru zločinnosti. Pokud se mnozí z těchto Američanů dozví, že tyto věci jsou k dispozici v Rakousku, Skandinávii nebo v Nizozemí, ale že cenou za ně jsou vyšší daně a „intervencionistický“ stát, zareagují takto: „Ale to […]

Šesťdesiate roky som prežíval trochu inak ako moji rovesníci. Hoci, prirodzene, tiež som holdoval Beatles, mäkkým drogám, politickému disentu a sexu. Od roku 1963 po rok 1969 ma od hlavného prúdu delila moja bezvýhradná oddanosť ľavicovému sionizmu. Letá som trávil prácou v izraelských kibucoch a väčšinu času medzitým som svoju voľbu aktívne propagoval ako dobrovoľný funkcionár jednej z mládežníckych vetví labouristického sionizmu. V lete 1964 som prešiel „prípravkou“ pre mladých lídrov v tábore v juhozápadnom Francúzsku; a od februára do júla 1966 som na plný úväzok pracoval v Machanayime, roľníckom družstve v Hornej Galilei. Nadšený novobranec Táto rezolútna a intenzívna citová výchova spočiatku prinášala úspechy. Prinajmenšom do leta 1967, keď som […]

Mám motoricko-neurónovú chorobu, variant amyotrofickej laterálnej sklerózy (ALS), zvaný Lou Gehrigova choroba. Motoricko-neurónové ochorenia sú dosť bežné: patrí k nim Parkinsonova choroba, skleróza multiplex a celý rad menej vážnych chorôb. ALS sa vyznačuje jednak tým, že človek nestráca cit – čo je aj dobré, aj zlé – a jednak tým, že je bezbolestná. Na rozdiel od takmer všetkých vážnych či smrteľných chorôb má človek príležitosť dosýta a bez veľkej námahy sa vynadívať na katastrofálne zhoršovanie svojho stavu. ALS je v podstate progredujúce väzenie bez možnosti odvolania. Najprv stratíte vládu nad jedným či dvoma prstami; potom nad končatinou; a nakoniec nevyhnutne […]

Nič by sa americkému prezidentovi nehodilo viac ako Benjamin Netanyahu, čo by zrazu zmenil kurz. V skutočnosti nikto neverí, že by päťstotisícové „osady“, s mestskou infraštruktúrou a privilegovaným prístupom k pôde a vode ich obyvatelia niekedy opustili. Ale politické pokrytectvo niekedy vedie do záhuby.  Mám dosť rokov na to, aby som si pamätal, ako to bolo, keď ešte izraelské kibucy vyzerali ako osady. Začiatkom šesťdesiatych rokov som strávil nejaký čas v kibuce Hakuk, v malej komunite, ktorú založili židovské milície roku 1945 ešte než vznikol štát Izrael. Pohraničný príbeh O osemnásť rokov, keď som tam prišiel ja, kibuc Hakuk stále […]

Keď Hannah Arendt hovorila o banálnosti zla, mala pravdu. Ale platí to aj dnes? V jednej zo svojich prvých esejí po vojne, roku 1945, Hannah Arendt napísala: “Problém zla bude v Európe po vojne fundamentálnou otázkou duchovného života –  tak ako ňou po Prvej svetovej vojne bola smrť.” V istom zmysle mala pravdu. Po prvej svetovej vojne boli Európania traumatizovaní spomienkami na smrť. Poézia, literatúra a film v medzivojnovej Európe krúžili okolo obrazov násilia a vojny ako posadnuté – väčšinou v kritickom tenore, ale niekedy aj s nostalgiou, napríklad v textoch Ernsta Jüngera či Pierra Drieua la Rochelle.
Po Druhej svetovej vojne […]