Z Rumunska po roku 1968 mnohí skôr alebo neskôr odišli na Západ. Dvadsiateho prvého augusta 1968 sa jednému šestnásťročnému skončilo leto, mne. Bolo to leto so Stepným vlkom, s Jimim Hendrixom a Stones. Bolo to leto v jednej pracovitej banátskej dedine, kde sa polozrelé paradajky debnička za debničkou vozili na vlak, na export na Západ. A tiež leto pri rieke, s dievčatami v západných bikinách, darmi od západného príbuzenstva. Ich západné autá parkovali vedľa našich bicyklov, my sme sa snažili pamätať si ich mená, mená áut, a ony sa smiali na menách našich bicyklov, ktoré sa všetky volali Victoria, čiže […]

Z nórskej pevniny to helikoptére trvá presne pol hodiny. Napriek tomu sú ropné plošiny Severného mora nedostupnou, uzavretou krajinou. Pred referendom o vstupe do EÚ ma odbory pozvali na Oseberské pole. Spolu s posádkou vŕtačov som odletel z kopcov na vrtuľníku Braathens Superpuma. Bol sivý jesenný deň s búrlivými nápormi vetra. Sedeli sme tam v oranžových overaloch vybavených na prežitie, v ušiach nám hučal hlas Whitney Houston: Didn’t We Almost Have it All?. Čo nevidieť uvidíme horiaci plyn faklí Severného mora. A už boli pod nami vrtné plošiny Oseberského poľa, ako nôž zabodnutý v mori hlboko vo fosílnych vrstvách. Pod […]

Každý deň prechádzam našou štvrťou Eigelstein za stanicou. Tu začujem arabčinu, tam poľštinu, vľavo čosi, čo znie balkánsky, pravdaže, turečtinu, občas perzštinu, pri ktorej spozorniem, francúzštinu (od Afričanov), ázijské jazyky, aj nemčinu v tých najrozmanitejších odtieňoch a kvalitách, hovoria ňou blondiaci i Orientálci, ľudia čiernej aj žltej pleti. Nie je to vždy len príjemné, tí povaľači, to množstvo čiernych koženkových búnd (možno sú aj z pravej kože, ktožehovie), panebože, zlaté predné zuby čiernovlasých žien v dlhých pestrých sukniach, čo kráčajú po ulici s bábätkami v šatke, držiac druhé a tretie dieťa za ruku, mládež, čo sa len tak poneviera, narkomani […]

Odkedy Kosovo 17. februára urobilo ten dlho očakávaný krok a vyhlásilo nezávislosť, vstúpilo Srbsko do poslednej fázy svojho beztak problematického vzťahu k realite. Húževnatej a podľa všetkého nezničiteľnej kultúry popretia, horlivo pestovanej srbskými politikmi a médiami, sa s hrozivou ochotou chopili aj občania a momentálne je na svojom vrchole. Pritom ťažko vysvetliť, ako je vôbec možné, že sa niekto až takto mýli. Každý, kto sa niekedy pýtal, ako môže celý národ poblúdiť a na tom poblúdení roky trvať, už dávnejšie dostal príležitosť sledovať všetky fázy toho zdĺhavého a bolestného procesu na srbskom príklade. Uvediem jednoducho pochopiteľný príklad: Kosovo sa odštiepilo […]

Zatiaľ čo na Západe je rok 1968 stelesnením anarchistickej mládežníckej revolty proti meštiactvu a kapitalizmu, v stredovýchodnej Európe vošiel do análov ako oslobodzujúca doba vzbury proti komunistickej krutovláde. Aj keď Pražská jar nezvíťazila – konečne sa začalo verejne hovoriť o klamstvách reálneho socializmu. Československá jar 1968 priniesla osemnásťročnej študentke bratislavského gymnázia, ktorá deň čo deň trávila nudné hodiny pod portrétom Antonína Novotného, obrovskú radosť. Cez prestávku strhli spolužiaci tú prísnu tuctovú tvár s úzkymi perami a pedantne uviazanou kravatou zo steny. V reve a dupote po obraze nášho prezidenta ležiacom na dlážke triedy som sa zrodila ako občianka. Predtým som […]

V poslednom čase prišlo do módy obzerať sa za päťdesiatymi rokmi, za tou nemožnou, nejasnou, skoro fantastickou minulosťou. Bolo to desaťročie, v ktorom bola Európa odrazu postavená na hlavu a ako lopatou rozhádzaná na dve obrovské kopy, jednu východnú a jednu západnú. Ako keby si nejaký šialený záhradník bohvieprečo celú svoju niekdajšiu záhradu rozkopal. Ľudia, ktorí boli vtedy ešte úplne mladí, takmer ešte deti, radi nariekajú, aká bola vtedy doba zlá. Ale po každej vojne je zlá doba, núdza je všeobecná, život sa len nesmelo znovu prediera na povrch. A napriek tomu mali tie dni mnoho malebnosti, artistnosti, pretože rozkvitala […]

Kosovo: od exotiky k dráme. Belehrad bol koncom tridsiatych rokov 20. storočia plný rôznych národností. Židia mali svoje obchody a fabriky, Česi opravovali hodinky a ladili klavíry, Maďari sa starali o vodovodné potrubie. Poriadkumilovní Nemci sa starali o elektrický prúd a elektrárne, Rusi pracovali v tlačiarňach a geodetických kanceláriách. Boli tu Rumuni, Gréci, Slovinci – títo poslední zvykli jazdiť na bicykli a po nedeliach sa štverať na blízky kopec. S nimi sa žilo normálne, len s kosovskými Albáncami to nejako nešlo. Vymýšľali sa na nich nadávky, postupne sa medzi nimi a srbskou väčšinou tvoril múr. Boli užitočným “zlom” na stavbách […]

Je to veľmi ľahké, dávať vinu za zlý imidž Rumunska Cigánom. A večne sa sťažovať, že zahraničie nevie rozlišovať medzi Rumunmi (samí ctihodní občania, usilovní a mierumilovní, požehnaní všetkými cnosťami predkov) a Cigánmi, tými “náhradnými ľuďmi”, ako ich volajú naše hlúpe a rasistické vtipy. V skutočnosti je cigánsky problém v Rumunsku problémom rumunskej politiky voči nim, nie problémom “menejcennosti ich rasy”. Mali by sme si možno občas pripomenúť historické korene celého tohto problému. Rumuni vo Valašsku a Moldavsku si – ako jediní v Európe – Cigánov zotročili, pripútali ich k pôde, vytrhli z ich tradičného kočovania a násilím prinútili usadiť […]

Hugo Chávez, ba celá Latinská Amerika svoj socialistický sen ešte nedosnívala. Hugo Chávez sa vždy ukazuje rovnako oblečený. Hoci sa to nezdá, má to svoj význam. Je známe, že chodí vždy v rovnakej červenej košeli, pod ktorou má neomylne biele tričko. To nemusí nutne súvisieť len s tým, že Hugo Chávez túto svoju uniformu nosí tak dlho, až sa správa ako človek, ktorý je na ustavičné nosenie uniformy navyknutý. Byť vždy rovnako oblečený je skôr výraz želania tvoriť význam. Semiotický podfuk: Chávez naznačuje, že nestačí byť Hugom Chávezom, treba tiež “znamenať” Huga Cháveza. Spolu s mnohými ďalšími zdieľa Hugo Chávez […]

Novoveká Európa už počula mnoho hesiel. Ešte sa rozmnožili, aby udávali smer. Osemnáste storočie si na svoje zástavy napísalo ľudské šťastie. Išlo však o iné šťastie, než bolo to, ktorého nerozlučný náprotivok predstavovala melanchólia. Toto nové šťastie malo ľudí z melanchólie vyliečiť. Novoveká Európa už počula mnohé heslá. Od Francúzskej revolúcie možno dokonca hovoriť o epoche hesiel; rozmnožili sa v dovtedy nepoznanej miere, aby udávali smer. Osvoj si moje heslo a nezblúdiš! Heslo označuje ideu ako svetielkujúca bója na mori myšlienok. Nie je potom nič ľahšie, než sa ho pridŕžať. Veľké heslá 18. storočia od začiatku fungovali tak ako dnes […]