Zatiaľ čo na Západe je rok 1968 stelesnením anarchistickej mládežníckej revolty proti meštiactvu a kapitalizmu, v stredovýchodnej Európe vošiel do análov ako oslobodzujúca doba vzbury proti komunistickej krutovláde. Aj keď Pražská jar nezvíťazila – konečne sa začalo verejne hovoriť o klamstvách reálneho socializmu.
Československá jar 1968 priniesla osemnásťročnej študentke bratislavského gymnázia, ktorá deň čo deň trávila nudné hodiny pod portrétom Antonína Novotného, obrovskú radosť. Cez prestávku strhli spolužiaci tú prísnu tuctovú tvár s úzkymi perami a pedantne uviazanou kravatou zo steny. V reve a dupote po obraze nášho prezidenta ležiacom na dlážke triedy som sa zrodila ako občianka. Predtým som tupo hltala povinný slovný odpad: žijeme v najlepšom zo všetkých svetov a sme na priamej ceste k ešte dokonalejšej spoločnosti. A Sovietsky zväz je náš vzor a najlepší priateľ.
Po zavŕšenom oslobodení proletárskych más už nesmelo vypuknúť povstanie, akákoľvek vlastná revolučná iniciatíva znamenala sabotáž. Denne som ako dvojitá agentka prekračovala ostrú hranicu medzi vonkajším svetom a svetom u nás doma, kde ma mama učila svojim zásadám prežitia: mysli si, čo chceš, ale nikdy to nehovor! Nič z toho, čo sa hovorí doma, nesmieš povedať v škole. Tento mamin zákaz zo mňa nechtiac urobil píšucu osobu. Každý môj text je ešte aj dnes rebéliou proti príkazu mlčať a nekonať.
Neprávosť a hlúposť
Prezident, ktorý tak žalostne skončil na dlážke našej triedy, mi daroval poznanie, že politika môže aj osemnásťročným priniesť nespútanú radosť. Doba na to dozrela. Ešte v zime by sme za taký čin museli počítať s vylúčením zo školy a pár rokov predtým so zavretím na psychiatriu alebo do polepšovne. Politická jar, ktorú charakterizuje táto epizóda, neprišla zdola. Hore v komunistickom vedení sa presadzovali reformy, ktoré sa ľudia potom snažili svojím spôsobom realizovať. V jarnom vetre, ktorý vial Podunajskou nížinou, prikázal riaditeľ školy, aby sme upratali črepiny, a zahundral: To je trestné, súdruh Novotný je ešte stále prezidentom. Ale jeho pritlmený hlas len potvrdil to, čo sme už vedeli – rigidnému systému pomaly dochádzal dych.
Cestou domov sme po múroch čarbali vulgárno-naivné hlášky ako “Prezident je sviňa” a rozpustilo sme sa smiali. Naše šťastie bolo dokonalé, bol tu začiatok polis, pomenovávali sme neprávosť a hlúposť tak, ako sme to cítili – emocionálne, neskúsení v politickom výbere slov. Novotného zločinecká priemernosť, ktorou boli poznačené tváre všetkých funkcionárov ústredného výboru, akoby zišli z výrobnej linky, stelesňovala represívne klamstvo a ubíjajúcu nudu, ktorú vnucovali mojej generácii. Strhnúť Novotného tvár zo steny pre nás znamenalo zvrhnúť autoritu otcov, ktorí by nám najradšej zakázali Beatles, dlhé vlasy a minisukne, a tým kontakt so svetom.
Krása revolucionára
Keby bol prezident, ktorý visel v každej triede a v každej kancelárii, atraktívny a mladý ako Che Guevara na tom slávnom plagáte, ktorý som neskôr vídavala na stenách bytových komunít západných ľavičiarov, československá história by bola možno iná. Lenže krása bradatého revolucionára vo fešáckom barete sa hodila k západnej ilúzii o socializme, a nie do našej škaredej reality. Naši hladko vyholení budovatelia sveta hovorili monotónne, ich prejavy na zjazdoch komunistickej strany o lepšej budúcnosti, ktorú pre nás pripravovali, sa v straníckom orgáne Pravda a odborárskom orgáne Práca uverejňovali v plnom znení. Akoby som sa vtedy mohla chcieť stať novinárkou? Na chuť tomuto povolaniu som prišla v tých mesiacoch, ktoré boli krátke ako sen, a predsa ma natrvalo zmenili.
Novotného inventárovú tvár postupne nahradila mäkká tvár nového predsedu strany Alexandra Dubčeka, ktorá síce nebola ničím výnimočná, ale pôsobila ľudsky. S touto tvárou, ktorú nepovešali po triedach, ale ostala živá, prišla nová definícia vytúženého spoločenského poriadku – “socializmus s ľudskou tvárou”. Nedalo sa prepočuť to, čo toto nové smerovanie implikovalo: predchádzajúci socializmus mal obludnú tvár. Voči sľubom novej utópie sme boli nedôverčiví alebo aspoň opatrní, veď utópie boli zneužité strašným spôsobom a zasa by mohli priniesť sklamanie.
Konkrétne a revolučné bolo smieť sa teraz oblude pozrieť priamo do tváre. Zatiaľ čo západní ľavičiari vnímali Pražskú jar smerom do budúcnosti ako “tretiu cestu”, ako prísľub spravodlivej spoločnosti, pre mňa bol politický odmäk nasmerovaný do minulosti a do súčasnosti ako odhalenie komunistických zločinov, a práve v tom spočívala jeho ľudskosť.
Pravda a Práca sa stali novinami. Začala som ich čítať a dozvedela som sa o politických procesoch a pracovných táboroch z päťdesiatych rokov, ako aj o absurdných a zatušovaných prechmatoch plánovaného hospodárstva. Malo to ďaleko do slobody tlače, ale zmiernenie cenzúry spravilo z týchto novín priam vzrušujúce čítanie.
Jar 1968 bola svetlá, no nie preto, že sľubovala svetlú budúcnosť, ale preto, že temnotu pomenovala ako temnú. To ponižujúce, neznesiteľné v povojnovom Československu, ktoré sa stalo socialistickým, spočívalo v lži – zločiny boli vychvaľované ako dobrodenie pre ľudstvo, história a súčasnosť sa falšovali a to, čo nám rodičia – pokiaľ sa vôbec odvážili – rozprávali zo svojej skúsenosti, bolo iné ako to, čo sme čítali v škole. V roku 1961, keď som mala jedenásť rokov, vrátila sa moja mama z väzenia. No nepovedala, kde bola. A ja som zvnútornila, čo sa patrí, a nepýtala som sa.
Nahliadnuť do temnice
Moje chápanie politickej slobody sa odvodzuje z československého odmäku a zostáva spojené s požiadavkou odhalenia zločinov štátu. Táto sloboda znamená, že nahliadneme do temnice. Až v tú jar 1968 začala moja mama rozprávať, ako si väzenkyne žehlili väzenské šaty – na noc si ich kládli pod matrac.
A uvoľnene sa zasmiala, napokon, práve dostala správu o rehabilitácii. Súkromné je natesno prepojené s politickým, to bola lekcia zo života v ČSSR. Ale to, že my obyčajní občania a občianky máme právo túto spleť rozmotať, som sa dozvedela až v tú nevídanú jar.
Zúfalstvo z toho, že na príkaz Moskvy vojská Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 rozdrvili krehkú slobodu na ďalšie dve desaťročia a ja som odišla do exilu, už dávno zmiernilo vedomie, že “veľký brat” musel po nežnej revolúcii s hanbou odtiahnuť. Odkaz československej jari ostáva: keď jasne pomenujem minulosť a súčasnosť, bude mať budúcnosť úprimnú tvár.