Foto: Reuters
V poslednom čase prišlo do módy obzerať sa za päťdesiatymi rokmi, za tou nemožnou, nejasnou, skoro fantastickou minulosťou. Bolo to desaťročie, v ktorom bola Európa odrazu postavená na hlavu a ako lopatou rozhádzaná na dve obrovské kopy, jednu východnú a jednu západnú. Ako keby si nejaký šialený záhradník bohvieprečo celú svoju niekdajšiu záhradu rozkopal.
Ľudia, ktorí boli vtedy ešte úplne mladí, takmer ešte deti, radi nariekajú, aká bola vtedy doba zlá. Ale po každej vojne je zlá doba, núdza je všeobecná, život sa len nesmelo znovu prediera na povrch. A napriek tomu mali tie dni mnoho malebnosti, artistnosti, pretože rozkvitala improvizácia, a toľko ľudskej vynaliezavosti, že každodenný beh života pokračoval.
Prvé povojnové roky boli vo východných krajinách takmer identické, tak ako v Belehrade, tak sa, myslím, vyvíjal náš spoločný osud aj vo Vilniuse, Bukurešti či východnom Berlíne. Všade chodili po uliciach ľudia ako mátohy, vyhladovaní a v ustavičnom strachu, že by mohli urobiť chybný krok, pretože najmä u nás v socialistických krajinách nastal čas prísnosti, kontrolovaných osudov, čas pod dozorom.
Mladá žena z vidieka, ktorá prišla do Belehradu niekedy okolo roku 1950 študovať, si všimla niečo, čo obyvatelia tohto mesta vôbec nezaregistrovali. Opýtala sa ma, prečo policajti u nás nosia pri sebe obušky. To bol nenávidený predmet starej éry, ním kráľovskí žandári mlátili najrôznejších demonštrantov ešte pred vojnou, po tom, čo prišla sloboda, sa ten nástroj už nepoužíval. Obušok sa v týchto rokoch takmer potajomky vrátil do rúk milície, až niekto, kto prišiel zvonka, to dokázal zaznamenať: policajt musí byť vyzbrojený ako inde vo svete, to nám priniesli prvé dni päťdesiatych rokov.
V našich krajinách mäkkého či tvrdého socializmu sa postupne vžila predstava, že nová éra, tá reťaz neslýchane bláznivých udalostí, sa nikdy nepretrhne. Hoci všetko hovorilo za to, že takýto stav nie je normálny. Pamätám sa, že obchody sa z neznámych dôvodov stavali z nôh na hlavu, tam, kde bolo predtým železiarstvo, sa odrazu objavila parfuméria, kníhkupectvo sa zmenilo na pekáreň.
Kto a prečo by to robil, keby v tých premenách nevidel obrysy nového života? Najhoršie bolo, že v železiarstvach nemali šrauby, v parfumérii nemali kolínsku, chlieb z pekárne bol mazľavý a dlhé roky ho dávali len na lístky. Tak sa toto nepokojné desaťročie začalo, a napriek tomu si ľudia na nové pomery pomaly zvykli. Myslím, že mladí ľudia a hlavne deti v tých bláznivých udalostiach spoznali Silly Symphonies komunizmu, tak ako ten chlapec, čo v Andersenovi prvý zistil, že cisár je nahý.
Akoby dospelí v sebe mali oveľa viac naivity, než majú deti, ako inak by sa dala vyložiť príchylnosť väčšiny občanov k novému režimu – nijaký hmatateľný dôvod na ňu nemali. Takmer prirodzene sa stalo, že mnoho mladých žien, najmä osamelých, pojalo hlavu štátu do svojho srdca, ako keby každá z nich žila vo virtuálnom manželstve s Josipom Brozom, váženým diktátorom, ktorý si zakladal na svojom výzore, na svojom účese, na svojich žiarivých uniformách. Isteže túto ilúziu našim matkám rozbil prekvapivý sobáš s mladou partizánkou. Napriek tomu tá ilúzia ďalej žila a vodca krajiny bol neoficiálnym, symbolickým mužom mnohých a mnohých našich žien.
Napriek všetkým ťažkostiam všedných dní mladí ľudia prestali považovať život za niečo reálne, všetko im pripadalo ako divadlo, ako hra a ako filmová komédia. Začalo sa to už v prvých rokoch po vojne, na uliciach a námestiach sa hrali improvizované predstavenia, symbolické divadelné hry, šírili sa spontánne súťaže v preťahovaní lanom a pílení dreva, umenie najrôznejšieho druhu. Niekedy som si nebol istý, či žijem v divadle, alebo snáď v cirkuse.
Ako prišlo k tomuto obratu, ktorý odrazu oddelil juhoslovanský život od rumunského či východonemeckého? Mysleli by ste si, že tú zmenu spôsobil Titov rozkol so Stalinom, ale ako si potom vysvetliť, že ešte v sedemdesiatych rokoch tu prenasledovali umelcov, zakazovali niektoré knihy, filmy a divadelné inscenácie? Nie každý vývoj v dejinách je ako vyrezaný nožom, niekedy trvá, inokedy sa zastaví a pomieša s inými. Tito už v polovici päťdesiatych rokov začal cestovať po svete na svojej jachte a grupovať okolo seba množstvo afrických a ázijských hláv štátov do jediného zväzku, dosť zaujímavého – zväzku štátov bez príslušnosti k niektorému bloku. Aj to možno prispelo k ľahkej pestrosti nášho vtedajšieho života.
Tak sa spoločenská ornamentácia menila, pri všetkom tom tlaku a všetkej prísnosti sme mali americké filmy, hudbu mladých levov zo Západu, časopisy s dámskou módou, nakoniec zahrmelo prvé talianske vozidlo, čo sa podobalo na detskú motorku Vespa. Život neukazoval len to, že zdetinštel, ale aj že sa v tejto forme môže ťahať nedozerne dlho. Ako keby bol náš osud preplnený veľkými nešťastiami vojny, vybuchol uprostred tej ešte vždy homogénnej komunistickej ríše ohňostroj s inými farbami, a vznikol zvláštny druh spoločenskej schizofrénie, juhoslovanský.
Všetci pochodovali pod červenými zástavami prvomájovej prehliadky, ako keby boli vo východnom Berlíne, ale zároveň sa s námahou a núdzou začali obliekať o čosi pestrejšie ako predtým, stavať si prvé prázdninové domčeky, aj keď vyzerali ako trpasličie byty. Vôbec, odrazu sme objavili, že je tu pobrežie, slaná voda, v ktorej sa dalo plávať, to vďaka žiarivému úspechu amerického filmu Kúpajúca sa Venuša. Čoskoro sa dala identifikovať nepravdepodobná podoba filmovej hrdinky Esther Williamovej s krásnou Titovou ženou Jovankou.
Moji priatelia, ktorí študovali maliarstvo, boli medzi prvými, čo sa na jednej kolektívnej ceste dostali do Benátok. Benátky sa znovu vynorili vo vedomí našich ľudí, jednoduchšie juhoslovanské publikum sa cestou na pouličných trhoch v Terste poobliekalo do lacných zdrapov. Svet sa takým či onakým spôsobom začal do nášho domu dobýjať, to najdôležitejšie vyrozprával jeden spisovateľ, obsah drámy dvoch tulákov pod jedným stromom, ktorú videl v Paríži. Godot neprišiel za hrdinami Samuela Becketta, ale tlačil sa k nám, k vagabundom a dobrodruhom v krikľavom socializme.
Preto dostalo juhoslovanské prostredie napriek novozavedeným obuškom a stále ešte vládnucej šedi vo všetkých možnostiach iné osvetlenie, neviem, odkiaľ sa vzalo. V týchto rokoch sa východonemecká nálada už pomaly vytrácala z Titovho štátneho zriadenia. Chyby, ktoré ukrýval tento skromný lesk, sme začali spoznávať až neskôr.