Odkedy Kosovo 17. februára urobilo ten dlho očakávaný krok a vyhlásilo nezávislosť, vstúpilo Srbsko do poslednej fázy svojho beztak problematického vzťahu k realite.
Foto: Alex Majoli
Húževnatej a podľa všetkého nezničiteľnej kultúry popretia, horlivo pestovanej srbskými politikmi a médiami, sa s hrozivou ochotou chopili aj občania a momentálne je na svojom vrchole. Pritom ťažko vysvetliť, ako je vôbec možné, že sa niekto až takto mýli.
Každý, kto sa niekedy pýtal, ako môže celý národ poblúdiť a na tom poblúdení roky trvať, už dávnejšie dostal príležitosť sledovať všetky fázy toho zdĺhavého a bolestného procesu na srbskom príklade. Uvediem jednoducho pochopiteľný príklad: Kosovo sa odštiepilo od Srbska a nie je pravdepodobné, že by k nemu ešte niekedy v budúcnosti patrilo. To je fakt, bez ohľadu na to, či sa nám páči, alebo nie.
V Kosove je 90 percent obyvateľstva albánskeho pôvodu, a my síce vieme, že v niektorých otázkach týkajúcich sa budúcnosti nie sú kosovskí Albánci jednotní, jeden veľký konsenzus tu však je: nikto z nich nechce v akejkoľvek podobe žiť v Srbsku. Nemožno ignorovať tak jasne a zreteľne vyslovenú vôľu väčšiny. Keby sa v Québecu toľko obyvateľov v referende vyslovilo za nezávislosť od Kanady, som si takmer istý, že by sa jej nedalo zabrániť. Sama Kanada by našla spôsob, ako vyjsť takej vôli v ústrety.
V Srbsku to tak, bohužiaľ, nie je. V zúfalom pokuse zabrániť nezávislosti Kosova – v čase, keď už je na nejaké “nápravy” tak či tak neskoro – siahame po drsných prostriedkoch a patetických argumentoch, z ktorých najčastejší a najhlasnejší hovorí, že ku Kosovu ako “kolíske” srbských dejín a kultúry máme vysoko emocionálny až mystický vzťah. A čím menej chápu tento “argument” nezasvätenci, s o to temnejším odhodlaním na ňom ľpieme. Žijeme v čudných časoch. Celú absurditu opisuje veta, ktorú nedávno vyslovil jeden známy srbský politik a ktorá vraj predstavuje deklaráciu srbského “plánu” do budúcnosti: “Pre Srbsko teraz nie je najvhodnejšia chvíľa na to, aby uvažovalo racionálne.”
Tu sa odpor k zdravému rozumu vydáva za elementárnu úlohu každého Srba, za čisté vlastenectvo. Fakty v poslednom čase v Srbsku, bohužiaľ, nemajú dobrú povesť. Ak má niekto predsa len nejaký vzťah k realite, ľahko sa mu môže stať, že dostane nálepku zradca. Namiesto toho, aby robili niečo múdre a užitočné, srbskí politici (bez ohľadu na to, z ktorej strany) dnes nedokážu takmer nič iné ako omieľať požuté vlastenecké a nacionalistické frázy. Nachádzajú s nimi totiž odozvu v Rusku, ktoré Srbsko vždy zaujímalo len ako loptička vlastnej inscenácie svetovej politiky. Naši politici dokážu na medzinárodnej politickej scéne len tragikomicky trucovať, v Bruseli a New Yorku sa vystatujú, že z krajín, ktoré podporili kosovskú nezávislosť, stiahnu veľvyslancov a ohrozia čerstvo nadviazané diplomatické, ekonomické alebo kultúrne vzťahy. S pomocou populistických médií sa im darí vtlačiť frustrovanej a traumatizovanej srbskej spoločnosti agresívnu zúrivosť porazených.
Srbsko, ako sú presvedčení, nesmie ustúpiť. Srbsko urobilo hrdé rozhodnutie odmietnuť realitu. Jednoducho ju neakceptuje! Nielen teraz, ale už nikdy. Dopekla s realitou! “Kosovo je Srbsko!” A dosť! Cez deň počas “pokojných a dôstojných” demonštrácií proti kosovskej nezávislosti štát i cirkev v kolektívnej šou žialili a nariekali, na pódiu politici poskakovali okolo mikrofónu, vyhrážali sa, až sa nakoniec vrhli do masovej modlitby. Len čo sa zotmelo, na belehradských uliciach prepuklo slepé besnenie mládeže. Ešte včera to boli deti, dnes sa zmenili na zúrivý dav. Tínedžeri s mliekom na brade zapaľovali ambasády. Demolovali McDonaldy, do ktorých práve oni najviac chodia. Neušetrili ani obchody so športovou obuvou. Kto zostal doma, mal smutnú príležitosť sledovať na cudzích televíznych kanáloch vlastnú budúcnosť v akcii.
Na tých výtržnostiach ale nebolo nič nečakané. To sa deje vždy, keď nastanú ťažké poruchy vnímania a myslenia – to je priepasť, ktorá je v Srbsku od Miloševičovej éry stále hlbšia a širšia. Najdesivejší je však fakt, že od tej temnej doby prešlo takmer desať rokov. Všetky tie roky Srbsko mohlo a malo využiť lepšie. Nikdy nebola úžasnejšia príležitosť na vznik nového Srbska ako po páde Slobodana Miloševiča. Prepásli sme šancu vymaniť sa z jeho dedičstva, prijať nové reality a nájsť nový, racionálny prístup k problémom, ako je Kosovo. Srbsko sa o to v žiadnom okamihu vážne nepokúsilo. Namiesto toho sa politici zachádzali od nacionalistického náreku nad ukrivdeným Srbskom a strateným “srdcom Srbska”. “Kosovo je Srbija!” ozývala sa tá istá večná litánia.
Našla ozvenu u miliónov zhypnotizovaných, dlhoročnou izoláciou už takmer zošalených srbských občanov. A znovu nastupuje Don Quijote proti veterným mlynom. To heslo je na transparentoch, na tričkách, znie na demonštráciách, a kdekto si ho nesie v srdci. Zatiaľ som nevidel nikoho, kto by v prospech princípu reality tvrdil: “Kosovo nie je Srbsko!” Veď kto by si aj trúfol čosi také zakričať? Riskoval by, že ho zlynčujú.
Kosovo bolo kedysi súčasťou Srbska, lenže už ňou nie je a pravdepodobne nikdy nebude. Srbsko však bolo, je a zrejme ešte veľmi dlho zostane krajinou na druhej strane zrkadla. Dnes je nepochybne osamelé, zmätené a nepochopené. Je skoro neznesiteľné musieť žiť v narušených vzťahoch takmer s celým ostatným svetom. Nie je v poriadku byť takto sám. Ale keď sme sa rozhádali so všetkými susedmi, bolo by logické porozmýšľať, či chyba predsa len nemôže byť v nás.
Väčšina Srbov to však takto nevidí. Sebareflexia nikdy nebola naša silná stránka. Srbi sú zranení a pobúrení, cítia sa podvedení a zradení Európskou úniou aj svojimi susedmi, myslia si, že bolo na nich spáchané to najbezočivejšie násilie. Nechápu, dočerta, že sú si sami na vine, netušia, za čo takto musia pykať. Myslia si, že im Kosovo vzali, že im patrí a že toto právo nesmie nikto spochybniť.
No dnešné Kosovo nie je Srbsko, či sa nám to hodí, alebo nie. Kosovo je nová samostatná republika na pôde bývalej Juhoslávie, uznaná mnohými krajinami sveta. My v Srbsku by sme mali urobiť to isté. A nie preto, lebo sa tým podriadime rozhodnutiu všemocnej a k historickým zraneniam Srbska necitlivej Európskej únii, ale preto, že by sme tým rešpektovali vôľu väčšiny albánskeho obyvateľstva Kosova. Máme právo byť z tohto rozhodnutia nešťastní, ale bolo by rozumnejšie zvyknúť si na nové danosti čím skôr, tým lepšie.
Najvýznamnejšiu úlohu a najväčšiu zodpovednosť tu majú srbskí politici. Je ich úlohou pozrieť sa zástupne za nás všetkých skutočnosti do očí a nájsť najlepšie riešenie. Bolo by úžasné, keby Srbsko konečne začalo robiť konštruktívnu politiku. Politiku, čo by zvážila reálne možnosti a robila premyslené rozhodnutia, čo by pracovala na riešeniach a nie hromadila problémy. Skrátka, politiku, ktorá by zlepšila kvalitu nášho života.
Potom by Srbsko konečne prešlo na druhú stranu zrkadla. Mohli by sme skúsiť, čo ako je to bolestné, pochopiť súčasné dianie ako historickú nutnosť. Možno by sme sa mohli naučiť chápať aj to, že naša “kolíska” nie je stratená len preto, že neleží v našej vlastnej krajine. Je najvyšší čas, aby Srbsko bolo dospelé.