Každý deň prechádzam našou štvrťou Eigelstein za stanicou. Tu začujem arabčinu, tam poľštinu, vľavo čosi, čo znie balkánsky, pravdaže, turečtinu, občas perzštinu, pri ktorej spozorniem, francúzštinu (od Afričanov), ázijské jazyky, aj nemčinu v tých najrozmanitejších odtieňoch a kvalitách, hovoria ňou blondiaci i Orientálci, ľudia čiernej aj žltej pleti. Nie je to vždy len príjemné, tí povaľači, to množstvo čiernych koženkových búnd (možno sú aj z pravej kože, ktožehovie), panebože, zlaté predné zuby čiernovlasých žien v dlhých pestrých sukniach, čo kráčajú po ulici s bábätkami v šatke, držiac druhé a tretie dieťa za ruku, mládež, čo sa len tak poneviera, narkomani […]