Z nórskej pevniny to helikoptére trvá presne pol hodiny. Napriek tomu sú ropné plošiny Severného mora nedostupnou, uzavretou krajinou. Pred referendom o vstupe do EÚ ma odbory pozvali na Oseberské pole.
Foto: Jonas Bendiksen
Spolu s posádkou vŕtačov som odletel z kopcov na vrtuľníku Braathens Superpuma. Bol sivý jesenný deň s búrlivými nápormi vetra. Sedeli sme tam v oranžových overaloch vybavených na prežitie, v ušiach nám hučal hlas Whitney Houston: Didn’t We Almost Have it All?. Čo nevidieť uvidíme horiaci plyn faklí Severného mora. A už boli pod nami vrtné plošiny Oseberského poľa, ako nôž zabodnutý v mori hlboko vo fosílnych vrstvách.
Pod vzdušným vírom vrtule sa značenie na pristávacej ploche helikoptéry podobalo vjazdu do priemyselného areálu. Lenže od prvého okamihu, keď sme vystúpili na plošinu, viedli pohyblivé schody do nového sveta. Znenazdajky sa človek cítil ako na recepcii drahého biznis hotela. Nehrdzavejúca oceľ, čierna a lesklá, na stenách súčasní nórski umelci, po rope, špine a práci ani stopy. Tesné jednoposteľové kabíny boli zariadené jednoducho, stenu mojej kóje zdobila tlač famózneho Ivera Joksa.
Večer som v kinosále čítal svoje texty a preklady básní Pabla Nerudu a Tonyho Harrisona. Naftári ostávajú na palube dva týždne, potom majú štyri týždne voľna. Počas tých dvoch týždňov na plošine zarezávajú dvanásťhodinové zmeny. Čítal som pre tých, čo mali práve voľno, najmä ženská časť osadenstva sa pre túto príležitosť vyfintila. Kým publikum so záujmom počúvalo, rozpútala sa vonku riadna víchrica. A potom orkán, ktorý sme však registrovali len ako chvenie podlahy a škrípanie lešenia. Po čítaní sme v hangárovitej telocvični hrali stolný tenis. Odborársky predák zvíťazil, myslím, že som porážku znášal zle, dával som ju za vinu orkánu tam vonku, ktorý dával pingpongovej loptičke zvláštnu rotáciu. Spin, tak sa to volá, či nie?
Plošina na bývanie stojí na štyroch solídnych betónových pilieroch, z výrobných plošín vedú dolu do mora oceľové laná. Pri plnom výkone dodávala plošina tretinu nórskej ropnej produkcie, čo zodpovedalo trom percentám svetovej produkcie. Stagnácia by mala priamy dopad na nórske štátne financie a medzinárodné ropné burzy. Všetci na palube vedeli, že majú kľúčové pozície, každý svojím spôsobom. Operátori v kontrolnej miestnosti prišli zo suchozemského priemyslu a v batožine si priniesli odborárske tradície. Od osadenstva hore na vrtnej plošine, kde takzvaní roughnecks vytvorili americké pomery – Texas totál, ich delil ostrý kultúrny konflikt.
Protiklad medzi centrom a perifériou tvorí rozhodujúce pole napätia nórskej histórie. Často to bola práve periféria, ktorá poháňala modernizáciu vpred. Industrializácia raného 20. storočia sa zakladala na využívaní vodnej sily na výrobu elektrickej energie. Vodná sila bola k dispozícii najmä pozdĺž západonórskeho dažďového pobrežia. No pretože bolo technicky nemožné prenášať elektrickú energiu cez veľké vzdialenosti, budovali sa taviarne a fabriky pri nových elektrárňach. A tak sa stalo, že odľahlé miesta sa priamo, bez obchádzky cez národné mocenské centrá, napojili na svetovú ekonomiku. Nórska moderna sa teda vyvíjala na geografickej periférii v malých a kompaktných priemyselných ohniskách, ktoré sa prostredníctvom tovární ťažkého priemyslu stali do veľkej miery závislé od konjunktúry, globalizované avant la lettre.
No proces modernizácie bol spojený aj s úsilím o národné oslobodenie. Práca na vlastnom nórskom spisovnom jazyku, ktorý by nahradil dánčinu, bola výrazom tohto snaženia, rovnako ako abstinentské hnutie, laické kresťanské hnutie alebo protestantská misia v ďalekej pohanskej krajine. Vďaka krátkym morským cestám k pobrežiam bazénu Severného mora pestovalo okolie dnešnej ropnej metropoly Stavanger oddávna živé medzinárodné kontakty. Archeologické nálezy ukazujú, že tento juhozápadný nórsky región bol dôležitým východiskovým bodom vikinskej kultúry.
Vysťahovalectvo do Ameriky, ktoré koncom 19. storočia dosiahlo írske rozmery, sa začalo tu, v preľudnenom okolí Stavangeru, chudobnom ako kostolná myš. Každý mal vtedy synovca alebo neter na stredozápade, populárna kultúra mala s kultúrou USA užší kontakt než európsky kontinent a country sa stala aj ľudovou hudbou Nórska.
Z kultúrneho hľadiska bolo Nórsko akousi hornatou Minnesotou. Horská préria: Mountain-Prairie. Laické náboženské hnutia boli v “temnom biblickom pásme” okolo dnešného ropného hlavného mesta zakotvené zvlášť pevne. V tejto oblasti žili ľudia podľa motta: Pomni, aby si deň pracovný svätil. V pote tváre jedli svoj chlieb a dôverovali Pánovi, ktorý ukázal, že je ich dôvery hoden. Keď sa totiž situácia stala beznádejnou, ryby zmizli, siete ostali prázdne a emigrácia sa zdala nemožná, nechal z mora vytrysknúť naftu.
Spisovateľ Arne Garborg vytvoril najvydarenejšie estetické vyjadrenie pietistického Nórska, ktoré sa teraz len za tri desaťročia zmenilo na závratne bohatú ropnú krajinu. V zahraničí Garborga poznajú najmä kvôli jeho veršom k mnohým piesňam Edvarda Griega. Zvodná Huldra z ľudových povier vtiahla do Gaborgovho a Griegovho rovnomenného piesňového cyklu ako Haugtussa, ale aj do modernej literatúry ako Žena v zelených šatách v Ibsenovej dráme Peer Gynt. Predstava o Huldre a iných podzemných silách, ktoré vystupujú v Ibsenovej hre v hale Kráľa víl, je živená hlbokými predhistorickými prameňmi. Ťažbou ropy a plynu sa zasa fosílne vrstvy predhistórie premieňajú na technologickú modernitu. V nórskom svete predstáv vedie rovnako cesta k pozemskému bohatstvu, ako aj cesta k pravému poznaniu z povrchu do podzemia.
Historický výskum moderného Nórska by sme mohli zhrnúť pod názov Post Colonial Studies. Do roku 1905 bola krajina najprv dánskou, potom švédskou kolóniou. Rovnako ako v referendách z roku 1972 a 1994 aj dnes práve toto dedičstvo ovplyvňuje postoj k EÚ. “Únia” je politickou nadávkou, výrazom centralistického antidemokratického modelu vládnutia.
“Kolonisti sa zriekli svojej materskej krajiny a na vlastnú päsť prevzali vedenie domorodcov,” rezumuje historik Jens Arup Seip. Po nejakom čase uzavreli kolonisti zmier s víťazným krídlom sociálnej demokracie. Zvyšku domorodcov ostala národná kultúra v Christianii (od 1924 Oslo) ovplyvnená dánskou kultúrou cudzia a nedostupná. A vice versa: modernizovaná periféria ležala mimo horizontu štátnych inštitúcií, ktoré sa usadili vo vzdialenom hlavnom meste na konci fjordu vo východnom Nórsku. Pre ropné inštalácie, ktoré dnes vytvárajú bohatstvo Nórska, to platilo v obzvlášť veľkej miere. Ležia, áno, mimo periférie: pred pobrežím. Offshore. Najdôležitejšie a najpokrokovejšie ohniská krajiny sú principiálne nedostupné, izolované spoločnosti ďaleko vonku v mori.
Medzi týmito strojmi na peniaze v mori a materiálnym bohatstvom v krajine nejestvuje viditeľné spojivo. Slavoj Žižek výstižne poznamenal, že to jediné, čo je dnes obscénne, čo musí ostať našim očiam skryté, nie je sex, ale manuálna práca. V kriminálnych filmoch vedie finále s obľubou do opustenej továrne, do ktorej sa uchýlil darebák. Pre hrdinu a občiansku spoločnosť je nebezpečenstvo zažehnané až vtedy, keď fabrika exploduje. Rovnaké ohrozenie znamená pre vrstvu producentov kultúrnych symbolov a pre posunovačov peňazí ropná ekonómia.
Dve osobitosti nórskej spoločnosti sa ťažko dajú vysvetliť zahraničnému publiku. Jedna sa týka zdĺhavého a rozhorčeného jazykového sporu medzi dvoma identickými variantmi nórčiny, druhá vzťahu k európskej integrácii.
“But why?” zvolal vraj Václav Havel, keď sa v roku 1994 dozvedel o nórskom nie EÚ.
“But why?” volala aj politická, ekonomická a mediálna elita Nórska na “kypiace, vriace ľudové jadro zložené z citov a iracionality, z nerozumu a totálneho nedostatku logiky”. Po referendách vo Francúzsku a Holandsku sa to isté elitné zúfalstvo nieslo celou Európou.
Dobývaním ropy a plynu vo vysokom tempe sa počas studenej vojny udržiavali nízke ceny. Možno to bol najdôležitejší príspevok Nórska ako členskej krajiny NATO k víťazstvu Západu. Pred nedávnom však boli štátne ropné spoločnosti pozlučované a sčasti privatizované, aby boli schopné obstáť v globálnom konkurenčnom boji budúcnosti. Súčasne pôsobia v chudobných štátoch tretieho sveta, a prispievajú tak k brzdeniu demokratického procesu. Prostredníctvom ropného priemyslu sú zapletené aj do korporačnej korupčnej kultúry. Statoil priznal korupciu v Iráne, Hydro prešetruje podobné záležitosti v Líbyi.
V polovici osemdesiatych rokov predstavil Hans Magnus Enzensberger knihu s reportážami z viacerých európskych krajín. Navštívil aj Nórsko. Jeho líčenie krajiny ako zmesi predhistorického múzea a laboratória budúcnosti je dnes hádam ešte trefnejšie než vtedy. Príkladný Nór je špičkový technokrat v ropnom priemysle a súčasne chovateľ oviec. Dnes domkár na neúrodnej pastve, stojí zajtra vo vyhladenom obleku na letisku Sola pri Stavangeri a čaká na firemný jet, ktorý ho zavezie do centrály do Houstonu, Texasu alebo na ropné polia Líbye a Iránu.
Ten, kto dnes preháňa kilometre od plošiny vŕtacie tyčové sústavy geologickými formáciami pod morským dnom, žne zajtra tradičným spôsobom trávu pre svoje ovce. Vďaka vysoko rozvinutej technológii sám produkuje novú dobu, ktorá necháva pretrvať staré dobré časy na maloroľníckom gazdovstve. Bohatstvom za ropu vo forme poľnohospodárskych subvencií si za peniaze kupuje to, čo sa za peniaze kúpiť nedá. Táto radikálna nesúčasnosť, ktorá existuje aj inde, sa v Nórsku stelesňuje v jednej a tej istej osobe, ktorá je na gazdovstve strážnikom v múzeu a zároveň laborantom budúcnosti v obchode s ropou.
A budúcnosť? Naftu a plyn možno ťažiť z morského dna bez toho, že by bola Offshorská plošina viditeľná na hladine mora. Hightech riadi celý proces zo súše. Pred nejakým časom som s medzinárodnou skupinou autorov navštívil jednu z najdôležitejších prevádzok pre privádzanie zemného plynu na súš. Hostiteľom bolo nórske ministerstvo zahraničných vecí, ktorému záležalo, aby sa kultúra a ekonomika prezentovali z tej najlepšej stránky. Najprv nás zaviedli do miestneho umeleckého ateliéru. Potom nás autobus zaviezol k prevádzke na konvertovanie plynu do chladenej, tekutej formy. Protiklad bol srdcelomný, nielen vzhľadom na veľkosť. Umenie bolo poctivou záľubou, šťastne nedotknuté sto rokmi moderny, a možno práve preto vhodné ako oficiálne emblémové umenie. Priemyselná prevádzka, naopak, označovala najprednejší front pokroku – triumfálny pohľad. Súvislosť medzi technologickou avantgardou a starobylým umením očividne neexistovala.
A predsa je to umenie, čo sa zasadzuje za hodnoty ako ekológia a ochrana prírody. I keď zemný plyn je takým fosílnym zdrojom, ktorý klíme škodí najmenej. Lenže tým, že pravek zeme čerpáme z fosílnych vrstiev a ropu a plyn spaľujeme na CO2, premieňame predhistóriu na katastrofickú budúcnosť. Ako symbol prehriatej kapitalistickej ekonómie osvetľoval plynový plameň more a krajinu v okolí prevádzky na míle. Ibaže tento žiarivý technologický rozum koliduje stále ostrejšie s kritickým rozumom, ktorý nás učí, že ten modrý plameň je signálom našej spotreby neobnoviteľných zdrojov. Drastickým spôsobom si uvedomujeme, aké pokročilé a vyšpekulované sú sily zániku a aká slabá je moc, ktorou sa jej môže vzoprieť fantázia.
Aká zraniteľná je súhra prírody a technológie, odhalili nedávno ťažkosti s prevádzkou tejto plošiny. Pri našej návšteve sa znečisťovanie mesta Hammerfest a jeho okolia v dôsledku ťažby ešte nezačalo. No keď sme vystúpili z autobusu a blížili sme sa k plynovému plameňu šľahajúcemu až do neba, bola horúčava taká neznesiteľná, že bolo ťažké dôjsť až k päte komína.
Globálne otepľovanie ako intenzívna lokálna horúčava.
Text vyšiel nemeckom preklade v denníku Neue Zürcher Zeitung.