Chudáci z juhu / Esej

Kosovo: od exotiky k dráme.

Foto: Reuters

Foto: Reuters

Belehrad bol koncom tridsiatych rokov 20. storočia plný rôznych národností.

Židia mali svoje obchody a fabriky, Česi opravovali hodinky a ladili klavíry, Maďari sa starali o vodovodné potrubie. Poriadkumilovní Nemci sa starali o elektrický prúd a elektrárne, Rusi pracovali v tlačiarňach a geodetických kanceláriách. Boli tu Rumuni, Gréci, Slovinci – títo poslední zvykli jazdiť na bicykli a po nedeliach sa štverať na blízky kopec.

S nimi sa žilo normálne, len s kosovskými Albáncami to nejako nešlo. Vymýšľali sa na nich nadávky, postupne sa medzi nimi a srbskou väčšinou tvoril múr. Boli užitočným “zlom” na stavbách a pílach. Ich prítomnosť medzi Belehradčanmi mala pre šesťročného chlapca v sebe čosi veľmi exotické: vedel som, že prišli z juhu, že boli chudobní a chudí, väčšinou pílili vo dvoroch drevo, niekedy prespávali v pivniciach a živili sa sardinkami a hroznom. Boli skromní, trocha plachí, väčšinou zdvorilí. Napriek tomu sa k nim moja mama správala akosi rezervovane, nepamätám sa, že by som sa niekedy skamarátil s nejakým albánskym chlapcom, myslím, že v našich školách neboli.

Ale aj tak sme radi chodievali do albánskych cukrární, pýtal som sa mamy, či sú to takí istí ľudia, ako tí, čo u nás pred domom pília drevo, povedala: no asi áno!

Keď v druhej svetovej vojne zvíťazila Titova armáda, občania Juhoslávie javili všeobecnú jednotu a rovnoprávnosť. Časom sa od nej začali pomaly odchyľovať až nakoniec boli niektorí predsa len rovnejší ako iní. Až dve desaťročia po roku 1945, po páde prvého juhoslovanského policajného šéfa Rankoviča, vyšli najavo obrovské represívne opatrenia, ktoré v Kosove robili tí istí kozmopolitickí komunisti.

Medzi tvrdými komunistami bývajú často zamaskovaní nacionalisti, ako ukázali najnovšie udalosti. Za Miloševičovej diktatúry plno dôstojníkov, politikov a intelektuálov poodhadzovalo stranícke knižky, postŕhalo päťcípe hviezdy a popripínalo si na čiapky kokardy etnikov, pripli si ich do sŕdc – tie symboly nacistických kolaborantov z predchádzajúcej vojny, svetovej vojny. Už v terore Titovho policajného šéfa zohral podobný motív významnú rolu: táto “skipetarská banda” z juhu chce vládnuť starej srbskej pôde v Kosove, tam, kde stoja známe stredoveké pravoslávne kláštory a kostoly, kde leží slávne Kosovo pole, na ktorom padlo stredoveké srbské cárstvo pod náporom Turkov! Sotva niekoho zaujímalo, že Albánci z tohto regiónu, čo ako menšinoví, pochádzajú z oveľa staršieho národa, ktorý túto oblasť kedysi obýval, illýrskeho.

Začiatkom šesťdesiatych rokov som mal v Kosove šesťmesačnú epizódu, bol som vojak v krásnom orientálnom meste Prizren, cez ktoré sa hadí priezračná rieka Bistrica. Ten čas zaplnila jasnosť krajiny a príjemní miestni obyvatelia. Udržiaval som s nimi kontakty, chodieval k nim domov, aspoň do časti ich domov, vyhradených mužom, dievčatá vždy placho vykúkali z horného poschodia. A čo je dodnes mankom mojich dotykov s týmito ľuďmi: stále neviem ich jazyk. Jediné albánske slovo, ktoré som si odtiaľ odniesol, je “ljulj” – ruža.

Potom sa to, čo bolo v mojom detstve exotikou piliarskeho a cukrárskeho remesla, čo bola moja mierumilovná vojenská služba v hustej zeleni Prizrenu, zmenilo na drámu, z Kosova sa stal sud pušným prachom. Tito sa pokúsil upokojiť situáciu tým, že v sedemdesiatom štvrtom s pragmatizmom sebe vlastným priznal kosovským Albáncom silnú autonómiu. Odrazu boli postavení takmer na roveň ostatným juhoslovanským republikám. A tak po jeho smrti, na prvých demonštráciách, na ktorých bojovali za svoje práva, čo boli vždy len na papieri, nosili jeho obraz.

Vojna, ktorú Miloševičova klika začala, odhalila všetky podrobnosti tejto etnickej degradácie. Na srbský nacionalizmus odpovedal kosovský extrémizmus, a v hlavách európskych politikov sa to všetko dokopy pomiešalo na neuchopiteľný zmätok. Časť týchto pánov slepo uverila dobrým úmyslom srbského režimu.

V deväťdesiatom deviatom na kongrese PEN-u v Brémach som sedel vedľa jedného priateľa, albánskeho básnika z Kosova. Z domu, ktorý vypálili počas srbskej invázie, mu zostal v ruke len jediný kľúč. Snažil som sa upozorniť našich spoločných kolegov na ten kľúč. Jeden z nich, pôvodom z NDR, povedal, že tomu príbehu neverí.

Spomínam si, že som odišiel zo sály s buchnutím dverí. Odvtedy si v Srbsku myslia, že to ja spolu s niektorými rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi z Belehradu som pozval spojencov NATO, aby zbombardovali Belehrad.

Teraz sa črtá koniec tohto príbehu, ktorý sa začal chudobnými ľuďmi, čo v pivnici jedli sardinky a hrozno, a dnes sa zo všetkých síl snažia žiť s právom na nezávislosť a opatrne zaobchádzať so slobodou. Títo pracovití, hrdí a tvrdí ľudia už viackrát ukázali, ako ťažko sa s ňou narába. A už sa im podarilo sklamať mnohých, ktorí im boli naklonení: to musia, nech už je to z hocakých dôvodov, zapaľovať Božie domy iného náboženstva? Asi aj preto je pre mňa ťažké vyzývať srbských krajanov, aby mali rozum, nechali kosovských Albáncov na pokoji a konečne sa už zaoberali svojím vlastným osudom.

Text vyšiel pôvodne v denníku Neue Zürcher Zeitung.