Hugo Chávez, ba celá Latinská Amerika svoj socialistický sen ešte nedosnívala.
Foto: Christopher Anderson
Hugo Chávez sa vždy ukazuje rovnako oblečený. Hoci sa to nezdá, má to svoj význam. Je známe, že chodí vždy v rovnakej červenej košeli, pod ktorou má neomylne biele tričko.
To nemusí nutne súvisieť len s tým, že Hugo Chávez túto svoju uniformu nosí tak dlho, až sa správa ako človek, ktorý je na ustavičné nosenie uniformy navyknutý. Byť vždy rovnako oblečený je skôr výraz želania tvoriť význam. Semiotický podfuk: Chávez naznačuje, že nestačí byť Hugom Chávezom, treba tiež “znamenať” Huga Cháveza.
Spolu s mnohými ďalšími zdieľa Hugo Chávez potrebu tvoriť významy. Ale napríklad na rozdiel od brád a olivovozelenej kubánskych revolucionárov, neodmysliteľnej pan-čuchovej masky subcomandanta Marcosa v Mexiku či náplecníkov s indiánskym vzorom na sakách Eva Moralesa v Bolívii, outfit Huga Cháveza je “čistým znakom”.
Brady a vojenský look na Kube symbolizujú guerillovú vojnu minulých dní, v pančuchovej maske sa zhmotňuje potreba anonymity, viditeľné prihlásenie sa k indiánskej kultúre Eva Moralesa je odpoveďou na veľmi významnú politickú podporu jeho vláde. Ale čo je to u Huga Cháveza? Čo je tu materiálnym základom, na ktorú realitu, na ktorú minulosť odkazujú tieto znaky? U neho sú znaky hlavne tým jedným: znakmi. Hovoria predovšetkým o potrebe označovať, až potom o tom, čo prípadne môžu znamenať či čo skutočne znamenajú.
Hugo Chávez, ako vieme, čoraz viac hovorí o socializme, o socializme v Latinskej Amerike, a to veľmi dôrazne, pričom inak všetko poukazuje na regres a zneistenie. Čo sa stalo so socializmom ako takým a čo sa s ním stalo v Latinskej Amerike?
Chávezove slová sú tvrdohlavé, sugestívne. Ale akokoľvek by boli úprimné a presvedčivé, v každom prípade sa potýkajú s realitou, ktorú majú pred sebou, búria sa proti nej, zatiaľ sa rozhodne nemôžu oprieť o jej podporu, nemôžu rátať s oporou v podmienkach tejto reality. O to významnejšia rola pripadá v jeho prípade označovaniu, poukazovaniu na niečo. Politická situácia, ktorej Hugo Chávez čelí, si od neho žiada túto prísadu – samotné konanie, samotné bytie nestačia, musí sa postarať aj o význam. Pravidelné návštevy pri lôžku Fidela Castra hovoria v tomto zmysle strašidelne jasnou rečou. Ako im rozumieť? Ako priateľským návštevám? Ako rozlúčke medzi bratmi? Či ako rituálu, počas ktorého dochádza k odovzdávaniu dedičstva?
Aura Fidela Castra, všeobecne uznávaná aura revolučného hrdinu, ožaruje aj Huga Cháveza. Fidel Castro, prítomnosť Fidela Castra je v akomsi čakateľskom stave, je akoby zrušená: má v sebe ešte moc, ale zároveň sa jej už vzdáva, zmáha ho choroba, a zároveň on zmáha ju, zdá sa byť mimo všetkého, a zároveň v centre diania.
Keď Hugo Chávez príde za Fidelom Castrom, keď ho navštívi, keď ho na posteli objíme, hovorí s ním, je to akoby sa prekrývali dva bezváhové stavy. Alebo vari Hugo Chávez nevisí vo vzduchu podobne nerozhodne, ako kubánsky vodca kedysi medzi päťdesiatym deviatym a šesťdesiatym prvým? Nie je toto okamih, v ktorom sa rozhoduje, ktorej z dvoch možností dá prednosť, či novej kapitole latinskoamerického nacionalistického populizmu, alebo pokusu novým spôsobom oživiť utópiu socializmu na latinskoamerickom kontinente? Pričom sa nemôže odvolať na socialistický blok ani postaviť sa pod jeho ochranu, no na druhej strane mu ropa poskytuje oveľa väčší manévrovací priestor, než dávala kedysi kubánska cukrová trstina.
Čo je teda Hugo Chávez? Čím je, čo znamená? Je súčasným variantom permanentného diskurzu antiimperialistického zápasu, nacionalistického tromfovania, populistickej demagógie? A môže byť skutočne legitímnym prísľubom latinskoamerického socializmu a zároveň dôkazom, že tento prísľub má na latinskoamerickom kontinente ešte stále silu zaprisahávať nádeje a ilúzie? Osobný kult, skrotenie tlače, intolerancia, ktorú Chávezovi vytýka opozícia, tie už zaznamenávajú aj jeho vlastní stranícki kolegovia a prívrženci. Alebo tomu celému treba rozumieť tak, že zoči-voči sociálnej nerovnosti a potrebe zaujať voči nátlaku veľmocí silný postoj už striktné dodržiavanie pravidiel hry nie je také dôležité?
Hugo Chávez sa dá pochopiť, len ak si uvedomíme, čo pre krajiny Latinskej Ameriky znamenali deväťdesiate roky. Neoliberálna koncepcia viedla k exponenciálnemu nárastu neľudskej chudoby v tunajších spoločnostiach, k rastúcemu zadlženiu u medzinárodných finančných mocností, k zvrhlej korupcii, ktorá mohla nepokryte prebiehať úplne verejne, k škandalóznej beztrestnosti akokoľvek závažných zločinov. Bolo to desaťročie, v ktorom vládli Menem, Fujimori, Collor de Mello, desaťročie, v ktorom v Argentíne zostali bez poškvrny diktátori ako Videla a Massera, a čílsky diktátor Pinochet sa stal doživotným senátorom. To všetko sa prežívalo nielen ako ekonomický zostup a ústup právneho štátu, ale rovnako výrazne aj ako pokračujúce všeobecné poníženie.
Súčasná politika v Latinskej Amerike je reakciou na dlhoročnú vládu nedôstojnosti. Samozrejme, že sú v tom rozdiely: pokusy znovu pevnejšie spojiť politické konanie s citom pre sociálne potreby môžu dopadnúť búrlivejšie aj miernejšie. Hugo Chávez sa z tohto hľadiska vyznačuje dôraznosťou a vôľou k moci. To neprestajné rečnenie, zrejme tiež Castrovo dedičstvo, nepatrí k jeho najnenápadnejším vlastnostiam. Mnoho hovorí, a hovorí o socializme. Čo to znamená? Je to dôkaz totálnej neaktuálnosti alebo politického talentu, schopného modernizovať utópie? Znamená to ťaživý pozostatok minulosti alebo silný pohľad do budúcnosti v jednej z krajín, ktorá už akoby vôbec nemala budúcnosť?
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Neue Zürcher Zeitung.