Novoveká Európa už počula mnoho hesiel. Ešte sa rozmnožili, aby udávali smer.
Foto: Ian Berry
Osemnáste storočie si na svoje zástavy napísalo ľudské šťastie. Išlo však o iné šťastie, než bolo to, ktorého nerozlučný náprotivok predstavovala melanchólia. Toto nové šťastie malo ľudí z melanchólie vyliečiť.
Novoveká Európa už počula mnohé heslá. Od Francúzskej revolúcie možno dokonca hovoriť o epoche hesiel; rozmnožili sa v dovtedy nepoznanej miere, aby udávali smer. Osvoj si moje heslo a nezblúdiš! Heslo označuje ideu ako svetielkujúca bója na mori myšlienok. Nie je potom nič ľahšie, než sa ho pridŕžať. Veľké heslá 18. storočia od začiatku fungovali tak ako dnes reklama. Je ťažké ich preverovať. Buď ich plne akceptujeme, alebo sa od nich odvrátime. Na dialóg sa nehodia. Sú to ideologické útvary. Nie náhodou pochádza aj pojem ideológia z epochy osvietenstva: Destutt de Tracy ho sformoval koncom 18. storočia.
Možno mu toto slovo napadlo práve v tej chvíli, keď zaznelo Saint-Justovo heslo: “Šťastie je novou ideou v Európe.” Vyriekol ho 3. marca 1794 pred parížskym konventom v prejave, ktorého názov hovorí sám za seba “O spôsobe uplatňovania dekrétu proti nepriateľom revolúcie”. Šťastie: idea, ktorú treba brániť, brániť proti nepriateľom revolúcie. Idea, za ktorú sa musí bojovať. Tak ako to vtedy prívrženci revolúcie už dlhšiu dobu robili v Paríži i v celom Francúzsku.
V noci z 2. na 3. septembra 1792 zúril boj i pod oknami parížskeho bytu spisovateľa Restifa de la Bretonna. A aj tentoraz pod heslom vysloveným revolucionárom. Heslo “Nech žije smrť!” riadne vybičovalo fantáziu spisovateľa načúvajúceho za oknom. Bolo to rovnako markantné heslo ako heslo Antoina de Sainta-Justa, ktorý mal v tejto chvíli pred sebou sotva viac než poldruha roka života. Vyslovil heslo šťastie, aby potom padol za obeť inému heslu revolucionárov bojujúcich v mene šťastia. A možno s ním v hĺbke svojho srdca dokonca aj súhlasil – tak ako Stalinove obete o poldruha storočia neskôr, ktoré gerenalissima chválili ešte aj pred popravnou čatou. Lenže keď sa raz šťastie vykryštalizovalo na heslo, treba ho za každú cenu realizovať. Dokonca aj za cenu nešťastia iných. Na oltár kolektívnej radosti možno obetovať i tých, ktorí sa oddávajú osamelým radostiam. Akonáhle sa šťastie stane ideologickým príkazom, vrhá svoj temný tieň na všetkých, ktorí nie sú ochotní sa tejto ideológii podriadiť: no nevrhá tieň nešťastia, lež zničenia.
Antoine de Saint-Just hlásal, že šťastie je v Európe novou myšlienkou. Mýlil sa. Šťastie bolo v Európe skutočne starou myšlienkou. Nové na nej bolo nanajvýš to, že Antoine de Saint-Just ako prvý žiadal šťastie “očistené” od melanchólie, oslobodené od všetkej trudnomyseľnosti. Medzi šťastím a melanchóliou totiž v dávnejších dejinách Európy vždy existovalo hlboké príbuzenstvo. Až v 18. storočí sa vyskytli pokusy ich od seba oddeliť a vyšiť si na zástavy šťastie ako “destilovanú” myšlienku pozbavenú všetkých “rušivých” elementov.
Len taká predstava šťastia sa hodila na ideologický výklad. Najprv počas Francúzskej revolúcie, neskôr aj v 20. storočí, keď sa šťastie stalo povinným v oboch veľkých totalitných systémoch a po ich zániku aj vo svetovom poriadku našich dní; aj teraz je dôležité najmä to, aby sme boli šťastní. Šťastie, tak znie najvyššie prikázanie (a spravidla je nerozlučne spojené s hedonizmom). Eliminovanie všetkých faktorov, ktoré by mohli šťastie narúšať, najmä melanchólie, trudnomyseľnosti, tak znie druhé prikázanie.
Ibaže čím univerzálnejšie je prikázanie “Buď šťastný!”, tým väčší je napodiv rozsah nešťastia na zemi. Nielen preto, že človek tu a tam – najmä v oboch totalitných systémoch – mal byť k svojmu šťastiu donútený silou zbraní, ale aj preto, že ak niečo potláčame, o to prudšie to prepukne. Melanchólia, ktorú Schelling nazval “závojom trudnomyseľnosti”, svet kedysi nielen zahaľovala, ale súčasne otvárala pohľad pre nezrušiteľnú nemohúcnosť ľudského života. Najprv človek dostane svoj život bez toho, že by oň žiadal, potom mu je zasa odňatý bez toho, že by sa ho pýtali, či s tým súhlasí, alebo nie. Melanchólia napomohla človeku, aby pochopil svoju nemohúcnosť, fakt, že je vydaný napospas. A pomohla mu aj nadobudnúť poznanie, že jeho život je zasadený do širšieho kontextu, ktorý možno pomenovať rôznymi menami. Možno ho označiť za Boha, Bytie alebo aj Ničotu – v každom prípade ide o niečo, čo je pri všetkej neuchopiteľnosti silnejšie ako individuálny život, ktorý môžeme nazývať svojím majetkom.
Keď nejaká kultúra – tak ako tá naša – podniká všetko pre to, aby melanchóliu vyhostila alebo ju aspoň “zneškodnila”, koná voči melanchólii nezodpovedne a ľudí okráda o zážitok transcendencie, ktorá ich presahuje, o pochopenie, že človek nie je napriek jeho veľkosti a talentu v žiadnom prípade všemocný. Permanentný nedostatok transcendentných zážitkov vedie k pocitu nešťastia; a všetky pokusy tento nedostatok odstrániť stále novými variantmi hesla “Buď šťastný!” a všeobecným sprístupnením všetkých vecí budú zbytočné. Takýto pocit nešťastia nie je identický s melanchóliou. Melanchólia môže človeku napomôcť aj k pochopeniu; naopak, pocit nešťastia človeka vyprázdňuje a vyvoláva apatiu.
V šťastí i v melanchólii spočíva čosi hlboko anarchické, odbojné, pretože oba pocity vymaňujú človeka spod kontroly spoločenstva a izolujú ho. Je to nápadné najmä pri melanchólii: melancholik sa stáva melancholickým práve preto, že dospeje k poznaniu, že mu nikto nemôže z pliec sňať ťarchu jeho existencie. A preto má pocit, že je vo svojej existencii odkázaný len sám na seba. Melancholik sa nemá čoho pridržiavať, cíti sa, akoby ho existencia zavrhla. Ten, kto je melancholický, zistí, že veci majú aj neznámu tvár. Bude stále pociťovať túžbu po tých neznámych nivách, na ktoré sa táto tvár díva.
Tieto neznáme nivy sú mimo všetkých hraníc. Nie je to jeho smútok, ktorý moderná spoločnosť nemôže melancholikovi prepáčiť, ale to, že vo svojej duši tieto hranice prekročil. Predpoklad fungovania spoločenstva spočíva v tom, že všetci rešpektujú mieru a hranice. Prekročenie hraníc je z každého hľadiska “nepriateľské voči spoločenstvu”. A to platí aj pre melanchóliu. Ale ak to je pravda, prečo ju nazývame pozitívnym stavom, bez ktorého by svet bol omnoho chudobnejší? Pretože človek pri prekračovaní hraníc naráža na hranice svojej vlastnej existencie. Bezhraničnosť neznamená nekonečnosť hĺbky, výšky, veľkosti alebo vzdialenosti, znamená bezodnosť.
Keď je šťastie jedným z veľkých hesiel novoveku (Be happy!), potom možno predpokladať, že toto šťastie novej podoby je manifestáciou praktického a racionálneho spôsobu života a dôsledkom zodpovedajúco zariadených a usporiadaných ekonomických, politických a technických pomerov.
Slovo šťastie nie je v prvom rade nedefinovateľné preto, že má také rozmanité významy, že je také bohaté a variabilné, ale preto, že nás konfrontuje s nepochopiteľným fundamentom nášho života. V blízkosti šťastia sa nachádzajú aj zázrak, slávnosť alebo láska. A človek pri tom musí – aj keď nevypovedane – myslieť na iné slovo: Boh. Možno sú všetky tieto slová synonymami tohto jedného slova – Boh. V nich spočíva totiž všetko, čo nás podnecuje, aby sme ich považovali božské. Šťastie a láska rovnako ako zázrak. No tento Boh nie je Bohom cirkvi, ale priepasti. V ňom dáva o sebe vedieť to, čo je neuchopiteľné. Niet slovníka, ktorý by mohol význam slova šťastie presne definovať; na to by bolo najprv treba definovať tú hlbokú cudzotu, ktorá v ňom číha. Nech by sme o šťastí povedali čokoľvek, neodvratne cítime, že sme o ňom nepovedali nič. Kant dokonca tvrdil, že príčinou pocitu nešťastia nie je možno nič iné než nedefinovateľnosť pojmu šťastie. Namiesto toho, aby sme ho získali, nás slová a pojmy od neho vzďaľujú.
Šťastie človeka neočakávane skolí. Bez varovania. Pravdupovediac o ňom nemôžeme nadobudnúť vôbec žiadne poznanie. To, čo dokáže človeka tak fundamentálne rozjatriť, dokonca ho úplne vydať napospas cudzote, ďaleko predčí akékoľvek vecné poznanie.
Keďže melanchólia je stav, ktorý skôr či neskôr postihne každého, ponúkala sa ako najvhodnejšia metóda jej skrotenia možnosť vyňať ju z nadvlády verejného diskurzu. Melanchólia, ktorá bola v Európe dva a pol tisícročia považovaná za privilegovanú manifestáciu ľudského rozpoloženia, bola od začiatku 19. storočia stále viac vytláčaná zo zorného poľa. Rolu krotiteľa prevzala medicína. A predsa sa nepodarilo vymazať pojem melanchólia zo všeobecného používania jazyka. Depresia sa vždy považovala za chorobu, pri hodnotení melanchólie to však bolo voľnejšie. Človek trpiaci depresiou pociťuje svoj stav, ktorý vplýva na celú jeho biologickú existenciu, stále ako ťarchu, ako chorobu; naopak, melancholický človek si svojej melanchólie možno ani nie je vedomý: melancholické prežívanie osudu nemusí dokonca vylučovať veselosť. Podobne je to so šťastím – aspoň s tým šťastím, ktoré nemožno vylákať novodobým heslom “Buď šťastný!”. Nie je náhoda, že Antoine de Saint-Just vyhlásil šťastie za novú ideu Európy asi v tom istom čase, teda na prelome 18. a 19. storočia, keď francúzsky psychiater Philippe Pinel označil melanchóliu za “chybnú diagnózu”, a pretože tento pojem považoval za príliš všeobecný, premenoval ju na monomániu. Šťastie, ktoré má Antoine de Saint-Just na mysli, je radosť z rozvoja sveta, niečo, čo musí pociťovať každý, kto sa usiluje o zdokonalenie sveta.
Ale ani tomu sa nepodarilo vymazať to iné šťastie, ktoré pramení z rovnakého zdroja ako melanchólia, a nie je v Európe vôbec novou myšlienkou. Je rovnako staré ako poznanie človeka, že je mizivou bodkou v kozme a nikdy sa nemôže stať jeho pánom. Je to poznanie transcendencie. V stave šťastia nachádza jeho ja naplnenie v niečom, čo je, prísne vzaté, mimo neho. Horizont konečnosti môže človeka v týchto momentoch naplnenia uspokojiť rovnako málo ako v melanchólii. Akoby v závrate padá do toho nekonečna, ktoré nemožno dosiahnuť ani prostriedkami politiky, ani ekonomiky, ani techniky. Tieto nariaďujú uvážené šťastie; naopak, šťastie spríbuznené s melanchóliou vrhá ľudí do pocitov závratu. Ale ako vraví Goethe: “Pravý pôžitok nastáva až vtedy, keď sa ťa zmocní závrat.”
V predchádzajúcich dvoch storočiach bola melanchólia tak dlho krotená, až sa zredukovala na sentimentalitu. A šťastie, ktoré bolo od čias Platóna cez veľkých západných mystikov až k romantikom považované za jedinečný moment dotyku s transcendenciou, sa pokúsili obmedziť na spokojnosť. Často to viedlo k nekritickému súhlasu s existujúcimi pomermi, za ktorými sa skrývala tichá dohoda: keď nebudeš rušiť beh sveta, dáme ti pokoj.
Ekonomické a politické implikácie tohto postoja sú príliš očividné. A to nielen pre totalitné diktatúry, ale i pre čas potom, keď ekonomika nadobudla takú bezmedznú moc, že predpoklad Slavoja Žižeka, že ak sa život na zemi niekedy skončí, kapitalizmus bude ďalej fungovať ako po masle, sa – ako sa zdá – potvrdzuje. Ak to je tak – a momentálne ešte nič nenaznačuje opak – treba melanchóliu a šťastie skutočne vziať do karantény. Keďže sa vymykajú z logiky kapitálu, vyjadrujú podporu iného, bohatšieho života.