August, vychádzam krídlovými dverami / z budovy pošty. Listy, hockam preč. / Jannings, napadne mi naraz / V: Posledný muž. Potom sa otočím/ Hockam preč. Predo mnou je Jan/ Jan, ktorý sa upálil. Tak sa začína báseň, ktorú sa mi roku 1979 podarilo publikovať v bukurešťskom časopise Neue Literatur. Vďaka komplicom redaktorom Gerhardtovi Csejkovi a Anemone Latzina. Text je nasledovne datovaný: august 1978 – október 1978. Jan je Jan Palach, ktorý sa 16. januára 1969, na protest proti potlačeniu reformného hnutia Pražskej jari sovietskymi tankmi verejne upálil na Václavskom námestí. Na svojej zranenia zomrel o tri dni neskôr. Mal dvadsať rokov. Ja […]

Z Rumunska po roku 1968 mnohí skôr alebo neskôr odišli na Západ. Dvadsiateho prvého augusta 1968 sa jednému šestnásťročnému skončilo leto, mne. Bolo to leto so Stepným vlkom, s Jimim Hendrixom a Stones. Bolo to leto v jednej pracovitej banátskej dedine, kde sa polozrelé paradajky debnička za debničkou vozili na vlak, na export na Západ. A tiež leto pri rieke, s dievčatami v západných bikinách, darmi od západného príbuzenstva. Ich západné autá parkovali vedľa našich bicyklov, my sme sa snažili pamätať si ich mená, mená áut, a ony sa smiali na menách našich bicyklov, ktoré sa všetky volali Victoria, čiže […]

Prudko sa rozvíjajúce krajiny stredovýchodnej Európy ustavične musia čeliť nevybavenej histórii. Ide o spracovanie komunizmu a fašizmu. Nechýbajú im pritom dobré rady a napomínanie zo Západu ani drsné odrádzanie Moskvy, ktorá nie je ochotná konfrontovať sa s vlastnou temnou históriou. Na Západe sa na tému spracovanie východoeurópskej minulosti radi tvárime ako strážcovia ľudských práv, ako porota. To máva za následok skreslené videnie, napríklad že homo sovieticus v Estónsku a Lotyšsku potom vyzerá ako ohrozená menšina. K tomu sa ešte pridáva fakt, že v západných spoločnostiach dávame prednosť veľkých formám. Radi zdôrazňujeme, že národ sa prežil, a tak nám pripadá prehnané, […]