Rumunsko, 1992. Foto: © Bruno Barbey / Magnum Photos
Je to veľmi ľahké, dávať vinu za zlý imidž Rumunska Cigánom. A večne sa sťažovať, že zahraničie nevie rozlišovať medzi Rumunmi (samí ctihodní občania, usilovní a mierumilovní, požehnaní všetkými cnosťami predkov) a Cigánmi, tými “náhradnými ľuďmi”, ako ich volajú naše hlúpe a rasistické vtipy. V skutočnosti je cigánsky problém v Rumunsku problémom rumunskej politiky voči nim, nie problémom “menejcennosti ich rasy”.
Mali by sme si možno občas pripomenúť historické korene celého tohto problému. Rumuni vo Valašsku a Moldavsku si – ako jediní v Európe – Cigánov zotročili, pripútali ich k pôde, vytrhli z ich tradičného kočovania a násilím prinútili usadiť sa na pozemkoch svojich majiteľov. Z ľudí, ktorí žili slobodne, sa tu, tak ako v prípade čiernych otrokov v Amerike, stali hovoriace hospodárske zvieratá.
Niekoľko storočí ich predávali a kupovali, trhali sa rodiny, deti oddeľovali od matiek, manželky od manželov, mladé ženy majitelia spravidla znásilnili, “vranie mláďatá” boli terčom všeobecného opovrhnutia a diskriminácie. Raz im jeden z Wojwodov prikázal vyliezť na stromy a potom ich z nich šípmi zháňal dolu. Pripútaní na jedno miesto a držaní ako zver, množili sa v rumunských kniežatstvách rýchlejšie než kdekoľvek inde v Európe. Cigánsky problém sme si spôsobili sami.
Je to naša historická vina. A ešte viac. Cigáni, prinútení usadiť sa a obrábať pôvodu, zabudli svoje tradičné remeslá. Už neboli kotlári, kováči, muzikanti, už necvičili medvede, nevyrábali lyžice. Vyvinuli sa na lenivých a ľahostajných roľníkov, otroci sú všade na svete takí.
Ako má človek, čo nepracuje pre seba, pracovať horlivo a so zápalom? Človek, ktorý – či už pracuje, alebo nepracuje – môže vždy len čakať údery palicou? Z Cigánov sa časom stala beztvará, spustnutá masa ľudí, ktorí si už takmer nepamätali svoju slobodu. Stali sa z nich zbabelí, uvrieskaní, prepití, rozvadení ľudia s množstvom zločinov a hriechov.
Takto dopadli všetci otroci všade na svete. Horkokrvní mladí muži sa proti tomu nemohli nebúriť, svojím spôsobom: kradli kone, lúpili, falšovali peniaze, znásilňovali, zabíjali. Mladí rumunskí nevoľníci robili to isté: utekali do lesov, chodili na zboj.
Úder z milosti sme tomuto prastarému národu paradoxne dali tým, že sme otroctvo v rámci nadšenia novej prozápadnej rumunskej elity roku 1848 zrušili. Nebolo to po prvý raz, čo ľudomilná iniciatíva viedla ku katastrofe. Osvietení bojari zhromaždili cigánskych otrokov pred hospodárske budovy a oznámili im: “Bratia, odteraz ste slobodní! Choďte si, kam vás oči povedú!”
Je nepredstaviteľné, koľko katastrof toto “oslobodenie otrokov” bez akejkoľvek logistickej či psychologickej prípravy vyvolalo. Státisíce ľudí odrazu dostalo slobodu umrieť od hladu. Bez peňazí, bez šiat, bez živobytia, bez viery či kultúry – len s nahou ľudskosťou v sebe – čoskoro zaplnili väznice. Nikto nevie, koľko z nich vtedy zahynulo na toľkú slobodu. A koľkých z nich to stálo život.
Na Cigánov ustavične nadávame – ale čo by sme v ich situácii robili my? Aké je to, narodiť sa ako Cigán, žiť ako Cigán uprostred národa, ktorý sa k vám správa s nenávisťou a opovrhnutím. Predpokladajme, že prekonáte kultúrny hendikep, že ste sa narodili do úbohého, mizerného prostredia, že váš otec vyprázdňuje žumpy a matka umýva schody, bratia sedia vo väzení, že na hlave vám objavili vši, že vás izolujú od ostatných detí, ktoré sa vám posmievajú, lebo ani jedno dieťa v obrázkovej Biblii nemá takú tmavú kožu ako vy.
Predpokladajme, že ste dozreli na dospelého človeka, počestne pracujúceho ako všetci ostatní.
Osloví vás niekto niekedy inak ako “Hej, Cigán”? Nezostane na vás nalepené pri každej, aj najmenšej príležitosti: “Cigán bude vždy Cigán”? Dostanete niekedy v živote zamestnanie ako Rumun? Bude vám niekto niekedy dôverovať? Nadľudským úsilím sa vám podarí vyjsť z močiara, pôsobiť ako intelektuálka? Bude vás niekedy niekto vnímať inak, ako “Cigánku”? Ste inžinier, spevák, lekár: nepošle vás minister zahraničia do egyptskej púšte? A potom: ako nezúriť, ako prekročiť diabolský kruh, v ktorom sme chytení: nenávidím sa, pretože som zlý, a som zlý, pretože sa nenávidím?
Sme pobúrení, keď nás v zahraničí vnímajú ako národ zločincov. Ale my sami sa dívame na Cigánov presne takto. A tým ich nútime správať sa tak. Naším rasistickým postojom voči nim a totálnou nečinnosťou štátu, cirkvi a všetkých ostatných inštitúcií v tejto veci, ktorá – a to chcem podčiarknuť, je rumunská, a nie cigánska, predlžujeme drámu zrážky našich dvoch etník.
Udržujeme na ich strane biedu a zločinnosť, a na našej nenávisť a pohŕdanie, po stáročia spletení v tom istom bludnom kruhu. A to všetko si na konci vyžiada svoju cenu, ako jasne ukazuje hrozná epizóda v Ríme.
Keďže v Rumunsku sa proti označeniu Cigán ešte nepresadilo označenie Róm, ktoré sa tam začalo zavádzať pred niekoľkými rokmi na odporúčanie Rady Európy, a autor toto tradičné označenie nepoužíva v degradujúcom význame, naopak, rehabilituje ho, ponechávame ho aj v preklade.
Text vyšiel denníku Evenimentul Zilei.