Tridsiateho apríla 2013, pořas slávnostného otvorenia literárneho festivalu PEN World Voices Philipovi Rothovi odovzdali Literary Service Award, prestížnu cenu za literárne zásluhy. Časopis New Yorker uverejnil prejav, ktorý spisovateľ predniesol pri preberaní ceny: V rokoch 1972 – 1977 som každú jar chodil na týždeň alebo desať dní do Prahy a stretával sa so skupinou spisovateľov, novinárov, historikov a univerzitných profesorov, perzekvovaných totalitným prosovietskym československym režimom. Počas týchto ciest ma takmer celý čas sledovali tajní, odpočúvali tiež moju hotelovú izbu aj telefón. No po prvý raz ma polícia zadržala až roku 1977, pri odchode z múzea, kde som si pozrel absurdnú […]

Tak teda: vláda prezidenta Baracka Obamu rok zdržiavala publikáciu zoznamu Magnického. Keď sa už ďalej nemohla brániť, vydala ho v najbezzubejšej forme, ale najprv z neho vyťala všetkých činiteľov, o ktorých predpokladala, že by mohli podráždiť Kremeľ a nechala tam len rôznych Dukuzovcov a Karpovovcov, na ktorých, ako sa naivne nazdávali obamovskí pacifisti, by Putinovi nemalo záležať. Prezident Obama, nadšený zo svojho kompromisu sa tešil na odmenu a vyslal do Moskvy svojho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Toma Donilona. Cha! Pekne si posnívali! Miesto toho, aby v Kremli ocenili poslušné poníženie Američanov začali vrieskať tak, ako vie vrieskať len chuligán, […]

Ako všetci básnici mojej generácie má za sebou stovky stretnutí s čitateľmi. Za posledných štyridsaťpäť rokov som navštívil univerzity, stredné školy, knižnice, kníhkupectvá, základné školy, bary, starobince, džezové kluby, kaviarne, kiná, opustené nákupné strediská a miesta, ktoré nepatria do žiadnej z týchto kategórií, ako napríklad obchod, kde som vystúpil spolu s kúzelníkom a miestnou rockovou skupinou. Pamätám sa, že bolo nabité, množstvo drsných mladých ľudí si prišlo vypočuť kapelu a hoci kúzelník ako prvé číslo im nevadil, začali sa búriť, keď zistili, že po ňom vystúpi básnik. Len preto som v panike nezobral nohy na plecia, že som zúfalo potreboval tých sľúbených […]

„Slovensko leží dostatočne hlboko v civilizačnom priestore západného kresťanstva. Tým je strategicky, geopoliticky a historicky zaručená naša príslušnosť k medzinárodnej civilizácii v rámci tohto priestoru… Slovensko svojou slovanskou príslušnosťou má v sebe zabudovaný východný vektor historickej orientácie, svojou západnou náboženskou príslušnosťou západný vektor”.  (Ján Čarnogurský, 1995) „…nie sme len schopní, ale jediní, ktorí môžu spájať Východ so Západom práve skrz svoju geopolitickú rozpoltenosť… Naša krajina je široko-ďaleko jediná, ktorá je schopná a dejinami, kultúrou, vzdelaním pripravená na historickú úlohu byť územím celoeurópskeho porozumenia”. (Vladimír Mináč, 1995) Citované slová kresťansko-demokratického disidenta a politika a ľavicového intelektuála, spisovateľa aj politika dokumentujú, že […]

Koľko slov by mal mať tento blog? 1000? Presne? K vymoženostiam internetovej éry patrí aj to, že sa novinárčina vymanila z obmedzení tlačenej stránky. Autor sa už nemusí prispôsobovať konvenciám stĺpčeka, štvrťstrany či polstrany – obmedzeniam, ktoré si často vyžadovali poľutovaniahodné škrty v poslednej sekunde – a môže svojmu príbehu dať dĺžku, akú pokladá za vhodnú. Blogosféra so svojou nádhernou, ale nebezpečnou flexibilitou sa môže kruto vypomstiť na autorovom vzťahu k čitateľom. Čo je však správne? Ako pravidelnému čitateľovi online vydania Guardianu sa mi často zdá, že články, ktoré tam uverejňujú sú únavne dlhé a rozvláčne. Posuniem si text ďalej v nádeji, […]

Michał Witkowski hľadá zmiznutých mladých ľudí, ktorí sa prepadli v štrbinách reality. Vždy ma fascinovali oznamy o zmiznutiach mladých ľudí, vyvesené na staniciach a zastávkach. A hoci z webe nadácie Itaka je jasné, že miznú predstavitelia všetkých pohlaví a vekových skupín, na stĺpoch s oznamami udierajú do očí hlavne tí mladí. Podporuje to fantáziu. Ak dakto odišiel z domu za kamarátom a ani po rokoch sa nevrátil, znamená to, že zapadol do tej štrbiny reality, ku ktorej obyčajný smrteľník nemá prístup, môže nanajvýš tušiť, že realita je vybavená množstvom dverí, na prvý pohľad neviditeľných, zakamuflovaných fototapetou, znázorňujúcou každodennosť, ako pozadie na fotografii z oznamu. Ale my sme na ceste […]

Jak by Američané měli přistupovat ke svým muslimům. Čím víc se toho dozvídáme o bratrech Carnajevových, tím závažnější otázky o jejich pádu do náručí terorismu si klademe. Co jsme se dozvěděli o radikálním islámu, ruských přistěhovalcích, muslimských komunitách nebo kolabující integraci imigrantů? Nejpřesnější odpověď je nejspíš: nic moc. Možná jsou ve hře širší souvislosti, ale stejně tak oba bratři nemusí odrážet žádný trend, který by posiloval či rostl. Zdá se, že Carnajevovi byli jen dva mladí muži odcizení společnosti, jež nejdříve pohltila nenávist, a potom se uchýlili k vraždě. Právě to se nám snažil sdělit strýc obou bratrů Ruslan Carni, […]

Pred mesiacom s odstupom ôsmich dní zomreli dvaja muži, ktorí stelesňovali postsovietske Ruska. Obaja zomreli náhle a ďaleko od domova. 16. marca v bazéne na ostrove Bali našli plávať telo Vladislava Mamyševa. Ako príčinu smrti uviedli infarkt. Mal 43 rokov. Mamyšev, známy skôr pod pseudonymom Vladik Monroe, bol priekopníkom akčného umenia v Rusku a zastával pozíciu, ktorá bola kombináciou postsovietskeho Warhola a transvestítneho herca RuPaula. Koncom osemdesiatych rokov patril k petrohradskej umeleckej skupine Pop Mechanika, ktorá sa preslávila senzačnými kúskami, ako napríklad, že v televízii tvrdili, že Lenin bol hríb a používali pri tom jazyk a pseudovedeckú logiku sovietskych dejepisných programov. V tom čase to bola neuveriteľná provokácia. […]

Etgar Keret sa v Oknách do sveta pozerá na Tel Aviv. Najkrajšie miesto, aké som kedy mal na písanie bola kolónia MacDowell*. Mal som tam izbu, obkolesenú nádherným zasneženým lesom a z okna som často videl srnky. Počas môjho pobytu ma raz prišiel navštíviť priateľ. Po jednom pive povedal: Si tu obklopený takou krásou, ale podľa uhlu, v akom stojí tvoj počítač vidím, že pri písaní vidíš len na záchod. Prečo? Odpoveď bola jednoduchá. Keď píšem, vidím okolo seba len krajinu svojho príbehu. Pohľad na skutočnú krajinu vychutnávam, až dopíšem. Doma mám vždy na písanie vyhradené jedno z najmenej žiadúcich […]

Na odhalování tyranů jsou třeba utajení novináři i akademici. Jakožto člověka, který se pořádný kus života právě o tohle pokoušel, ať už na poli novinářském či akademickém, mě zajímaly odpovědi jak z akademické, tak i novinářské strany sporu. Začnu od velkých sympatií k reportérovi. Tyranům nejsme povinováni upřímností. Pobyt přímo na místě nic nenahradí. První článek, jejž jsem publikoval, byla reportáž z tzv. pokrokového zájezdu do Albánie, tehdy ovládané totalitním režimem. Kdyby se Sweeney přidal k jedné z těchto výprav, které do Severní Koreje pravidelně jezdí, jako to udělali ostatní novináři, zasloužil by si jen chválu. Jenže to on neudělal […]