Narodili ste sa v Plzni, v rokoch 1990 -— 1992 ste pôsobili ako veľvyslanec Československa v Maďarsku, žijete v Bratislave, avšak už niekoľko rokov chodievate pracovne do Prahy. Vo svojej vedeckej činnosti sa popri inom venujete aj slovensko-maďarským literárnym vzťahom, slovenskej literatúre a strednej Európe. Ľahostajné Vám nie je ani susedské Poľsko. Cítite sa teda ako Stredoeurópan? Čo pre Váš, osobne, znamená stredoeurópska identita? To je otázka na monografiu alebo aj autobiografiu. Slovenský prozaik Pavel Vilikovský má v knižke Krutý strojvodca jedinečnú poviedku s názvom Všetko, čo viem o stredoeurópanstve. Začína sa vetou, ktorú svojim rodákom často citujem: Človek môže […]

To je hlavná téma dneška. Pri príležitosti 24. výročia Gazety Wyborczej si aj my kladieme otázky, ktoré dnes v Poľsku zaznievajú. Gazeta si od samého počiatku kládla za cieľ slúžiť demokratickému, tolerantnému a európskemu Poľsku. Odkiaľ sa teda táto otázka berie? Odpoveď je na prvý pohľad jednoduchá. Fašizmus tridsiatych rokov neexistuje, pretože už neexistuje vtedajší kontext: hitlerovské Nemecko, Mussoliniho Taliansko, Stalinovo sovietske Rusko, občianska vojna v Španielsku, poľský Národno-radikálny Tábor (ONR[1]), ktorý násilím zavádzal na poľských univerzitách numerus clausus. V posledných desaťročiach sa stretávame so zvláštnou syntézou nacionalizmu a xenofóbie s protitrhovým populizmom, operujúcim rovnostárskymi a antikapitalistickými frázami. Čo je […]

Židia reflektujú vo svojich dielach svoje židovstvo, inak to zrejme ani nemôže byť. Je to takmer jedno, čo o vlastnom židovstve hovoria, podstatné je, že nie sú schopní o ňom nepremýšľať. Kresťanstvo sa vyhlo tomu, aby si uvedomilo svoje židovské základy. Židovstvo sa uzavrelo voči kresťanskej univerzalite. S Bibliou do európskej poézie židovská fantázia do európskej poézie. Vynikajúci spisovatelia – a Prorokov treba považovať za vynikajúcich spisovateľov – získali v judaizmu náboženský rang. Tento národ, ktorý sa sám vyvolil do kňažskej role, podával svedectvo o idei jediného Boha a jediného ľudstva – a zachoval si k tomu svoje osobitné postavenie. […]

V týchto zmätených časoch obdivujeme skôr fyzickú udatnosť než morálnu odvahu – odvahu duchovného života či odvahu verejných činiteľov. Odvahu chlapíka v kovbojskom klobúku, ktorý preskočil cez plot a dal sa pomáhať obetiam atentátu v Bostone, zatiaľ čo ostatní utiekli z miesta výbuchu, oslavujeme rovnako ako odvahu vojakov, ktorí sa vrátili z frontu, či mužov a žien, ktorí bojujú s ťažkými chorobami či zraneniami. Nedokážeme sa už zhodnúť na tom, čo znamená byť dobrý, charakterný či odvážny. Dnes si už menej vieme vážiť odvahu politikov, s výnimkou Nelsona Mandelu či Aung San Su Ťij. Možno sme toho zažili priveľa a […]

Piatu Man Bookerovu Medzinárodnú cenu za literatúru získala Lydia Davis, americká autorka a prekladateľka francúzskej literatúry a filozofie. Preslávila sa svojimi mikropoviedkami, ktoré patria k najkratším dielam literatúry. Podľa denníka The Independent je Lydia Davis uznávaná ako majsterka literárnej formy, ktorú v podstate sama vynašla. Jej práce, ktoré sa skôr ponášajú na básne-eseje a filozofické monológy než konvenčné poviedky (…) majú obyčajne tri až štyri strany. Niektoré sa však skladajú len z jedného odstavca alebo vety. New Yorker vyzdvihol jej ‘jasné vyjadrovanie, aforistickú stručnosť, formálnu originalitu, šibalský humor, metafyzickú bezútešnosť, filozofický tlak a ľudskú múdrosť. Prinášame niekoľko ukážok jej krátkych […]

“Les zapotrošeného inventára,” oznámil mi hlas vo sne, ktorý som mala včera. “Nemal by byť problém opísať ho!” A k zvuku ešte obraz štósu červených vrchnákov zo smetných košov, zabalených do fólie, na stojane zo zelených smrekov. Musel to byť sen o písaní. Občas ich mávam. Ale čo mi chcel naznačiť? Sny sa často uchyľujú k slovným hračkám: žeby tým kľúčovým slovom bola invencia? Žeby môj invenčný inventár bol zapotrošený kdesi medzi výhonkami mojich symaptických neurónov? Dozviem sa to neskôr? V románe by som sa to asi dozvedela, ale život nie je román a vice versa. V mojich najhorších snoch sú ľudia, ktorých poznám mŕtvi. Najlepší spisovateľský sen […]

Vo chvíli, keď meno Franza Kafku zmutovalo na otrepané prídavné meno, stratilo akúkoľvek zmysluplnú súvislosť s jeho mimoriadnym pohľadom na svet. Presne si pamätám, kedy a kde toto pohrávanie s jeho menom bez ladu a skladu začalo byť na smiech: bolo to v lete roku 1995 v kine v hlbokom Jersey. Film bol znôškou duševných porúch, vychádzajúcich z intergalakticky idiotského románu Kongo od Michaela Crichtona.  V príbehu, v ktorom gorily vraždia ľudí, hovorí jedna nula druhej nule, že ich situácia je kafkovská, čím obmedzený scenárista – sám Crichton – zrejme chcel povedať, že je „divné“. Z filmu si nepamätám veľa okrem toho, že v tomto filme takto nehanebne zneužili Kafkovo […]

Julia Kristeva v tomto rozhovore uložila celú Európu na svoj gauč. Predstavme si na chvíľu, že Európa zaklope na dvere vašej praxe a ľahne si na váš gauč. Čo by ste takémuto zvláštnemu pacientovi povedali? V poslednom čase sa jeho sklamania vŕšia jedno na druhé. Najskôr by som sa snažila primäť ho k tomu, aby hovoril o svojich skrytých tieňoch, tejto modernej verzii dedičného hriechu. Európa trpí zločinmi, ktoré spáchala. Keď sme po vojne začali budovať Európu, minulosť a pamäť sme vedome nechali bokom. Preto sa v Rímskych zmluvách z roku 1957 nespomína ani kultúra, ani história. Chceli sme znovuvybudovať […]

Z aprílovej prezidentskej kampane Venezuelčanom asi najviac utkvel v pamäti moment z jej úplného začiatku. Bola to chvíľa, keď sa Nicolás Maduro Moros, ktorého si nebohý Hugo Chávez vybral za svojho nástupcu, zveril televíznemu publiku, že hlavný comandante ho navštívil v podobe vtáčika a zaštebotal mu, že musí vyhrať voľby. Zapamätali si aj jeho sľub, že každého, kto bude hlasovať za kandidáta opozície, Henrique Caprilesa Radonskeho, postihne starodávna indiánska kliatba a nezabudnú ani na mítingy, na ktorých sa Maduro pokúšal dodať váhu sloganu “Chávez žije!” tým, že ťahal na tribúnu nešťastníka, skutočne ako vajce vajcu podobného Chávezovi. Nezabudnuteľný bol aj pohľad na […]

V Sýrii není v sázce americká důvěryhodnost. Kritici Baracka Obamy, kteří požadují vojenskou intervenci v Sýrii, se pustili do způsobu, jakým prezident mluvil o „nepřekročitelné hranici“ (v souvislosti s případným použitím chemických zbraní). Tvrdí, slovy senátorů Johna McCaina a Lindseyho Grahama, že „v sázce je důvěryhodnost Spojených států“. Zřejmě tím chtějí říct, že Írán, Severní Korea a další země celou situaci bedlivě sledují. Připomeňme si, jak se s podobnou krizí důvěryhodnosti vypořádal jiný americký prezident. V roce 1983, krátce po útoku na kasárna americké námořní pěchoty v Libanonu, si byl Ronald Reagan jistý, že pokračující vojenská přítomnost v zemi je […]