Na akom princípe funguje satira? Čo od nej môžeme očakávať? Tieto otázky sa nevdojak tisnú na jazyk po nedávnych udalostiach v Paríži. Presnejšie povedané, líši sa druh satiry, aký praktizuje časopis Charlie Hebdo – teda obrázky, ktoré si otvorene a niekedy oplzlo strieľajú z náboženských postáv (Otec, Syn a Svätý duch majú análny sex; Mohamed so žltou hviezdou v zadku) – zásadne od bežnej satiry? Nezaobíde sa západná kultúra bez toho, aby mohla takéto obrazy plodiť? A plnia skutočne funkciu satiry? Základom satiry je to, že apeluje na takzvaný zdravý rozum a spoločný morálny kódex. Satira nie je totožná s […]

Koľko slov by mal mať tento blog? 1000? Presne? K vymoženostiam internetovej éry patrí aj to, že sa novinárčina vymanila z obmedzení tlačenej stránky. Autor sa už nemusí prispôsobovať konvenciám stĺpčeka, štvrťstrany či polstrany – obmedzeniam, ktoré si často vyžadovali poľutovaniahodné škrty v poslednej sekunde – a môže svojmu príbehu dať dĺžku, akú pokladá za vhodnú. Blogosféra so svojou nádhernou, ale nebezpečnou flexibilitou sa môže kruto vypomstiť na autorovom vzťahu k čitateľom. Čo je však správne? Ako pravidelnému čitateľovi online vydania Guardianu sa mi často zdá, že články, ktoré tam uverejňujú sú únavne dlhé a rozvláčne. Posuniem si text ďalej v nádeji, […]

Tim Parks sa v Oknách do sveta pozerá na Miláno. Mám vytiahnuť žalúzie predtým, než si pôjdem na cappuccino alebo až potom? To je prvé rozhodnutie na začiatku každého nového dňa. Musím zistiť, či prší. Šnúra je vyšúchaná a latky na žalúziách sa spriečia, ak ju potiahnem priprudko. Pomaly sa otvára výhľad. ‚Výhľad‘ je trochu prehnaný výraz. Je to obyčajný dvor v činžiaku z šesťdesiatych rokov v robotníckej časti Milána; môj balkónik visí nad hlavným vchodom budovy, oproti ďalším podobným balkónikom nad ním a vpravo. V niektorých pulzuje život v podobe rastlín, psov, mačiek a kanárikov, v iných sú uskladnené staré bicykle, detské kočíky, nábytok. Uprostred priestranstva je […]

Je načase otvorene si pohovoriť o jednom z obľúbených a všeobecne rozšírených názorov vo svete literatúry: že svet potrebuje príbehy. “Ľudia cítia obrovskú potrebu,” hlása Jonathan Franzen v rozhovore pre Corriere della Sera (dnes sa už nikam neschováš) “dlhých, komplikovaných a detailne prepracovaných príbehov, aké vie napísať len autor v plnom sústredení, osamote, preč od ohlušujúceho trkotania Twitteru.” Pre prozaika je samozrejme výhodné namýšľať si, že ho jeho povolanie predurčuje k tomu, aby stál na strane dobra a uspokojoval súrnu a všeobecnú potrebu ľudí. Rovnako si viem predstaviť, že čitatelia čerpajú útechu z predstavy, že čítanie nie je len luxus, ale že im […]

“Pane—” Samuel Johnson raz neveriacky pobavene povedal dakomu, kto sa priveľmi zaujímal o to, či dočítal istú knihu – “Pane, a vy snáď čítate knihy až do konca?” A čo my? Čítame knihy od začiatku do konca? A ak áno, sme takí hlupáci, za akých Johnson pokladal každého, kto si pokladá za povinnosť prečítať každú knihu až do konca? Schopenhauer, ktorý veľa uvažoval a písal o čítaní, zdieľa Johnsonov názor. Život „je prikrátky na zlé knihy“ a „zopár strán“ by podľa neho malo stačiť na to, aby si človek vytvoril „predbežnú predstavu o autorovej tvorbe“. A potom už máte právo vzdať to, ak vás […]

Andrew Miller, významný prozaik a najnovší nositeľ anglickej Literárnej ceny Costa, v januári v rozhovore poznamenal, že síce predpokladá, že prózu čoskoro budú ľudia čítať najmä na obrazovke, predsa však verí a dúfa, že ľudia neprestanú čítať beletriu na papieri. Vlani v októbri Julian Barnes v prejave pri prijímaní Man Bookerovej ceny tiež vyslovil nádej, že tlačené knihy prežijú. K rovnakému vyznaniu sa hlási aj Jonathan Franzen. A na univerzite, kde prednášam, sa niektorí profesori, mladí aj starí, pohoršujú pri predstave, že dakto číta poéziu na Kindli. Pokladajú to za svätokrádež. Majú pravdu? Obhajovať e-knihy z praktického hľadiska nie je ťažké.  Text si môžeme kúpiť okamžite kdekoľvek […]

Ako by to vyzeralo, keby sa nejaká krajina od gruntu zmenila? Aké skutočné novinky by to prinieslo a ako by sa asi cítili občania takejto krajiny? Bolo by to jednoznačne pozitívne? Pred niekoľkými mesiacmi, keď grécka kríza jasne ukázala, že členstvo v eurozóne neznamená prístup k neobmedzeným pôžičkám za rovnakých podmienok ako Nemecko a Francúzsko, kríza zasiahla aj Taliansko. Veritelia odrazu od krajiny, čo roky podriemkavala v dekadencii, subvencovanej zadlženosťou, začali vymáhať neúnosne vysoké úrokové sadzby, akoby to bola dáka vratká ekonomika z Tretieho sveta, snažiaca sa získať pôžičky v cudzej mene. Bolo jasné, že čoskoro musí nastať dáka zmena. O následnej zmene vlády […]