Foto: Artyom Korotayev / AFP / Getty Images
Tak teda: vláda prezidenta Baracka Obamu rok zdržiavala publikáciu zoznamu Magnického. Keď sa už ďalej nemohla brániť, vydala ho v najbezzubejšej forme, ale najprv z neho vyťala všetkých činiteľov, o ktorých predpokladala, že by mohli podráždiť Kremeľ a nechala tam len rôznych Dukuzovcov a Karpovovcov, na ktorých, ako sa naivne nazdávali obamovskí pacifisti, by Putinovi nemalo záležať.
Prezident Obama, nadšený zo svojho kompromisu sa tešil na odmenu a vyslal do Moskvy svojho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Toma Donilona. Cha!
Pekne si posnívali! Miesto toho, aby v Kremli ocenili poslušné poníženie Američanov začali vrieskať tak, ako vie vrieskať len chuligán, ktorý zaňuchá nerozhodného hňupa. Veď len počkajte! My vám ukážeme! Však to je zasahovanie do vnútorných záležitostí! Donilon k nám pricestoval v nevhodný čas, plnohodnotné stretnutie sa neuskutoční, ale Putin sa možno na chvíľočku zastaví.
A skutočne, stretnutie sa neuskutočnilo. Putin skočil na minútku, zatiaľ čo Donilon, ktorý mu priniesol osobný odkaz od Baraka Obamu, sa rozprával so samým námestníkom ministra zahraničia.
Ani v bežnom živote sa nič tak nerozčúli, ako keď si ochotný spraviť maximálne ústupky darebákovi a on ti odpovie grobiánstvom a ešte ťa aj šľahne strapcom hrozna po tvári. Obyčajný ľudský inštinkt by napovedal, že Kremeľ na svoju reakciu doplatí a že po dvoch či šiestich mesiacoch zoznam predsa len rozšíria.
Ale Kremeľ môže byť pokojný. Celá zahraničná politika prezidenta Obamu je pokus slušného človeka ospravedlniť sa opitému chuligánovi v električke, ktorý mu zámerne stúpil na nohu v snahe pozdvihnúť si vlastné sebavedomie, pretože vie, že slušný človek, aj keď je možno silnejší, mu nikdy nedá päsťou po tvári.
Slušní ľudia jednoducho nedokážu pochopiť, že fanatici a chuligáni nie sú schopní kompromisu.
Roku 2009 sa prezident Obama ospravedlňoval moslimom, ale al-Kájdu tým akosi neodzbrojil. Minulý rok, po útoku na americké veľvyslanectvo v Káhire ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton vyjadrila poľutovanie nad tým, že sa v sieti objavil film, urážajúci náboženské cítenie, a keď teroristi v Bengazi zabili amerického veľvyslanca v starostlivo pripravovanom atentáte, Obamova administratíva vyhlásila, že ide o spontánny útok všetkých tých občanov, ktorých náboženské cítenie do hĺbky urazené. Zdalo by sa, že je to dostatočná lekcia, no ajhľa: deň po atentáte v Bostone dobrý prezident Obama slovo teroristický útok nevypustil z úst.
V tejto súvislosti sa poklonkovanie Kremľu zdá byť bagateľom. Slušní ľudia jednoducho nedokážu pochopiť, že fanatici a chuligáni nie sú schopní kompromisu a že každý kompromis vnímajú ako dôvod pre ďalší útok. O to viac, že Rusko nie je významným hráčom na medzinárodnej scéne, ani problémom číslo jeden pre USA.
Prezident Obama si vždy bude myslieť, že keď spraví kukuč na Putina, ten ho za to podporí v otázke Iránu, pretože Obama by to na mieste Putina urobil. A zakaždým, keď ako odpoveď na jeho kukuč jeho vyslanca s osobným listom odbavia námestníkom ministra zahraničia si prezident Obama bude myslieť, že nabudúce na týchto dobrákov treba spraviť ešte hlasnejšie kukuč.
Toto nie je špecifická vlastnosť prezidenta Obamu, ale špecifika demokracie. Presne takto sa správal aj Chamberlain a Daladier v Mníchove.
A vôbec, zakaždým, keď porovnáme zoznam politických alternatív, ktoré má k dispozícii vedúci predstaviteľ otvorenej spoločnosti so zoznamom alternatív autoritárskeho vládcu, ukazuje sa rozhodujúca, totálna a drvivá prevaha autoritárskeho vládcu.
Autoritárny vládca môže verejne hlásať jedno a tajne niečo druhé, ako Saudská Arábia, ktorá je verejne proti zasahovaniu USA na Blízkom východe a tajne ich prosí, aby zbombardovali Irán. Autoritársky vládca môže dnes bojovať s Euráziou a zajtra s Oceániou a tvrdiť, že odjakživa bojuje s Oceániou. A autoritársky vládca na kompromis, ktorý mu navrhnú, zareaguje ako chce. Keď sa mu zachce, povie ďakujem, a ak sa mu zachce, povie figu borovú.
A čo z toho všetkého vyplýva? Nevyplýva z toho nič.
Putinov problém nespočíva v tom, že vo virtuálnej vojne, ktorú Rusko vedie proti USA, aby sa Vladimir Putin utvrdil v pocite svojej významnosti, vo vojne, o ktorej za hranicami Ruska málokto vie (rovnaké virtuálne vojny z rovnakých psychologických príčin vedie aj Sudán, Bolívia, Zimbabwe a veľké množstvo ďalších krajín, ktorých vládcovia si hovoria: Bojujem proti USA, to znamená, že som veľký), tak teda, Putinov problém nespočíva v tom, že Rusko môže v tejto virtuálnej vojne utrpieť porážku. Veru nie, Kremeľ zakaždým dosiahne rozhodujúce psychologické víťazstvo, tak ako už spomínaný chuligán, ktorý beztrestne šliape slušnému človeku na nohu v električke.
Problém spočíva v tom, že keď si chuligán podupe po nohe, pôjde do krčmy na pivo, hrať domino a rozprávať ostatným pijanom, akú dal hňupovi skvelú príučku, zatiaľčo hňup pôjde do kancelárie zarezávať.
Problém spočíva v tom, že bridlicový plyn, ktorý ťažia v USA, už spôsobil prepad ceny plynu. A bridlicová ropa o tri-štyri roky oslobodí Spojené štáty zo závislosti na dovoze ropy a spôsobí prepad jej ceny. Až do tej chvíle – a možno aj trochu po nej – bude Kremeľ veselo poúčať Američanov a ukazovať dvere Obamovým poradcom, ktorí pricestujú na osobnú návštevu.