Michał Witkowski hľadá zmiznutých mladých ľudí, ktorí sa prepadli v štrbinách reality.
Foto: Peter Župník
Vždy ma fascinovali oznamy o zmiznutiach mladých ľudí, vyvesené na staniciach a zastávkach. A hoci z webe nadácie Itaka je jasné, že miznú predstavitelia všetkých pohlaví a vekových skupín, na stĺpoch s oznamami udierajú do očí hlavne tí mladí. Podporuje to fantáziu. Ak dakto odišiel z domu za kamarátom a ani po rokoch sa nevrátil, znamená to, že zapadol do tej štrbiny reality, ku ktorej obyčajný smrteľník nemá prístup, môže nanajvýš tušiť, že realita je vybavená množstvom dverí, na prvý pohľad neviditeľných, zakamuflovaných fototapetou, znázorňujúcou každodennosť, ako pozadie na fotografii z oznamu.
Ale my sme na ceste na daňový úrad či iné banálne, každodenné miesto, treba zaplatiť účty, je obyčajný, sivý utorok bez nádeje, že sa vyjasní alebo že vyhráme v lotérii. Stojíme na autobusovej zastávke. Chvíľku sme ako oni – pozastavení. V snahe vzdialiť sa od dedka, smrdiaceho po cigaretách pomaly prichádzame k stĺpu s oznamami a vidíme tvár, povedzme, osemnásťročného. Je to tvár, ktorá ešte nevie, že sa objaví na ozname, tvár dakoho, kto je ešte na našej strane reality a nemá poňatia o existencii tajných dverí, iba ak v predtuche v podobných chvíľach, keď sa nudí na zastávke. Sedí na pozadí počítača a chrumká čipsy, vytrhnutý z nádhernej bezstarostnej mladosti. Kontrolujeme, kedy zmizol. Pred pol rokom. Tvár sa okamžite mení, ocitá sa v úvodzovkách, ako reklama cestovnej kancelárie nikam, reklama cenovo atraktívnych cestovných lístkov jedným smerom.
Mal na sebe zelenú vetrovku s kapucňou, tmavomodré teplákové nohavice, čierne adidasky s tromi páskami na bokoch. Výška 176 cm, oči hnedé. Vráť sa, čakáme ťa! Rodičia. Kto tu komu čo rozpráva? Samozrejme, najmä rodičia zmiznutým deťom. Veria, že dieťa žije, že len utieklo z domu, a teraz si prečíta oznam, uvidí, aký žiaľ spôsobilo svojím zmiznutím a celé dojaté sa rozhodne vrátiť domov. A všetci žijú ďalej šťastne až kým nepomrú. Vedľa je uvedená adresa facebookovej stránky, založili ju spolužiaci, ktorí si robia starosti. Aj oni sa obracajú na kamaráta, oslovujú ho prezývkou, svojím jazykom. Čitateľ sa cíti ako votrelec, ktorý nelegálne vstúpil do úzkeho, intímneho komunikačného kanálu medzi blízkymi.
Na mojej zastávke sa v poslednom čase objavilo toľko oznamov, až som začal mať podozrenie, že po Vroclavi sa túla sériový vrah. Hľadanie býva rôzne – jedných hľadajú celé mesiace a využívajú na to všetky médiá (v poslednom čase prišli do módy bilboardy), iných skromnejšie, ale všetky texty sa na seba ponášajú. Opis zmiznutého človeka vo svojej jednoduchosti, skratkovitosti a vecnosti pripomína reč cez slzy.
Nebolo by v prípade toho chlapca, ktorý sa na nás díva z oznamu a sfukuje sviečky na narodeninovej torte (osemnástka!) vhodnejšie napísať, že je krásny a nie, že má „výšku 176, váhu 68 kg“? A o tom druhom, že má vyrážky a zjavne sa bojí zajtrajšej písomky z fyziky? A že ten tretí vo svojej izbe na betón schováva pred rodičmi cigarety?
Všetci majú v očiach zvláštne tajomstvo, viditeľné až teraz, sú poznačení tým, čo sa im stane. Vyjdú z domu nesprávnymi dverami a ocitnú sa v inom rozmere, rozmere tajuplnom ako smrť, ku ktorému nikto nemá kľúče, iba ak niekedy polícia. Alebo sa im na tvárach neodzrkadľuje nič, a to je práve na tom najzvláštnejšie. Ako možno nevedieť, keď vám robia takúto fotku? Veď sa práve zúčastňujú jedinečného fotenia, konkurzu, náboru kto vie kam! Veď čoskoro ich dokumenty budú vymazané, mobil prestane fungovať, na bankovom účte sa nevyskytne žiaden pohyb, súčasne ich niekto uvidí na miestach tak vzdialených ako Zgierz, Suwalki a Krynica Morska. Nie, čosi také sa nedá netušiť, myslíme si a sami pridávame fotografii nejaké znamenie. Možno je to poškodenie filmu v pozadí, alebo tá čierna vec, čo im padá z hlavy, ale nie, je to iba tieň.
Ľudia majú naozaj zvláštne koníčky; to, čo je pre jedného atraktívne niekto inz pokladá za najnudnejšie na svete. Zapisujú si prechádzajúce vlaky, fotia vtáky a lietadlá, zbierajú krabičky od zápaliek a keď o tom rozprávajú, sú celí rozpálení. A tak si myslím, že okrem mňa istotne ešte dakoho zaujímajú tieto oznamy o zmiznutiach, že ich niekto strháva a zbiera, chodí na web Itaky a sleduje v sieti ďalšie osudy. Tento chlapec má rád horské túry, je to na ňom vidieť. Fotka je robená pred ubytovňou, dlhé vlasy má zopäté do konského chvosta, batoh, 20 kilometrov už má za sebou. Nezobral si na túto cestu termoizolačnú karimatku ani dosť proviantu. Asi stratil pamäť a teraz sa vozí mestskou hromadnou dopravou. To je prinajmenšom zbožné želanie rodičov. Nebadane sa ocitol na druhej strane diskurzu, tam, kde sa už nechodí autobusmi ani električkami, len prostriedkami mestskej hromadnej dopravy. Kdesi tam na druhej strane, kde miesto toho, aby bol človek krásnym, veselým mladým chlapcom, váži 68 kg a má 176 cm výšku. Akoby už ani nežil a bol len telom.
A pán Cogito starostlivo vyrovnáva oznamy o zmiznutiach, ukradnuté zo zastávok. Najstaršie sú už trochu zožltnuté a vyblednuté, priehľadné fólie, do ktorých rodina navliekla papier formátu A4, aby ho ochránila pred dažďom, sú pokrkvané a pokrútené. Téma zmiznutých ľudí je bezpochyby príliš literárna na to, aby sa z neho dala spraviť ešte lepšia literatúra. Tá, ktorú čítame na stĺpoch s oznamami nám hovorí veľa predovšetkým o našom každodennom živote.