Tridsiateho apríla 2013, pořas slávnostného otvorenia literárneho festivalu PEN World Voices Philipovi Rothovi odovzdali Literary Service Award, prestížnu cenu za literárne zásluhy. Časopis New Yorker uverejnil prejav, ktorý spisovateľ predniesol pri preberaní ceny:
Foto: Steve Pyke / Contour by Getty
V rokoch 1972 – 1977 som každú jar chodil na týždeň alebo desať dní do Prahy a stretával sa so skupinou spisovateľov, novinárov, historikov a univerzitných profesorov, perzekvovaných totalitným prosovietskym československym režimom. Počas týchto ciest ma takmer celý čas sledovali tajní, odpočúvali tiež moju hotelovú izbu aj telefón. No po prvý raz ma polícia zadržala až roku 1977, pri odchode z múzea, kde som si pozrel absurdnú výstavu sovietskej socialisticko-realistickej maľby. Nepríjemne sa ma to dotklo a na druhý deň som poslúchol ich radu a odcestoval som.
Naďalej som síce prostredníctvom korešpondencie, občas zakódovanej, udržiaval kontakt s disidentskými autormi, s ktorými som sa v Prahe zoznámil a spriatelil, no celých ďalších dvanásť rokov som nedostal vízum a do Československa som nemohol cestovať až do roku 1989. V tom roku sa v Československu zbavili komunistov a k moci sa dostala demokratická vláda Václava Havla, a to absolútne legitímnym spôsobom, rovnako ako generál Washington a jeho vláda roku 1988: jednomyseľne ju zvolilo Federálne zhromaždenie za absolútnej podpory českého národa.
V Prahe som strávil najviac času s prozaikom Ivanom Klímom a jeho ženou Helenou, psychoterapeutkou. Ivan aj Helena vedia dobre po anglicky a spolu s mnohými ďalšími – patrili k nim prozaici Ludvík Vaculík a Milan Kundera, básnik Miroslav Holub, literárny vedec Zdeněk Stříbrný, prekladateľka Rita Budínová-Mlynářová, ktorú Havel neskôr vymenoval za svoju prvú veľvyslankyňu v Spojených štátoch, či spisovateľ Karol Sidon, ktorý sa po Nežnej revolúcii stal hlavným rabínom Prahy a neskôr zemským rabínom Čiech – mi všetci títo priatelia dali možnosť do hĺbky sa oboznámiť s rozsahom perzekúcie, akú im Československo uštedrilo.
Philip Roth a Ivan Klíma.
V rámci tohto oboznamovania som s Ivanom navštívil miesta, kde jeho kolegovia, vyhodení a zbavení práv ako on, vykonávali manuálnu prácu, ktorú im všadeprítomný režim zlomyseľne pridelil. Každý, koho vyhodili zo Zväzu spisovateľov, mal zákaz publikovať alebo prednášať, cestovať či šoférovať, proste zarábať si na živobytie spôsobom, ktorý si sám vybral. A na dôvažok ich deťom, deťom rozmýšľajúcej časti obyvateľstva, zakázali študovať na vysokých školách.
Neľútostná, traumatizujúca mašinéria totality, ktorá všetko rozseká na to najhoršie, takže postupne sa všetko stáva neznesiteľné.
Niektorí z tých, s ktorými som sa stretol a rozprával, predávali cigarety v kioskoch na ulici, iní mávali hasákom v štátnych vodárňach, ďalší celé dni jazdili na bicykloch a vozili žemle do pekární, zatiaľ čo iní umývali okná alebo zametali ako pomocní vrátnici v dákom zastrčenom pražskom múzeu. Ako som už spomenul, títo ľudia boli výkvetom inteligencie českého národa.
Takto to vyzeralo a takto to chodí v totalitnom režime. Každý deň prináša nové trápenie, nový otras, zvyšuje pocit bezmocnosti a redukuje slobodu a slobodné myslenie v cenzúrovanej, spútanej a umlčanej spoločnosti.
Obvyklé rituály ponižovania: ustavičné vytrhávanie osobnej identity z koreňov, neustávajúca túžba po istote a rovnováhe zoči-voči neustálej neistote. Nepredvídateľnosť ako nová norma a neutíchajúca úzkosť ako jej škodlivý následok.
A hnev. Maniakálne zúrenie bytosti v okovách. Záchvaty bezvýslednej zúrivosti, ktoré spustošia len teba samého. A spolu s tebou tvoju ženu a deti, ktoré sa napájajú tyraniou už s rannou kávou. Cena hnevu.
Neľútostná, traumatizujúca mašinéria totality, ktorá všetko rozseká na to najhoršie, takže postupne sa všetko stáva neznesiteľné.
Na záver by som chcel dať k lepšiemu ešte jednu zábavnú historku z týchto pochmúrnych a neveselých čias.
Ďalší večer po mojom stretnutí s políciou, po tom, ako som spravil dobre a urýchlene odcestoval z Prahy, si prišla polícia domov pre Ivana a podrobila ho, nie po prvý raz, dlhému vypočúvaniu. Tento raz ho však nesekírovali kvôli tajným podvratným aktivitám, ktorých sa dopúšťal on s Helenou a s celou tou bandou otravných disidentov a narušiteľov totalitného mieru. Tento raz sa ho pre zmenu, ktorá bola pre Ivana osviežujúcou, vypytovali na moje každoročné cesty do Prahy.
Ako mi Ivan neskôr napísal, celú noc z neho ťahali informácie o tom, prečo sa každú jar vyskytujem v Prahe, a on mal pre nich len jednu jedinú odpoveď.
Nečítate jeho knihy?, pýtal sa Ivan eštebákov.
Táto otázka ich prirodzene zarazila, ale Ivan ich rýchlo poučil.
Chodí sem za dievčatami, vysvetlil im Ivan.