Foto: Dan Kitwood / Getty Images
Koľko slov by mal mať tento blog? 1000? Presne? K vymoženostiam internetovej éry patrí aj to, že sa novinárčina vymanila z obmedzení tlačenej stránky. Autor sa už nemusí prispôsobovať konvenciám stĺpčeka, štvrťstrany či polstrany – obmedzeniam, ktoré si často vyžadovali poľutovaniahodné škrty v poslednej sekunde – a môže svojmu príbehu dať dĺžku, akú pokladá za vhodnú.
Blogosféra so svojou nádhernou, ale nebezpečnou flexibilitou sa môže kruto vypomstiť na autorovom vzťahu k čitateľom.
Čo je však správne? Ako pravidelnému čitateľovi online vydania Guardianu sa mi často zdá, že články, ktoré tam uverejňujú sú únavne dlhé a rozvláčne. Posuniem si text ďalej v nádeji, že sa už-už skončí, no on pokračuje do nekonečna. Na začiatku by malo byť varovanie, informácia o tom, koľko slov máte pred sebou. A tak, akonáhle nám internet poskytol celé oceány priestoru, sme si uvedomili, že dĺžka textu nikdy nebola čisto otázkou centimetrov stĺpčeka. Rovnako ako v prípade redigovania aj tu ide o dohodu medzi pisateľom a čitateľom ohľadne toho, aký druh čitateľskej skúsenosti sa tu ponúka. Čitatelia majú tendenciu predpokladať, že ich obľúbení autori – novinári, prozaici či básnici – sú absolútne nezávislí, slobodní od akýchkoľvek zásahov, no pravda je taká, že ak autor popustí uzdu svojmu súkromnému idiolektu alebo sa príliš rozpíše, v najlepšom prípade môže očakávať, že rozdelí čitateľov na tých, čo ho otrocky obdivujú, nech im predhodí čokoľvek, a na tých, ktorí ho zúfalo odložia na bok. V najhoršom prípade príde o všetkých čitateľov.
Existuje súvislosť medzi autorovou úctou k týmto konvenciám na jednej strane a obsahu či tónu jeho diela či názorov, aké od neho očakávame na strane druhej? Nedávno som sa vrátil k Dickensovi, ktorý svoje romány uverejňoval v týždenných alebo mesačných pokračovaniach, pričom počet slov v každom dieli bol prísne stanovený (asi 18 500 slov v mesačných a 4 700 v týždenných pokračovaniach). Dickens samozrejme nebol jediným prozaikom, ktorý svoje diela publikoval týmto spôsobom, no máloktorý iný autor si túto formu obľúbil tak ako on. Jeho súčasník Trollope musel vždy najprv dokončiť celú knihu a až potom dovolil, aby ju začali uverejňovať na pokračovanie, pretože mu mimoriadne záležalo na tom, aby si zachoval kontrolu, zatiaľ čo Thomas Hardy z celej duše nenávidel spoluprácu s populárnymi časopismi s ich pravidlami o tom, čo sa patrí uverejniť a čo nie, a vyhradzoval si právo po uverejnení posledného dielu knižne vydať necenzúrovanú verziu kompletného diela. Dickensovi naproti tomu nerobilo žiadne ťažkosti pripraviť si v hlave celý dej románu skôr, než sa pustil do písania a bavilo ho dostávať priebežné reakcie čitateľov, ktoré občas snáď aj ovplyvnili konečný tvar jeho príbehov. Len jediný raz, keď mu umrela sestra, svojich čitateľov sklamal a oneskoril s publikáciou ďalšieho dielu.
Na jeho adaptabilite nie je nič prekvapujúce. Spúšťacím mechanizmom všetkých Dickensových príbehov je hrozba pre dáke harmonicky nažívajúce spoločenstvo, či už rodinu, skupinku priateľov či kolegov v práci, vychádzajúca od jedného či viacerých antagonistov, ktorí sú lakomí, chamtiví a, predovšetkým neústupčíví. Klasickou ukážkou je pán Murdstone a jeho sestra, ktorí svojim ideálom „tvrdosti“ ovládnu a zničia rodinu Copperfieldovcov. Krivdy, ktoré títo antagonisti napáchajú potom s najväčšou pravdepodobnosťou napraví dáka dobrotivá, vľúdna postava, ktorá sa síce pohybuje kdesi na okraji, no venuje všetky svoje prostriedky na to, aby vytvorila podmienok, v ktorých sa danému spoločenstvu zas bude dariť. Takouto postavou je Arthur Clenman v Malej Dorritke. A, samozrejme, je ňou aj sám Dickens, ktorý nikdy nesklame svojich čitateľov tým, že by nedodal ďalšie pokračovanie alebo by napísal priveľa či primálo, a ktorého knihy, hoci boli srdcervúce, prinášali spoločnosti jeho čitateľov dlhodobú útechu.
To, že vo vlastnom rodinnom živote Dickens nedokázal prejaviť takú veľkodušnosť a nielenže opustil svoju ženu (a matku desiatich detí), ale dokonca sa odmietol stýkať s každým členom rodiny, ktorý s ňou naďalej udržiaval kontakt, svedčí o tom, že možno vedel pocítiť rovnakú empatiu so zloduchmi ako s obeťami svojich románov. Málokto bol menej pružný, čo sa týka pracovného času; málokto tak tvrdo vyjednával s vydavateľmi. No voči čitateľom, ktorí ho obdivovali, bol vždy prívetivý a ústretový. Pre svoju sebaúctu potreboval nielen ich obdiv, ale aj ich vieru, že je im priaznivo naklonený. Neprekvapuje preto, že neskôr precestoval celé Anglicko a Spojené štáty a zakaždým ochotne upravoval svoje diela, aby dĺžka textov bola vhodná na verejné čítanie a aby dosiahol čo priaznivejší účinok. Je síce pravda, že množstvo pirátskych edícií jeho kníh v USA znamenalo, že mu záležalo na peniazoch, ale najviac pre neho vždy znamenalo spoločenstvo s čitateľom.
Som presvedčený, že by sa dala nájsť súvislosť medzi tým, aký postoj má väčšina autorov k redigovaniu a k čitateľom a témami a obsahom ich diel. Čechovovi ani na vrchole slávy nevadilo, ak ho obmedzovali v dĺžke textov. Tešila ho popularita, no súčasne mu vyhovovali krátke a nie príliš intenzívne vzťahy. Pár krokov od vidieckeho domu si dal postaviť súkromný byt, aby mohol tráviť krátke a nabité chvíle v kruhu rodiny a priateľov a potom zas utiecť k písaniu. A nie náhodou dával prednosť poviedkam pred románmi. V jeho úžasných poviedkach sú dlhodobé vzťahy takmer vždy omylom.
Blogosféra so svojou nádhernou, ale nebezpečnou flexibilitou sa môže kruto vypomstiť na autorovom vzťahu k čitateľom. Prejavuje dostatočnú úctu k ich vzácnemu času a drží veci na uzde? Je citlivý voči ich očakávaniam? Je ochotný čítať komentáre k svojim blogom a prípadne na ne aj odpovedať? Viem si predstaviť, že Dickens by strávil celé hodiny na internete a ochotne by diskutoval o osude Pipa Pirripa či Malej Nell. Pokiaľ ide o mňa, som ochotný poslúchať redaktorov a napísať pre nich článok a záleží mi na tom, aby si ho prečítalo čo najviac ľudí. Som však rád, že nie som zmluvne zaviazaný reagovať na pripomienky čitateľov.