Alijaška 1958. Foto: Marc Riboud / Magnum Photos
Ako všetci básnici mojej generácie má za sebou stovky stretnutí s čitateľmi. Za posledných štyridsaťpäť rokov som navštívil univerzity, stredné školy, knižnice, kníhkupectvá, základné školy, bary, starobince, džezové kluby, kaviarne, kiná, opustené nákupné strediská a miesta, ktoré nepatria do žiadnej z týchto kategórií, ako napríklad obchod, kde som vystúpil spolu s kúzelníkom a miestnou rockovou skupinou. Pamätám sa, že bolo nabité, množstvo drsných mladých ľudí si prišlo vypočuť kapelu a hoci kúzelník ako prvé číslo im nevadil, začali sa búriť, keď zistili, že po ňom vystúpi básnik. Len preto som v panike nezobral nohy na plecia, že som zúfalo potreboval tých sľúbených pár stovák a pretože som už ako ošľahaný veterán New Yorského programu „básnici v škole“ vedel, že decká, pred ktorými ma učitelia varovali ako pred tými najhoršími, vnímali poéziu oveľa citlivejšie než ich spolužiaci, ktorí sa údajne lepšie správali a mali lepší prospech.
Po tom, ako sa moja prvá zbierka poézie, vydaná roku 1967, dočkala niekoľkých priaznivých recenzií, začali mi z celej krajiny chodiť telefonické a písomné pozvánky na čítačky. Ak mi ponúkli znesiteľný honorár, prijal som ich. Podľa vzdialenosti som cestoval buď lietadlom, vlakom, autobusom alebo vlastným autom; za tie roky som precestoval takmer každý štát v kontinentálnej časti USA. Ako inak, uvedomujem si s odstupom času, by som sa v živote bol dostal do miest ako Pittsburg v Kansase; Brookings v Južnej Dakote; Milledgeville v Georgii; Walla Walal vo Washingtone a mnohé iné podobne vzdialené miesta? Pre orientáciu som sa po príchode hostiteľov vždy opýtal na najbližšie veľké mesto. Ich odpoveď ma často dezorientovala ešte viac. Ich mesto sa nachádza, ako mi raz radostne zvestovali, púhych 560 kilometrov od Denveru.
Chvíľu som krúžil naverímboha, kým som neuvidel po ulici pomaly kráčať osamelého Číňana.
Odkedy som začal pracovať na plný úväzok, musel som takéto cestovanie obmedziť na deň či dva, čo obyčajne znamenalo, že som pricestoval popoludní a odišiel nasledujúci deň ráno. Aby ste si mohli urobiť predstavu, návšteva Montrealu napríklad prebiehala tak, že ma dvaja profesori z univerzity, kde som mal prednášať, vyzdvihli na letisku, zaviezli ma do hotelu Ritz, kde som mal rezervovanú izbu a zložil si zavazadlo, zobrali ma na obed do rozkošného malého bistra v starej francúzskej štvrti, kde sme si posedeli pri troch fľaškách vína, kým neprišiel čas ísť na čítačku a z nej rovno na párty, ktorú na moju počesť usporiadali u niekoho doma a ktorá trvala hlboko do noci, takže som sa do hotela dostal až o štvrtej ráno. Stihol som sa akurát oholiť, obliecť si čistú košeľu a odovzdať kľúče a už som sa hnal na letisko, aby som stihol prvý let do New Yorku. V lietadle som potom nasmrť unavený ľútostivo spomínal na nádhernú izbu, v ktorej som vôbec nespal a na vôňu čerstvých croissantov, ktoré okolo mňa previezli, keď som vybehol z hotela chytiť taxík.
Väčšinou však ubytovanie na cestách nebolo zďaleka také luxusné. Prespával som v moteloch pri cestách, študentských internátoch, detských izbách hostiteľov a desivých starých palácoch, ktoré cez deň slúžili ako klubovne pre profesorský zbor, no v noci som tam bol jediným hosťom a sám musel čeliť miestnym duchom. V 70-tych rokoch minulého storočia, keď v štátoch ako Ohio, Kalifornia, Oregon či Connecticut ešte fungovala inštitúcia takzvaných „poetických turné“, v rámci ktorých sa asi tucet univerzít dohovorilo v priebehu dvoch týždňov usporiadať čítačku jednému básnikovi, mi dali k dispozícii prenajaté auto a plán cesty s mapou a ja som sa sám prevážal z jedného mesta do druhého, poobede som čítal v jednom meste a večer v ďalšom, spal som, kde sa dalo, občas aj v aute, keď ma premohla únava. Tieto cesty boli síce vyčerpávajúce, no súčasne aj povznášajúce. Tvorba poézie je osamelá činnosť. Človek si poväčšine neverí, že to, čo píše je dobré. Aj keď mu verše vyjdú v literárnych časopisoch, čítajú ich ľudia, ktorí sa málokedy ozvú. Stretnutia s čitateľmi dávajú básnikom istotu, že poézia má v tejto krajine čitateľov a že Američania básňam nielenže rozumejú, ale ich podľa všetkého majú aj radi.
Auto malo ďalšiu výhodu, že som hneď po čítačke mohol utiecť. Univerzitní pedagógovia väčšinou nie sú najzábavnejšími spoločníkmi pri večeri. Aj v prítomnosti cudzích ľudí sa najradšej bavia o svojej katedre a o konfliktoch, ktoré tam vládnu. Často je oveľa zábavnejšie tráviť čas s doktorandmi, lebo tí skôr vedia, kde hrajú dobrú hudbu. Niekedy sa však stáva, že človek musí rýchlo utiecť z iných dôvodov. Najkratšiu čítačku môjho života, napriek tomu, že mi výslovne povedali, že mám čítať plnú hodinu, spôsobili okolnosti, ktoré boli, aspoň podľa môjho názoru, mimo mojej kontroly. V ten večer sa konal dôležitý zápas medzi newyorským basketbalovým družstvom Knicks a bostonským Celticom a ja som si vypočítal, že musím vyraziť späť do motela presne pol hodinu po konci prvej štvrtiny, ak chcem stihnúť štvrtú. Hostiteľov a obecenstvo som svojím odchodom zjavne šokoval.
Nasledovný zážitok je asi najzvláštnejší z množstva nezabudnuteľných dobrodružstiev na cestách. Mal som čítať na Štátnej univerzite v San Jose, a pred čítačkou ma pozvali na večeru do blízkeho mestečka. Moji hostitelia, ako som s radosťou skonštatoval, boli živí a sympatickí, jedlo a víno bolo vynikajúce – no zrazu ktosi skríkol, že nestíhame na čítačku a celá spoločnosť vyskočila, nechala na stole nedojedené jedlo, vyletela z domu a naskákala do dvoch aut, a mne povedali, že ich mám nasledovať sám svojím autom. Držal som sa ich, až kým sme sa neocitli v hustej premávke na diaľnici, vedúcej do San Jose. Netrvalo dlho a stratil som ich z očí, no pokojne som šoféroval ďalej, presvedčený, že zbadajú, že nie som za nimi, nájdu miesto, kde sa dá zastať a počkajú ma, keďže o čítačke som vedel len to, že sa nekoná na univerzite ale v akomsi kostole v centre. No minul som už všetky výjazdy do centra a niekoľko výjazdov do južných predmestí, a s hrôzou som zistil, že ich nikde nevidím. Keď som sa ocitol za mestom, povedal som si, čert to ber, a rozhodol sa pokračovať smerom na San Francisco. Znamenalo to však, že som sa musel vrátiť o kúsok späť a tak som sa spontánne rozhodol, že z diaľnice zídem na jednom z výjazdov do centra a niekoho sa opýtam, či nevedia, kde sa koná moje stretnutie. Problém však bol v tom, že bolo po ôsmej hodine večer a v tmavej štvrti, plnej malých činžiakov a alejí s rodinnými domčekmi som sa nemal koho opýtať. Chvíľu som krúžil naverímboha, kým som neuvidel po ulici pomaly kráčať osamelého Číňana. Zastal som a vedomý si toho, ako absurdne to znie, som sa ho opýtal, či náhodou nevie o čítaní poézie, ktoré sa v ten večer malo konať. Áno, povedal, je to tu za rohom.