Jon Stewart: Udalosti na Blízkom Východe sa začínajú vymykať spod kontroly. Čo by v tejto veci mala urobiť Amerika? Bassem Youssef, egyptský komik a satirik: Hm,  Čo tak… nič?! The Daily Show, February 9, 2015 Keďže v dnešných časoch málokedy máme príležitosť vidieť, ako skutočne vyzerajú naše vojny a musíme sa spoliehať na simulácie z hollywoodských filmov, ktoré nás ukazujú v pozitívnom svetle, uvažujem nad tým, čo by asi Američania povedali, keby im ukázali názornú ukážku škôd, akú narobili útoky amerických dronov, niektoré z toho množstva svadieb či pohrebov, ktoré sme omylom pokladali za schôdzky teroristov a rozpučili ich ako […]

“Koľkí ľudia v Bostone pred dvomi týždňami asi ľutovali, že nemajú pušku?“ opýtal sa začiatkom mája Wayne LaPierre, predseda Amerického zväzu držiteľov strelných zbraní (National Rifle Association, NRA) uchvátených účastníkov zjazdu NRA v Houstone. Obrovská sála, plná fanúšikov strelných zbraní, ktorí si hovoria “najväčšia armáda slobody, jej najväčšia a najžiarivejšia nádej” nadšeným potleskom ocenila, že im pomohol pochopiť, že všetko mohlo dopadnúť inak, keby štyri milióny Bostončanov a všetci maratónski bežci boli vyzbrojení, vytasili zbrane a začali strieľať akonáhle sa ozval prvý výbuch. “Koľkí Američania si teraz kladú túto otázku života a smrti?” kričal Wayne LaPierre. A každý, kto vám bude tvrdiť, že sme bezpečnejší, čím viac […]

Ako všetci básnici mojej generácie má za sebou stovky stretnutí s čitateľmi. Za posledných štyridsaťpäť rokov som navštívil univerzity, stredné školy, knižnice, kníhkupectvá, základné školy, bary, starobince, džezové kluby, kaviarne, kiná, opustené nákupné strediská a miesta, ktoré nepatria do žiadnej z týchto kategórií, ako napríklad obchod, kde som vystúpil spolu s kúzelníkom a miestnou rockovou skupinou. Pamätám sa, že bolo nabité, množstvo drsných mladých ľudí si prišlo vypočuť kapelu a hoci kúzelník ako prvé číslo im nevadil, začali sa búriť, keď zistili, že po ňom vystúpi básnik. Len preto som v panike nezobral nohy na plecia, že som zúfalo potreboval tých sľúbených […]

Foto: Daniel Acker / Bloomberg via Getty Images “Prečo všetci tí ľudia plačú?“ túto otázku by si mohol položiť dakto neznalý nášho neuveriteľného talentu nášho národa na pokrytectvo, sledujúc predvolebné stranícke konferencie, zvané konvencie. Takémuto človeku asi tiež napadne, že na celom božom svete sa nenájdu ani nikdy nenašli ľudia, ktorí sa vzájomne natoľko zaujímajú o svoje city ako dnešní Američania. Televízne kamery mali buď zamontované nejaké zariadenie, vďaka ktorému medzi masami delegátov mohli okamžite zaostriť na zaslzené tváre, alebo sa tam nič iné nedalo snímať, pretože vznikol dojem, že ani jedno oko v sále neostalo suché. Rečníkom sa roztriasol hlas pri […]

Na sklonku života, keď už moja mama bola veľmi stará a bývala v ústave dôchodcov, prekvapila ma otázkou, či ešte píšem básne. Keď som sa preriekol, že áno, nechápavo sa na mňa zadívala. Keď som jej to zopakoval, povzdychla si a pokrútila hlavou a zrejme si pomyslela, tomu môjmu synovi vždy trochu šibalo. Dnes už mám vyše sedemdesiat a ľudia, ktorí ma dobre nepoznajú, mi občas kladú rovnakú otázku. Upodozrievam mnohých z nich, že dúfajú, že im odpoviem, že som prišiel k rozumu a že ma táto mladícka nerozvážnosť prešla, a keď sa im priznám, že tomu tak nie je, sú zjavne prekvapení. Akoby to pokladali za čosi […]

Ak ste trochu ako ja, potrebujete vždy záchode niečo na čítanie. Čokoľvek. Istý reportér mi raz rozprával, že strávil noc v dome bývalého prezidenta. Zúfalo potreboval niečo na čítanie a keď prehrabal celý dom, hľadajúc nejakú knihu alebo časopise, s údivom zistil, že v celom obrovskom sídle pri mori nebolo čo čítať, nenašiel sa tam dokonca ani len jedálny lístok čínskej reštaurácie s donáškou do domu či letáčik s informáciami o dobročinnej zbierke, poriadanej v miestnom kostole. Nedávno som sa dozvedel, že sa ktosi pokúsil tento problém vyriešiť. V predaji je antológia s názvom Uncle John’s Bathroom Reader (Záchodová čítanka strýka Johna), ktorej zostavovatelia ju predstavujú na webe internetového kníhkupectva […]

Na leňocha som mimoriadne usilovný. —William Dean Howells Každý spisovateľ má svoje pracovné tajomstvo. Mojím tajomstvom je, že píšem v posteli. No čo už!, myslíte si asi. Robil to aj Mark Twain, James Joyce, Marcel Proust, Truman Capote a kopa ďalších spisovateľov. Vladimír Nabokov si dokonca pod vankúš kládol kartotečné lístky pre prípad, že by nespal a chcelo by sa mu pracovať. Neviem však o žiadnom inom básnikovi, ktorý by písal verše v posteli – hoci niet nič prirodzenejšieho ako guľôčkovým perom naškrabať ľúbostnú báseň na chrbát svojej milovanej. Iste, bola tu Edith Sitwellová, ktorá si údajne líhala do rakvy, […]

Nie som si istý, či ako sedemdesiatnik rozumiem svetu viac než zamladi, alebo či mám každým dňom menej šajnu, čo sa okolo mňa deje. Tuším, že pravda bude kdesi uprostred, no nepomáha mi to v noci lepšie spať. Rovnako ako všetci iní som sa nazdával, že keď zostarnem, v dôsledku všetkého, čo som prežil a naučil sa, dosiahnem stav olympského pokoja a k najnovším správam dňa budem pristupovať s pobavením, ako k úryvkom zo zlých starých filmov, ktoré som videl viackrát, než je zdravé. No zatiaľ k tomu nedošlo. Môj nebohý otec v poslednom roku života tvrdieval, že konečne našiel dlho hľadaný […]

Ľudia čoraz menej píšu perom či ceruzou na papieri, dokonca aj tí, čo mali v škole hodiny krasopisu a čo si predtým takmer denne zaznamenali dáke to telefónne číslo alebo zoznam potravín, aby ich nezabudli kúpiť cestou domov na trhu a za týmto účelom mali vždy pri sebe niečo na písanie a niečo, kam si to mohli zapísať. V núdzovej situácii, keď sa nenašlo pero ani poznámkový blok, občas neváhali osloviť niekoho celkom cudzieho a požiadať ho o pomoc. Jedného chladného januárového rána som sa napríklad opýtal módne oblečenej dámy v strednom veku, ktorá stála s cigaretou pred vchodom budovy na Madison Avenue, či by […]