Z vizionárskych nebies / Esej

„Slovensko leží dostatočne hlboko v civilizačnom priestore západného kresťanstva. Tým je strategicky, geopoliticky a historicky zaručená naša príslušnosť k medzinárodnej civilizácii v rámci tohto priestoru… Slovensko svojou slovanskou príslušnosťou má v sebe zabudovaný východný vektor historickej orientácie, svojou západnou náboženskou príslušnosťou západný vektor”.  (Ján Čarnogurský, 1995)

„…nie sme len schopní, ale jediní, ktorí môžu spájať Východ so Západom práve skrz svoju geopolitickú rozpoltenosť… Naša krajina je široko-ďaleko jediná, ktorá je schopná a dejinami, kultúrou, vzdelaním pripravená na historickú úlohu byť územím celoeurópskeho porozumenia”. (Vladimír Mináč, 1995)

Citované slová kresťansko-demokratického disidenta a politika a ľavicového intelektuála, spisovateľa aj politika dokumentujú, že po roku 1993 sa téma miesta nového štátu na mape Európy objavila, hoci hlbší, vecnejší, racionálny intelektuálny diskurz o nej sa nekonal. Zredukoval sa hneď pri vzniku nového štátu zo strany jeho zástancov na veľmi zjednodušené a hrubé delenie na pravých a nepravých Slovákov ( nacionalistov, separatistov a federalistov, svetoobčanov) a takým zostal i po dvadsiatich rokoch.

Slovenský štát sa tak roku 1993 konštituoval ako spor slovensko-slovenský, teda spor slovenských tzv. pronárodných, separatistických a slovenských tzv. nenárodných či priamo protinárodných, teda federalistických či čechoslovakistických síl. Nie ako spor slovensko-český, hoci išlo o kardinálne rozdelenie či oddelenie slovensko-české. Vznikal zo starej, takmer dve storočia trvajúcej čisto vnútroslovenskej dichotómie. Aj preto nedošlo pri jeho prípravách takmer vôbec na úvahy o Európe, ani strednej, hoci samotný akt zrodu štátu si to isto žiadal, veď sa prinajmenšom menili geopolitické pomery v strednej Európe. Na rozdiel od Čechov nás akoby veľmi netrápila otázka: čo Slováci v Európe, my sme totiž často nedokázali odpovedať ani na otázku, čo Slováci doma. Bola v tom istá zahľadenosť do seba, tradičná autarkia, ale i provinčnosť, slabosť, ktoré potom urobili svoje aj vtedy, keď sa ukázalo, že európsku tému už nemožno obchádzať ani u nás, lebo štát musí mať zahraničnú orientáciu či politiku. Práve vtedy však prišla na rad neuveriteľná me­galománia spojená s insitnosťou a sebakarikatúrou známou v tom čase vari len na Balkáne.

Ale kým k tomu došlo, predsa len v hlbších vrstvách sloven­ského politického sebauvedomovania sa vytvárali koncepty, ktoré sa geopolitickým úvahám aspoň ako-tak približovali a mohli by byť zabudované aj v súčasnom slovenskom historickom vedomí či sebavedomí.

Slovenské uvažovanie o geopolitickom zaradení národa, krajiny, štátu však predstavuje zväčša skôr labyrint ako priamu dráhu, väčšmi hľadanie, ba vajatanie než nachádzanie pevných opôr – v minulosti takisto ako dnes, keď sú už veci zdanlivo, ale len zdanlivo jasné. Literárny vedec Milan Šútovec v tejto súvislosti roku 2003 hovoril, že okrem Milana Hodžu a jeho exilového stredoeurópskeho federatívneho konceptu z čias druhej svetovej vojny nemáme v slovenskom prostredí žiadne východisko reflexií, aké zanechali napríklad Čechom T. G. Masaryk alebo neskôr Jan Patočka: „Jednoducho povedané: nie je tu tradícia rozmýšľať o Európe”. Na základe toho rezultuje, že „bez veľkého skreslenia sa dá povedať, že nepozornosť, neznalosť, predsudky až odpor k Európe a strach z nej sú slovenskou kultúrnohistorickou konštantou uplynulých dvoch storočí”. A už len akoby na margo dodáva nie nepodstatný fakt: „Tá konštanta má konzervatívny rukopis, a to má dnes svoje reálne politické implikácie”. Premietajú sa i do prítomnej slovenskej dilemy: Slovensko – sekulárny alebo kresťanský štát, Európa – sekulárna alebo kresťanská. Nevie si s ňou poradiť ani dnešná ľavica, nieto ešte konzervatívna pravica.

Ak sa však vrátime k prehistórii témy, aj v nej sme boli účastníkmi dilemy: prinajmenšom od národného obrodenia,  najmä od romantických počiatkov sme sa pohybovali pri uvažovaní o mieste Slovákov v Európe medzi autoritárskym, nedemokratickým, oligarchickým Východom a liberálnejším, demokratickejším Západom. Trvalým problémom našej východnej náklonnosti pritom bolo aj je, že Rusko nikdy nepredstavovalo demokratickú štruktúru.

Kam sme však mohli uprieť zrak, ak sme chceli hľadať spojencov na našej národno-emancipačnej púti? Od národného obrodenia v prvej polovici 19. storočia, keď sme začali budovať moderný národ, bez štátu, ba čo i len pocitu štátnosti, sme nemali na výber. Od začiatku toh­to národno-formatívneho procesu sme boli v spore s Maďarmi, ktorí si nárokovali byť geopolitickým hegemónom priestoru a nechceli sa o túto pozíciu s nikým deliť, nechceli pripustiť jeho pluralitu či multikulturalitu. Ako písal kodifikátor spisovnej slovenčiny a vlastne prvý slovenský profesionálny politik, Ľudovít Štúr (1815 – 1856), osvetu a slobodu chcel maďarský liberalizmus „mať výlučne pre národ maďarský, bol teda na najvyššom stupni egoistickým a ty­ran­ským“. Tento stereotyp sa v slovenskom myslení za vyše poldruhastoročie dostal do základov slovensko-maďarského antagonizmu, ktorý v poslednom demokratickom, slobodnom dvadsaťročí len zosilnel.

Pre slovenských romantikov odkojených na Kollárovej kultúrnej slovanskej vzájomnosti tak bolo od začiatku zrej­mé, že ak majú hľadať pre budúcu čo i len virtuálnu geopolitickú formáciu nejakú oporu, môže ňou síce byť myšlienka slovanstva, slovanskej vzájomnosti, ale ak nebude mať konkrétneho, medzinárodnopoliticky rešpektovaného garanta, nebude mať praktický zmysel. Tým garantom vtedy fakticky nemohol byť nikto iný ako Rus­ko, to, s Kollárom vraviac, mohutné dubisko, o ktoré sa isto dalo oprieť. Slovák Ján Kollár (1793 – 1852), človek skrz-naskrz apolitický, svojou Slávy dcerou, prvou bibliou panslavizmu, ako ju charakterizoval Václav Černý, a jej ideologickým fundamentom, rozpravou o slovanskej vzájomnosti, vytvoril základy slovanskej orientácie, ktoré mali všeobecnú vážnosť a boli, samozrejme, od tých čias vždy politicky využívané.

Aj keď Slovensko v ruských geopolitických úvahách v tom čase nemohlo mať väčšiu rolu, bola to preň aspoň šanca a navyše: pasovala do slovenského antimaďarizmu (s nemeckou priazňou Slováci rátať nemohli). Tak sa Slováci dostali do ruskej sféry vplyvu oveľa viac ako historicky etablovanejší Česi, ktorí tiež zvádzali svoje zápasy s Nemcami, ne­hovoriac o Poliakoch, ktorí mali s Rusmi historicky najkomplikovanejší pomer a na ktorých sa Slováci nemohli v čase svojho národného formovania geopoliticky opierať (Poliaci chýbali aj v neskorších Štúrových geopolitických predstavách, lebo svojou nesvornosťou vraj neboli súci na zjednocovanie).

Slováci si tak vypestovali pomerne rýchlo k Rusku a Rusom priamočiarejší aj oddanejší vzťah. Keď ho potom Ľu­dovít Štúr (po prehratej revolúcii) sformuloval vo svojom tes­tamentárnom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, kodifikoval ­fundamentálne slovenské rusofilstvo, panslavizmus, ale aj antiliberalizmus a antimaďarizmus, a to všetko nielen z nevôle k Pešti a Viedni. Vytvoril tradíciu, na ktorej sa cez Vajanského prinajmenšom po Jána Čarnogurského vyhrievali všetci slovenskí slavianofili a rusofili. My sme nemali českú tradíciu, reprezentovanú kritickým Karlom Havlíčkom-Borovským (na rozdiel od Štúra, ale aj Kollára, poznal Rusko dobre z autopsie), ktorý v tom istom čase ako Štúr už pochopil, že zjednocovanie Slovanov sa nemôže diať pod Ruskom, kým bude despotickou krajinou.

Byť pod ochrannými krídlami východného hegemonistického slovanského brata bolo však pre Slovákov príjemné aj pohodlné, nebolo preto treba prinášať veľké obete a dalo sa to vždy použiť, najmä proti Ma­ďarom (aj proti Nemcom, samozrejme, hoci v čase prvého, vojnového slo­ven­ského štátu sa tento slovanský či rusofilský slovenský uzol poriadne zahrčkavil). Ale na prelome 19. a 20. storočia dokonca i proti Čechom, keď napríklad z provinčného, no rusofilského Turčianskeho Svätého Martina vtedajší hlavný ideológ, Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) odkazoval slovenským učeníkom T. G. Masaryka, preferujúcim česko-slovenskú vzájomnosť a neobľubujúcim ruský fatalizmus Martinčanov, že ak už sa Slováci majú potopiť či stopiť, tak radšej v ruskom mori ako v českom močiari. A ďalší národný ideológ, Jozef Škultéty (1853 – 1948), z tej istej Mekky Slovákov v tom čase len rezignovane konštatoval: „náš život nie je západným svetom a pravdepodobne ním ani nikdy nebude“ (to všetko napriek gotike, reformácii, baroku, národnému obrodeniu stavajúcemu na západnom osvietenstve, skrátka napriek západnej orientácii slovenskej kultúry).

Slovensko sa tak v 19. storočí v konzervatívnej prezentácii necítilo byť ani východom Západu, vzdávalo sa svojich západoeurópskych kultúrnych konexií, Západ vnímalo ako symbol liberálneho, materialistického, nemravného sveta. V lepšom prípade to neskôr sociológia charakterizovala tak, že „Slovensko a jeho kultúra je súčiastkou západoeurópskeho civilizačného okruhu, ale súvisí historicky i rasove aj s východom a juhom“ (Anton Štefánek v Základoch sociografie Slovenska roku 1944).

Rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik Československa aj ďalších štátov zmenil mapu nielen strednej Európy, ale aj geopolitické ­zaradenie Slovenska v rámci Československa. Podľa Štefana Osus­kého (1889 – 1973) dokonca „víťazstvo v roku 1918 definitívne umiestnilo Slovákov medzi rad západných štátov“. Stáročné spolužitie s Maďarmi podľa tohto skúseného československého diplomata prinieslo vraj Slovákom „metódy a spôsoby, ktoré sú priamym protikladom západnej kultúry“, preto „únik Slovenska z východnej do západnej oblasti kultúry je udalosťou pre jeho budúcnosť nie menej vážnou než skutočné dosiahnutie slobody“. Táto Osuského zdanlivo patetická a možno vo vzťahu k Maďarom trochu jednostranná charakteristika situácie Slovenska v československom a stredoeurópskom aj európskom kontexte z roku 1931 našla svojho realizátora v netradičnej, originálnej stredoeurópskej vízii politika, ktorý má v slovenskom geopolitickom uvažovaní výnimočné značenie – v Milanovi Hodžovi. Ten Osuského spomínanej západnej línii dal aj výrazný stredoeurópsky geopolitický rozmer a nadčasovú perspektívu.

Milan Hodža (1878 – 1944) síce nebol „vynálezcom“ stredoeurópskej spolupráce či federácie, ale bol už od začiatku 20. storočia pri diskurzoch o jej podobách. Najprv v okolí následníka trónu Františka Ferdinanda, neskôr o nej uvažoval v rámci medzivojnového Československa a počas druhej svetovej vojny, v exile, aj s víziou povojnovej prognózy, napriek dočasnej nereálnosti veľmi perspektívnej. Už na začiatku tridsiatych rokov presadzoval stredoeurópsku kooperáciu — bez Nemcov, ale aj bez Maďarov a s veľkou rolou Poliakov a účasťou baltských štátov. Hoci Ho­dža zdôrazňoval najmä hospodársky rozmer stredoeurópskej spolupráce, vychádzal z axiómy kultúrnohistorickej či dokonca kultúrnopsychologickej, keď hovoril: „Existuje stredná Európa, existuje stredoeurópska mentalita, existuje stredoeurópska situácia“. Medzivojnové Československo mu bolo so svojimi štátnopolitickými problémami „akoby dobrou strednou Európou v malom“, a aby ešte – v roku 1931 – priklincoval starý osvedčený antimaďarizmus, dodal: „Ak sa o strednú Európu nepričiní Československo so svojimi priateľmi, pričiní sa o ňu Maďarsko so svojimi protektormi. Nie je ľahostajné, či bude strednú Európu utvárať naša priemyselná a roľnícka demokracia, alebo maďarský aristokratizmus“. Vylučovanie Maďarska zo strednej Európy malo príčiny v poversailleskom usporiadaní Európy i v revizionistickej ma­ďarskej politike, o tradičnom antimaďarskom slovenskom pohľade nevraviac; nebolo však historicky perspektívne.

Neskoršia Hodžova vojnová vízia stredoeurópskej federácie (1942) preto už bola, samozrejme, širšia (malo v nej byť Československo, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia a Grécko), vychádzala z konceptu, ktorý, ako hovoril v jednom novinovom rozhovore z decembra 1941, už nebol imitáciou Malej dohody, ale skutočnou federáciou, ktorá by umožnila „riešenie stredoeurópskych problémov priamo na mieste, kde sa im rozumie, bez zásahu iných… Bola by to zároveň priehrada medzi nacistickými ideológmi a ruskými boľševikmi,“ uvažoval Hodža o projekte, ktorý predjímal mnohé z povojnovej integrácie Európy. Jeho koncepcia, oproti Benešovej, spoliehajúcej sa v tom čase na Rusov (v naivnej nádeji, že budú súčasťou „demokratickej štruktúry slovanských národov“), o komunistickej ani nehovoriac, vychádzala z predstavy, ktorá nebola naviazaná na Rusko či slovanský, v do­bovej terminológii všeslovanský kontext. Hoci zo zrážky dvoch konceptov budúcnosti vyšiel po druhej svetovej vojne načas víťazne Benešov, konvertovaný roku 1948 rýchlo na komunistický, po roku 1989 sa ukázalo, že Hodžova idea stredoeurópskej kooperácie neumrela – bola produktívnejšia, zmysluplnejšia.

Hodžova geopolitická jasnozrivosť nemala v slovenskom, ale ani v československom politickom a kultúrnom prostredí obdobu. (V širšom kontexte si však zaslúži spomenúť zabudnutého, ale významného maďarského národohospodára Eleméra Hantosa, ktorého medzivojnový projekt stredoeurópskej spolupráce mal byť nielen formou terapie Trianonu na základe hospodárskeho a kultúrneho zblíženia nových štátov strednej Európy.) V medzivojnovom období boli aj isté snahy hľadať spoluprácu v slovenskom polonofilstve (v prostredí autonomistickej Hlinkovej slovenskej ľu­dovej strany, čo malo svoje katolícke konotácie); v prípade roz­bitia Československa sa v septembri 1938 dokonca v týchto kruhoch uvažovalo o nereálnej slovensko-poľskej únii, ale po 14. marci 1939 sa už Slovensko dostalo do pozície nemeckého vazala so všetkými geopolitickými konzekvenciami.

Do východnej orientácie — nielen slovenskej, ale i českej – sa v čase medzi dvomi vojnami akumulovalo aj mnohé z ľavicového myslenia, čo rezonovalo najmä u intelektuálov a umelcov na rôzny spôsob spojených s avantgardou, fascinovaných Ruskom a Východom. Kým však v roku 1936 avantgardný básnik a komunistická novinár a publicista Ladislav Novomeský (1904 – 1976) ešte videl možnosť kompromisu v kultivovanosti Paríža a revolučnosti Moskvy, koncom druhej svetovej vojny už jeho mladší druh, Gustáv Husák (1913-1991), nedvoj­značne sníval o tom (neodvolávajúc sa pritom ani na Štúra, ktorý pred necelými sto rokmi mal podobné sny), že „náš ľud by nadšene uvítal, keby medzi nami a ostatnými slovanskými národmi, menovite medzi Slovákmi a Rusmi, nestáli hranice a col­níci“. A aby neboli žiadne pochybnosti, prorocky pridal, v septembri 1944: „Prečo máme hľadať spásu v Benešovi, keď osvedčený recept je u Stalina“. Keď potom, po druhej svetovej vojne, nastal rozkvet slovanstva či všeslovanstva zafarbeného na červeno, bolo jasné, že nebude dlho osnované len na antinemeckej vlne, po vojne vcelku pochopiteľnej, ale pomerne rýchlo, roku 1948, už na ka­nonizovanej láske k Sovietskemu zväzu.

Napokon, Ladislav Novomeský, po druhej svetovej vojne už aktívny komunistický politik, v lete 1946 preformuloval svoju parížsko-moskovskú víziu spred desiatich rokov na „zásadné zacielenie našej národnej politiky i vývoja našej kultúry na Slovanstvo a jeho mocnú baštu, Sovietsky zväz”, čo podľa neho „rieši v podstate s definitívnou platnosťou otázku Západu a Východu, ktorá do tejto vojny silne ovplyvňovala i našu kultúrnu a umeleckú orientáciu”. Smutnou iróniou osudu sa Novomeský sám stal na začiatku päťdesiatych rokov obeťou tejto východnej orientácie v komunistickom žalári, obvinený (spolu s Husákom ai) z buržoázneho nacionalizmu. Aj také boli konce viery v „mocnú baštu, Sovietsky zväz”…

Keď sa potom – po chvíľkovom „odmäku” roku 1968 – zásluhou invázie sovietskych a spojeneckých vojsk do Československa – nanovo petrifikovala oficiálna ideológia, založená na starom slogane z päťdesiatych rokov (So Sovietskym zväzom na večné časy), malo to už viac ráz karikatúrny, hoci tristný. Aj preto však bola rozlúčka s Rusmi, s Východom po roku 1989 taká bezbolestná a nesentimentálna. Takmer poldruhastoročie tejto mentálne výraznej geopolitickej orientácie Slovákov napriek tomu vykonalo svoje a jej recidívy, latentné aj otvorené, možno nájsť i v nasledujúcom demokratickom období. Úvahy o novom geopolitickom preskupení tohto priestoru, dokonca sub specie situácie Slovenska sa však dosť nečakane predsa začali objavovať – dokonca pred zmenou komunistického režimu.

Jedna z nich bola pozoruhodná prinajmenšom nielen časom svojho vzniku a jeho autorstvom. V júni 1989, pár mesiacov pred zrútením komunistického impéria, na medzinárodnej konferencii o strednej Európe vo Varšave odznela prednáška vtedajšieho disidenta Jána Čarnogurského (1944), v ktorej sa zo slovenskej strany prvý raz po vyše štyridsiatich rokoch sformulovali aj praktické politické kroky smerujúce k revitalizácii stredoeurópskej myšlienky na budúcich troskách komunizmu. Ján Čarnogurský ako „kľúčové štáty strednej Európy“ už vtedy nominoval Poľsko, Maďarsko a Československo (neboli vraj medzi nimi „žiadne antagonistické rozpory“), pričom naznačoval niečo zo slovenských vízií, ktoré prišli o pár rokov: „Je to megalomanstvo, ak upozorním, že v samom strede takejto konštelácie leží Slovensko a bez aktívnej účasti Slovenska nie je možná žiadna organizácia strednej Európy?“, pýtal sa na tie časy naozaj odvážne. Okrem toho, že Čarnogurský tu už – celkom otvorene – deklaroval geopolitickú hodnotu Slovenska, a nie Československa, prišiel v lete roku 1989 aj s od­po­veďou na vlastnú otázku: „Aká iná myšlienka tu zostáva, ktorá nás spája? Myslím, že jedinou takou myšlienkou je kresťanstvo.“ O pár mesiacov sa naozaj ukázalo, že Čarnogurského vízia sa môže zme­niť na realitu, hoci nie celkom kresťanskú.

Keď sme sa na sklonku roku 1989 v súvislosti s celkovým stredo-východoeurópskym geopolitickým zemetrasením stali takpovediac bez boja „víťazmi“ nad Východom, vedeli sme síce, že sa chceme vrátiť do Európy, teda na Západ, ale triezvejší tušili, že to nebude blesková akcia (aj preto Ján Čarnogurský ešte v rámci Československa prišiel s myšlienkou samostatnej stoličky pre Slovensko v Rade Európy). Idea Visegrádu, ktorá sa oficiálne konštituovala vo februári 1991, dávala síce šance na revitalizáciu stredoeurópskej spolupráce, jej primárny cieľ však bol, aby sa tieto štáty čo ­najskôr integrovali do zjednocujúcej sa Európy a v súvislosti s blí­žia­­cou sa krvavou hrozbou juhoslovanskej krízy ponúkli možnosť pozitívnej terapie možných nacionalizmov (v strednej Európe najmä slo­venského a ma­ďarského). Tu sa po prvý raz, hoci nie celkom zreteľne, ukázalo, že aj keď kolektívna identita Stredoeurópanov s ich regiónom nie je po polstoročí zápasu s fašizmom a vládou komunizmu najsilnejšia, spája tieto národy a štáty určitá multikultúrna historická skúsenosť, ktorá je predsa len odlišná od balkánskej ­etnokracie. A vo vzťahu k Východu a k Rusku relatívne, s výnimkou Slo­venska, je principiálna („Byť Stredoeurópanom zároveň značí nebyť Východoeurópanom alebo obyvateľom Balkánu,“ hovoril Eric Hobs­bawm).

Osud visegrádskej trojky, od roku 1993 štvorky by si zaslúžil isto dôkladnejšiu reflexiu nielen sub specie stredoeurópskej idey; konkurencia, prestíž, rivalita stáli už kdesi pri jej kolíske, takisto ako častá disfunkčnosť, neochota jednotlivých členov spolupracovať, ktoré len v lepších časoch vystriedali snahy o otvorené a skutočné partnerstvo či zmysluplný dialóg. Úpenlivé zdôrazňovanie neinštitucionalizácie, ale aj nerozšírenia (pri zakladaní o Rumunsko a po­tom trvale o Slovinsko) je len svedectvom permanentnej rigidnosti tohto spoločenstva. Malo zmysel pri prijímaní krajín zoskupenia do Európskej únie a NATO, menší alebo žiadny zmysel už zjavne má pri presadzovaní záujmov regiónu v širších euŕópskych súvislostiach, ako to vidno najmä na niektorých českých postojoch. (Inak, Slovinci, ktorí už dnes možno jediní sa cítia byť stále Stredoeurópanmi, by neboli márnou posilou pri kolektívnom presadzovaní záujmov regiónu v EÚ.)

Nie je náhoda, že po rozdelení Česko-Slovenska (1993) začal Visegrád stagnovať, keď vtedajšia demokratúra na Slovensku (charakteristika Timothyho Gartona Asha) nebola kompatibilná s ostatnými krajinami skupiny. Paradoxne však tento čas zakladania štátu a zároveň jeho medzinárodnej izolácie, ale aj ­izolácie v rámci Visegrádu, presnejšie jeho ochromenia, bol vari časom najfrekventovanejšieho skloňovania strednej Európy a Európy v slo­venskej politike, predovšetkým vládnej. Zo správy Centra strategických štúdií, ktorej sa vláda venovala vo februári 1994, malo dokonca vyplynúť, že „Slovenská republika je kľúčom k samotnej strednej Európe“, že je „bránou k východu, cez ktorý bude možné podstatne ovplyvňovať vývoj v bývalom ZSSR“ a dokonca „spätne môže byť kľúčom k usporiadaniu a formovaniu uceleného ekonomického priestoru zo západnej a východnej Európy“.

Ničím nepodložený mýtus o výnimočnosti, kľúčovosti, precenení Slovenska nadšenými geostratégmi možno pripísať eufórii zo založenia štátu, ale skutočnosť, že sa tohto mýtu chytali politici, nesvedčí o ich veľkom zmysle pre realitu. Keď rok po insitných vládnych geostratégoch, vo februári 1995, predseda vtedy opozičného Kresťansko-demokratického hnutia Ján Čarnogurský vyslovil podobný názor, že Slovensko je priamo kľúčovým štátom pre účinnosť bezpečnostných štruktúr strednej Európy, že „upevnenie vzťahov týchto krajín môže urobiť iba Slovensko“ a žiadny iný štát viseg­rádskeho zoskupenia (vzťahy v ňom práve klesali na dno a Slo­vensko bolo v ňom už len v pozícii trpeného partnera), že toto upevnenie je pre Slovensko dokonca „dôležitejšie ako napríklad členstvo v Európskej únii alebo členstvo v NATO,“ zdalo sa, že slovenská geopolitická megalománia je na vrchole aj v časti opozície. Predseda vtedajšej vlády, Vladimír Mečiar (1942), na jeseň 1995, keď prichádzali povestné kritické demarše od Európskej únie a vlády Spojených štátov, však ešte insitnejšie priklincoval: „V Európskej únii nás potrebujú, lebo sme geopoliticky mimoriadne dobre postavená krajina.“ A spisovateľ a národný ideológ Vladimír Mináč (1922 – 1996), vtedy vo vládnych farbách, na začiatku tohto roku 1995 (bol to neuveriteľný rok kulminácie slovenského geopolitického či geostrategického amaterizmu) prišiel s pozoruhodnou ideou, že Slovensko je jediné, ktoré môže spájať Východ so Západom práve pre svoju geopolitickú „rozpoltenosť“. O nej hovoril vtedy aj Ján Čarnogurský v súvislosti s v úvode citovanou formuláciou, že Slovensko má slovanskou príslušnosťou zabudovaný vektor východnej historickej orientácie, kým náboženskou orientáciou vektor západný – čosi podobné hovoril už citovaný Anton Štefánek. Keďže túto schizofréniu nemajú ani Česi, ani Poliaci, ani Maďari, Slovensko malo byť podľa Mináča „široko-ďaleko jediná krajina, ktorá je schopná a dejinami, kultúrou, vzdelaním pripravená na historickú úlohu byť územím celoeurópskeho porozumenia“. Podobné vízie, možno aj fantazmagórie by sa dali rozmnožovať, aj z uvedeného však vidno, že cesty slovenského geopolitického sebareflektovania v prvých rokoch samostatného Slovenska boli – a sú sčasti dodnes – na míle vzdialené reálnemu uvažovaniu.

Navyše, v týchto avanturistických sebapreceňovaniach zvyčajne nešlo o to, aby sa Slovensko zaradilo do nejakých vyšších štruktúr, ale aby im nebodaj dominovalo, čo môže byť aj komplex malého hráča, v tomto čase však najmä úplného regionálneho outsidera. A stále v nich bol prítomný ten nezanedbateľný východný vektor – Rusko, ku ktorého bránam sme dokonca mali mať, znie to ešte aj po rokoch neuveriteľne, dokonca kľúč. (O tom, že v tomto čase dvaja Mečiarovi extrémistickí a neštandardní vládni partneri – nacionalistická Slovenská národná strana a ľavicovo-populistické Združenie robotníkov Slovenska – blúznili o neutralite, už ani nevraviac. Ne­ho­voriac o tom, že práve v tomto čase bola už visegrádska spolupráca aj slovenskou zásluhou celkom nefunkčná!)

Keď roku 1998 nastala zmena, presnejšie začiatok definitívnej porážky Mečiarovej demokratúry, Slovensko sa vrátilo do revitalizovaného Visegrádu, postupne s členskou legitimáciou NATO a Európskej únie, práve pre tieto integračné úspechy problém strednej Európy prestal dominovať a Visegrád, hoci začal byť na chvíľu príjemným diskusným klubom, fungoval len v štandardných formálnych zakladateľských koľajach. Hranice medzi štátmi sa stávali postupne virtuálne, hranice medzi Západom a strednou ­Európou sa tiež relativizovali, až tento proces úplne zavŕšil Schengen. Stredná Európa prestala byť záujmom politikov (tí sa zameriavajú na pôsobenie v Európskej únii a NATO), ale nemajú o ňu veľký interes ani intelektuáli. Nehovoriac o tom, že ju permanentne paralyzujú slovensko-maďarské spory a opakované české názory (najmä Václava Klausa), že „Visegrád sa nás netýka, bol to proces naprosto umele vytvorený Západom“.

Jozef Zieleniec, český minister zahraničných vecí, už vo svojom parlamentnom expozé v apríli 1993 vyslovil potešenie, že Česká republika sa „oddelila od tej časti podunajského priestoru, ktorá bezprostredne susedí s nestabilnými pásmami východnej a juhovýchodnej Európy” a oddelením od Slovenska „sa stane súčasťou pásma stability v západnej Európe”. Vtedajšia sebastrednosť vlády premiéra V. Klausa, ničím neodôvodnený pocit premiantstva a rezignácia na intentívnejšiu stredoeurópsku kooperáciu či aspoň koordináciu, ale aj na česko-slovenskú spoluprácu vyplývala z prirodzeného národného egoizmu, z uprednostňovania vlastných záujmov, a – analogicky k slovenskej prezentácii problému – aj z preceňovania vlastnej geopolitickej váhy a z ilúzie, že Česká republika sa priblíži stabilnej západnej Európe najrýchlejšie individuálne. Ako vtedy povedal J. Zieleniec, „integrácia je vecou individuálneho úsilia každej krajiny” a český premiér to ešte spresnil: „Visegrádska štvorka je pre mňa prázdne slovo”. Je iba paradoxom počiatočných zástancov členstva v onom pásme stability, že už pred prijatím do integračných štruktúr začali zdôrazňovať, európska integrácia fakticky znamená najrozsiahlejšie novodobé dobrovoľné odovzdanie štátnej suverenity na nadnárodnú úroveň (signatári Manifestu českého eurorealimu z roku 2001) a skutočnú stratu národnej identity. Podľa nich nič také ako európanstvo neexistuje, čo najdôslednejšie dodnes vyznáva Václav Klaus, pre ktorého dominancia národných štátov je priroritou. Ako píše v jednej zo svojich posledných kníh (Evropská unie bez iluzí, 2011), udržanie národných štátov považuje za kľúčový predpoklad pretrvania liberálnodemokratickej spoločnosti. Ale, ako zdôrazňoval český historik Dušan Třeštík ešte roku 2000, národný štát je v kríze, z ktorej niet návratu, východisko je iba vpredu, v tom, že sa s touto stratou svojich suverenít zmieri a pokúsi sa sám seba znovu definovať.

To všetko, pravdaže, neznačí, že stredná Európa prestala jestvovať. Možno len transformuje svoje funkcie. Po takmer polstoročnej odmlke svoje historické poslanie Visegrádom nesporne splnila a dnes sa nad ňou dá asi väčšmi zamýšľať retrospektívne a kul­túrnohistoricky ako aktuálne a medzinárodnopoliticky. Napriek tomu treba zaznamenať netradičný hlas jedného z posledných mohykánov slovenského rusofilstva, ale vlastne už aj stredo­európanstva, citovaného Jána Čarnogurského, ktorý roku 2005 rozšíril svoju spomínanú víziu o to, že stredoeurópske štáty by mali vytvoriť v Európskej únii blok, ktorý by jednak „dokázal vcelku úspešne brzdiť jednostranné presadzovanie predstáv Nemecka, Francúzska, prípadne Anglicka proti ostatným členom Únie“, lebo, ako vraví, „keďže môže v Európskej únii existovať ne­mecko-francúzsky tandem, ktorý udáva Únii základnú agendu, môže existovať aj Stredoeurópsky blok“. Čarnogurského stredoeurópsky akcent je prinajmenšom pozoruhodný nielen pre jeho autora, orientovaného slavianofilsky a rusofilsky, ale aj pre vernosť starým východiskovým tézam o tom, že „Poliaci, Česi, Slováci svojím slovanstvom patria na Východ, svojím náboženstvom na Západ“, čo je podľa neho „priam ideálna kombinácia na spájanie Východu so Západom“. A aby nebolo pochybností o starých dobrých slovenských sebapreceňovaniach, treba ešte spomenúť zdôvodnenie pre autora príznačné: „Spomedzi súčasných krajín Visegrádu má historicky najmenej zaťažené vzťahy Slovensko. Slovensko nemá historicky zaťažené vzťahy ani s Nemeckom, ani s Ruskom, vlastne so žiadnou veľkou krajinou. Táto historická nezaťaženosť môže byť autentickým slovenským príspevkom do formovania vzťahov stredoeurópskeho bloku smerom na Východ i Západ.“ Skutočnosť, že za strednú Európu pléduje taký vizionár ako Ján Čarnogurský je prinajmenšom zaznamenaniahodná, aj keď opäť asi vychádza nie celkom z nereálnych východísk. Ale to sa vizionárom stáva…

Aj tieto vízie sú však prinajmenšom dokladom toho, že stredná Európa ešte jestvuje. Ako umelecký, kultúrnohistorický, duchovný konštrukt iste, ako „kultúra alebo osud“, ako písal pred tridsaťročím Milan Kundera. Ale aj tak, ako píše Ján Čarnogurský: „Stredoeurópska kultúra obsahuje v sebe prvky celoeurópskej kultúry viac než kultúra ktorejkoľvek inej časti Európy.“ Bol to konštrukt, ktorý bol v istom čase nepochybne v spore so sovietskym Východom, sovietizáciou vôbec, ktorý spájal ľudí s rovnakými spomienkami, rovnakými problémami, konfliktmi, rovnakými spoločnými tradíciami, ako vraví ten istý Milan Kundera, svet priestoru, ktorý, ako písal iný český mysliteľ Karel Kosík, je priestorom sporu, aj sporu o to, čo tento priestor vlastne je. Až počas komunizmu sa však tento politický spor vyhrotil ako spor Západu a Východu (Kundera v polovici osemdesiatych rokov obvinil Západ, že predal strednú ­Európu Stalinovi). Najmä v odlíšení od Ruska sa mala potvrdzovať západnosť strednej Európy, Rusko bolo nielen v Kunderovom presved­čení hlavným vinníkom „tragédie strednej Európy“, ale aj hlavnou hrozbou budúcnosti. Druhým vinníkom však podľa neho bol Západ, ktorý v Jalte odovzdal strednú Európu neeurópskym barbarom.

Pravdaže, stredná Európa bola predaná na niekoľkokrát – možno už roku 1918, istotne v Mníchove, v Jalte, v roku 1968 a až roku 1989 sa zdalo, že zvíťazila, že oslobodenie od Moskvy je definitívne. Visegrád bol formalizovaním tohto víťazstva, hoci jeho úlohou bolo najmä predstavovať výťah do zjednocujúcej sa Európy; teda do západnej Európy. Jeho medzinárodnopolitický rozmer sa nateraz v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii zdanlivo rozplynul, hoci Čarnogurského idea Stredo­európskeho bloku by pri stiahnutí z vizionárskych nebies na praktickú zem nemusela byť celkom márna (napokon Bronislaw Geremek už dávnejšie spomínal spojenie: „regionálna veľmoc Visegrád“). Ale najprv by muselo byť aspoň trochu jasné, čo dnes predstavuje a či vôbec jestvuje stredoeurópska politika!

Geopoliticky sme vstupom do NATO a Európskej únie nateraz určení, hoci nikdy nie je nič definitívne. Sme časťou Západu, toho Západu, ktorého súčasťou stredná Európa vždy bola, aj keď to naši národní ideológovia v 19. storočí nechceli pripustiť. Ak prijmeme teóriu mentálnych máp Európy, pokojne môžeme prijať stredoeurópsky mentálny štatút aj v rámci zjednotenej Európy. Tak ako ho majú štáty Severskej rady či Beneluxu, ale aj iných regiónov. Visegrádske štáty nemali po roku 1989 pred sebou inú geopolitickú opciu, aj keď odchod zo sféry Ruska nebol jednoduchý. Až konštituovanie Visegrádu však bolo výrazom definitívneho odklonu regiónu od Východu. U Čechov, Maďarov, Poliakov vcelku radikálneho, u Slovákov, nielen pre tradičné rusofilstvo, ale možno i pre náklonnosť k oligarchickej demokracii, skôr mäkšieho, akoby ešte definitívne nerozhodnutého medzi modelom liberálnej západoeurópskej a východoeurópskej „riadenej” demokracie.

Napriek tejto schizofrénii sú náznaky, že slovenský svet, modifikujúc citovaného Jozefa Škultétyho, bude predsa len západným a pravdepodobne takým aj zostane. A zostane vari aj stredoeurópskym, ak stredná Európa znamená istú časť za celok – západnej Európy, teda Európy. Časť, ktorá nikdy nepredstavovala geograficky, geopoliticky záväzný, uzavretý, definitívny celok. Bol to celok vždy skôr vir­tuálny, dynamicky sa rozširujúci či zužujúci, viac priestor intelek­tuálny, kultúrny, duchovný, skôr mentálne než politicky striktne vymedzený.

Na začiatku tohto storočia v prieskume Inštitútu pre verejné otázky odpovedali tri štvrtiny Slovákov, na prekvapenie, vo ve­ci visegrádskej spolupráce zo všetkých krajín najoptimistickejšie (na rozdiel od polovice Čechov a Maďarov). Svedčilo to prinajmenšom o tom, že si uvedomovali potrebu hľadať oporu vo väčšom celku, tentoraz už nie pod krídlami východnými. Ale vari aj o tom, že tento priestor kultúrne, duchovne aj inak má stále istú vnútornú integrujúcu energiu, ktorá našich rodákov ešte oslovuje.

Slovensko sa v priebehu posledného desaťročia nestalo územím celoeurópskeho porozumenia (ani územím slovensko-maďarského porozumenia!), ani spájateľom Východu a Západu; ale ani reprezentantom euroskepticizmu, hoci pád konzervatívno-liberálnej vlády na jeseň roku 2011 sa zvrtol na podpore európskeho finančného mechanizmu, teda na podpore či nepodpore myšlienky solidarity. Či nebodaj podpore európskej identity. Tá, prirodzene, nie je výsledkom nejakej revolúcie či veľkého dejinného konfliktu, ale skôr pozvoľného absorbovania spoločnej európskej skúsenosti a následne, oveľa ťažšie, aj určitej historickej skúsenosti či skúsenosti s dejinami, čo je proces ešte dlhodobejší a protirečivejší. Aj preto sa európska identita vytvára ťažko, hoci väčšina vlád Európy integráciu podporuje. Skutočnosť, že sa európske integrovanie po druhej svetovej vojne nedialo paralelne aj kultivovaním už fakticky vytvorenej európskej kultúrnej identity, znamenala postupnú rezignáciu intelektuálov. Rezignáciu tej elity, ktorá v dejinách Európy 20. storočia niekoľkokrát dokázala vytvoriťv atmosféru súdržnosti a prostredie žičlivé pre európsku kultúrnu identitu; a zredukovať supremáciu politikov a byrokratov, ktorí európskej integrácii vtlačili technokratický charakter, menej príťažlivý a menej zrozumiteľný.

Nezaškodí preto aj pri zhrnutí týchto útržkov o strednej Európe a Európe a jej slovenskej reflexii pripomenúť si povzdych, ktorým sa lúčil na sklonku života zakladateľ európskej integrácie Jean Monnet. Podľa testamentáreho výroku tohto zakladateľa Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, keby sa do integračného diela pustil ešte raz, začal by od kultúry. Zdá sa však, že široko-ďaleko nevidieť v súčasnej Európe osobnosť, ktorá by sa týmto jeho odkazom chcela inšpirovať. Ale mohol by to byť impulz aj pre politikov a eurobyrokratov, najmä však pre úvahy intelektuálov, aby začali znovu budovať stavbu spoločnej kultúry Európy, stojacej na pilieroch jej národov a štátov. Na pilieroch národných, nie nacionalistických. Bez nedávnej megalománie, ktorá mala na našom území spájať Východ so Západom, ale aj bez sebastrednej absolutizácie národného štátu. Iste nie bez spoločného trhu, ale o to väčšmi s dôrazom na spoločné hodnoty európskej kultúry.