Alice Munro, ako trinásta žena v poradí, získala Nobelovu cenu za literatúru. Pre významnú spisovateľku je to vzrušujúca pocta: Munroová je v Severnej Amerike a vo Veľkej Británii dlhodobo uznávanou autorkou, ale Nobelovka pritiahne medzinárodnú pozornosť nielen k ženskému a kanadskému písaniu, ale taktiež k Munroovej hlavnej parkete – k často prehliadanému žánru poviedky. Vždy po udelení ceny sa spustí mediálna záplava – ako balíček kariet padajúci na inú Alice, tú z  Krajiny zázrakov – nielen na samotnú víťazku osvetlenú náhlou žiarou medzinárodnej publicity, ako lupič prichytený v žiare reflektoru, ale taktiež na každého spisovateľa, ktorý sa s víťazkou pozná. […]

“Les zapotrošeného inventára,” oznámil mi hlas vo sne, ktorý som mala včera. “Nemal by byť problém opísať ho!” A k zvuku ešte obraz štósu červených vrchnákov zo smetných košov, zabalených do fólie, na stojane zo zelených smrekov. Musel to byť sen o písaní. Občas ich mávam. Ale čo mi chcel naznačiť? Sny sa často uchyľujú k slovným hračkám: žeby tým kľúčovým slovom bola invencia? Žeby môj invenčný inventár bol zapotrošený kdesi medzi výhonkami mojich symaptických neurónov? Dozviem sa to neskôr? V románe by som sa to asi dozvedela, ale život nie je román a vice versa. V mojich najhorších snoch sú ľudia, ktorých poznám mŕtvi. Najlepší spisovateľský sen […]

Moby-Dick vám všetko vysvetlí. Včera večer v mojej záhrade pristáli Marťania. Boli oválni a žiarivo ružoví, na hlavách mali pár parohovitých antén a na ich konci oči orámované sasankovitými mihalnicami. Povedali, že prišli spoznávať Ameriku. „Prečo práve u mňa?“ povedala som. „Amerika je ďalej na juh.“ „Ste pozorovateľka,“ povedali. „Povedzte nám, prosím: ‘chutí’ Amerika inak ako ostatné krajiny? Je to stredisko kultúrneho sveta? Ako ju vidia iní?“ „Amerika sa vždy líšila od Európy,“ povedala som, „už od svojich začiatkov ako utopické náboženské spoločenstvo. Pre niektorých to bola krajina snov, kde sa každý môže stať tým,z kým chce, pre iných zas fatamorgána, čo láka, […]

Obchodovanie je rovnako staré ako ľudstvo, ba možno aj staršie. Je založené na poctivosti a rovnováhe – to si občas uvedomujú ešte aj malé deti. Keď mi ty dáš banán, niečo ti dĺžim: buď iný banán alebo prinajmenšom poďakovanie. Na druhej strane, ak ty pokúšeš mňa, aj ja chcem pokúsať teba. Sme ľudia, a preto si neustále čosi vymieňame a s čímsi obchodujeme: s potravinami, bozkami, klebetami alebo pomstami. Peniaze sú pozdným výtvorom ľudstva: akýmsi zveličeným prejavom nášho talentu na výrobu symbolov, pohodlnou ilúziou, umožňujúcou obchodovanie a vymieňanie. Peniaze, či už vo svojej papierovej alebo digitálnej podobe, nemajú nijakú fyzickú hodnotu; sú hodné len toľko, […]

Som spisovateľka a vymýšľam príbehy. Tu je jeden vymyslený príbeh. Na dvere vám zazvoní podomový predavač vysávačov. „Musíte si kupiť tento vysávač“, hovorí. „Prečo?“, spýtate sa. „Lebo ja viem, čo je pre vás dobré“, hovorí on. „Viem veci, aké vy neviete.“ „Čo za veci?“, hovoríte vy. „To vám nemôžem povedať“, hovorí on, „lebo je to tajné. Ale musíte mi veriť. Vysávač vytvorí pracovné miesta.“ „A kde sa tento vysávač vyrába?“ poviete. „V inej krajine“, hovorí on. „Takže tie pracovné miesta vzniknú v inej krajine? Nie tu?“, poviete vy. Ste presvedčená, že máte právo pýtať sa: veď predsa sa jedná o vaše peniaze […]

Keď sa ľudia prestanú potácať ako v hmle, vyhrnú si rukávy a začnú dávať veci do poriadku. Väčšiu hodnotu nadobudnú veci, ktoré nesúvisia s peniazmi – priatelia, rodina alebo prechádzka v lese. Zaseknuté úvery sa zas rozhýbali, čo sa hneď pozitívne prejavilo na burze (aspoň zatiaľ sa to tak javí) a všetci sme si vydýchli v nádeji, že banky zas nadobudnú dôveru v stabilitu finančného systému. Klamali by sme sa však, keby sme si mysleli, že na to, aby sme sa ľahko a bez problémov vyhrabali z krízy roku 2008, bude stačiť, keď sa budeme prizerať, ako sa Dow-Jonesov index […]