Foto: Peter Župník
“Les zapotrošeného inventára,” oznámil mi hlas vo sne, ktorý som mala včera. “Nemal by byť problém opísať ho!” A k zvuku ešte obraz štósu červených vrchnákov zo smetných košov, zabalených do fólie, na stojane zo zelených smrekov. Musel to byť sen o písaní. Občas ich mávam. Ale čo mi chcel naznačiť? Sny sa často uchyľujú k slovným hračkám: žeby tým kľúčovým slovom bola invencia? Žeby môj invenčný inventár bol zapotrošený kdesi medzi výhonkami mojich symaptických neurónov? Dozviem sa to neskôr? V románe by som sa to asi dozvedela, ale život nie je román a vice versa.
V mojich najhorších snoch sú ľudia, ktorých poznám mŕtvi.
Najlepší spisovateľský sen sa mi prisnil v polovici šesťdesiatych rokov. Snívalo sa mi, že som napísala operu o Susanne Moodie, englickej emigrantke z 18. storočia. Moji rodičia mali knihu jej spomienok na hrôzy, ktoré zažila, Roughing It In the Bush (Drsné podmienky v buši). Ten sen bol natoľko empatický, že som si zohnala informácie o pani Moodie a postupne som napísala cyklus básní, televíznu hru a román – Alias Grace – všetko na základe tohto materiálu. No takéto sny sú zriedkavé.
V mojich najhorších snoch sú ľudia, ktorých poznám mŕtvi. V skutočnosti čoraz viac mojich známych umiera, ale občas sa zas vynoria v mojich snoch, na kopcoch, na chodníkoch, ba aj na televíznych obrazovkách, a uisťujú ma, že smrť nie je taká zlá; je mi to útechou. Hovorím si, že nie som sama: mŕtvi sa často vracajú v snoch. Ľudové piesne sa nemýlia.
***
Väčšine spisovateľov sa nesníva o mŕtvych ani o písaní a ich sny, rovnako ako sny všetkých ostatných, nie sú zvlášť pamätné. Sú skôr výplodom psychického drviča odpadu, ktorý sa prekúsavať cez zemiakové šupy a kávovú usadeninu celého dňa a odgrgne si ich na vás, zomleté na kašu. Ak si svoje sny zapisujete, vaša psychika úslužne vyprodukuje väčšie množstvo elegantnejších snov, ale nebude to celkom ono a ani vám to nutne nepomôže vysomáriť sa z toho, čo bolo vo sne také živé. Prečo sa mi napríklad snívalo, že sa hrniem po trávniku Victoria College v Toronte a vrútim sa do knižnice hnijúca a zablatená? Knihovníčka si vôbec nič nevšimla, čo ma vo sne prekvapilo. Bol tento sen prejavom úzkosti? Ak áno, tak z čoho?
***
Sny nás odjakživa fascinujú. Figurujú v biblii, v gréckej mytológii a v tradičnom folklóre takmer všetkých svetových kultúr. Sny nás tiež vyvádzajú z miery: Čo znamenajú? Odkiaľ to vieme? A prečo nám na tom vôbec záleží? Pretože na snoch sú pre nás dôležité, aspoň občas: tie príjemné nás na deň pozdvihnú na duchu, tie smutné nás deprimujú.
Alegorické snové vízie boli bežné vo vrcholnom stredoveku a snové zjavenia sa často vyskytujú v ľudových piesňach. Hrdinovia prvých románov z 18. storočí však snívali málokedy – aspoň sa mi to vidí. Podobne je tomu v 19. storočí: postavám Jane Austenovej sa nikdy nič nesníva. Básnici už sny mávali, počínajúc romantikmi, ale to sa považovalo za poetické. Realistické romány sa venovali tomu, čo ľudia robili a o čom rozmýšľali v bdelom stave.
Devätnáste storočie však ľudí popri priemyselnej revolúcii a rozvoji kapitalizmu fascinovali aj skryté všetky stránky osobnosti – mesmerizmus, námesačníctvo, rozpoltené osobnosti, tranz, posadnutosť, psychotropné látky, halucinácie, hypnotizmus, spiritualizmus, swedenborgizmus a pod. Klasické realistické a naturalistické romány tejto éry celej jednej tretine nášho života nevenujú zvláštnu pozornosť, hoci v takzvanej „žánrovej“ literatúre sa nájde množstvo prekvapujúco nespútaných psychických kuriozít. Frankenstein, Dracula, Dr. Jekyll a Mr. Hyde, Spoveď anglického požívača ópia, Vianočná rozprávka, poviedky Sheridana leFanu, Alica v ríši divov, Dotiahnutie skrutky a celá hromada skvelých duchárskych a hororových príbehov, ktoré sa z podložia skrytej viktoriánskej mysle liahli ako huby po daždi.
Sny sa však etablovali ako čosi prijateľné až vďaka Freudovi, nielen ako hlavný motor surrealizmu v maliarstve, ale aj v hlavnom prúde prózy, ako príručka komplexov a neuróz hrdinov a občas dokonca ako ich hlavní hrdinovia. Nie vždy to bolo pre dobro veci, vnikanie do snov cudzích ľudí občas zachádzalo priďaleko.
***
Mal by prozaik dovoliť svojim hrdinom snívať? Niektorí sa nazdávajú, že nie, ale podľa mňa bezdôvodne: ľudia mávajú sny, majú ich každú noc a postavy, ktorým sa nikdy nič nesníva sú ako ľudia, ktorí nejedia. Ale aj to je v poriadku: nie všetky príbehy sú o snívaní a o jedení. Zarazilo by nás, keby Sherlock Holmes, James Bond či Miss Marpleová odrazu začali rozprávať o snoch, hoci mojej pozornosti neušlo, že najnovším generáciám hrdinov detektíviek a thrillerov autori doprajú aj trochu súkromného života. Ku ktorému môžu tak trochu patriť aj sny. Ale len trochu. Ešte to by chýbalo, aby sny začali prekážať mŕtvolám.
Nechajte teda svoje postavy snívať, ak to inak nejde, no upozorňujem vás, že ich snom – na rozdiel od tých vašich – bude čitateľ pripisovať istý význam. Budú sa vašim hrdinom snívať prorocké sny, ktoré budú predpovedať budúcnosť? Budú ich sny nesúvislé ako bývajú tie v skutočnom živote? Budú o svojich snoch rozprávať ostatným postavám, otravovať ich, útočiť na ne alebo ich nimi poúčať? Možností je neúrekom. Ale ako v mnoho inom, nejde o to, či, ale ako dobre to spravíte.
***
Tesne pred smrťou, keď už oslepla, mi raz moja matka porozprávala, čo sa jej snívalo. Plavila sa na kanoe – kedysi to robievala veľmi rada – ale zrazu tam okrem nej nikto nebol. Nastalo úplné ticho; bola celkom sama a škriabala sa na kopec z vyblednutých palíc. Tento sen na ňu zapôsobil natoľko, že mi ho vyrozprávala, hoci to inak nemala vo zvyku. Čo mi tým chcela naznačiť? Asi ni chcela povedať, že sa bojí. Že sa cíti osamelá.
Po jej smrti som jej sen včlenila do svojho príbehu. Myslím, že s tým tým počítala. Veď už vedela, čo som zač.