Nenechajme sa nachytať! / Esej

Foto: Tomasz Wiech / Agencja Gazeta

To je hlavná téma dneška. Pri príležitosti 24. výročia Gazety Wyborczej si aj my kladieme otázky, ktoré dnes v Poľsku zaznievajú. Gazeta si od samého počiatku kládla za cieľ slúžiť demokratickému, tolerantnému a európskemu Poľsku. Odkiaľ sa teda táto otázka berie? Odpoveď je na prvý pohľad jednoduchá. Fašizmus tridsiatych rokov neexistuje, pretože už neexistuje vtedajší kontext: hitlerovské Nemecko, Mussoliniho Taliansko, Stalinovo sovietske Rusko, občianska vojna v Španielsku, poľský Národno-radikálny Tábor (ONR[1]), ktorý násilím zavádzal na poľských univerzitách numerus clausus.

V posledných desaťročiach sa stretávame so zvláštnou syntézou nacionalizmu a xenofóbie s protitrhovým populizmom, operujúcim rovnostárskymi a antikapitalistickými frázami.

Čo je vlastne fašizmus? Pamätám si spor o tom, či Hitler bol fašista ako Mussolini alebo či bol národný socialista. Či Miloševič bol komunista alebo fašistický veľkosrbský šovinista. Či Chávez bol latinskoamerický boľševik typu Castra alebo fašista podľa vzoru Peróna?

V posledných desaťročiach sa stretávame s novým úkazom – zvláštnou syntézou nacionalizmu a xenofóbie s protitrhovým populizmom, operujúcim rovnostárskymi a antikapitalistickými frázami. V mnohých krajinách si táto myšlienka získava davy. Fanúškovia bývalých ‘‚hnedých’‘ nachádzajú spojencov medzi duchovnými dedičmi ‘červených’‘. Vidíme to napríklad v Rusku.

Líder ruských komunistov Zjuganov písal, že počas občianskej vojny bieli bojovali ‚za veľké, nerozdelené Rusku a červení za ideál spravodlivosti a bratstva, ktorý túžili realizovať nie v raji, ale na našej hriešnej zemi. Ak má Rusko prekvitať, musíme tieto ideály spojiť.

Ziuganov vystihol podstatu čudných aliancií v Srbsku, na Ukrajine, v Rumunsku, Maďarsku. A tiež aj v Poľsku. Tieto zdanlivo protirečivé prvky spája pohŕdanie inštitúciami a zvyklosťami liberálnej demokracie a láska k hnutiam vodcovského typu a k autoritárskemu štátu.

Nič nového pod slnkom. Už v tridsiatych rokoch existovali ľudia, ktorí nacizmus vnímali ako národný boľševizmus a Stalina prirovnávali k fašistickým vodcom. Czesław Miłosz písal v Poetickom traktáte:

Povedzme si to otvorene:

Strana je priamym potomkom fašistickej pravice.

Okrem nich nikdy nič neexistovalo,

Len vzbury jednotlivcov, hodné pohŕdania

Kto vzkriesil meč Boleslawa Chrabrého?

Kto vtĺka myšlienkami stĺpy na dno Odry?

A kto vyhlásil národnostný zápal?

Za cement všetkých stavieb budúcnosti?

Bola to prorocká predpoveď duchovnej koalície komunistu Mieczyslawa Moczara s fašistom Boleslawom Piaseckým; predpoveď Vlasteneckého spolu Grunwald[2], ktorý spájal oba tieto prvky spojili.

A nebola snáď takzvaná IV. Republika[3] postavená na zväzku troch formácií – postsolidaritnej, postkomunistickej a postfašistickej – a nebola snáď predpoveďou čohosi, čo nás čaká?

A nebola tiež predpoveďou súčasnej rétoriky, ktorá spolitizovala náboženstvo a v ktorej vreskot nahrádza dialóg a emócie rozum?

A nie sú snáď nenávistné slová namierené proti demokratickej vláde, ktoré zaznievajú z úst pravicových politikov a publicistov, z Rádia Maryja, z úst vodcu Solidarity Dudu, predzvesťou autoritárskeho a netolerantného Poľska?

Demokracia je umením kompromisu a pluralizmu, autoritárstvo je umením vojny a diktátu. Túto schopnosť si dokonale osvojili dnešní nepriatelia liberálnych hodnôt. Nie je to fašizmus, je to pôvodný projekt, ktorý však nadväzuje na stereotypy a praktiky z tridsiatych rokov.

Každá sféra života sa v čom posudzuje z hľadiska záujmov strany. Permanentná mobilizácia vlastného tábora, zacielená na morálku, vedu, kultúry. Minulosť sa vytvára nanovo a buduje na lži. Tým pádom sa aj budúcnosť buduje na lži.

Pre týchto ľudí neexistuje kompromis. Spor o oplodnenie in vitro sa mení na totálnu ideologickú a náboženskú vojnu. Spor o TV Trwam je vojnou s nepriatečom, ktorý chce ‘‘biologicky vykynožiť poľský národ’’. Pre otca Rydzyka je duch európskeho liberalizmu démonom; jeho živlom je vojna proti smrteľnému ohrozeniu, proti zradcovskému premiérovi, ktorý má údajne na svedomí atentát na Lecha Kaczynského; prebieha vojna s prezidentom ‘‘Komoruským’’, o čom nás informujú transparenty sfanatizovaných demonštrantov.

Vedia klamať a hypnotizovať. Castro celé desaťročia klamal svet o podstate svojho režimu. Medzi oklamanými boli aj vynikajúci predstavitelia vedy a kultúry. Dnes Gazeta Wyborcza odmieľa titulom človeka roku Yoani Sanchez, odvážnu a múdru kubánsku blogerku, ktorá hodila rukavicu diktátorovi. Jej prítomnosť je výzvou aj pre nás. Sme jej povďační a chceme slúžiť tým istým hodnotám, ktorým slúži ona.

Ryszard Krynicki napísal pred štyridsiatimi rokmi, že ‘‘fašisti menia košele’’. Nenechajme sa nachytať. Len nezlomný odpor nás ubráni pred recidívou ľudí, ktorí sa pajedia, keď ich označia za ‘‘fašistov’’, pritom však plným priehrštím čerpajú z fašistických stereotypov a techník manipulácie.

Poľsko si takýchto ľudí nezaslúži.

Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.