Julia Kristeva v tomto rozhovore uložila celú Európu na svoj gauč.
Julia Kristeva. Foto: AFP
Predstavme si na chvíľu, že Európa zaklope na dvere vašej praxe a ľahne si na váš gauč. Čo by ste takémuto zvláštnemu pacientovi povedali? V poslednom čase sa jeho sklamania vŕšia jedno na druhé.
Najskôr by som sa snažila primäť ho k tomu, aby hovoril o svojich skrytých tieňoch, tejto modernej verzii dedičného hriechu. Európa trpí zločinmi, ktoré spáchala. Keď sme po vojne začali budovať Európu, minulosť a pamäť sme vedome nechali bokom. Preto sa v Rímskych zmluvách z roku 1957 nespomína ani kultúra, ani história. Chceli sme znovuvybudovať kontinent tým, že vytesníme minulosť v nádeji, že sa tu zrodí funkcionalistický homo oeconomicus.
Európa sa rozpadáva na kusy, ale na druhej strane je to kvintesencia sveta.
O päťdsesiatych rokoch to platí, to súhlasím. Ale odtedy sa v Európe predsa dôsledne konfrontujeme s minulosťou a urobilo sa v tom mnoho práce.
Myslím si, že vytesňovanie je dnes rozdvojené. Iste, intelektuáli a vedci odviedli pozoruhodný kus analytickej práce. Ale toto vedenie sa neodovzdalo dostatočne širokej verejnosti. Niektoré krajiny – a nemyslím tu len na Nemecko – sa s veľkou odvahou sklonili nad svoju minulosť. Ale Európa ako taká, ako celok, sa nekonfrontovala vážne so svojimi dejinami. Nemám na mysli iba šoa. Mám na mysli inkvizíciu, pogromy, kolonializmus, machizmus, ale aj vojny, ktoré boli pre náš kontinent pustošivé a rozšírili sa na celý svet. Kým tieto skryté tiene nepreskúmame a nepodrobíme kritike, Európa sa nepohne z miesta, ba je odsúdená cúvať.
Ako veľmi môže toto oživovanie pamäti pomôcť dnešnej Európe dostať sa zo slepej uličky, v ktorej sa momentálne nachádza?
Pacient, ktorého stíha jeden neúspech za druhým a nemá sa dobre, musí rozpoznať svoje manické sklony a svoje depresie. Ak chorý v rámci spracúvania vlastnej minulosti identifikuje svoje chyby a nedostatky vlastnej minulosti, môže si vybudovať istú hrdosť a lepšie interagovať so svetom. Takto získa možnosť uzdraviť svoje narcistické rozlomenie, identifikovať svoje slabiny, narovnať sa a pohnúť sa dopredu, čiže znovu ožiť. Európa sa dnes vzhľadom na svoje poslanie nachádza v kríze, pretože nevie, čím je, a pretože sa jej nedarí alebo preto, že sa ani nesnaží presnejšie definovať svoju identitu. Z tohto dôvodu Európa nedokáže použiť svoje tromfy, ktoré vôbec nie sú malé. Len placho si pripúšťa globalizáciu, pretože ju dobre nepozná.
Podľa vás teda väzíme v kríze identity?
Európa sa rozpadáva na kusy, ale na druhej strane je to kvintesencia sveta. To treba vidieť. V našom bipolárnom svete má každý blok silnú identitu: Čína, Spojené štáty, len Európa nie. Európska identita je komplikovaná, takmer prchavá, v permanentnom pohybe, mnohoznačná. Je to kaleidoskop. Ale túto európsku mnohorakosť musíme chápať ako bohatstvo. Z New Yorku či Pekingu Európa vyzerá ako kytica – jednotlivé kvetiny len ťažko môžu vidieť to spoločné, čo ich spája, hlavne preto, že podstata tej kytice nezvykne byť predmetom pozornosti.
Ako možno európskej kytici pomôcť lepšie sa spoznať?
Problém je v tom, že taký pacient ako je súčasná Európa nezvykne chodiť k analytikovi. Je hyperaktívny, hľadá si výhovorky, všetko odkladá, opája sa klamnými obrazmi, sebaprojekciami, len aby sa vyhol ostrejšiemu načrtnutiu vlastných kontúr.
Predpokladajme, že by sme toho neochotného európskeho pacietna prinútili na konzultáciu s vami.
V takom prípade by som ho nútila, aby sa venoval svojej kultúrnej identite. Na mojom gauči by sa Európa, ako sme už o tom vraveli, mala spýtať, čím je a kam kráča. Európa nepochopila, že jej kultúrna identita predstavuje mimoriadnu šancu. Uzdravenie pacienta závisí od toho, či bude na svojej identite trvať. Analytik sa musí pokúsiť načrtnúť túto európsku identitu, ktorá je v permanentnom pohybe. To je zásadný nedostatok, ktorým dnes Európa trpí, a pritom by práve toto bol nepostradateľný predpoklad jej vzkriesenia a rozkvetu.
Aký by bol postup?
Ako som už povedala, najprv by sme ju museli prinútiť identifikovať svoju minulosť, svoje zločiny, svoje slepé ulice.
Čo rozumiete pod slepými ulicami?
Komunizmus. Sociálny model. Opatrovateľský štát európskeho razenia je napriek všetkým porážkam, ktoré za posledné roky musel prijať, oproti iným systémom stále ešte veľmi veľkorysý. Štát v Európe so svojim dotáciami a výpomocou je veľká matka. Ibaže Európania zabudli, že solidarita má nielen hmotnú, ale aj duchovnú stránku. Kant vo svojej kritike čistého rozumu o hovorí o corpus mysticum, nepostradateľnom spojení nášho seba a nášho tieňa s ostatným svetom. Európania zanedbali tento aspekt solidarity, ktorý pritom patrí k fundamentálnym vrstvám ich kultúry. Tento rozmer, ktorý pochádza z nášho gréckeho a judeo-kresťanského dedičstva, nielenže ignorujeme, ale aj ho fetišizujeme a zatvárame do archívov. Ďalšou slepou ulicou Európy je jej sklon byť pobúrená, ktorý je dnes tak veľmi v móde. Z môjho pohľadu je pobúrenie romantická, mladistvá, nezrelá reakcia poznamenaná vzdorom a hnevom, nevie pomenovať dôveryhodnú alternatívu pretože nemá v pláne žiadnu interakciu s iným. Nemyslí na iného. Je to postoj zvádzajúci k dogmatizmu; vo svojej podstate totalitárny a smrtonosný. Pobúrenie je európsky hriech, negatívny narcizmus.
V čom by spočívala druhá fáza práce s európskym pacientom?
Bolo by sa treba postarať o to, aby si uvedomil svoje schopnosti a svoje tromfy, hlavne svoju tradíciu nestáleho nepokoja, ktorá siaha až ku gréckej filozofii a až k neúnavne sa spytujúcemu a interpretujúcemu talmudickému židovstvu a k niektorým školám kresťanského myslenia, mám predovšetkým na mysli augustínske myslenie, ktorého jedinou vlasťou bolo putovanie. Ale najskôr by sme sa museli naučiť znovu si vážiť náboženskú skúsenosť, ktorá nie je nijakou ilúziou, ale, povedané Freudovým pojmom, psychickou realitou, ktorá môže byť do budúcnosti nosná. Keď Diderotova mníška odchádza z kláštora, plače. Európania si za svoje pohnuté dejiny náboženstvo zvnútornili. Dostalo mi tej privilegovanej šance stretnúť sa s pápežom Benediktom XVI. Pri našom rozhovore mi povedal, že musím cítiť veľké utrpenie, pretože som ešte nenašla Ježiša. Ale touto poznámkou, ktorá sa, napokon, dala očakávať, sa to neskončilo. Dodal, že pravda je cesta, permanentné spytovanie a výsledok neustáleho vnútorného boja – čo mi znelo na pápeža veľmi pozoruhodne. Presnejšie povedané, pápež hovoril ako Európan. Preto si myslím, že sme dostatočne vyzbrojení na to, aby sme toto kultúrne dedičstvo, ktoré spočíva vo fenoméne náboženstva, identifikovali. Nemali by sme sa toho báť.
Tým, že ho integrujeme do našej kultúry bezradnosti?
Áno. Tie dve veci tvoria jeden celok a navzájom sa obohacujú. Európa je kontinent, ktorá postavila otáznik za tie najvážnejšie veci. Dekonštruovali sme tu aj najvyššiu bytosť. Táto kultúra hľadania zmyslu, táto prestrihnutá nič tradície, o ktorej hovoril Tocqueville a o ktorej toľko písala Hannah Arendt, je základom humanizmu. Je to veľký okamih a Európa nesie po ňom jazvy, ale neprijala ho. Nemusíme sa hanbiť za našu kultúru spochybňovania, práve naopak. Vďačíme jej za vyslobodenie tela, za slobodu myslenia a za právo na inakosť, za flexibilitu myslenia, za sklon k tvorivosti a slobodnému podnikaniu, za ostražitosť voči akejkoľvek podobe absolútnej moci alebo pokušeniu vojny.
Táto kultúra je najlepší protijed na kŕčovitosť, na jednorozmernú rýchlosť nášho hyperpresiečovaného sveta, na akúkoľvek formu integralizmu, na jednostranné zdôrazňovanie ekonomického alebo náboženského. Chráni singularitu každého: Európa je kultom osoby, je poznačená starosťou o osobu.
Táto schopnosť pripisovať jednotlivcovi osobitnú hodnotu, je ochranným valom proti nivelizácii a banalizácii. Prináša do hry vertikálny rozmer, rozmer vnútornej skúsenosti a psychického zvnútornenia, ktorého fundamentálnym výrazom je európske umenie a literatúra. Táto skúsenosť toho najvnútornejšieho je typicky európska.
Týmto spôsobom by sa vám podarilo dnešnú Európu okysličiť?
Povedzme, že týmto spôsobom by Európa mohla pochopiť, že v našom našom globalizovanom svete predstavuje moc stredu, ktorá môže ľudstvu sprostredkovať silné posolstvo. Putovanie, poznanie, úcta k singulárnemu, pochybnosti, spytovanie – nikto iný nedokáže takto sprostredkovať hodnoty, ktoré tvoria základ európskej kultúry, ani Spojené štáty nie.
Ako si však Európa má uvedomiť tieto úžasné tromfy, ktoré v sebe skrýva jej identita?
My intelektuáli máme za úlohu identikovať ich a odovzdávať ich ďalej. Napríklad založením európskej kultúrnej akadémie, ktorej práca by bola prístupná širokému publiku. Tým, že vytvoríme európske literárne a filmové ceny. Že budeme organizovať výstavy, ktoré budú putovať po celej Európe. Že budeme podporovať vznik viacjazyčného európskeho občana, dieťa programu Erasmus a sprostredkovateľa európskej myšlienky. Našou úlohou je prebrať štafetový kolík a dožadovať sa financií, ktoré sú na to potrebné. Je najvyšší čas, aby vzniklo silnejšie a sebavedomejšie európske vedomie.