Piatu Man Bookerovu Medzinárodnú cenu za literatúru získala Lydia Davis, americká autorka a prekladateľka francúzskej literatúry a filozofie. Preslávila sa svojimi mikropoviedkami, ktoré patria k najkratším dielam literatúry. Podľa denníka The Independent je Lydia Davis uznávaná ako majsterka literárnej formy, ktorú v podstate sama vynašla. Jej práce, ktoré sa skôr ponášajú na básne-eseje a filozofické monológy než konvenčné poviedky (…) majú obyčajne tri až štyri strany. Niektoré sa však skladajú len z jedného odstavca alebo vety. New Yorker vyzdvihol jej jasné vyjadrovanie, aforistickú stručnosť, formálnu originalitu, šibalský humor, metafyzickú bezútešnosť, filozofický tlak a ľudskú múdrosť.
Foto: Reuters
Prinášame niekoľko ukážok jej krátkych próz.
Prechádzka
Výbuch hnevu vedľa cesty, odopretie rozhovoru na chodníku, mlčanie v borovicovom lese, mlčanie na starom železničnom moste, snaha správať sa milo k čašníkovi, odmietnutie skončiť hádku na hladkých skalách, výkrik hnevu na prašnom strmom brehu, plač v kríkoch.
Spoznávať svoje telo
Ak gúľaš očami, znamená to, že rozmýšľaš, alebo sa chystáš začať rozmýšľať.
Ak v tejto konkrétnej chvíli nechceš rozmýšľať, snaž sa negúľať očami.
Nudní priatelia
Poznáme len štyroch nudných ľudí. Ostatných priateľov považujeme za veľmi zaujímavých. Väčšina priateľov, ktorých považujeme za zaujímavých nás však pokladá za nudných: tí najzaujímavejší nás považujú za tých najnudnejších. Tej malej hŕstke, ktorá sa nachádza medzi tým, s ktorou máme spoločné záujmy, nedôverujeme: máme pocit, že sa nám každú chvíľu môžu začať zdať príliš zaujímaví, alebo my príliš zaujímaví im.
Miesto na univerzite
Nazdávam sa, že viem čo som za človeka. Ale potom mi napadne, že dakto, kto ma nepozná, si vytvorí celkom inú predstavu, keď sa o mne dopočuje to či ono pozitívne, napríklad, že mám miesto na univerzite: skutočnosť, že mám miesto na univerzite vytvorí dojem, že patrím k druhu ľudí, ktorí majú miesto na univerzite. No potom musím s prekvapením pripustiť, že je to vlastne pravda, že mám miesto na univerzite. A ak to je pravda, možno naozaj patrím k druhu ľudí, ktorých si predstavíte, keď sa dopočujete, že niekto má miesto na univerzite. Na druhej strane však viem, že nepatrím k tomu druhu ľudí, ktorých si predstavím, keď sa dopočujem, že niekto má miesto na univerzite. A potom pochopím, v čom je problém: keď ma takto opisujú iní ľudia, zdá sa im, že ma tým opisujú úplne, no v skutočnosti ma neopisujú úplne, lebo k úplnému opisu mojej osoby by patrili pravdy, ktoré sú na prvý pohľad celkom nezlučiteľné s tým, že mám miesto na univerzite.
Afinita
Cítime afinitu s istým mysliteľom, pretože s ním súhlasíme; alebo preto, že nám ukazuje, čo si už myslíme alebo nám v jasnejšie formulovanej podobe ukazuje to, čo sme si už mysleli; alebo preto, že nám ukazuje, čo sme si už-už začínali myslieť; alebo čo by sme si skôr alebo neskôr mysleli; alebo čo by sme si mysleli oveľa neskôr, keby sme o tom teraz nečítali; alebo čo by sme si možno mysleli, ale nikdy by sme si to nepomysleli, keby sme o tom teraz nečítali; alebo čo by sme si boli radi mysleli, ale nikdy by sme si to nepomysleli, keby sme to teraz nečítali.