Franz Kafka. Reprofoto: The New Republic
Vo chvíli, keď meno Franza Kafku zmutovalo na otrepané prídavné meno, stratilo akúkoľvek zmysluplnú súvislosť s jeho mimoriadnym pohľadom na svet. Presne si pamätám, kedy a kde toto pohrávanie s jeho menom bez ladu a skladu začalo byť na smiech: bolo to v lete roku 1995 v kine v hlbokom Jersey. Film bol znôškou duševných porúch, vychádzajúcich z intergalakticky idiotského románu Kongo od Michaela Crichtona. V príbehu, v ktorom gorily vraždia ľudí, hovorí jedna nula druhej nule, že ich situácia je kafkovská, čím obmedzený scenárista – sám Crichton – zrejme chcel povedať, že je „divné“. Z filmu si nepamätám veľa okrem toho, že v tomto filme takto nehanebne zneužili Kafkovo meno, som si však istý, že v ňom nebolo vôbec nič skutočne kafkovské. Chudáka Franza – tohto jedinečného proroka modernity, bez ktorého by európska literatúra dvadsiateho storočia bola oveľa chudobnejšia – začali spájať buď s obyčajnou divnosťou alebo s vražednými ľudoopmi.
Toto promiskuitné používanie slova „kafkovský“ už bolo prirodzene rozšírené dávno pred Crichtonom a veselo pokračuje dodnes. Roku 1974 Philip Roth napísal, že nálepka s menom veľkého spisovateľa je „hlava-nehlava nacapená na takmer každej záhadnej či obzvlášť nezrozumiteľnej udalosti, ktorá sa nedá ľahko vtesnať do rámca bežného zjednodušovania“. Celkom nedávno si recenzent v New York Times myslel, že mu to prejde, ak vyhlási, že v diele debutujúcej autorky sú „temné miesta, pripomínajúce Kafku“. Tak isto mohol autorku prirovnať aj k Dantemu – takáto plytká neurčitosť môže znamenať takmer hocičo a tak neznamená vôbec nič. Kafka obsahuje myriady prelínajúcich sa odtieňov temna, no súčasne aj myriady prelínajúcich sa odtieňov komična a irónie – je proste priobsažný na to, aby sa jeho meno vytiahlo z rukáva zakaždým, keď sa obloha trochu zatiahne.
Kafkova genialita sa dá ľahko uchmatnúť a prisvojiť, pretože je najviditeľnejšia v tieni. Z Kafkovej predstay záhadnej a komplikovanej existencie sa stala mucholapkou, na ktorú sa prilepí každá interpretácia, aká len okolo nej prebzučí. Roku 1952 literárny filozof William Hubben napísal o Kafkovi, „že v ňom je vždy čosi záhadné, čo sa vymyká klasifikovaniu“ a v nasledujúcich desaťročiach sa spolu so Samuelom Beckettom stal symbolom toho, k čomu sa automaticky uchyľuje každý, kto cíti potrebu vyjadriť sa o záhadách. John Updike v úvode ku Kafkovým Zobraným poviedkam tvrdí, že „slovo ‚kafkovský‘ definuje to, čo Kafka vyvodil zo svojho zážitku s otcovskou autoritou a z jej odmietania. Tak isto ako ‚orwellovský‘, ani tento prívlastok neopisuje autora, ale určitú atmosféru časti jeho diela.“
Kolieska kafkovského priemyslu sa budú krútiť večne, pretože zdroje jeho sebabičujúcej perspektívy sú skryté hlboko v jeho ľúbozvučne záhadnom diele.
No ako si vysvetliť ostatné časti, tie, ktoré sa nedajú len tak ľahko dať do súvislosti s patriarchálnym terorizovaním? Na rozdiel od slova ‚orwellovský‘, odvodeného z dvoch neveľkých a jednoznačných románov, pri výraze ‚kafkovský‘ musíme vychádzať z množstva poviedok, bájok, podobenstiev a aforizmov, z troch nedokončených románov, 3000 strán listov a denníkov a napriek tomu, čo tvrdí Updike, aj zo štyridsiatich rokov autorovho zdrvujúceho života, poznačeného hypochondriou, nespavosťou, precitliveným sluchom a tuberkulózou, ktorá ho pripravila o život. Vo svojej knihe Franz Kafka: The Poet of Shame and Guilt (Franz Kafka: Básnik hanby a viny) historik Holokaustu a nositeľ Pulitzerovej ceny Saul Friedländer prehodnocuje jeho listy a denníky a zdôrazňuje „osobné utrpenie“, ktoré bolo typickým znakom Kafkovho jedinečného diela. Friedländerova stručná nová kniha, dielo smútku i lásky, je ideálnym odrazovým mostíkom pre každého, kto chce dobyť veľhory štúdií, venovaných Kafkovi. Friedländer v dojímavom úvode načrtáva paralely medzi Kafkovým a vlastným životom, „všetky utajené spojenia“, ktoré jeho zahĺbeniu v Kafkovom diele dodávajú zemitý tón, aký chýba väčšine kafkovského priemyslu. Friedländer venuje pozornosť tým častiam Kafkových listov a denníkov, ktoré Kafkov priateľ a puritánsky vykonávateľ jeho literárnej vôle Max Brodvy škrtal, a pravému Franzovi Kafkovi tým robí obrovskú službu.
Obhliadka autorovej pozostalosti býva dosť nudnou záležitosťou, ale Friedländer upozorňuje na to, že Kafkove denníky dokazujú, že nebol schopný všednej myšlienky; jeho listy sú ohromujúce dokumenty s intelektuálnym a štylistickým registrom na úrovni Keatsa. (Ako Brod povedal roku 1937: „Nikdy nevyslovil žiadne bezvýznamné slovo.“) Jeho slávny, takmer päťdesiatstránkový List otcovi je s ničím neporovnateľnou obnaženou výpoveďou rodinnej pravdy, katarktickým výbuchom, ktorý Kafka napísal štyri roky pred smrťou. Každého syna, ktorý má výbušný vzťah k otcovi musí ohromiť tento list, list, ktorý nikdy nedorazil k adresátovi, pretože Kafkova matka, úzkostlivo chrániaca krehké sebavedomie Hermanna Kafku, mu ho nikdy neodovzdala.
Hoci Friedländer nie je neúnosne fixovaný na Freudovu sexuálnu teóriu, nezdieľa ani Brodovu snahou spraviť z Kafku svetca a je presvedčený, „že Kafku celý život najviac mučili veci, súvisiace so sexom.“ V lete Brodovi roku 1918 Kafka píše: „Máš pravdu, že tá najhlbšia sféra sexuálneho života je pre mňa neprístupná.“ To, čo Kafka pokladal za „najhlbšiu sféru“ je pre ostatných ľudí normálnou a prirodzenou radosťou zo sexuality, neotrávenej účinným koktajlom úzkosti a zhnusenia. Kafka mal panický strach z manželstva a rodinného života, nedokázal prestať rozmýšľať o nechutnosti ľudského tela a bol presvedčený, že jeho umelecký úspech si vyžaduje ľudské utrpenie, a preto odsabotoval každý vzťah so ženou. Friedländer spomína kresbu, ktorú Kafka poslal svojej vydatej milenke Milene Jesenskej- údesný mučiarenský aparát, ktorý mal roztrhnúť ľudské telo napoly. Nie je to najvhodnejšia forma dvorenia, ale u autora poviedky V trestaneckej kolónii veľmi neprekvapuje. Jesenská v liste Brodovi napísala o Kafkových obavách, ktoré z neho vysávali život: „Telo je príliš odhalené; pohľad naň sa mu bridí,“ a je ťažké nepozastaviť sa nad pokrivenosťou psychiky, ktorá mu nedovolila vnímať nahé ženské telo ako zdroj životodarnej krásy.
Pri preberaní mnohých vrstiev temna Friedländerovi ušiel vzrušujúci odstavec v Liste otcovi, bez ktorého sa nezaobíde žiaden pokus posvietiť si do jaskyne Kafkovej mysle: „Vstup do manželstva je pre mňa zablokovaný, pretože je to Tvoja doména. Občas si predstavujem rozprestretú mapu sveta, na ktorej ležíš Ty, roztiahnutý v uhlopriečke. A mám pocit, že ako miesta, kde by som mohol žiť pre mňa prichádzajú do úvahy len tie oblasti, ktoré nezakrývaš a na ktoré nedosiahneš. Vzhľadom na moju predstavu o Tvojej obrovskej veľkosti týchto oblastí nie je veľa a nie sú veľmi útešné – a manželstvo k nim nepatrí.“
Neuveriteľné riadky: Kafka obviňuje svojho otca za atmosféru svojej psychiky, ktorá mu nedovolila poznať manželské šťastie. Pre zmenu tu raz nie je na vine matka. Kafkova matka, Julie Löwy Kafka, pre literárnych vedcov a životopiscov nepredstavuje vhodnú obeť, ktorá zavinila sexuálne problémy, aké predmet ich skúmania zažíval so ženami. Ženské postavy, najmä v románoch, sú však často prefíkané pokušiteľky skazy. V románe Nezvestný – ktorému dal Brod zavádzajúci titul Amerika – šesťnásťročného Karla Rossmana zvedie slúžka a keď otehotnie, rodičia ho prinútia odísť do ďalekej cudziny. Jeho odyseu vyvolali úskoky ženského libida. „Som špinavý,“ napísal Kafka Jesenskej, „nekonečne špinavý, preto toľko vykrikujem o čistote“. A dva roky pred smrťou si do denníka zapísal: „Čo si spravil so svojím darom sexu? Zlyhal si, nakoniec povedia len to.“ Povedia len to? V mnohom mal pravdu, ale v tomto sa mýlil. Friedländer píše, že tieto slová vznikli začiatkom roku 1922, v období, keď Kafkom zmietali sexuálne pudy, z ktorých sa takmer zbláznil.
Podobné problémy s telesnom by neprekvapili u Luthera či Kalvína, ale u židovského umelca, ktorý mal hlbší vhľad do našich myslí a duševna než akýkoľvek iný moderný autor? Kafkova najslávnejšia poviedka Premena nie je ničím iným ako ustráchaným komentárom k hrozivej živočíšnosti tela, ale aj ustráchaným komentárom k duchovnému stavu ľudstva po vyhnaní z raja – vonkajškové groteskno je prejavom vnútorného groteskna. Je vylúčené, že Kafka nepoznal rozličné kresťanské európske mytológie – Praha bola za Kafkových čias na 90 percent katolícka a jeho sklon k výčitkám svedomia a somatické obsesie podozrivo zapáchajú katolicizmom. Väčšina Kafkových životopiscov poukázala na to, že mysliteľom, ktorý pre neho v temných nociach duše pre mňa prichádzajú do úvahy bol kresťanský filozof Søren Kierkegaard – vo svojich listoch Brodovi Kafka zdôrazňuje obrovskú afinitu, akú k tomuto Dánovi cítil. Friedländer správne poznamenáva, že „v Kafkovom svete nemožno od seba rozmotať posvätné a rúhavé“, a Harold Bloom a George Steiner šli v stopách Waltera Benjamina, keď tvrdili, že Kafkovi sa nedá porozumieť mimo kontextu normatívnej alebo mystickej židovskej filozofickej tradície.
Kolieska kafkovského priemyslu sa budú krútiť večne, pretože zdroje jeho sebabičujúcej perspektívy sú skryté hlboko v jeho ľúbozvučne záhadnom diele. A práve preto sa to, čo je „kafkovské“ prieči definicíii: pretože samotný Kafka obsahuje priveľa významov: talmudicko-katolícku zmes, sebaničivé zhnusenie zo žien a sexu, otca, ktorý sužuje zdiaľky i zblízka, náš vazalský postoj voči mechanickej a záhadnej byrokracii, duchovnú izoláciu človeka pod prázdnou oblohou, trestuhodne prehliadanú komickú iróniu, hľadanie unikajúcej pravdy cez podobenstvá, do šialenstva doháňajúcu tendenciu hanbiť sa a robiť si výčitky, a mnohé iné, čo ešte len musíme objaviť. Pretože to, čo sa u Kafku zdá byť sureálne, alegorické či vyfabulované, je v skutočnosti realitou z mäsa a kostí, no napriek tomu táto realita tvrdohlavo odoláva akejkoľvek snahe vyrovnať sa s ňou. Bloom tvrdí, že „spravil všetko, aby sa vyhol interpretácii“. Kafka však nie je absolútny „obskurantizmus“ či „čisté huncútstvo“, ako Brecht povedal Walterovi Benjaminovi. Kafka je jedným z nás a je poznateľný, napriek tomu, že bol, ako píše Friedländer “najvšestrannejšou kultúrnou osobnosťou minulého storočia.“ Ak bol „básnikom svojho vlastného neduhu“, jeho hlavným úspechom, je že navždy ostane aj básnikom toho nášho.