Foto: Mehahem Kahana AFP / Getty Images
Židia reflektujú vo svojich dielach svoje židovstvo, inak to zrejme ani nemôže byť. Je to takmer jedno, čo o vlastnom židovstve hovoria, podstatné je, že nie sú schopní o ňom nepremýšľať.
Kresťanstvo sa vyhlo tomu, aby si uvedomilo svoje židovské základy. Židovstvo sa uzavrelo voči kresťanskej univerzalite. S Bibliou do európskej poézie židovská fantázia do európskej poézie. Vynikajúci spisovatelia – a Prorokov treba považovať za vynikajúcich spisovateľov – získali v judaizmu náboženský rang. Tento národ, ktorý sa sám vyvolil do kňažskej role, podával svedectvo o idei jediného Boha a jediného ľudstva – a zachoval si k tomu svoje osobitné postavenie.
Nestotožňujem judaizmus so slovami kňazov, považujem ho za čosi nedokončené, čosi, čo sa deje spolu s nami. Pre svetských Židov sa židovská literatúra nekončí Tórou a Talmudom. Neexistuje žiadna jasná deliaca čiara medzi náboženskou a svetskou meditáciou. Knihy, ktoré napísali svetskí Židia – od Spinozu po Kafku a všetkých ostatných – sú súčasťou židovskej tradície.
Svetskí humanistickí Židia – potom, čo sa čiastočne vyslodobili od bremena existujúcej diskriminácie – sa nerozhodli pre ľahšie lokálne uzavretie, ale hľadajú niečo, čo by bolo menej úzke, platnosť univerzálnejšiu než čokoľvek nacionálne.
Židia patria k najstarším národom sveta. Musia sa permanentne objavovať nanovo. Kresťanská inteligencia Európy a moslimská inteligencia Blízkeho východu sú partnermi v rozhovore so židovskou inteligenciou. Odvážnejší sa snažia vidieť v druhom predovšetkým ľudskú osobu a nepripúšťajú, aby nábožensko-politický žargón prevládol nad bezprostredným poznaním človeka.
V hlúpych časoch ľudia kreslia strašidlá, uctievajú oslavné obrazy seba a nacionálne abstrakcie kladú nad osobné. Pre prípad víťazstva: netešte sa, pretože na druhej strane plačú rodiny!
Židia integrovaní v národných kultúrach sa udomácnili v ich rôznorodej intimite a prispôsobili sa národu, uprostred ktorého žijú.
Maďarskí Židia po osemdesiatom deviatom protestovali proti možnosti hlásiť sa k židovskej národnosti. Cítili sa byť súčasťou maďarského národa, považovali sa za Maďarov židovského vyznania, či skôr pôvodu. Množstvo Židov, zakotvených v maďarskej kultúre, hovoriacich a píšucich maďarsky, sa nechcelo považovať v prvom rade za Židov. Veď čím napokon majú byť – Maďari židovského vyznania, keď nežijú podľa náboženských predpisov, nevedia ani hebrejsky, ani jidiš a nie sú zaradení do kontinuity židovskej kultúry či, povedzme, judaizmu? Čím a kým je Žid, ktorý nemá náboženské väzby, nehovorí po hebrejsky a nežije v Izraeli?
Za stáročia zostávala Židom vždy len rola štvanej menšiny, vydanej napospas zničeniu.
No to naliehavé zdôrazňovanie maďarskej národnej rétoriky pozorujú s veľkým podozrením. Aj keď táto rétorika nie je zacielená na vylúčenie maďarských Židov, ich skúsenosť im hovorí, že vylučovanie na ňu priamo nadväzuje.
Nacionálni socialisti si to uľahčili, a celý ten komplikovaný fenomén, problém odlišných identít, vo svojom slovníku zredukovali na pôvod, krv, etnicko-rodinné, mali na to svoje slovo: rasová príslušnosť; kultúrnymi a historickými jemnôstkami sa nezaťažovali. Inými slovami: kto mal židovských predkov, bol Žid. A toho zavraždili.
Či Osvienčim urobil Židov Židmi? V barakoch, kde ležali tesne natlačení jeden na druhom, na latríne či v plynových komorách, boli všetci ako jeden. Ak ich vyvraždili preto, že boli Židia, akoby potom tí, čo prežili, nemohli byť Židmi?
Židia sa nachádzajú, aj keď sa nehľadajú. Mal pravdu Sartre, keď povedal, že antisemita, negatívne určenie, odmietnutie Židov urobila Žida tým, kým je? Je Žid naozaj reakciou vzdoru?
Prečo by sme však nemali vnímať to osobitné, prečo to nepomenovať?
Čím viac je človek dielom seba samého, čiže, čím viac môžeme hovoriť o osobnosti, tým menej o ňom môže povedať púhe pomenovanie, ale možné je tiež, že kolektívne vzorce sú silnejšie ako predstavy, ktoré sme si tvoríme sami.
Keby sme spolu boli lovcami, zblížilo by nás to. Ešte viac by nás zblížilo, keby sme spoločne boli lovnou zverou. Je to niečo, čo tvorí spoločenstvo: ak aj ten druhý má príbuzných medzi obeťami, ak sme mohli stáť v jednom rade na apelplaci koncentračného tábora. Spája nás senzibilita lovnej zvere.
Bez ohľadu na to nie som rád v spoločnosti ostatných. Pach spoločnej maštale, spoločného bytu mám rád len do istej miery. Skôr či neskôr sa tej nálade bytia pospolu unikám. Aj keď to považujem za mravnú zdvorilosť, chtiac-nechtiac vyhľadám samotu, nakoniec, stránim sa aj neprestajného rodinného stretávania a rád zostávam sám doma, vo svojej izbe.
Rozptýlení a pritom jeden národ? Tým, že Židov z toľkých miest vyháňali, že prežili toľko masových vrážd alebo pokusov o ne, pretože museli utekať a skrývať, rozšírili sa po Zemi a udomácnili na mnohých miestach. Keby ich príbuzných neboli tak horlivo kynožili, mohlo by ich po celej zemeguli žič desaťkrát toľko.
S Ježišom kresťania prijali židovskú tradíciu. Prináša židovstvo do celého kresťanského sveta. Na tej istej freske sú v kostole proroci, apoštoli a svätci. Ani keby to chceli, kresťania nemôžu oddeliť svoje najdôležitejšie obrazy a slová. Cez kresťanstvo a islam Židia odovzdali veľkej časti ľudstva dôležité obdobie starých dejín. To, že žijú vo svete rozptýlení, môžu vidieť ako ranu, ale aj ako božie vedenie. Z monoteizmu židov plynie, že svet je jedno a ľudia sú schopní dorozumieť sa.
Časti svetového židovstva sú dnes navzájom prepojené lepšie ako v minulosti. Židia z diaspóry stále viac navštevujú obidva svoje protipóly: štát Izrael a Osvienčim. Každé národné povedomie má svoje sviatky radosti a sviatky trúchlenia, sviatky pozitívneho a negatívneho. Jedno pripomína úspech, vyslobodenie, druhé zničenie. Zničenie chrámu a štátu: v reakcii na sa rozptýlilo aj to, čo sa mohlo prekonvertovať do iných vierovyznaní.
Za stáročia zostávala Židom vždy len rola štvanej menšiny, vydanej napospas zničeniu. Boli decimovaní, menili vieru, farby, hrali rolu sebaobetovania, urobili veľa pre národné spoločnosti a integráciu sveta. Priťahoval ich ideál ľudstva prebúdzajúceho sa k solidarite.
Tie tri veľké monoteistické náboženstvá sú odsúdení na to, aby si navzájom rozumeli. Vymieňame si Boha medzi sebou: sme nútení, aby naše náboženstvá boli v kontakte. Aktuálnym cieľom je budovanie dialógu s islamom. Allah a Všemohúci je ten istý.
Moderní Židia sú svojimi dielami nositeľmi sebaprekračujúceho univerzalistického myslenia. Je im dané žiť v tejto neoddeliteľnej dualite: medzi globálnou a národnou identitou. Rozorvanosť a ambivalencia! Na jednej strane univerzálna výzva, na druhej strane národná osamelosť.
Existencia pojmu Boha a židovstva sú vlastnou výzvou, ktorá sa nedá ničím odstrániť. Prečo Žid nie je kresťan? Prečo nie je moslim? Prečo Žid nemizne obklopený väčšinou?
Na túto otázku neexistuje racionálna odpoveď. Jednoducho preto, že nie! A tak zostane nadlho.
Židia boli Ježišovi učeníci a aj apoštoli. So slovami, ktoré sú milé antisemtiským ušiam: už v ranokresťanských časoch boli všade. Nový antisemitizmus obviňuje štát Izrael a sionizmus, onen pocit spoločenstva a sebavedomia, organizovanie národa, krajiny, medzinárodné vzťahy, ekonomickú, politickú a aj vojenskú sebaobranu a ich inštitúcie.
V akceptácii súdržnosti, v jej hľadaní, budovaní a organizovaní sa skrýva aj možnosť, že Židia sa na ktoromkoľvek miesta na Zemi stanú terčmi atentátov. Preto sú nútení vytvárať siete.
Krajina bez vedomia o ľudstve sa dnes nepovažuje za civilizovanú a stavia sa mimo rámec solidárneho ľudstva. Pozrite sa, tu je Zem, ten malý zázrak. Našou úlohou je jeho kolektívne zachovanie! Tvorivý človek netvorí iba diela, ale aj seba.
Kvôli Bohu nemusí nikto zabíjať. Po Druhej svetovej vojne a po holokauste židovské sebavedomie potrebovalo štát Izrael ako vojenský, ekonomický a vedecký faktor, s ktorým sa muselo počítať. Potrebná bola aj ochrana, akú tento malý štát dokáže ponúknuť. Aj bod stretávania a napokon aj krajina ako symbolické zopakovanie starovekej existencie.
Križiacke Džihády boli nadbytočné kroky v službe Bohu. Boh nepotrebuje viesť za seba vojnu. Kvôli Bohu musíme spolu hovoriť, spoznávať a ctiť v sebe navzájom to, čo je mimoriadne, objavovať v druhom človeka v jeho nekonečnosti.
Uskutočňujeme nám neznámy plán, ktorý je múdrejší ako my? Mal aj Osvienčim byť súčasťou toho plánu? Plán sveta, ktorý by ospravedlnil vraždenie bezbranných, neexistuje.
Židovstvo má tri výrazné vzťažné body: náboženskú komunitu, Izrael a svetský individualizmus. Tie body sa zdanlivo vylučujú, ale v skutočnosti sú od seba navzájom závislé a navzájom sa posilňujú. Prvým bodom je ortodoxia, zachovávanie tradície nielen v knihách, ale aj v životnej praxi, ktorá sa hlási k izolácii, mníšstvo otca rodiny, vôľa k nemennej trvácnosti zvykov proti zvodom času, jedným slovom: dokonalosť, do ktorej sa len ťažko bude hodiť filozofia dvoch ďalších pólov. Druhým bodom je národná modernizácia, suverénny židovský štát schopný sebaobrany, ktorý nepripustí nové masové vraždenie Židov a proti rezignovanému mučeníctvu obetí šoa kladie dôstojnosť spoločnej sebaobrany a kolektívneho vystúpenia. A napokon je tu sekulárny individualizmus Židov žijúcich v diaspóre. Nehovorím o úlohe židovského seba-vedomia, o prechode na iného náboženstvá, o nacionalistickej alebo komunistickej asimilácii, ale napríklad o oných ekonomických, vedeckých a umeleckých výkonoch Židov, ktorí v rozličných krajinách a jazykových spoločenstvách obohatili miestnu a univerzálnu kultúru.
Štátne hranice nevnímajú ako hranice bytia, prinajmenšom nevnímajú všetko, čo sa nachádza za hranicami ako niečo nepriateľsky cudzie, tým viac, že prostredie v rámci hraníc sa k nim tiež nesprávalo zvlášť priateľsky.
Židovstvo musí nutne pochopiť túto multipolárnosť, ktorá korení v jeho bytí. Musíme sa vzdať bludnej predstavy, že jeden z týchto vzťažných bodov či pólov je pravdivejší a správnejší, než ďalšie dva, že by ich mohla v sebe rozpustiť a nahradiť. Nie je ľahké pristúpiť k protirečivej a komplementárnej súvislosti troch autentických stratégií chápavo a so sympatiami.