Foto: Ali Ali / EPA
V týchto zmätených časoch obdivujeme skôr fyzickú udatnosť než morálnu odvahu – odvahu duchovného života či odvahu verejných činiteľov. Odvahu chlapíka v kovbojskom klobúku, ktorý preskočil cez plot a dal sa pomáhať obetiam atentátu v Bostone, zatiaľ čo ostatní utiekli z miesta výbuchu, oslavujeme rovnako ako odvahu vojakov, ktorí sa vrátili z frontu, či mužov a žien, ktorí bojujú s ťažkými chorobami či zraneniami.
Nedokážeme sa už zhodnúť na tom, čo znamená byť dobrý, charakterný či odvážny.
Dnes si už menej vieme vážiť odvahu politikov, s výnimkou Nelsona Mandelu či Aung San Su Ťij. Možno sme toho zažili priveľa a nadobudli sme cynický pohľad na nevyhnutné kompromisy moci. Niet už Gándíov ani Lincolnov. Ten, koho jedni pokladajú za hrdinu (Hugo Chávez, Fidel Castro), je pre iných zlosynom. Nedokážeme sa už zhodnúť na tom, čo znamená byť dobrý, charakterný či odvážny. Ak politickí predstavitelia podniknú odvážny krok – ako keď sa francúzsky prezident Nicolas Sarkozy rozhodol pre vojenskú intervenciu v Líbyi na podporu povstania proti Muammarovi Kadáfímu – rovnaké množstvo ľudí o ňom pochybovalo ako ho chválilo. Politická odvaha dnes takmer nikdy nie je jednoznačná.
Ešte zvláštnejšie je, že tí, čo sa stavajú proti zneužívaniu moci či dogmy nám začali byť podozriví.
Vždy to tak nebolo. Postoje spisovateľov a intelektuálov, ktorí sa vzopreli voči komunizmu, Solženicyn, Sacharov a tí ostatní, sa tešili všeobecnej úcte. Básnik Osip Mandeľštam si Epigramom na Stalina z roku 1933 – v ktorom sa odvážil opísať obávaného vodcu a obrovské rozosmiate šváby na jeho hornej pere – vyslúžil náš obdiv čiastočne aj preto, lebo táto báseň viedla k jeho zatknutiu a neskôr aj smrti v sovietskom pracovnom tábore.
Ešte roku 1989 sa obraz muža, ktorý sa s dvomi nákupnými taškami v rukách postavil proti tankom na Námestí nebeského mieru, takmer okamžite stal symbolom odvahy na celom svete. No zdá sa, že odvtedy sa všetko zmenilo. V Číne na muža pred tankom takmer zabudli, zatiaľ čo tých, čo demonštrovali za demokraciu, vrátane tých, čo zomreli v masakre 3. a 4. júna, čínska vláda úspešne premenovala na kontrarevolucionárov. Boj o premenovanie pokračuje a zakrýva, alebo aspoň mätie, naše chápanie toho, ako posudzujeme odvážnych ľudí. Čínske úrady to uplatňujú na svojich najznámejších kritikoch: úmyselne obvinili Liu Siao-poa z podvracania a Ai Weiweia z údajných daňových priestupkov, aby ľuďom zabránili vidieť ich odvahu a vykreslili ich miesto toho ako zločincov.
Pravoslávna cirkev v Rusku je natoľko vplyvná, že uväznené aktivistky z Pussy Riot väčšina ľudí doma vníma ako nemorálne výtržníčky, pretože si za miesto svojho slávneho protestu zvolili kostol. To, že v skutočnosti chceli ukázať, že vedenie Ruskej pravoslávnej cirkvi podozrivo úzko spolupracuje s prezidentom Vladimírom Putinom, mnohým ich kritikom ušlo a ich čin nepokladajú za odvážny, ale neslušný.
Pred dvomi rokmi sa v Pakistane bývalý guvernér provincie Pandžáb, Salman Taseer, zastal kresťanskej ženy, Asie Bibi, ktorú nespravodlivo odsúdili na smrť na základe drakonických zákonov proti bohorúhačstvu; za to ho zavraždil príslušník jeho vlastnej ochranky. Ochrankára, Mumtaza Qadriho, ľudia chválili a keď sa dostavil na súd, zasypali ho ružovými lístkami. Zabitého guvernéra Taseera naproti tomu preklínali a verejná mienka sa obrátila proti nemu. Jeho odvahu vymazali náboženské vášne. Vraha oslavovali ako hrdinu.
Vo februári 2012 saudský básnik a novinár Hamza Kashgari na Twitteri trikrát písal o prorokovi Mohamedovi: Na tvoje narodeniny poviem, že som miloval rebela v tebe, že si pre mňa bol vždy zdrojom inšpirácie, a že sa mi nepáči svätožiara okolo teba. Nebudem sa za teba modliť. Na tvoje narodeniny ťa nájdem všade, kam sa pozriem. Poviem, že milujem niektoré stránky tvojej bytosti, že iné nenávidím a mnohým nerozumiem. Na tvoje narodeniny sa ti nepokloním. Nepobozkám ti ruku. Miesto toho ti ňou potrasiem ako rovný rovnému a usmejem sa na teba tak, ako sa ty usmievaš na mňa. Budem sa s tebou rozprávať ako s priateľom, nič viac. Neskôr vyhlásil, že bojoval za svoje právo na slobodu prejavu a presvedčenia. Takmer nikto sa ho nezastal, odsúdili ho ako odpadlíka a mnohí sa dožadovali trestu smrti. Dodnes je vo väzení.
Francúzski osvietenskí spisovatelia a intelektuáli tiež hodili rukavicu náboženskej ortodoxii svojich čias a vytvorili tak modernú koncepciu slobodného myslenia. Voltairea, Diderota, Rousseaua a ostatných pokladáme za intelektuálnych hrdinov. Málokto v moslimskom svete si to však, bohužiaľ, myslí o Hamzovi Kashgarim.
Tento nový nápad – že spisovatelia, vedci a umelci, ktorí sa postavili proti ortodoxii či náboženskej zaslepenosti sú zodpovední za hnev ľudí – sa rýchlo šíri, dokonca aj do krajín ako India, ktoré sa kedysi pýšili svojimi slobodami.
Sú to ťažké časy pre tých z nás, čo veríme, že umelci, intelektuáli a a obyčajní rozhorčení občania majú právo roztláčať mantinely.
Pred niekoľkými rokmi veľkého indického maliara Maqboola Fidu Husaina vyštvali do exilu v Dubaji a Londýne, kde zomrel, pretože namaľoval akt hindskej bohyne Sarawwati (napriek tomu, že aj povrchná prehliadka starodávnych hindských sôch Saraswati ukáže, že hoci je často vyzdobená šperkami a inými ozdobami, rovnako často býva nahá).
Slávny román Rohintona Mistryho Taká dlhá cesta škrtli z vyučovacích osnov na univerzite v Mumbai, lebo miestni extrémisti mali výhrady voči jeho obsahu. Vedca Ashisa Nandyho napadli za to, že vyslovil neortodoxný názor na korupciu medzi nižšími kastami. A vo všetkých týchto prípadoch z oficiálneho názoru – ktorý podľa všetkého zdieľajú aj mnohí publicisti a značná časť verejnej mienky – viac-menej vyplývalo, že títo umelci a vedci si svoje problémy spôsobili sami. Ľuďom, ktorých by za inej éry oslavovali za ich originalitu a nezávislé myslenie, čoraz častejšie hovoria: Zbytočne mútite vodu.
Pred týmto trendom nie je imúnna ani Amerika. O mladých aktivistoch hnutia Occupy sa povravelo množstvo škaredých vecí (hoci po tom, ako účinne poskytli pomoc obetiam uragánu Sandy kritika trochu utíchla). Intelektuáli, kráčajúci proti prúdu, ako Noam Chomsky či nebohý Edward Said, sú často označovaní za bláznivých extrémistov, protiamericky naladených a v prípade Saida dokonca absurdne za zástancov palestínskeho terorizmu. (Človek nemusí súhlasiť s Chomského kritikou Ameriky, no mal by byť schopný uznať odvahu, ktorú si vyžaduje postaviť sa a vykrikovať ju do tváre americkej moci. Človek nemusí byť propalestínsky zameraný, ale mal by vidieť, že Edward Said kritizoval Jásira Arafata rovnako presvedčivo ako kritizoval Spojené štáty.)
Sú to ťažké časy pre tých z nás, čo veríme, že umelci, intelektuáli a a obyčajní rozhorčení občania majú právo roztláčať mantinely a riskovať, a tým občas meniť spôsob, akým vidíme svet. Nedá sa robiť nič iné ako znovu a znovu zdôrazniť význam tohto druhu odvahy a prispieť k tomu, aby týchto utláčaných jedincov – Ai Weiweia, členky Pussy Riot, Hamzu Kashgariho – svet vnímal ako to, čím sú: mužov a ženy v prednej línii boja za slobodu. Ako to spraviť? Stačí podpísať petíciu proti tomu, ako sa s nimi zaobchádza, pripojiť sa k protestom. Zastať sa ich. Aj to najmenšie gesto pomôže.