Byť solidárny znamená riadiť sa v myslení i činoch zásadou “jeden za všetkých, všetci za jedného”… Práve dodržiavanie tejto zásady obojstrannej zodpovednosti (skupiny za jednotlivca, jednotlivca za skupinu) francúzska Encyklopédia roku 1765 nazvala “solidarité” – výraz vznikol z prídavného mena “solidaire” – “vzájomne závislý”, “kompletný”, “úplný”, odvodeného zo slova “solide” – čo znamená “solídnosť”, “kompletnosť”, “masívnosť” alebo “stálosť”… Skupina, pre ktorej členov je charakteristický sklon k solidarite, sa vyznačuje stálosťou a odolnosťou voči nepriazni osudu, ktoré spôsobujú bežné ľudské neresti ako závisť, vzájomná nedôvera či podozrievavosť, antagonizmus záujmov a rivalita – a to práve preto, že vo chvíli, keď v […]

Tatiana Salem Levy sa v Oknách do sveta pozerá na Rio de Janeiro. V mojom byte síce je pracovňa, ale vždy keď sa ráno zobudím, sadám si s laptopom ku stolu v jedálni. Výhľad z jedálne má šírku záberu, ktorá mi dáva rozlet a ja pri písaní potrebujem mať pocit, že čas a priestor je nekonečný. Nedokážem pracovať v uzavretých miestnostiach, ani keď mám na prácu iba hodinu. Keď si sadám ku stolu, ráno je ešte tiché; sem-tam začujem ako dáke dieťa odchádza do školy alebo vtáky, ktoré ma často prichádzajú navštíviť pri okne. Vtedy sa mi píše najlepšie, inšpiruje […]

Obamova politika v Sýrii je plná protikladů. V debatě o intervenci do Sýrie panuje příkrý, téměř bizarní nesoulad mezi zvolenými prostředky a cíli. Chceme porazit mocný a krutý režim, zachránit zemi před občanskou válkou a zavést nový, demokratický řád. Ale ti, kdo toho chtějí dosáhnout, zároveň pevně věří, že nesmíme ani uvažovat o nasazení amerických vojáků do pozemních bojů. „To nejhorší, co by Spojené státy v tomto okamžiku mohly udělat, by bylo poslat do Sýrie pozemní vojsko,“ prohlásil nedávno senátor John McCain. Někteří stoupenci amerického zásahu v Sýrii tvrdí, že jeho cílem by mělo být ukončení humanitární katastrofy. V krátkodobém […]

Nepoznám v strednej Európe veľa intelektuálov, ktorí vo verejnom priestore za posledné polstoročie zanechali takú výraznú stopu ako Petr Pithart. Ale ešte menej poznám v ňom také osobnosti, ktoré by sa  v politike, teda jednej časti toho verejného priestoru, presadili s názormi par excellence intelektuálnymi, teda menšinovými, vlastne protiväčšinovými. Keď som si  – aj na základe kníh a verejne prezentovaných postojov Petra Pitharta – rekonštruoval  jeho myšlienkový vývoj  za  takmer  polstoročie, ukázalo sa,  že skoro  vždy bol v menšine. Ale  veľmi aktívnej a angažovanej. Tej, ktorá sa nebála  so svojimi názormi ísť do toho verejného priestoru  i  vtedy, keď to bolo nielen nepopulárne, ale neraz aj nebezpečné. […]

Po Novom Arbate sa ku mne dosť nepevným krokom blížil mladý muž. Nič zvláštneho – taký, ktorému sa hovorí chalan z nášho mesta. Obyčajný. No súčasne, bez toho aby si to uvedomoval, svojím zovňajškom vysielal do mesta a do sveta rôzne signály, ktoré si v niektorých prípadoch navzájom protirečili alebo sa vzájomne neutralizovali. Po prvé, tričko s informáciami vysádzanými v stĺpci, akoby na formulári. Boli to len tri, ale zato veľmi významné slová: Slobodný. Štedrý. Bohatý. Dohromady tvorili ešte lakonickejšiu, hoci nie celkom zreteľnú výzvu: „Baby, sem sa!“ Ostatné signály boli síce rovnako výrazné, no aj ak zjavne neprotirečili nápisu, každopádne […]

Milá Beatrice Ask, My dvaja sa od seba v mnohom líšime. Vy ste sa narodili v polovici päťdesiatych rokov; ja som sa narodil koncom sedemdesiatych. Ste žena; ja som muž. Ste politička; ja som spisovateľ. Sú však aj veci, ktoré máme spoločné. Obaja sme študovali (a nedoštudovali) medzinárodnú ekonomiku. Nosíme takmer rovnaký účes (hoci farbu vlasov máme rozličnú). Obaja sme tiež plnoprávnymi občanmi tejto krajiny, obaja sme sa tu narodili a zdieľame ten istý jazyk, zástavu, dejiny, infraštruktúru. V očiach zákona sme si rovní. Preto ma prekvapilo, že keď sa Vás minulý štvrtok v rozhlasovom programe P1 Morgon opýtali, či […]

Nedávno som videl cudzieho človeka plakať na verejnosti. Stalo sa to v Brooklyne, vo štvrti Fort Green, kde som sa dohovoril s kamarátom na raňajky. Prišiel som do o pár minút skôr a vonku na lavičke som si prezeral adresy v mobile. Na lavičke oproti sedela asi 15-ročná dievčina a plakala do telefónu. Počul som, ako opakuje dookola: „Ja viem, ja viem, ja viem“. Čo vedela? Previnila sa niečím? Utešoval ju niekto? A potom povedala, „Ja viem, mama“ a slzy sa poliali prúdom. Žijeme vo svete, ktorý sa skladá z príbehov, nie z vecí. Sme stvorenia pamäti, nielen pripomienky, milujeme viac než len ‘lajkujeme’. Čo jej hovorila mama? Aby už […]

Spojené státy potřebují nalézt nový přístup ke svému věřiteli. V únoru 1972 se Richard Nixon vypravil do Číny a obnovil čínsko-americké vztahy, které byly 23 let u ledu. Během řady klíčových rozhovorů s čínským premiérem Čou En-lajem probral Nixon širší strategický rámec, jímž se budou řídit bilaterální vztahy. Schůzky prezidenta Obamy s prezidentem Si Ťin-pchingem minulý týden mají potenciál vstoupit do historie podobným způsobem – je tu ovšem jedno důležité ale. Čína vždycky brilantně hrála se slabými kartami. Když se Mao Ce-tung a Čou sešli s Nixonem a Henrym Kissingerem, Čína procházela obdobím ekonomického, politického a kulturního chaosu. V hrubém […]

Chcem porozprávať osobný zážitok, aby ste lepšie pochopili protesty, ktoré sa odohrávajú na istanbulskom námestí Taksim a odvážnych ľudí, ktorí vyšli do ulíc bojovať s políciou a dusiť sa slzným plynom. Vo svojej knihe spomienok Istanbul, píšem o časoch, keď celá Pamukovská rodina mala byt v dome vo štvrti Nisantasi. Pred budovou rástol päťdesiatročný gaštan a chvalabohu, stojí tam dodnes. Roku 1957 sa správa tejto mestskej časti rozhodla strom vyťať a rozšíriť cestu. Arogantní úradníci a autoritárski starostovia ignorovali odpor miestnych obyvateľov. Keď strom mali zoťať, naša rodina strávila na ulici celý deň a celú noc, striedali sme sa na […]

“Koľkí ľudia v Bostone pred dvomi týždňami asi ľutovali, že nemajú pušku?“ opýtal sa začiatkom mája Wayne LaPierre, predseda Amerického zväzu držiteľov strelných zbraní (National Rifle Association, NRA) uchvátených účastníkov zjazdu NRA v Houstone. Obrovská sála, plná fanúšikov strelných zbraní, ktorí si hovoria “najväčšia armáda slobody, jej najväčšia a najžiarivejšia nádej” nadšeným potleskom ocenila, že im pomohol pochopiť, že všetko mohlo dopadnúť inak, keby štyri milióny Bostončanov a všetci maratónski bežci boli vyzbrojení, vytasili zbrane a začali strieľať akonáhle sa ozval prvý výbuch. “Koľkí Američania si teraz kladú túto otázku života a smrti?” kričal Wayne LaPierre. A každý, kto vám bude tvrdiť, že sme bezpečnejší, čím viac […]