Foto: Emmanuel Dunand / AFP / Getty Images
Byť solidárny znamená riadiť sa v myslení i činoch zásadou “jeden za všetkých, všetci za jedného”… Práve dodržiavanie tejto zásady obojstrannej zodpovednosti (skupiny za jednotlivca, jednotlivca za skupinu) francúzska Encyklopédia roku 1765 nazvala “solidarité” – výraz vznikol z prídavného mena “solidaire” – “vzájomne závislý”, “kompletný”, “úplný”, odvodeného zo slova “solide” – čo znamená “solídnosť”, “kompletnosť”, “masívnosť” alebo “stálosť”…
Skupina, pre ktorej členov je charakteristický sklon k solidarite, sa vyznačuje stálosťou a odolnosťou voči nepriazni osudu, ktoré spôsobujú bežné ľudské neresti ako závisť, vzájomná nedôvera či podozrievavosť, antagonizmus záujmov a rivalita – a to práve preto, že vo chvíli, keď v danej skupine vznikol rozpor medzi súkromným záujmom a verejným prospechom, alebo egoizom a altruizmom, úspešne ho prekonala tendencia k solidarite, ktorá v nej prevláda. Solidarita je tým, čo pretvára zhluk jednotlivcov v ľudské spoločenstvo, dopĺňa ich fyzické spolunažívanie o morálne súžitie a pozdvihuje ich vzájomnú závislosť na úroveň spoločného osudu a údelu. Toto bola prinajmenšom nádej, ktorú ľudia vkladali do solidarity, toto od nej očakávali a v mene toho sa o ňu snažili, dakedy v polovici osemnásteho storočia, keď pestovanie solidarity začali propagovať; bolo to v rokoch rozpadu ancien regime a budovania počiatkov moderného národného štátu.
Jednou z prvých inciatív organizátorov hnutia Occupy Wall Street bolo, že do parku Zuccotti na Manhattane pozvali Lecha Wałęsu, vodcu legendárnej Solidarity (tej s s veľkým písmenom). Mal im, tak povediac, odovzdať štafetu v pretekoch vlády ľudu. Podľa vzoru spoločenského hnutia, ktoré si hovorilo Solidarita a postupom času sa stalo stelesnením všetkého, čo ľudí zjednotilo proti svojvôli moci, ktorá ich utláčala a ignorovala ich záujmy, sa aj okupanti Wall Street chceli povzniesť ponad triedne, etnické, náboženské, politické a ideologické rozdiely, ktoré Američanov rozdeľujú, vydávajúc ich napospas sebectvu, chamtivosti, súkromným zájmom a ľahostajnosti voči následnému ľudskému nešťastiu. Všetky tieto pliagy v ich očiach stelesňovali bankári z Wall Streetu. Iniciátori okupácie sa pokladali za predstaviteľov, presnejšie povedané, za predvoj „deväťdesiatich deviatich percent Američanov“. Určite si boli vedomí toho, že „okupanti“ pritiahli do parku Zuccotti z najrozličnejších zákutí notoricky rozhádanej a nejednotnej spoločnosti; verili však, že sa im podarí pozastaviť hádky a utíšiť rozpory aspoň na čas, nevyhnutný na to, aby sa zbavili nočnej mory, ktorá rovnako sužovala všetkých či takmer všetkých Američanov (podobne ako diktátorský komunistický režim v prípade Poliakov alebo Mubarakova tyrania v prípade Egypťanov či Kaddáfího v prípade Líbyjcov).
Preto sa ako ohňu vyhýbali otázkam, na ktoré sa ich názory mohli rozchádzať – predovšetkým úvahám o tom, ako by mala Amerika vyzerať po tom, ako tomu jednému, najbohatšiemu percentu Američanov, ktoré sa usadilo v bankách na Wall Street, zabránia ďalej si prisvojovať 93 % prírastku národného majetku, čo sa im darilo počas finančnej krízy, ktorá trvá podnes a do ktorej túžba jedného percenta po rýchlom zisku za každú cenu uvrhla ostatných 99 percent obyvateľstva. „Davom novinárov, ktorí sa nahrnuli do parku, sa „okupanti“ chválili, že sú skutočne živelným, ľudovým a nikým nemanipulovaným hnutím; dôkazom bolo, že nemali vodcov, ktorí by túžili vydávať pokyny. A vodcov skutočne nemali – ale ani ich mať nemohli. Nemohli, pretože vodca, hodný tohto titulu je vo svojej podstate človekom s víziou a programom; ale keby v parku Zuccotti bol dakto začal formulovať vízie a programy, ostré a ťažko riešiteľné názorové rozdiely a preferencie, ktoré dovtedy (zatiaľ, dočasne…) opatrne odsúvali nabok a zamlčiavali, by sa veľmi rýchle vyplavili na povrch a stany, rozbité v parku by okamžite spustli, tako ako sa to už stalo neraz predtým, trebárs na kyjevskom Námestí nezávislosti či na Námestí oslobodenia v Káhire, ale aj v našej mnohomiliónovej Solidarite, vo chvíli keď bol dosiahnutý cieľ, ktorý zjednocoval inak rozhádané tábory a frakcie a keď už nebol dôvod pokračovať v dočasnom prímerí či manželstve z rozumu…
Chceš solidaritu? Postav sa zoči-voči každodennej rutine a popasuj sa s ňou, s jej logikou či jej nedostatkom logiky. So silou jej požiadaviek, príkazov a zákazov.
Dá sa povedať, že Occupy Wall Street, podobne ako „hnutie rozhnevaných“ je „výbuchom solidarity“, pričom, ako vieme, výbuchy sú úkazy, ktoré sú rovnako krátkodobé ako náhle a šokujúce. Tieto hnutia bolo (a je) možné vnímať aj ako „karnevaly solidarity“ – ako učí ruský filozof Michail Bachtin, karnevaly sú tiež prestávkou v každodennom živote či momentom, keď si vydýchneme od všemocnej, utláčajúcej a odpudzujúcej každodennej rutiny. Sú prestávkou, ktorá rutinu pozastavuje, ale neruší; z karnevalovej nadvlády rutina obvykle vychádza bez újmy. Hovorí sa, že táto rutina sa dokonca nezaobíde bez období karnevalu, počas ktorých si trochu pustí žilou: vybúria sa emócie, ktoré ju ohrozujú, vypustí sa trochu pokazenej krvi, odpor voči nej sa trochu utíši a jej zotročovacia sila sa zakorení nanovo a ešte pevnejšie. Skrátka, šance solidarity sa nemerajú vášňami a vravou karnevalu, ale nezaujatosťou tichej rutiny. Chceš solidaritu? Postav sa zoči-voči každodennej rutine a popasuj sa s ňou, s jej logikou či jej nedostatkom logiky. So silou jej požiadaviek, príkazov a zákazov. Skrátka, so životným štýlom ľudí, zodpovedným za budúce smerovanie ľudských dejín, ktoré ho stvorili a ktoré ho tvarujú.
Každodenná rutina je, prinajmenšom v našej časti sveta, mierne povedané, nehostinná voči solidarite. Je taká dnes, no nebola vždy taká. Spoločnosť výrobcov, ktorá sa zrodila na počiatku našej éry, bola priam továrňou na solidaritu. Prispievala k tomu sila a hustota medziľudských väzieb a zjavné vzájomné závislosti medzi ľuďmi. Množstvo aspektov vtedajšej existencie zdôrazňovalo solidaritu ľudského osudu a navádzalo ľudí k tomu, aby zvierali šíky a pochodovali jednotným krokom: zástupy robotníkov, napchatých do továrenských hál, monotónnosť pracovnej rutiny, regulovaná hodinami a vynucovaná bežiacim pásom, všadeprítomnosť dotieravej kontroly a šablónovitosť disciplinárnych požiadaviek, ale aj presvedčenie na oboch stranách triednej bariéry, na strane nadriadených i podriadených, že ich vzájomná závislosť je v dlhodobej perspektíve nevyhnutná a že je rozumné stvoriť stály modus covivendi a zmieriť sa s istými obmedzeniami, ktoré si kompromis spolužitia nevyhnutne vyžadoval. Výhody solidarity dokazovala prax odborov, verejných súťaží a kolektívnych rokovaní, kolektívnych pracovných zmlúv, pracovných, potravinových či bytových družstiev, rozmanitých foriem jednôt a svojpomocných sporiteľní. K solidarite viedla aj logika tvorby národného povedomia v rámci územne zafixovanej suverenity štátnej moci. A kolektívny charakter ľudského spolunažívania, postavený na postuláte a skúsenosti solidarity navyše názorne dokladali pomaly, ale iste sa rozrastajúce inštitúcie sociálneho štátu (welfare state, Sozialstaat, état providence).
Naproti tomu naša od gruntu individualizovaná spoločnosť spotrebiteľov (dnes často, hoci nepodložene označovaná za “neskoro modernú”) nie je továrňou na solidaritu, ale skôr na vzájomné upodozrievanie a konkurenciu. Vedľajším, hoci pre túto fabriku veľmi bežným produktom je znehodnotenie ľudskej solidarity: odmietnutie alebo negácia jej užitočnosti v snahe o splnenie osobných túžob a uplatnenie osobných ambícií. Toto znehodnotenie solidarity vyplýva z toho, že zaniká starosť o verejné blaho a kvalitu spoločnosti, v ktorej sa odohráva život jednotlivca. Ako povedal Ulrich Beck, jeden z najprenikavejších bádateľov súčasných kultúrnych zmien: povinnosť hľadať a nachádzať – individuálnym spôsobom a v rámci individuálnych možností – individuálne riešenia spoločne vytváraných problémov (úloha, ktorá sa vo svojej účinnosti a absurdite blíži odporúčaniu stavať rodinné bunkre v snahe vyhnúť sa následkom atómovej vojny), táto povinnosť dnes prislúcha nie spoločne konajúcej spoločnosti na akejkoľvek úrovni, ale jednotlivcom, každému so svojou vlastnou individualitou a snahou o vlastné sebaurčenie.
Na rozdiel od spoločnosti, v ktorej prevládal prístup hájnika (ochrana spoločného, Bohom stvoreného dedičstva, odovzdaného do ľudskej starostlivosti) či záhradníka (prijatie zodpovednosti za formu spoločenského poriadku a jeho zachovanie), sa dnes čoraz dôraznejšie a dotieravejšie ponúka prístup poľovníka, v ktorom ide predovšetkým, ak nie výlučne, o množstvo a veľkosť trofejí poľovačky a objem poľovníckej kapsy. Starostlivosť o stav zveriny v poľovníckom revíre, a tým o úspech budúcich poľovačiek už do sféry starostí poľovníka nespadá. V spoločnosti spotrebiteľov, ktorí so svetom zachádzajú ako so skladiskom potenciálnych predmetov spotreby, je odporúčanou životnou stratégiou zariadiť sa na relatívne pohodlnom a súkromnom miestečku, využívanom výlučne na súkromné účely, ktoré funguje v rámci verejného priestoru, plného nástrah a pascí, beznádejne a nevyliečiteľne nepohostinného a ľahostajného voči ľudským problémom a biede. V snažení tohto typu nie je solidarita zvlášť užitočná.
Ťažko povedať, čo je tu príčinou a čo dôsledkom, ale paralelne s upadajúcim záujmom o kvalitu verejného prospechu (na čele so spoločnosťou) a zanikajúcou tendenciou solidarizovať sa s problémami a snahami blízkych prebieha aj rozklad a demontáž tradičných „tovární na solidaritu“ – inštitúcií, ktorých cieľom je generovať solidárne postoje. „Deregulácia pracovného trhu“ a z nej vyplývajúca tekutosť pracovných síl a znižujúca sa istota, čoraz menej chránená právnymi predpismi, zjavne neprospieva utužovaniu väzieb medzi „kamarátmi z práce“. Súčasná podoba filozofie manažmentu presúva zodpovednosť za finančné výsledky podniku zo šéfov na podriadených, čím každého pracovníka dostáva do situácie konkurencie so všetkými ostatnými. Táto filozofia prikazuje posudzovať užitočnosť každého pracovníka podľa jeho osobného príspevku k ziskovosti firmy a nútiť ho alebo ju do konkurenčného boja proti zbytku zamestnancov o šancu prežiť ďalšiu rundu prepúšťaní, ktorá sprevádza dnes veľmi rozšírené opatrenia, zakamuflované „politicky korektnými“ kryptonymami ako „contracting out“, „outsourcing“ či „hiving off“ (zadávanie práce subdodávateľom) či heslom „racionalizácie“, ktoré prekonáva všetky rekordy klamstva a sebaklamu. V tejto hre, v ktorej jedna strana nemá žiadnu šancu, nie je spoločné konanie či zovieranie šíkov zvlášť užitočné a ani veľmi nepomáha prežiť – skôr naopak, priam páchne samovražedným impulzom… A navyše, a ešte zlovestnejšie: kedysi fungovala vzájomná závislosť šéfov a pracovných síl, ktoré prijímali a zamestnávali na to, aby ich mohli riadiť, z čoho vyplývali obojstranné záväzky a povinnosti. Teraz však jedna strana túto bývalú obojstrannú dohodu zavrhla: prevažná väčšina pracovníkov je naďalej závislá od miestnych pracovných príležitostí, pretože si potrebujú zarobiť na živobytie – pre súčasných a potenciálnych „zamestnávateľov“ je však každé pracovné miesto len jedným z mnohých, ktoré môže priniesť zisk z kapitálu, no nie nutne tým najlákavejším. Zatiaľ čo pre potenciálnych pracovníkov nie je jednoduché presunúť sa na iné miesto, ich potenciálnym zamestnávateľom nerobí žiadne ťažkosti sťahovať sa inam (alebo presťahovať svoj kapitál); v manželstve šéfov a podriadených tí prví teda môžu kedykoľvek iniciovať rozvod, ak to vyhovuje ich záujmom. V tejto súvislosti nemá zmysel hovoriť o solidarite osudu, nemá zmysel spoliehať sa na solidaritu konania; na to sú väzby priveľmi uvoľnené, záväzky príliš krehké a priľahko sa dajú zrušiť. Pracovné miesta, spolu so šéfmi a majiteľmi, môžu kedykoľvek zmiznúť a nechať aj tých najvernejších, najužitočnejších a najzaslúžilejších pracovníkov firmy bez prostriedkov na živobytie. V tejto situácii nemá veľký zmysel lámať si hlavu nad obojstranne aktraktívnym a dlhodobým modus covivendi a vzájomná solidarita tu nemá veľké šance.
Tieto nové pravdy dnes názorne ilustrujú a do hláv nám vtĺkajú obľúbené mediálne predstavenia typu Veľkého brata či Najslabšieho ohnivka v reťazi. Hlásajú pravdy, šírené médiami, že v zdanlivo spoločnom podujatí sú účastníci jeden druhém nepriateľmi, že prísť si na svoje a uniknúť z požiaru bez újmy možno len za cenu porážky suseda, že každému ide – a preto aj tebe musí ísť – hlavne (výlučne?) o to, vykopnúť tých druhých, kým aj teba vyhodia na smetisko. Koalície (ak vôbec vznikajú) sú len krátkodobé, trvajú len pokiaľ sú užitočné na propagovanie vlastných a negovanie cudzích záujmov; nikto si tu nesľubuje vernosť a neberie na seba dlhodobejšie záväzky (o večnosti ani nehovoriac). K neochvejným zákonom patrí, že raz za týždeň (v prípade Veľkého brata) či každých pár minút (v prípade Najslabšieho ohnivka) vyženú jedného účastníka a jedinou neznámou je, kto koho prekabáti a dostane ho z kola von skôr než vypadne sám. Nie je tu na mieste hovoriť o „spoločnej veci“ a zodpovednosti za iných – každý je tu saám za seba a pre seba. Akokeby sa autori a producenti „reality TV“ dohodli, že budú dodávať ďalšie argumenty na potvrdenie smutnej tézy Sigmunda Freuda, že príkaz „milovať svojho blížneho ako seba samého“ je tým najťažšie realizovateľným a vo svojich následkoch najriskantnejším odporúčaním Písma Svätého…
Nastaveniu na solidaritu neprospieva ani tendencia k priestorovej separácii a izolácii, ktorú podporuje a podnecuje komplex ohrozenia, typický pre súčasný život v mestách. Ozbrojení ochrankári strážia brány kancelárií a „oplotených štvrtí“, v ktorých tí, čo na to majú – medzi nimi aj tí, ktorí udávajú tón životu v mestách – hľadajú (za obrovský poplatok) ochranu pred nebezpečenstvami, ktorými sa to na uliciach miest vraj len tak hemží. V mestách sa objavuje čoraz viac architektonických prvkov, ktoré sťažujú prístup či prechod miesto toho, aby ho uľahčovali. Spoza každej zákruty a vchodovej brány na nás dnes číhajú sklené oči televíznych kamier; na rozdiel od dozorcov, usalašených v strážnych vežiach Panopticonu (vymyslel ho Jeremy Bentham a Michel Foucalut ho pokladá za archetytyp modernej techniky moci, architektonického riešenia problému kontroly nadriadených nad podriadenými) nás však strážia preto, aby nám zabránili niekam vstúpiť, nie odniekadiaľ utiecť. Nie sú to natoľko nástroje Panopticonu ako skôr Banopticonu (od anglického slova „ban“, zakázať) – slúžia na to, aby nežiadúcich ľudí udržali v takej vzdialenosti od nášho územia, ktorú považujeme za bezpečnú a čo najďalej od neplechy, ktorú by nám mohli vyparatiť.
Každého cudzieho (a v meste, najmä vo veľkom, sme si všetci, až na malé výnimky, navzájom cudzí) upodozrievame z nekalých úmyslov. Všimnime si, že všetky spomenuté formy predchádzania skutočným či imaginárnym újmam na zdraví či na majetku nezmierňujú pocit ohrozenia a netlmia strach pred cudzími; naopak, sú najrukolapnejším dôkazom reálnosti hrozby a oprávnenosti obáv, ktoré vyvoláva pohľad na „cudzieho“. Čím dômyselnejšie zámky, visacie zámky a reťaze si inštalujeme cez deň, o to príšernejšie vlámania a lúpeže nás strašia v nočných morách a o to väčšie problémy nám robí dohovoriť sa s tými, čo stoja za dverami a otvárať dvere tým, čo klopú. S postupom času, čím viac sa ponárame do vzájomnej fyzickej a duchovnej izolácie, čím viac strácame spoločný jazyk a schopnosť dohovoriť sa a dorozumievať sa, tým menej sme odkázaní na impulzy zvonka; akoby sa vzorovo riadili princípom „urob si sám“, samy sa živili a samy sebe dodávali impulzy a hybnú silu. Až sa žiada, aby sme ich označili za prvé perpetuum mobile v dejinách, ktoré sa ľudstvu podarilo vytvoriť.
Veru, nazbieralo sa nemálo (podstatne viac, než som tu vládal zinventarizovať) dôkazov pre to, že svet, v ktorom sa nám pritrafilo žiť, a ktorý úmyselne či neuvedomelo dennodenne formujeme svojimi skutkami, sa ľudskou solidaritou nevyznamenáva. Je však aj dostatok dôkazov pre to, že duch a túžba po solidarity sveta, ktorý sme svojou nevľúdnosťou sfušovali, sa nenechajú odradiť a tu i tam sa nenápadne, no vytrvalo vracajú z vyhnanstva. Svedčí o tom každá ďalšia epizóda „výbuchov solidarity“ a čoraz početnejšie „karnevaly solidarity“ (počas karnevalu predsa oslavujeme práve to, čo nám v každodennej rutine najviac a najbolestivejšie chýba). Ako hríby po daždi sa množia miestne iniciatívy v podobe rozličných ad hoc kooperatívnych predsavzatí – hoci sú občas len drobunké a majú veľmi krátku životnosť. Slovo „solidarita“ sa najrozličnejším spôsobom pokúša nájsť telo, ktorým by mohlo byť. Hľadá ho šmátrajúc, no nemenej horlivo. A hľadať horlivo a vášnivo neprestane, kým nenájde, čo hľadá.
Slovo my – obyvatelia dvadsiatehoprvého storočia – je pri pri hľadaní tela súčasne podmetom i predmetom hľadania; východiskovým bodom i cieľom na tejto trase, ale aj pútnikmi, ktorí po nej kráčajú a svojimi krokmi ju vytyčujú. Táto trasa sa v konečnom dôsledku vynorí spod stôp našich chodidiel, skôr, než k tomu príde je však ťažké naniesť ju na mapu. No napriek tomu, že je to ťažké, nevieme odolať pokušeniu aspoň ju navrhnúť, o čom svedčí trebárs koncepcia „road maps“, dnes tak módna medzi politikmi, ktorí sú akosi z titulu svojej funkcie intendantmi dejín, čiže máp ciest, ktoré by chceli zhora nanútiť ľuďom, čo sa vydávajú na cestu do neznáma… Takýchto navrhovaných máp je dnes neúrekom, no zdá sa mi, že spomedzi všetkých návrhov, s ktorými som sa stačil oboznámiť, vyniká jeden, naškicovaný s väčšou zodpovednosťou za slovo, a s väčším pochopením pre vyššie spomínané obmedzenia ľudskej schopnosti predpovedať beh dejín než väčšina „road maps“. Tento návrh z pera jednej z najväčších hláv našej éry, sociológa Richarda Sennetta, nie je vlastne mapou zatiaľ neprejdenej trasy, ale zbierkou heuristických (orientačných a orientujúcich) návodov na plánovanie trasy počas budúceho putovania po nej.
Sennettov heuristický vzorec (ktorý on sám definuje ako „súčasnú formu humanizmu“ a načrtáva ho v podobe expedície za ľudskou solidaritou) sa skladá z troch prvkov: má to byť „neformálne otvorené spoločné konanie“. Každý z prvkov vzorca je rovnako dôležitý. „Neformálnosť“ varuje, že sa do spolupráce nemáme púšťať s dopredu naplánovaným programom a pravidlami správania – jedno i druhé sa má vynárať postupne a upevňovať v priebehu diela. Z postulátu „otvorenosti“ vyplýva, že nemáme vychádzať z toho, že náš vlastný pohľad na veci je jediný správny, ale že máme pripustiť možnosť, že sa mýlime; že cieľom budúcej interakcie nemá byť vnútiť náš názor či presvedčenie ostatným účastníkom, že máme súčasne učiť i učiť sa, spájať úlohu učiteľa s úlohou žiaka. Na definovanie povahy tejto interakcie Sennett používa pojem „spoločné konanie“, miesto „dialógu“ alebo „vyjednávania“, pretože v ňom nejde o to, čí názor zvíťazí a ktorý bude porazený. „Neformálne otvorené spoločné konanie“, podobne ako v solidárna ľudskosť, nepozná víťazov ani porazených; z „neformálneho, otvoreného spoločného konania“ podobne ako zo snahy utužovať väzby solidarity, všetci účastníci vychádzajú múdrejší, bohatší a majetnejší než doň vstupovali. Vedia viac, dokážu viac – a preto budú mať chuť a budú schopní púšťať sa do ambicióznejších a vznešenejších úloh. O „neformálnom, otvorenom spoločnom konaní“ sa dá povedať všeličo len nie to, že je to hra, v ktorej jedna strana nemá žiadnu šancu.