Tatiana Salem Levy sa v Oknách do sveta pozerá na Rio de Janeiro.
Foto: Matteo Pericoli
V mojom byte síce je pracovňa, ale vždy keď sa ráno zobudím, sadám si s laptopom ku stolu v jedálni. Výhľad z jedálne má šírku záberu, ktorá mi dáva rozlet a ja pri písaní potrebujem mať pocit, že čas a priestor je nekonečný. Nedokážem pracovať v uzavretých miestnostiach, ani keď mám na prácu iba hodinu.
Keď si sadám ku stolu, ráno je ešte tiché; sem-tam začujem ako dáke dieťa odchádza do školy alebo vtáky, ktoré ma často prichádzajú navštíviť pri okne. Vtedy sa mi píše najlepšie, inšpiruje ma nevyváženosť a nepravidelnosť budov, ktoré vidím pred sebou. Behom dňa inšpirácia začína zlyhávať. Vtedy vstanem a vykloním sa z okna, aby som uvidela to, na čo posediačky nedovidím; obrovskú horu vpravo so sochou Krista na vrchole. Potichúčky sa začnem rozprávať s mužom s roztiahnutými rukami, až kým sa mi myšlienky roztúlajú a je čas vrátiť sa na stoličku. A takto utekajú moje dni, medzi stolom a oknom.