Nedávno som videl cudzieho človeka plakať na verejnosti. Stalo sa to v Brooklyne, vo štvrti Fort Green, kde som sa dohovoril s kamarátom na raňajky. Prišiel som do o pár minút skôr a vonku na lavičke som si prezeral adresy v mobile. Na lavičke oproti sedela asi 15-ročná dievčina a plakala do telefónu. Počul som, ako opakuje dookola: „Ja viem, ja viem, ja viem“. Čo vedela? Previnila sa niečím? Utešoval ju niekto? A potom povedala, „Ja viem, mama“ a slzy sa poliali prúdom. Žijeme vo svete, ktorý sa skladá z príbehov, nie z vecí. Sme stvorenia pamäti, nielen pripomienky, milujeme viac než len ‘lajkujeme’. Čo jej hovorila mama? Aby už […]