Poznal som Borisa. Nie veľmi dobre, ale poznal. Poznal som ho natoľko, že sme si tykali. Hoci v jeho prípade to nebolo ťažké. Patril k tým, s ktorými si potykáte už pri najpovrchnejšej známosti. Bol to taký Mozart politiky. Žiaľ, práve takíto ľudia dlho nežijú. Vždy robil dojem šťastného, slobodného a pokojného, až bezstarostného človeka. Bol to taký Mozart politiky. Žiaľ, práve takíto ľudia dlho nežijú. Boris nebol jednoducho živý, ale akosi vyzývavo živý. A táto vlastnosť vždy uráža mŕtvych, najmä tie mŕtvoly, čo zaťali svoje stuhnuté prsty do tela nešťastnej krajiny. Som presvedčený, že cítia nenávisť ku všetkému živému, […]

Po Novom Arbate sa ku mne dosť nepevným krokom blížil mladý muž. Nič zvláštneho – taký, ktorému sa hovorí chalan z nášho mesta. Obyčajný. No súčasne, bez toho aby si to uvedomoval, svojím zovňajškom vysielal do mesta a do sveta rôzne signály, ktoré si v niektorých prípadoch navzájom protirečili alebo sa vzájomne neutralizovali. Po prvé, tričko s informáciami vysádzanými v stĺpci, akoby na formulári. Boli to len tri, ale zato veľmi významné slová: Slobodný. Štedrý. Bohatý. Dohromady tvorili ešte lakonickejšiu, hoci nie celkom zreteľnú výzvu: „Baby, sem sa!“ Ostatné signály boli síce rovnako výrazné, no aj ak zjavne neprotirečili nápisu, každopádne […]