Chcem porozprávať osobný zážitok, aby ste lepšie pochopili protesty, ktoré sa odohrávajú na istanbulskom námestí Taksim a odvážnych ľudí, ktorí vyšli do ulíc bojovať s políciou a dusiť sa slzným plynom. Vo svojej knihe spomienok Istanbul, píšem o časoch, keď celá Pamukovská rodina mala byt v dome vo štvrti Nisantasi. Pred budovou rástol päťdesiatročný gaštan a chvalabohu, stojí tam dodnes. Roku 1957 sa správa tejto mestskej časti rozhodla strom vyťať a rozšíriť cestu. Arogantní úradníci a autoritárski starostovia ignorovali odpor miestnych obyvateľov. Keď strom mali zoťať, naša rodina strávila na ulici celý deň a celú noc, striedali sme sa na […]

Celý svoj život som strávil v hraniciach európskeho kontinentu. Z okna svojho domu či pracovne som hľadel na Bosporus a na jeho druhej strane som videl Áziu. A tak zakaždým, keď som rozmýšľal o Európe a o moderne, som si pripadal trošku provinčne, tak ako zvyšok sveta. Tak isto, ako milióny ľudí, nútených žič mimo západného sveta som musel pochopiť vlastnú identitu, pozorujúc Európu len z diaľky. A v rámci tohto hľadania identity som si často kládol otázku, čo Európa asi tak znamená pre mňa a pre nás všetkých. Túto skúsenosť zdieľam s väčšinou obyvateľov sveta, ale keďže Istanbul, moje […]

Učebnice, z ktorých som v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako dieťa učil, vykresľovali Európu ako nádhernú krajinu snov. Po tom, ako Prvá svetová vojna rozdrvila a rozkúskovala Osmanskú ríšu a Mustafa Kemal Ataturk na jej troskách začal budovať svoju novú republiku, bojoval síce proti gréckej armáde, ale s podporou vlastnej armády neskôr zaviedol celý rad sociálnych a kultúrnych modernizačných opatrení a tie neboli proti-, ale prozápadné. Tieto reformy posilnili elity nového tureckého štátu (v Turecku sa na ďalších osemdesiat rokov stali predmetom neutíchajúcej diskusie) a od nás sa očakávalo, že prispejeme k ich legitimizácii tým, že príjmeme, ba až budeme napodobňovať – ružový – a západný – európsky […]

Orhan Pamuk sa v Oknách do sveta pozerá na Istanbul. Väčšinu času trávim tým, že v duchu tvorím ďalšiu vetu. A kým mi myseľ zaneprázdňujú slová, oči sa mi samé od seba odpútajú od stránky a od špičky plniaceho pera. Posledných pätnásť rokov sa mi z okna môjho istanbulského bytu núka tento výhľad. Po ľavej strane je Ázia a uprostred Bosporus, ktorý sa otvára do Marmarského mora a ostrovy, kde päťdesiatosem rokov trávim každé leto. Napravo je vchod do Zlatého rohu a časť mesta, ktorej istanbulskí občania hovoria Staré mesto – po štyri storočia tu sídlila Osmanská dynastia a ostal po nej Palác Topkapi, chrám Hagia Sofia a Modrá […]

Prečo nás pohľad na krásnu scenériu navádza na bozkávanie? Neďaleko mostu Rialto, kúsok od rybieho trhu, stál párik a bozkával sa. Obaja, on aj ona boli dobre oblečení, vysokí, štíhli a krásni. Obklopovali ich gotické okná a ďalšie typicky benátske architektonické detaily a tlmená žiara pomarančových a ružovkastých odtieňov zapadajúceho slnka. Šťastie Benátok Stáli na prázdnom priestore pri Canal Grande. Stáli tvárou v tvár, v tesnom objatí, a nevnímali svet okolo seba. Napriek tomu mi na zlomok sekundy hlavou prebleskla otázka: „Kde sú schované kamery?“ Po chvíli som však usúdil, že sa nepatrí zvedavo zízať na bozkávajúcu sa dvojicu a odvrátil […]

Musíme sa naučiť nevysmievať sa knihám iných a neodsúvať ich nabok. Pre tureckú literatúru je základnou otázkou, ako maľovať zajtrajšie sny dnešnými farbami, ako snívať o modernom štáte s modernými hodnotami a súčasne sa tešiť z tradícií v našej každodennosti. Jadrom mojej knižnice je knižnica môjho otca. Keď som v sedemnástich alebo osemnástich začal venovať väčšinu času čítaniu, hltal som knižky z otcovej knižnice. Keď sa mi niektorá z otcových knižiek zapáčila, odniesol som si ju do svojej izby a uložil k svojim knihám. Môj otec bol rád, že sa mu syn rozčítal a tešil sa, že sa jeho knižky sťahujú do mojej […]